XVIII. Triedenie

XVIII.

Harry

                 Prázdniny skončili už veľmi rýchlo. So Síriusom sme trochu pokročili, ale ešte stále chýba príliš veľa do cieľa. Hermiona sa mi začala vyhýbať, Giny sa so mnou nerozpráva a skoro vždy keď ma uvidí tak sa rozplače alebo sa ma snaží zbaliť. Raz ráno ju z mojej postele musel ťahať Charlie, lebo sa ma pokúšala znásilniť. Brr…. Keď sa to dozvie Tom, tak ju zaškrtí. Práve teraz som na nástupišti 9¾ kde aj s Weasleyovcami nastupujem do vlaku. Hermiona s Giny sa od nás hneď odboja a my si nájdeme prázdne kupé. Uložíme sa a vydýchneme si.

“Už sa teším do Bradavic,” usmeje sa Ron.

“Aj ja. Bol to môj skutočný domov. Prvý ktorý som kedy mal,” usmejem sa.

Len keby tam neoxidoval ten dedo.

“Nazdar. Môžeme si k vám prisadnúť?” ozve sa od dverí hlas.

Otočím sa tam. Stojí tam Draco s Teom a Blaisom. Usmejem sa a pozvem ich dnu. Problém nastane až keď si chcú sadnúť. Sú voľné len dve miesta, ale oni sú traja.

“Hm…..tak sa zariadime takto,” uškrnie sa Draco a postaví ma na nohy.

Než stihnem protestovať, tak mu sedím na kolenách.

“Hej, Draco! Pusti ma. Som ťažký. Budú ťa bolieť nohy,” snažím sa postaviť, ale jeho ruka okolo môjho pásu ma nechcela pustiť.

“Prosím ťa. Si ľahší než pierko. Seď a buď v pokoji,” zasmeje sa.

Sčervenám, ale zostanem mu sedieť na kolenách.

"Tento rok do Bradavic majú prísť aj moji bratranci a brat. Samozrejme, budú mať iné mená. Takže šesť nových chalanov, ktorý budú vyzerať divne, nijak nekritizujte,” usmejem sa.

Draco s Teom a Blaisom iba prekvapene prikývnu. Zvyšok cesty ide už v tichu. Chalani by mali byť vo vlaku, ale neviem kde. Škoda, že nás nenašli. Asi sa uvidíme až v Bradaviciach. Som hrozne zvedavý ku komu patria. Prezlečieme sa do hábitov a poukladáme svoje veci. O chvíľu už vlak zastavuje. Vystúpime a zamierime ku kočom. Usmejem sa a pohladím si testrála, ktorý ťahá náš koč. Weasleyovci a ja si sadneme do jedného koča a Slizolinčania do druhého. Vyrazíme k hradu. Posadíme sa do Veľkej siene a čakáme na zaraďovanie. Dvojčatá prídu ako posledné spolu s mojou rodinou. Zaraďovanie ide rýchlo. Najviac išlo do Bifľomoru. Ako inak. Potom sa postaví zase riaditeľ.

“A teraz milý študenti, ešte pred tým, než sa začne naša hostina, tak pani profesorka zaradí ešte šiestich nových študentov a dvoch nám veľmi dobre známych, ktorí sa rozhodli vrátiť,” posadí sa a dvere sa otvoria.

Dnu vojdú dvojčatá a za nimi šesť chalanov. Ani jeden z nových nemá na sebe habit. Navyše si tí idioti ani nezmenili podobu. Uškrniem sa. Prídu až dopredu. Vyvolali pekný rozruch.

“Prečo nemáte habity?” zamračí sa Mecgonagalová.

“Nebudú potrebné. Už začnite. Nemáme celý deň,” ozve sa Abraxas.

“Skôr noc,” opraví ho pokojne nejaký hnedovlasý.

“Toto potom vyriešime. Michael Peterson.”

Na stoličku ide Môj brat, Herakles. Klobúk je dlho ticho a nakoniec sa nič nestane.

“Prepáčte riaditeľ, ale ešte ho nemôžem zaradiť. Viem kam patrí, ale on nemôže byť prvý,” ozve sa klobúk.

Mecgonagalová nechápe. Vlastne nikto. Povzdychne si a číta ďalej.

“George Weasley,” povzdychne si a usmeje sa.

Je si až moc istá.

“Slizolin!” skríkne po chvíli klobúk a sieň je v šoku.

“Fred Weasley,” zašepká zdesene Mecgonagalová.

“Slizolin!” ozve sa po chvíli.

