XXI. Svet mŕtvych

XXI.

Herodes

                     Keď prídem k Harrymu tak som zlosťou bez seba. Ako si to mohol niekto dovoliť urobiť! Rozdám rozkazy a keď odídu, pošlem Dementorov nájsť tých magorov. Nikto nebude ubližovať mojej rodine, môjmu malému bračekovi a už vôbec nie nášmu kráľovi! Keď zostaneme konečne sami, tak si k nemu prisadnem a začnem ho kontrolovať. Ten jed mu tečie v krvi cez srdce. Toto nemôže len tak zostať. Tá ošetrovateľka je úplná krava. Z krvi sa mu to nikdy samé nedostane. Bude ho to zabíjať. Spáli mu to srdce rovnako ako pľúca.

“Neboj sa braček. Budeš v poriadku. No musím ti uvariť protijed a ten chvíľu potrvá. Zamrazím ti srdce a tým zostaneš v mŕtvej kóme. Nikto to nezistí. Budeš vyzerať ako keby si len spal. Náš strýko sa postará o tvoju dušu. Bude to trvať najviac týždeň. Nebudeš vnímať čas, nebudeš nič cítiť. Spoločnosť ti bude robiť len náš strýko, Aran. Teraz zbohom, Harry. Čoskoro sa uvidíme,” zašeptám a položím mu ruku na srdce.

Začnem pomaly zamrazovať jeho srdce a krv, aby mu jed viac neublížil. Potom sa postavím a pomaly prídem k oknu na ošetrovni, ktoré otvorím. Naposledy sa pozriem na Harryho a vyletím oknom von. Vidím, že Herames má na sebe Heraklesov krvavočervený plášť a pri nohách mu ležia dvaja chalani. Predpokladám, že to sú oni. Veď ja si s nimi v Azkabane pekne pohrám.

“Čo sa to tu deje!?” započujem krik nejakého starého deda.

“To nie je vaša vec. Títo dvaja idioti sa dopustili neodpustiteľnej chyby, za ktorú budú platiť životmi doživotne v Azkabane v tej najstráženejšej cele!!!!” zasyčím naštvane.

Odletím spolu s mojou “rodinou”. Viem, že Herames ma už bude čakať v mojej cele, ktorá je mojou izbou. Je celkom útulná. Zvykol som si na tmavú chladnú miestnosť s veľkou čiernou posteľou, ktorú so. Si tam vyčaroval, keď som sa dozvedel kto a čo som. Celou cestou mi vŕta v hlave ten dedo. Kde som ho už len videl? Priletím spolu s Dementormi naspäť do Azkabanu a ja vletím rovno do svojej izby. Strážnikov si nevšímam. Nikdy nespoznali, že nepatrím k Dementorom. Môj plášť je na konci roztrhaný, takže vyzerá ako ten Dementorov. V mojej izbe, ktorá sa nachádza v podzemí, kde nikto nechodí kvôli kliatbam a chladu, ktorý vraždí keď niekto nie je zvyknutý, na zemi ležia dve strhané postaví. Uškrniem sa. Keď zaznamenajú moju prítomnosť, tak sa na mňa pozrú a vystrašene sa začnú odsúvať k dverám. Aj tak ich neotvoria, pretože sú zamrznuté. Priblížim sa k ním bližšie.

“Kto si?” spýta sa vystrašene jeden z nich.

Dám si dole kapucňu a oni zalapú po dychu. Na chvíľu som sa zmenil do svojej pravej podoby so smaragdovými očami, takže im dosť pripomínam Harryho.

“Harry. My sa ti ospravedlňujeme,” zašepká zdesene ten druhý.

Uškrniem sa a zavriem oči. Otvorím ich a mám ich zase čiernej farby.

“Nie som Harry. Moje meno je Herodes a som jeho najstarší brat. To čo ste mu urobili je neodpustiteľné. Teraz mi bude týždeň trvať než namiešam protijed. Ale nebojte sa. Vy budete trpieť oveľa viac ako on. Najprv vás moja rodina pekne potrápi a potom vás osobne odovzdajú Voldemortovi. Ó áno. Vy budete mať ešte veľmi dlhý život,” zasmejem sa kruto a odmiestnim ich do vedľajšej miestnosti.

Nemienim si špiniť izbu. Navyše som unavený. Bol to divný deň a to nie je ešte ani obed. Poobede začnem s hľadaním ingrediencií do elixíru. Teraz idem spať. Ale stále nechápem kde som videl toho deda.

“Ideš spať?” ozve sa od okna.

“Áno,” poviem zamyslene.

“Rozmýšľaš kde si videl Brumbála?” spýta sa ticho.

“Koho?” spýtam sa nechápavo.

