XVIII. Návrat

XVIII.

Harry

                    Prudko sa zobudím zo spánku. Cítim, že sa niečo zmenilo. Zlo, ktoré ma zahnalo sem je preč. Ale nechcem sa vrátiť. Čo keď sa niečo stane. Tu sú moje mláďatka v bezpečí. Ľahnem si späť do kožušín, ale už nedokážem zaspať. Stále premýšľam nad tým, čo by som mal urobiť.

*Harry? Čo sa deje?* príde ku mne Max.

Ani som si nevšimol, že je hore.

*Prepáč ak som ťa zobudil,* povzdychnem si.

*Nezobudil si ma. Bol som hore a dával na teba pozor. Opäť si mal zlé sny,* upokojí ma.

*Aha…. Mám pocit, že sa niečo zmenilo. Cítim, že sa môžem vrátiť domov ku svojim priateľom, ale mám strach,* on je jediný komu sa dokážem zdôveriť.

*Z čoho máš strach?* spýta sa.

*Musíš to cítiť alebo aspoň to musíš vidieť. Som príliš tučný na to aby som mal len jedno mláďa. Čo keď odmietnu prijať viac ako jedno dieťa?* pritúlim sa k Maxovi.

*Ak ťa milujú, tak budú nadšený. Možno by sme tam mali skúsiť ísť. Už dlho sme s Mimim neboli vo svojej ľudskej podobe. Možno by sme sa mohli pokúsiť opäť sa začleniť do magickej spoločnosti. Navyše už som sa zmieril s tým, že si partnera nenájdem. Mláďatá by mohli viac spoznať svojho otca a možno to pre ne bude lepšie, pokiaľ ich bude učiť ich otec,* pozrie sa Max na mláďatá.

Je mi ľúto, že je nešťastný. Viem ako veľmi túži po rodine. Ešte teraz si spomínam na tu jeho ochotu prijať mňa za priateľa a moje deti za naše. Má príliš dobré srdce. Možno, že v Bradaviciach nájde to čo hľadá.

*Dobre. Zajtra odchádzame naspäť domov. Cítim sa tu síce bezpečne, ale je mi hrozne zle a maličké ma veľmi vyčerpavajú. Nutne potrebujem mágiu svojich druhov,* povzdychnem si.

Max mi olízne ucho a postaví sa.

“Spi. Všetko prichystám,” povie Max, ale už to vnímam len veľmi okrajovo.

                          Ráno sa zobudím, keď na sebe ucítim miernu váhu. Otvorím oči a uvidím, že pri mne, alebo skôr na mne, leží Fury. Usmejem sa. Drgnem doňho a on sa prebudí. Zívne a posadí sa. Po ďalšom pohľade do miestnosti zistím, že sme tu sami. Naše veci uvidím uložené na jednej kope pri vchode. Takže Max s ostatnými už stihol aj zbaliť veci. Postavím sa a spolu s Furym vyjdeme von. Mláďatá sa hrajú v snehu a dáva na nich pozor Mimi.

*Fury, prečo sa nejdeš hrať s tvojimi bratmi?* spýtam sa.

*Chcem byť s tebou. Aspoň teraz. Keď odídeme na hrad, tak budem musieť odísť s bratmi a otcom….. Ja chcem zostať s tebou,* vzlykne a schová sa mi do kožucha.

*Ak ti nebude vadiť, že už nebudem vlkom a budeš chcieť so mnou ostať ako s človekom, tak pokojne môžeš. Ale budeš ma musieť poslúchať,* usmejem sa.

*Áno, áno, áno!!!!!!* skáče okolo mňa.

*Niekto tu má radosť. Čo ťa tak potešilo? Tešíš sa na nový domov?* objaví sa pri nás Max.

Mláďatá sa rýchlo naučili náš normálny jazyk za čo som rád. Už ma nebavilo robiť prekladateľa.

