XXIV. Prebudenie

XXIV.

Benjamín

                   Po desiatej hodine večer príde do spoločenky konečne aj Herakles. Našťastie je zajtra piatok. Prvý týždeň a ja už som zničený. Ako sem mohol Harry vydržať chodiť päť rokov. To nepochopím.

“Ahoj. Prečo nespíš?” sadne si pri mňa na gauč.

“Nemôžem,” povzdychnem si a pritiahnem si kolena bližšie k hrudi.

“Čo sa deje?” objíme má okolo ramien a ja si hlavu položím na jeho rameno.

“Ja neviem. Stále mám divný pocit v podbrušku. Už celý týždeň a vôbec sa to nelepší,” poviem unavene.

“Kedy je to najsilnejšie?” spýta sa zvedavo Herakles.

“Stále, len vždy iného rázu. Raz je to príjemné a inokedy mám pocit, že ma to zadusí,” zašeptám.

“Môže to byť tvoja osudová láska. Musíš dávať pozor kedy je to najpríjemnejšie. Vtedy je tvoja láska najbližšie,” pohladí ma po tvári.

“Ja dávam pozor, ale vždy je to najsilnejšie vo Veľkej sále. Tam je toľko ľudí, že to jednoducho nejde spoznať. Mám strach. Čo keď ho nikdy nenájdem. Ja už chcem byť so svojou láskou. Ja už nevládzem,” rozplačem sa.

“Pokoj Beny. Nájdeš ho. Nesníva sa ti o ňom?” hľadí ma po vlasoch.

“Vidím len úryvky. N...nik….dy….neviem…. Kto t...to je… pomôž m..mi….pro….sím,” plačem mu do ramena.

“Neboj sa. Všetko spolu vyriešime,” zacítim bozk vo vlasoch.

“Ďakujem,” vzlyknem.

“Poď spať. Už si určite unavený,” usmeje sa a vezme ma za ruku.

“Môžem spať u teba?” spýtam sa tíško.

“Iste,” prikývne.

Ľahnem si do postele a on si ľahne z druhej strany. Pousmejem sa. Hádam bude všetko v poriadku.

“To si bol tak dlho v Azkabane?” spýtam sa.

“Nie. O pol deviatej som bol už u Severusa,” aj v tej tme je vidieť ako sa červená.

“Ty si už so Severusom….” vyvalím naňho oči.

“Nie!” skríkne celý červený.

“Ale niečo už určite bolo. Inak by si sa tak nečervenal,” uškrniem sa.

Už mám zase dobrú náladu.

“Niečo možno,” usmeje sa ešte stále červený.

“Inak nevidel si cestou Eldoráda? Ten tiež odišiel a ešte sa nevrátil,” poviem zamyslene.

“Nevidel, ale určite bude S Charliem. A už spi,” usmeje sa a zavrie oči.

Napodobím ho a o chvíľu už spím ako zabitý.

Ron

                Rozhodol som sa trochu prejsť po nočnom hrade. Teraz mám v Chrabromile izbu úplne sám a tak to nie je taká zábava. Škoda, že chalani majú svoje izby v druhej fakulte. O jedenástej sa mi už nechce prechádzať, tak sa potichu vydám naspäť do Chrabromilu. V spoločenskej miestnosti nikto nie je, tak idem rovno do svojej izby. Povzdychnem si a sadnem si na posteľ. V tom má za ruku niekto chytí a ja skoro vyletím z kože. Pozriem sa na posteľ a upokojím sa.

“Toto mi už nerob. Ako si sa sem dostal?” spýtam sa a usmejem sa.

“Chýbal si mi. Musel som ťa vidieť,” zašepká Tarrian.

Nie je to tak dávno, čo som zistil, že je moja spriaznená duša. Ľahnem si k nemu a pritiahnem si ho do náruče. Spokojne vydýchne a ľahne si mi na rameno. Držím ho okolo pásu a pozerám sa mu do očí. On mi ľavou rukou kreslí kolieska na moje brucho.

