XVI. Nedorozumenie

XVI.

Harry

             Potom, čo som tých šiestich informoval o tom, že sú moji druhovia, tak som odišiel do kuchyne urobiť večeru. V bežný večer by ju robil náš škriatok, ale keď si potrebujem utriediť myšlienky, tak vie, že mi má kuchyňu prenechať. Pri varení sa najlepšie upokojím a premyslím situáciu zo všetkých strán. No netrvalo dlho kým som prišiel na to, že to nebol dnes večer ten najlepší nápad. Vôbec sa mi nedalo premýšľať a stále sa mi v hlave objavovali tie najhoršie scenáre. Ani som si neuvedomil, že mi po tvári tečú slzy a ani som si nevšimol, že do kuchyne vošiel Ametyst. Trhol som sebou, keď ma objal zozadu okolo pásu a takmer som si odrezal prsty pri krájaní cibule.

"Harry upokoj sa. Nech sa stane čokoľvek, zvládneme to spolu."

"Tebe sa to ľahko povie Ametyst. Ty si svojich druhov získal a myslím, že to s nimi nebudeš mať ťažké. Sú to úžasný priatelia. Nie je div, že tak rýchlo súhlasíli a nevadilo im to. Čo sa ale nedá povedať o mojich druhoch. Navyše Rémus so Síriusom majú dôvod prečo by sa mi mali strániť. Mám strach, že peace oni dvaja to nedokážu prijať. Dokonca potlačili aj naše puto. Viem si úplne predstaviť ich reakciu. Som synom ich najlepšieho priateľa, takže so mnou nebudú chcieť mať…. partnerský vzťah," vzlyknem.

Otočím sa Ametystovi v náručí a plačem mu do tmavo modrej košele. Kedy sa stihol prezliecť?!

"Upokoj sa. Teraz sa pôjdeš prezliecť a ja tu dorobím večeru, áno? A nechcem počuť žiadne protesty! Ak majú dosť zdravého rozumu, tak ťa nenechajú odísť," zotrie mi slzy a usmeje sa na mňa Ametyst.

Prikývnem a s miernym úsmevom odídem do svojej izby sa prezliecť. Možno má Ametyst pravdu a ja zbytočne preháňam. No aj tak sa neviem zbaviť toho pocitu, že ich stratím.

Ametyst

                Smutne sa pozerám za odchádzajúcim Harrym. Radšej sa príliš nezdržujem a začnem robiť tu večeru, ktorú začal chystať Harry. Dobrý nápad s týmto výberom. Počas toho sa však neviem zbaviť myšlienky na rozhovor z obývačky. Neskutočne dúfam, že sa Sírius rozhodne správne a nezničí život, ako sebe, tak všetkým na okolo. Keby Harry zostal bez partnerov, bol by to veľký problém. Vzal by som ho ako svojho druha, lenže moja moc na tu jeho nestačí. Keby sa jeho moc vymkla kontrole a bol by mojim druhom, tak výbuch jeho mágie zabije, ako mňa, tak aj mojich druhov. Čo by nebolo dobré. Tento svet našu a hlavne Harryho moc potrebuje. Už tak bol tento svet veľmi dlho bez našej skutočnej moci. Jednorožce a Dementori už nevládzu ťahať mágiu tohto sveta. Musíme to prevziať opäť my, Sortuliania. No bude to ťažké. Harry sa vráti do kuchyne chvíľu pred dokončením večere.

"Jedálenský stôl je už pripravený," usmeje sa.

Vyzerá to tak, že sa náš škriatok činí. Prikývnem, že som ho počul.

"Zajtra by sme mohli ísť do tej Gringottbanky. Aspoň budú mať ostatní čas ti pripraviť nejakú tu oslavu," pripomeniem mu list, ktorý dostal.

"Pre Merlina! Úplne som zabudol! Ach. Za chvíľu zabudnem aj aký je deň," zastona, zavrie oči a chytí sa za hlavu.

Ticho sa zasmejem.

"Toho sa myslím nemusíš báť. Dnes večer toho bolo veľa. Nie je div, že si zabudol," vypnem sporák a otočím sa naňho.

"Máš pravdu. Pôjdeš do jedálne za nimi? Poslal som pre nich Krema, takže už by tam mali byť. Ja ešte skontrolujem dezert," usmeje sa a ukáže na trúbu.

Ako to, že som si nevšimol, že je zapnutá? Ako, áno, niečo tu veľmi pekne voňalo, ale absolútne som si to neuvedomil.

"Iste. Nech ti to netrvá dlho. Je dosť neskoro a tvoji druhovia chcú ísť určite domov," usmejem sa.

"Máš pravdu. Dúfam, že Ron s Charliem nebudú mať problémy," povzdychne si Harry.

Rozhodnem sa tento fakt ignorovať. Ak by Ron mal problémy, tak si to vybavím aj zaňho. Nikto nebude môjmu druhovi škodiť. Aj keď si myslím, že Charlie sa o to postará.