Teraz mám čo robiť, aby som zadržal smiech. Teraz trvá pauza trochu dlhšie. Nakoniec sa zase pozrie na pergamen vo svojich rukách. Jej oči sa rozšíria. Postavím sa. Viem čo nasleduje.

“Harry Potter,” zašepká.

To už sa za búrlivého šepotu posadím na stoličku.

‘Ach. Harry. Drahý dedič. Konečne ti môžem všetko povedať. Ako kráľ démonov patríš všade a preto otvorím dávno zabudnutú fakultu. Ale aj tak ťa priradím k jednej zo štyroch fakúlt. Všetky body, ktoré ty alebo tvoja fakulta získa a ktoré stratí sa v rovnakej miere stratia alebo objavia v oboch fakultách, do ktorých patrí tá osoba. A na konci roka sa od každej zo štyroch fakúlt odoberú body. Bude to polovica z toho čo bude mať fakulta Prinsar. Ty budeš…..’

“Prinsar - Slizolin!” zakričí klobúk.

Veľká sieň zostane celá ponorená v šokovanom tichu. Po mojej ľavej strane sa začne otvárať stena a za ňou sa objaví menší sál, ktorý rozdeľuje Veľkú sieň len piliermi. V sále je jeden oválny stôl a za ním honosné stoličky ako pre kráľa. Usmejem sa a rozídem sa tam. Nad stolom visí vlajka čiernej farby, v kruhu sú uložené erby fakúlt a v strede nich je okrídlený strieborný jednorožec. Keď prekročím hranicu, tak sa môj habit zmení na biely plášť so smaragdovým tieňovaním k okrajom a vpredu na tričku s krátkym rukávom, bielej farby a tiež zeleným tieňovaním, sa mi objaví znak našej novej fakulty. Na sebe mám biele rifľové kraťasy do pol stehien, s tieňovaním do zelenej farby. Sadnem si za vrch stola a čakám. Mecgonagalová sa onedlho spamätá a zavolá ďalšieho. Viem, že toto bude mať dohru.

“Christopher Delakorn,” povie opatrne.

“Prinsar - Slizolin,” zakričí klobúk nadšene.

Ide si sadnúť ku mne a na radu ide ďalší.

“Adam Delakorn,” áno na radu ide jeho brat Tarrian.

“Prinsar - Chrabromil,” zasmeje sa klobúk.

Tarrian si sadne z mojej druhej strany.

“Deril Malkor,” povzdychne si unavene Mecgonagalová.

“Prinsar - Bystrohlav!”

Neznámi chalan so sýto červenými vlasmi a zlatými očami si ide sadnúť pri Tarriana.

“To je náš bratranec, Benjamín, ale hovoríme mu Beny. Ten vedľa Abraxasa je Eldorádo,” nakloní sa ku mne Terztan.

Prikývnem a usmejem sa naňho. Beny mi úsmev oplatí.

“Derek Edvory,” povie už v lepšej nálade Mecgonagalová.

Asi ju potešil Chrabromil.

“Prinsar - Chrabromil!”

Eldorádo má tmavo červené vlasy a modré oči. Prisadne si pri Benyho.

“Sedrik Edvory,” povie profesorka.

“Prinsar - Bifľomor!” zakričí klobúk pri Abraxasovi.

“Michael Peterson,” zamračí sa Mecgonagalová.

Je mi jasné, že jej je podozrivý. Síce si kúzlom prefarbil vlasy na špinavý blond a oči skoro na čierne, ale aj tak mi bol podobný. Hlavne tvarom tela.

“Prinsar - Bystrohlav!” postaví sa a ide k nám.

Keď chce riaditeľ vstať, tak ho klobúk ešte zastaví.

“Ešte by som chcel preradiť jedného študenta.”

“Nevil Longbottom!” zakričí sám.

Nevil sa uškrnie a postaví sa. Pomaly ide k stoličke. Klobúk ho hneď zaradí.

“Bifľomor!” zakričí a Nevil si ide sadnúť.

Celá sieň sa ešte stále dosť nespamätala. Riaditeľ sa postaví, privíta nových žiakov a potom začne rozoberať nové udalosti, ktoré sa tu stali. Vidím, že Nevil je Bifľomore celkom spokojný. Aspoň zatiaľ. Ešte mi riaditeľ oznamy, aby som po večery prišiel za ním a už môžeme jesť.

                 Po večery nevieme kam máme ísť, tak ja idem za riaditeľom a chalani čakajú dole pred sochou. Zaklopem a vojdem.

“Volal ste ma?” spýtam sa s milým úsmevom.