“Si tak krásny,” zašeptám a pohladím ho po tvári.

“Milujem ťa,” pobozká ma.

Možno to zas nie je na škodu mať izbu sám. Hľadím ho po chrbte a o chvíľu mi spokojne spinká v náručí. Pousmejem sa a tiež zaspím.

Draco

          Ležím v posteli v našej izbe. Obývam ju len s Blaisom a Teom. Tí už ale spia a mne sa akosi nechce. Povzdychnem si. Je tu hrozná nuda.

“Ahoj,” započujem pri mojej posteli.

Rýchlo sa posadím a pozriem sa na Terztana. Čo ten tu robí?

“Ahoj. Čo tu robíš?” spýtam sa a stiahnem ho na posteľ.

“Nudím sa, tak som prišiel,” usmeje sa.

Nechápem prečo, keď som v jeho prítomnosti, tak mi srdce bije ešte rýchlejšie.

“A myslíš, že tu sa nudiť nebudeš?” uškrniem sa.

“Nie. Tu budem spať,” zívne a ľahne si ku mne.

Vytreštím na neho oči.

“Hej. To si sem prišiel len preto, aby si tu mohol spať?” spýtam sa ho nechápavo.

“No a? Som unavený a ty máš tak teplú a mäkkú posteľ. Prosím, že tu môžem zostať s tebou? Budem ťa cez noc zohrievať,” zachichoce sa.

“Ehm….” vážne nechápem čo to má znamenať.

“Dobre,” povzdychnem si.

Terztan sa zasmeje a pritisne sa ku mne. Usmejem sa a nevedomky ho objímem okolo pásu. Hneď si na mňa ľahne a zaspí. Než si uvedomím čo sa deje, tak už spím aj s Terztanom vo svojom náručí.

Harry

                Zobudím sa a ležím stále pod tým stromom. Sadnem si a rozhliadnem sa. Aran sedí pri mne a sleduje ma.

“Dobre ráno,” usmeje sa.

“Ahoj,” zívnem.

“Koľko času ubehlo v mojom svete?” spýtam sa.

“Vo svete živých je práve noc medzi štvrtkom a piatkom,” odpovie.

“Huh. Ako dlho tu ešte budem?” spýtam sa.

Už sa ani nezaseknem na tom, že som v skutočnosti prespal celý deň.

“Podľa všetkého už len do nedele. Som hrozne zvedavý ako sa to Herodesovi podarí,” usmeje sa.

“Čo sa mu má podariť?” spýtam sa.

“Sledujem ho celý deň. Zabudol na jednu prípadu do toho elixíru. Našťastie tam má byť až posledná, tak mu to pôjdem povedať ak si na to nespomenie,” usmeje sa.

“Tak to zo mňa máte pekného pokusného králika,” uškrniem sa.

“Ale no,” zamračí sa nesúhlasne.

“Vieš, čo? Zobuď ma až keď budem vo svojom tele a neporušený. Idem spať. Dobrú,” povzdychnem si a ľahnem si späť do trávy.

O chvíľku už zase spím ako zarezaný.

…Nedeľa, päť hodín ráno…

Herodes

                      Akurát sa dovaril elixír pre Harryho. Včera prišiel Aran a upozornil ma na poslednú chýbajúcu prípadu. Som mu za to vďačný. Už dlho som tento elixír nerobil. Vlastne, keď tak rozmýšľam…… robil som ho vôbec niekedy? No to je jedno. Som unavený a najradšej by som šiel spať, ale idem do Bradavic, aby som mohol pomôcť Harrymu. Oblečiem si plášť a zmením sa na svoju pravú podobu. Nenosím ju moc rád, lebo všetky moje bolestivé pocity vyplávajú na povrch. Ach. No čo. Pomôžem Harrymu a potom sa môžem zase zavrieť za múrmi Azkabanu a žiť ďalej tak, ako som žil než začalo toto leto. V tichu a ponorený v temnej samote. Odletím pri Bradavice. Celý hrad ešte stále spí, tak to nebude problém. Vyletím do okna na ošetrovni, ktoré je stále otvorené. Predsa len je ešte teplo. Otvorím ho viac a zoskočím na podlahu. Ošetrovateľka ešte spí, tak mám dosť času. Pomaly prejdem k Harryho posteli a rozmrazím ho. Potom mu dám vypiť elixír a sadnem si pri neho na posteľ. Chytím ho za ruku. Sedím tu pätnásť minút, než sa Harry pohne a jeho fialové pery získajú svoju ružovú farbu. Začne zhlboka dýchať a pomaly otvárať oči. Keď ich otvorí, tak sa poobzerá.