*To ani nie. Mám jaskyňu rád. Ale pokiaľ smiem zostať s Harrym, tak pôjdem kamkoľvek,* pritúli sa k Maxovi, ktorý sa zasmeje.

Fury nakoniec odíde za bratmi, tak na boku zostaneme len my dvaja.

*Vďaka, že si všetko zbalil. Prečo si ma nezobudil?* pozriem sa naňho.

*S Furym po boku si vyzeral tak roztomilo, že som nemal to srdce vás zobudiť. Keď sa ostatní prebrali, tak som ich vyhnal von, aby vás nezobudili,* usmeje sa.

*Vďaka. Spánok teraz vážne potrebujem,* opriem sa oňho.

*Kedy chceš vyraziť?* spýta sa Max.

Pozriem sa na nebo.

*Sú Vianoce. Pochybujem, že raňajky budú skôr ako o deviatej. Ešte máme tak dve hodiny čas. Priprav mláďatá prosím. Ja sa zatiaľ premením a trochu sa upravím. Keď sa postaráte o mladé, tak za mnou pošli Mimi a nakoniec pomôžem tebe sa trochu skultúrniť,* otočím sa a odídem do jaskyne.

Premením sa po prvýkrát po dlhej dobe a hneď si pohľadím bruško. Mám ho vážne veľké. Zo zbalených veci vyberiem jedny roztrhané rifle a zelené tričko s krátkym rukávom, čo sme s Mimim ukradli od muklov. Potrebovali sme nejaké oblečenie, keby sa stala podobná situácia a my sme sa museli premeniť. Našťastie tričko je dosť voľné, aby mi zakrylo bruško. Stále mám svoj vlčí chvost a uši. Popravde už ich mám celkom rád a nechcel by som sa ich vzdať. Sú mojou súčasťou. Keď príde dnu Mimi a premení sa prekvapene sa na seba pozeráme. Po celé tie týždne sme nezistili ako podobní si vlastne sme. Mimi ma taktiež vlčie uši a chvost bielej farby, ale chvost má o niečo kratší ako ja rovnako ako aj biele vlasy.

“Prečo nám nikto nepovedal, že si z rodu Space?” spýta sa prekvapene Mimi.

“Čože? Neviem o čom rozprávaš,” pozriem sa naňho.

“Jedine rod Space má dar vlčích uši a chvosta. Niekto z tvojich predkov musel patriť do nášho rodu. Už nás nezostalo veľa. Sme roztrúsení po celej Zemi, ale som rád, že som stretol teba. Max bude taktiež nadšený,” usmeje sa sladko.

Nemôžem si pomôcť od úsmevu. Nie som sám. Ani neviete ako sa mi uľavilo. Podám mu nejaké čierne rifle a modré tričko a keď sa oblečie, tak zavolá Maxa. Jeho nadšenie na nové odhalenia je neskutočné. Keď sa premení tak má tiež vlčie uši a chvost hnedej farby, ale je oveľa vyšší, svalnatý a… mužnejší. Každý chalan aj baba by sa za nim musela otáčať. Oblečie si roztrhané trojštvrťáky hnedej farby a čierne tričko s krátkym rukávom, pod ktorým mu pekne vynikajú svaly. Pousmejem sa a pohľadím si bruško.

“Ste pripravení?” spýtam sa.

“Snáď. Zabalené máme všetko. Mladé sú vonku a čakajú,” prikývne Max, ktorý si ma so záľubou prezerá.

Sčervenám.

“Dobre. Tak poďme domov. Hrad ma už volá späť,” vyjdem z jaskyne.