"Dúfam, že ste sa rozhodli správne," preruším v jedálni vravu.

Všetci sedia pri stole prekvapivo správne. Neviem ako vedeli kam si sadnúť, ale asi inštinktívne sa rozdelili podľa toho ku komu patria. Harryho druhovia sedia pri vrchu stola kde sedáva Harry a moji pri vrchu stola kde sedávam ja. Pousmejem sa, keď na mňa otočia hlavy.

"To dúfame aj my Ametyst. Kde je Harry?" spýta sa Tom.

Vážne. Keby som nevedel, že on je takzvaný Temný pán, tak by som ho naňho ani netypoval.

"Ešte v kuchyni. Dokončuje dezert. Mali by ste si to vysvetliť čím skôr. Je celkom psychicky na dne," poradím im a sadnem si na svoje miesto.

Automaticky dám bozk Teovi, ktorý ku mne vysiela vlny mágie. Bozkom sa na chvíľu upokojí. Ale prekvapuje ma, že to ovládol tak rýchlo. Ostatní sa ešte len budú učiť ovládať puto, ale on to akoby trénoval už teraz. S ním to rozhodne nebude jednoduché! Príliš nalieha. Budem sa s ním musieť o tom porozprávať. Nič sa nemá unáhliť. Netrvá dlho a do miestnosti príde aj Harry a do stredu stola položí čučoriedkový cheesecake. Priznám sa, že som nevedel, že vie niečo také urobiť. Je samé prekvapenie. Asi by som ho mal stresovať častejšie, keď vie takto piecť.

"Na to ani nemysli," zavrčí na mňa Harry.

Uškrniem sa. Nenávidím tu jeho schopnosť. Niekedy sa vie nabúrať do myšlienok bez vedomia daného človeka. Nechápem ako to robí a viem, že ani on tomu nerozumie. Nevie to vyvolať a ani to blokovať. Niekedy sa mu to prosto stane.

"Na nič nemyslím," odpoviem a pustím sa do jedla.

Večeru zjeme v tichu. Nikto nemá čo povedať a väčšina z nás je zabratá do vlastných myšlienok. Rozhovor sa rozprúdi až pri dezerte, ktorý je mimochodom úžasný!

"Tak ako ste sa rozhodli?" začne Harry neisto konverzáciu so svojimi druhmi.

Vstanem a radšej odtiaľto vezmem svojich druhov, aby mali trochu súkromia.

"Poďte. Keby ste nás hľadali budeme v obývačke," oznámim a odídeme.

Harry

             Vôbec som si nie istý ako mám začať konverzáciu. Nechcem sa dozvedieť niečo čo nechcem vedieť, ale zároveň sa chcem dozvedieť, čo mi chcú povedať a ako sa rozhodli. Sám v tom mám guláš. Ani ten koláč mi už nechutí tak ako by mal.

"Tak ako ste sa rozhodli?" rozhodnem sa nakoniec začať.

Raz to prísť musí. Ametyst pochopí, že by bolo lepšie nám nechať súkromie a vezme svojich partnerov do obývačky. Som rád, že pri tom odmietnutí nikto nebude. Hlavu držím sklonenú. Nepotrebujem aby videli moje sklamanie.

"Harry. Rozprávali sme sa o tom, ale prišli sme len na to, že sa vlastne nemáme o čom rozprávať. Všetci sa držíme jedného názoru. Teda, takmer všetci," povzdychne si Tom.

Len tak-tak sa mi darí zadržať slzy. Vedel som to. Nesúhlasia s tým všetci. Bože prečo sa aspoň raz nemôžem mýliť? Veľmi to bolí.

"Harry, môžeš sa na nás pozrieť?" spýta sa Lucius.

Iba nemo pokrútim záporne hlavou, ale vzlyk sa mi už bohužiaľ nepodarí zadržať. Rýchlo si prikryjem ústa rukou a pevne zavriem oči, z ktorých mi vytečú slzy.

"Harry, prosím upokoj sa a vypočuj nás," zacítim na hlave ruku ako ma hladí po vlasoch.

Podľa hlasu a vône viem, že je to Charlie. Viem, že nedokážem neplakať a nechcem sa zložiť v ich prítomnosti. Sakra! Mám byť predsa najmocnejší tvor a zložím sa tu len po jednom odmietnutí. Toto snáď nie je pravda! Som na smiech. Nie je div, že so mnou nechcú mať nič spoločné. Som úbohý. Nedokázal by som ochrániť ani svoje mláďatá a mám chrániť celý magický svet. Bože veď nedokážem sa ani postaviť krutej realite odmietnutia! Musím ísť preč. Bez jediného slova sa postavím a radšej odídem z jedálne. Na toto nemám silu. Nechcem počuť ich priame odmietnutie. Radšej sa s tým vyrovnám sám skôr, než si to od nich budem musieť vypočuť. Vedel som, že to Sírius s Rémusom neprijmu. Chystal som sa na to, že ostanem bez druhov, ale neveril som, že realita bude bolieť viac než iba premýšľanie o tom…..