“Ahoj,” usmejem sa.

“Ahoj,” oplatí mi úsmev.

Hlas mu trochu zachraptím, tak mu vyčarujem vodu. Posadím ho, napije sa a potom si sadnem späť pri neho.

“Ty si Herodes, že?” spýta sa s úsmevom.

“Áno. Pamätáš si, čo sa stalo?” spýtam sa.

“Áno, aj keď radšej by som si to nepamätal,” povzdychne si.

“Ver mi, že si k tomu nemal ďaleko. Keby som zabudol tu poslednú prísadu, tak teraz nevieš, kto si a nie len čo sa stalo,” pokrútim hlavou s miernym úsmevom na perách.

“Áno. Aran niečo také spomínal,” prikývne.

“A inak, čo si tam robil?” spýtam sa zaujato.

“Chvíľu sme sa rozprávali, potom sme išli pozrieť Toma a potom som prespal celý čas až do teraz. Čas tam bol moc krátky a ja som sa akurát vyspal,” zasmeje sa.

“Tak to už môžeš vstať, prezliecť sa a ísť na raňajky,” tlesknem rukami a Harry je oblečený do bieleho plášťa a vecí na víkend, presnejšie na nedeľu.

“Budú to mať na sebe všetci?” spýta sa.

“Áno,” prikývnem.

“Prepáč ale už budem musieť ísť. Čoskoro prídem. Ako vidím, tak teba nie je bezpečné nechávať samého,” uškrniem sa.

“Dobre. Tak ja idem na raňajky. Koľko vlastne je hodín?” spýta sa.

“Za desať šesť. Dáš mi svoj náhrdelník s podobou Siraela?” poprosím ho.

“Iste, ale na čo ti je?” spýta sa.

“Uvidíš. Neboj vrátim ti ho neporušený,” uistím ho.

“OK.”

Vytiahne z plášťa prívesok. Kde sa tam vzal?

“Mám ho začarovaný, že sa objaví v oblečení, ktoré mám práve na sebe. Čo mi pripomína….” nastaví ruku a v nej sa mu objaví zlatá spona v tvare hada a na zápästí náramok čierneho hada.

“Zopneš mi vlasy?” podá mi sponu.

Je o kúsok nižší ako ja, tak ho mám po ruke.O chvíľu má sponou zopnuté vlasy do chvosta na zátylku.

“Ďakujem. Odteraz budem všade nosiť svoje dary. Ochránili by ma keby som ich mal pri sebe aj vtedy,” usmeje sa smutne.

“To je v poriadku. Všetko dobre dopadlo,” odpoviem s úsmevom.

“To áno. Už si poslal Deana a Thomasa Tomovi?” spýta sa.

“Nie. Ale napíš mu čo najskôr, že mu ich pošlem tento týždeň. Teraz mal nejaké starosti s Dursleyovcami,” prikývnem.

“Dursleyovci? Sľúbil mi, že ich nebude mučiť bezo mňa! Sľúbil, že ich môžem mučiť aj ja,” vzlykne.

“On ich nemučí. Trpezlivo na teba čaká. Má o teba strach a chce, aby si bol čo najskôr v poriadku,” pohladím ho po tvári.

“Dobre. Tak už bež. Už je po šiestej, tak ja padám,” zasmeje sa a vybehne z ošetrovne.

Povzdychnem si. Ten má teda nálady. Premiestnim sa naspäť “domov”.