Fury sa postaví pri mňa a všetci pomaly ideme k hradu. Max a Mimi sa premenia na vlkov a ja si cez seba prehodím jednu z kožušín, ktoré sú medzi vecami, ktoré levitujem za nami. Vonku je zima ale našťastie nie sme ďaleko v lese. Popravde myslel som si, že sme boli hlbšie v lese. Asi som sa mýlil. Alebo nejak reagovala mágia lesa. Netuším. Tento les je veľmi záhadný a presýtený mágiou Zeme. Onedlho vyjdeme na zasnežené pozemky v okolí hradu. Je to úplne iný pocit ako v lese. Mágia sa tu točí menej ako v lese, ale zase je tu cítiť vôňa domova. Teším sa na svojich partnerov. Ani som si neuvedomil ako veľmi mi Charlie a Bill chýbajú.

“Vyzerá to tu pekne, ale mám z tohto miesta strach. Je tu mágia až príliš veľa ľudí. Ale tiež tu cítim lásku a možno práve tu budeme šťastní. Tak ako sme boli šťastní s tebou v lese,” premení sa Mimi naspäť na človeka.

“Poďme. Je Vianočné ráno. Moji partneri sa určite nemôžu dočkať kedy sa vrátim domov….. Teda…….. Snáď na mňa ešte čakajú,” zašepkám do vetra.

Max sa v podobe vlka pripojí na moju druhú stranu a oprie sa mi o nohu. Pomaly sa rozídeme k hradnej bráne. Na sviatky sa tu určite nebude zdržiavať veľa študentov, tak budeme mať trochu pokojnejší vstup. Keď sa však priblížime k bráne, na jazere uvidím plávať loď a preto sa zastavím. Práve teraz mi došlo, že som sa možno nemal vracať. Nie teraz.

“Čo sa deje?” spýta sa Mimi.

“Turnaj. Čo keď ma budú chcieť zaradiť späť do turnaja? Nemôžem to spraviť. O ani nie tri mesiace mám termín pôrodu. Nemôžu ma nechať takto riskovať život mojich detí,” pozriem sa vystrašene na hrad.

*Nedovolíme im to. Už nie. A tvoji priatelia, všetci tvoji priatelia, a rodina ťa tiež nenechajú v problémoch. Vsadím sa, že teraz, keď sa im po dlhej dobe vrátiš, tak ťa už nenechajú riskovať a nevystavia ťa nebezpečenstvu……* zavrčí Max.

“Navyše už dávnejšie som čítal pravidlá tohto nezmyslu. Pokiaľ sa nezúčastníš nejakej z úloh, tak si diskvalifikovaný a ty si sa nezúčastnil už prvej. Takže ťa nemôžu pustiť do ďalšieho kola. Mal by si byť v bezpečí,” chytí ma za rameno Mimi.

Usmejem sa. Ak je to tak, tak som nikdy nemohol urobiť lepšie. To že som utiekol pred nepriateľom mi vlastne veľmi nahralo do karát. Môžem byť pokojný a nestresovať sa. Všetci spoločne vstúpime do hradu. Tak, už nemôžeme ísť späť….

Sírius

                      Sú tu Vianoce a stále sa nič nezmenilo. Moje malé zlato mi už konečne dovolilo aspoň trošku pokojne spať, aj keď to nie je skoro žiadna výhra. Už nám veľmi chýba Harry a je nám ľúto, že sa stále nevrátil. Ale čo sme čakali? Že sem vrazí ako tornádo a bude šťastím bez seba? Povzdychnem si a položím príbor. Už ma aj prešla chuť, aj keď sú to úžasné raňajky.

“Siri, zjedz niečo viac. Potrebuješ jesť,” pozrie sa na mňa Poppy.

“Nemôžem Poppy. Nechaj to tak,” opriem sa o Luciusa a chytím sa za bruško.

Malý je opäť nepokojný. Našťastie na Vianoce tu zostali len študenti z Inštitútu Durmstrang a z Akadémie mágie Beauxbatons. Z Bradavic tu zostali len štyria študenti a to sú Draco, Ron, Fred a George. Vo veľkej sieni sú tri stoly namiesto štyroch fakultných stolov a učiteľského stolu. Za každým stolom je jedna škola. Naši štyria diabli sedia za stolom s nami, aby tu zbytočne nebolo príliš plno. Ron sa postaví.