“Áno. Radi by sme vedeli, čo to malo znamenať?” povie milo riaditeľ.

Až teraz si všimnem, že je tam celý učiteľský zbor, takže aj Sírius, Remus Sev a Charlie. V duchu si povzdychnem.

“Nič. Len som prešiel do fakulty, do ktorej som patril už ako prvák,” pokrčím nevinne ramenami.

“Múdry klobúk ťa chcel dať do fakulty Prinsar už ako prváka?” spýta sa prekvapene Mecgonagalová.

“Nie. Do Slizolinu,” pokrčím ramenami nezaujalo.

Počujem zalapanie po dychu od Síriusa s Remom a aj ostatných profesorov, ktorý to nevedeli.

“Táto fakulta funguje inak. Body, ktoré nám dáte alebo odoberiete sa v rovnakej miere pridajú, alebo odoberú aj v našej druhej fakulte. Na konci roka sa od každej fakulty odpočíta polovica z našich bodov. Ak budeme mať dvesto, tak sa od každej fakulty sto odráta. A teraz sme už pekne unavený, tak by sme sa radi dozvedeli, kde ja naša klubovňa,” pozriem sa na klobúk.

“Iste. Tam kde slnko nikdy nesvieti sa štyria zakladatelia k spánku uložili. Tam kde je miesta dosť, had stráži tajný vchod. Choďte po smeru leva, tam je miesto pre vaše tela. Túto miestnosť chytrosť halí, sova, tam lieta, kde z Bystrohlavu stáli. Priateľstvo je zahalené tajomstvom, preto tam rastie života strom. To je váš nový dom.”

Usmejem sa a rozlúčim sa s ostatnými učiteľmi. Je jasné, že to nepochopili. Možno len Severus s Charliem. A možno Rem. Zídem dole a pozriem sa na chalanov.

“Tak čo?” spýta sa Tarrian.

“Tam kde slnko nikdy nesvieti sa štyria zakladatelia k spánku uložili.

Tam kde je miesta dosť, had stráži tajný vchod.

Choďte po smeru leva, tam je miesto pre vaše tela.

Túto miestnosť chytrosť halí, sova, tam lieta, kde z Bystrohlavu stáli.

Priateľstvo je zahalené tajomstvom, preto tam rastie života strom.

To je váš nový dom.”

“Tak ideme,” usmeje sa Beny.

Prikývnem a vydám sa na druhé poschodie. Prejdeme okolo kúpeľne Umrnčanej Myrty a zamierime viac dozadu. Prejdeme okolo veľkej sochy leva do ďalšej tajnej chodby. Uprostred chodby narazíme do múru. Vyzerá to ako slepá chodba ale nie je. Uprostred je v kruhu nakreslená sova s rozprestretými krídlami. Pousmejem sa a dotknem sa dlaňou sovy. Kruh aj sova sa rozžiari a namiesto nej je tam text. Trik je v tom, že je napísaný v parselčine a my to máme preložiť.

“Ten kto vstúpi dnu. Von sa dostane len z našou pomocou,” usmejem sa keď sa stena rozdelí na dve a my vojdeme dnu.

Lúče na stenách sa rozhoria a my ideme ďalej tajnou chodbou. Prídeme k veľkému zrkadlu, v ktorom sa zrkadlí príroda s veľkým stromom. Dotknem sa plochy zrkadla a prejdem skrz. Objavím sa vo veľkej miestnosti porastenej trávou a kvetmi. Namiesto krbu tam stojí ten strom v ktorom je otvor ako pre krb. Strop aj steny sú začarované, aby vyzerali ako skutočné nebo. Práve teraz je noc a na nebi svietia krásne hviezdy a v krbe pod stromom horí oheň. Dokonca tu pofukuje aj príjemný teplý vánok. Pred krbovým stromom je veľký gauč a v rohoch pri kríkoch sú písacie stoly. Dokonca tu lietajú aj vtáci. Usmejem sa a pozriem na ostatných.

“Toto je úžasné,” svietia oči Tarrianovi.

“Áno to je,” vydýchne Ab.

“Tak ideme spať,” popoženiem ich.

Je to tu čarovné. Na pravej strane je niečo ako jaskyňa, tak tam ideme. Po stranách dlhej chodby sú rôzne dvere do izieb. Ako zistíme, každý máme svoju vlastnú a na dverách je zlatým písmom vyryté naše meno. Pousmejem sa a idem do svojej izby, ktorá je najväčšia a na úplnom konci chodby. Zaleziem do kúpeľne a potom sa rozvalím na obrovskej posteli. Netrvá dlho a ponorím sa do ríše snov.