“Toho deda,” pretočí oči.

Brumbál. Je mi to tak…….povedome. Zalapám po dychu.

“Ten hajzel! To on ma zavrel do tohto blázinca!” konečne som si spomenul kde som ho videl.

“Prosím ťa. Upokoj sa. Choď spať a nerieš to. On ešte zaplatí,” usmeje sa milo a odmiestni sa preč.

Povzdychnem si a ľahnem si. O chvíľu zaspím.

Harry

                  V tej nekonečnej temnote počujem známy hlas. Nakoniec ho priradím k Herodesovi.

“Neboj sa braček. Budeš v poriadku. No musím ti uvariť protijed a ten chvíľu potrvá. Zamrazím ti srdce a tým zostaneš v mŕtvej kóme. Nikto to nezistí. Budeš vyzerať ako keby si len spal. Náš strýko sa postará o tvoju dušu. Bude to trvať najviac týždeň. Nebudeš vnímať čas, nebudeš nič cítiť. Spoločnosť ti bude robiť len náš strýko, Aran. Teraz zbohom, Harry. Čoskoro sa uvidíme.”

Chcem mu odpovedať, tak moc chcem, ale nemôžem. Kričím, ale on ma nepočuje. Nedokážem naviazať ani spojenie mysle. Zrazu ma obklopí chlad a cítim, že si necítim svoje telo. Zrazu je okolo mňa len ticho a tma. Ja chcem ísť von. Chcem tu mať Toma. Nechcem tu byť viac sám. Po tvári mi stečie slza, ktorá dopadne na čiernu vodnú hladinu. Odrazu sa ocitnem na zelenej lúke, po jednej strane je rozkvitnutý les, po druhej je vypálená zem a predo mnou sa rozprestiera veľké jazero. Za mnou je čierna púšť. Pri mne rastie vysoký strom, ktorý vyzerá byť stredom tohto všetkého.

“Kde to som?” ozve sa môj hlas po lúke ozvenou, ako v nejakej jaskyni.

“Si v mojom svete. Na rázcestí ďalšej cesty. Tu si ľudské duše vyberajú ďalšiu cestu,” ozve sa za mnou a ja sa hneď otočím.

“Kto ste?” spýtam sa a cúvnem.

Predo mnou stojí vysoký čierno-vlasý muž s búrkovo modrými očami a vlasmi dlhými po pás. Postavu nemá ani moc svalnatú, ale zase ani úplne štíhlu. Je presne taký ako sa na chlapa hodí. Je vysoký asi ako Tom a nemôže byť starší ako dvadsať päť rokov. Všimnem si, že z chrbta mu rastú dve veľké čierne krídla.

“Som Aran Chrabromil. Tvoj strýko a jeden z "bratov" Lily Evansovej rodnej Slizolinovej. Otec Abraxasa a Eldoráda,” usmeje sa.

Pozerám sa naňho ako idiot. Toto je môj strýko? Otec Abraxasa a Eldoráda? To je snáď len sen.

“A čo robím tu?” spýtam sa.

“Budeš tu so mnou pár dní. Než Herodes pripraví protijed. Prečo si si nezobral tu sponu?! Mohol som ťa od tohto uchrániť!” povie trochu naštvane.

Skloním hlavu.

“Nejak som na ňu zabudol. Leží na mojom stole v izbe v našej fakulte,” zahryznem si previnilo do pery.

“Huh. Si úplne rovnaký ako Lily,” povzdychne si s miernym úsmevom.

Sčervenám a potom sa posadím pri strom. Aran skryje krídla a sadne si pri mňa.

“Takže toto je svet, ktorý vedie do ďalšieho života?” obzriem sa okolo.

“Áno. Ten les vedie do Raja. Sú tam tí, čo nikdy nezhrešili. Niečo ako Adam a Eva z Raja v Biblii. Tomuto svetu vládne Herames. Jazero je cesta do neba. Tam sú tí, ktorí síce zavraždili, ale len pre dobré úmysly. Alebo potom tí, ktorí boli zabití, ale ešte zomrieť nemali. Tam vládne Herakles. Čierna púšť je cesta do Temnoty. Tam sú tí, ktorí zomreli mladí, nevinní a podobne. A aj tí, ktorí vraždili z donútenia, alebo tí, ktorí spáchali ťažší zločin ako tí, ktorí išli do neba. Tu vládneš ty. A Spálená zem vedie do Podsvetia. Na Zemi tiež známe ako peklo. Takto to vyzerá, že je tam horúco, ale je to pravý opak. Väčší chlad si nikdy nezažil. Tam sú tí najhorší zločinci. Tomuto svetu vládne Herodes. Ale tvoji bratia, rovnako ako tieto krajiny sú pod tebou. Oni sa musia riadiť pokynmi z Temnoty. Tvojimi pokynmi. Si jediný kráľ v týchto svetoch,” vyrozpráva.