“Idem na koľaj. Stretneme sa neskôr u vás v byte,” oznámi nám a po Charlieho kívnuti sa otočí k dverám zo siene.

Postavím sa, že tiež odídem, keď ma malý dosť silno kopne a Lucius ma podoprie. Čo to s ním dnes je?

“Vďaka,” povzdychnem si.

“Tati si v poriadku?” postaví sa aj Draco.

“Áno. Len tvoj brat je malinko nepokojný,” pousmejem sa.

Lucius chce niečo povedať, keď sa do siene vráti Ron.

“Neuveríte kto prišiel!” skríkne celý nadšený.

Pozrieme sa na seba. Nechápeme o čom hovorí. Pochopíme, keď za ním do siene vbehnú vĺčatá a za nimi traja hybridi. Zalapem po dychu keď v jednom z nich spoznám Harryho. Kto sú ale tí zvyšní dvaja?

“Ahoj. Nejdeme nevhod?” usmeje sa mierne Harry.

“HARRY!” skríknem nadšene a Charlie s Billom sú onedlho pri ňom.

“Toto nám už nikdy nerob! Čo si si myslel? Vieš aký sme o teba mali strach? Čo maličký. Ako sa má?” objímajú ho Bill s Charliem.

Prídeme k ním a aby sme mali viac súkromia, tak ich vyvedieme zo siene.

“Poďme k nám. Všetko vám poviem,” vzlykne šťastne Harry.

Usmejem sa. Možno to predsa len bolo na niečo dobré. Už sa toľko nebojí. Jeho bruško je pekne vidieť a zdá sa mi, že ho má väčšie ako ja. Ale nechápem ako je to možné, keď som tehotný dlhšie. Keď sme už u Billa a Charlieho v komnatách tak si posadáme kde sa dá a Harry sa na nás pozrie.

“Tak?” spýta sa Draco.

“Neviem kde začať,” oprie sa o Charlieho, ktorému stačí, že Harryho opäť drží v náručí.

“Začni od začiatku,” poradí mu Severus.

“Dobre……. Už som nemohol vydržať tie nočné mory. Necítil som sa tu v bezpečí. Vedel som, že musím odísť. V deň keď som zdrhol, tak som v lese našiel bezvládne telo Furyho. Dve mladé boli mŕtve, ale sedem som ich vzal so sebou,” chytí čierneho vlka, ktorý mu skočí do náruče.

“Toto je malý Fury. Je to môj malý mazel a nikdy sa odo mňa nevzdali na krok. To ste si mohli všimnúť už keď ste zavítali k našej jaskyni. Zdala sa mi, že bola dosť ďaleko od hradu, ale cesta sem bola príliš krátka…… Prvé týždne som sa o nich staral sám, no moje vlastné tehotenstvo mi robilo problém a tušil som, že dlho už malé chrániť nezvládnem. Dni boli horšie aj lepšie. Raz v noci sa k jaskyni dostali dvaja vlci. Nevedel som kto sú, ale neboli zlí,” pozrie sa na dvoch vlkov, ktorí neviem kde sa vzali.

Až teraz si uvedomím, že tí dvaja chalani, ktorí boli s Harrym, zmizli.

“Mimi takmer niesol Maxa, ktorý bol dosť zranený. Čo mi povedal tak ich niekto napadol. Vzal som ich do jaskyne a Mimi sa stal mojim priateľom. Po vzájomnej dohode sme dospeli k záveru, že Max a Mimi sa pripoja k mojej malej svorke a dajú pozor na mladé, rovnako ako zabezpečia potravu. Ja som im ponúkol domov, kam sa vždy mohli vrátiť…,” usmial sa Harry a dvaja vlci sa zmenili na tých chalanov, čo tu boli pred tým.

Všimnem si, že sa mi nezdalo, že sú hybridi, pretože oni sú.