Tomu neverím. Ja vládnem tomuto všetkému. Pozriem sa naňho.

“A čo si ty?” spýtam sa.

Zasmeje sa.

“Ja som niečo ako správca tohto miesta. Ukazujem dušiam cestu, na ktorú sú súdený sa vydať. A ja a ostatní démoni patria pod teba. Ty si najvyššia trieda v našej monarchii,” odpovie.

“Takže si smrť?” usmejem sa.

“Áno,” zasmeje sa.

“Máš aj kosu?” spýtam sa nadšene.

“Jasné, že mám. Keď objavíš svoju moc, tak budeš mať tiež ako zbraň kosu, ale nebude to tvoja jediná zbraň,” prikývne.

“Ako dlho tu budem?” spýtam sa.

“Nepáči sa ti tu?” uškrnie sa.

“To nie. Páči a veľmi, ale chcem byť zase u nás. Chcem byť s Tomom. Chýba mi,” položím si hlavu na kolena.

“Poď. Niečo ti ukážem,” usmeje sa a vstane.

Pomôže mi na nohy a o chvíľu sa vo víre farieb stratíme. Objavíme sa na jednom mieste ako priesvitný duchovia. V tom mieste spoznám temné sídlo.

“Nikto nás nemôže vidieť. Ale môže ťa počuť, keď budeš hovoriť a budeš to chcieť. Pozri sa, čo robí tvoj milovaný. Počkám ťa tu,” postrčí ma dopredu a sám sa oprie o stenu v hale.

Usmejem sa a pomaly sa vydám chodbou do Tomovej pracovne. Zastaví ma však krik z Hlavnej sály. Skúsim prejsť cez stenu a prekvapivo sa mi to podarí. Začínam to tu milovať. Pozriem sa do prednej časti sály. Vyzerá to na malý zraz. Je tu Charlie, Severus, Lucius, Lestrangeovci a….. To snáď nie je pravda! Sírius s Remusom. Čo tu tí robia? Rozbehnem sa k Tomovi. Začnem odpočúvať ich rozhovor.

“Ako je to možné. Už sú to skoro dva dni čo sa to stalo, Harry sa stále neprebúdza a vy mi to hovoríte až teraz?!” zahuláka Tom.

“Tom, upokoj sa. Nemohli sme za to. Bola to nehoda. Nevieme čo sa to tu deje. Ale je okolo neho príliš veľa záhad. Navyše je mimo len od včerajšieho rána,” odpovie mu Charlie.

“Mám sa upokojiť? Ako sa môžem upokojiť, keď môj partner umiera niekde v Bradaviciach, zatiaľ čo ja som v tomto poondiatom sídle?!” zakričí naštvane.

“Harry je silný. Určite bude v poriadku,” prehovorí Remus.

“Vy sa k nám teda chcete pridať?” spýta sa pokojnejšie.

“Chceme sa pridať na Harryho stranu. Je to moja rodina a ak ti verí, tak ti nemáme dôvod neveriť my,” prikývne Sírius.

“Fajn. Do zajtra tu chcem mať toho Finnigana aj s Thomasom,” zavrčí.

“Tí sú ale ešte stále nezvestní a ani v Azkabane ich strážnici nenašli,” odpovie Lucius.

“Tak sem sakra uneste aspoň Harryho!” zavyje zmučene.

Sadne si na trón a tvár si zloží do dlaní. Prídem k nemu a dotknem sa jeho ramena. Chcem aby ma cítil a aj počul.

“Budem v poriadku. Hlavne sa musíš upokojiť. Toto mi moc nepomáha vidieť ťa tak zničeného,” môj hlas sa v tichom šepote rozľahne po celej sále a všetci sa strhnú.

“Harry?” opýta sa neveriaco Tom.

“Som tu, ale musím ísť. Strýko na mňa čaká. Onedlho sa zase uvidíme,” usmejem sa, jemne ho pobozkám na pery.

“Počkaj. Zostaň ešte chvíľu,” ozve sa Sírius.

“Čo má toto znamenať? Aký strýko?” spýta sa Remus.

“Harry. Musíme ísť. Duše nepočkajú,” zasmeje sa od dverí Aran s úškrnom.

Zistím, že má svoje normálne telo a podobu ako keď som ho stretol prvýkrát.

“Dobre strýko. Aj tak mi máš čo vysvetľovať. Ahoj zatiaľ,” poviem ostatným aj keď viem, že ma nevidia a pribehnem k Aranovi, ktorý sa aj so mnou v čiernom záblesku premiestni do sveta mŕtvych.