XLV.

XLV.

Harry

                       Prídem na dvor za sídlom, kde sa na malom slniečku vyhrieva Drag. Prídem k nemu a pohladím ho po lesklých šupinách.

“Ahoj. Čo potrebuješ?” spýtam sa a sadnem si k nemu.

‘Je čas, aby si sa na mne naučil lietať. A tiež si mi chýbal,’ postaví sa.

“Aj ty si mi chýbal, ale teraz nemôžem. Povedal som Tomovi, že ho počkám v jedálenskej sieni a išiel som za tebou. Bude mať o mňa strach,” povzdychnem si.

‘Ja to chápem, ale potrebuješ sa naučiť na mne sedieť a neskôr už to nemusí ísť,’ pozrie sa mi do oči.

“Ako to myslíš?” nechápem.

‘To zistíš. Tak nasadaj,” usmeje sa.

Povzdychnem si a vysadnem si naňho. Odrazí sa od zeme a vzlietneme. Najprv mám strach, že spadnem, ale o chvíľu je to v úplnom poriadku. Lietam dlho a som zaujatý len Dragonisom, tak si nevšimnem, že ma Tom hľadal.

Tom

                   Keď sa osprchujem a oblečiem, zamierim do siene. Vojdem do vnútra, kde už všetci obyvatelia sídla raňajkujú. Pozriem sa po všetkých, ale nikde nevidím Harryho.

“Ahoj, Tom. Kde máš Harryho?” spýta sa Terztan.

“On tu nie je? Odišiel popredu, že ma počká tu,” zamračím sa.

“Ale sem neprišiel,” pozrie sa na mňa Eldorádo.

V tom sa otvoria dvere a dnu vojde Herakles. Vyzerá hrozne.

“Dobré ráno. Čo sa ti stalo?” spýta sa Beny.

“Dobré? Vôbec nie je dobré!” zavrčí podráždene.

“Nevidel si Harryho?” ignoruje jeho náladu Severus.

“Lieta na Dragonisovi,” povzdychne si.

Odídem a zamierim von. Čo ho to napadlo? Čo keby sa zabil? Vyjdem von a pozriem sa po oblohe. Uvidím ich. Harry si ma nevšimne, ale Dragonis áno a pristane pri mne. Harry zoskočí dole a príde ku mne. Objíme ma okolo krku a ja si ho pritiahnem k sebe.

“Prepáč, že som neprišiel, ale Drag ma volal,” povie tíško.

Pozriem sa na draka, ktorý práve odletel.

“To je v poriadku. Len som mal o teba strach. Poď sa najesť,” pohladím ho po chrbte.

“Dobre,” prikývne a chytí ma za ruku.

“Nevieš čo je Heraklesovi? Bol dosť podráždený,” spýtam sa cestou.

“Netuším,” pokrúti hlavou.

Prídeme naspäť do jedálne, kde sa stále ticho je. Vo vzduchu je stále divná atmosféra. Sadneme si.

“Čo ti je Herakles?” spýta sa Harry jemne svojho brata.

Harry

             “Čo ti je Herakles?” spýtam sa ho ticho.

Ešteže sedí pri mne.

“Ale nič Harry, len som celý rozlámaný. Celú noc som pociťoval tvoje vlny mágie a vzrušenia,” povzdychne si ticho.

Zdesím sa. Za jeho stav môžem ja? A ak cítil vzrušenie, tak čo keď som zavinil ďalšiu kalamitu?

“Dovolil si Severusovi…..” spýtam sa.

“Severus nechcel. Snažil sa ma odhovoriť, že toho budem ľutovať, ale ja som naňho tlačil, aby si ma vzal…” šepká.

“Takže….”

“Nie. Odišiel z izby, keď som chcel viac ako som mohol zniesť. Som rád, že to urobil, ale mám hrozný pocit, že som na neho tlačil a on ma teraz nechce,” šepká zdesene.

“Herakles to nie je pravda. Miluje ťa. Len cítil, že ešte nie si pripravený na viac a k tomu tu bolo riziko, že by si otehotnel. A to by nebolo dobré vzhľadom na našu vec,” vysvetľujem.

“Máš pravdu. Ďakujem,” usmeje sa.

“Viete, že nie je slušné šepkať v spoločnosti?” ozve sa Draco.

“Sklapni!” pozrieme sa naňho s Heraklesom.

Zvyšok raňajok prejde v poriadku a v dobrej nálade. Herakles sa pritisne k Severusovi a ten si uvoľnene vydýchne. Je mi jasné, že mu to robilo starosti. Objíme Heraklesa a hľadí ho po chrbte. Ja sa posadím na Toma a ticho jem. Ten ma chytí okolo pásu. Som oproti nemu tak maličký. Povzdychnem si. Kvôli mojim príbuzným už možno viac nenarastiem. Inak čo je s nimi?

“Tom, čo je s Dursleyovcami?” spýtam sa.

“Trochu som ich mučil a vymazal im pamäť. Poslal som ich späť a myslia si, že boli až do teraz na dovolenke. Brumbál tak stratil podozrenie a my máme pokoj, aby sme si užili tento týždeň,” usmeje sa.

Prikývnem. Ešte bude dosť času na pomstu.

“Dáme ich k súdu. Čarodejnícky svet má svoje zákony Brumbál bude pykať za svoje hriechy,” odfrkne si Tarrian.

“To nie je zlý nápad,” prikývne Severus.

Nevnímam ich. Vlastne mi je to teraz jedno. Prútik, ktorý mám na zápästí ma začne jemne páliť. Nosím ho tam vždy. Nikdy ho nevyťahujem. Charlie mi dal jeden zo svojich prútikov, ktorý už moc nepoužíva. Takže som v škole nemusel ukázať svoj pravý prútik. Začo som rád. Chytím sa za predlaktie a syknem. Musím ten prútik dostať von, pretože ešte ani Tom o ňom nevie. Prekvapivo sa mi ho podarilo maskovať dosť dlho, keď si to tak vezmem.

“Čo sa deje, láska?” pohladí ma Tom po chrbte.

“Ale nič. Len ma volá Dragonis. Idem za ním,” usmejem sa.

“Dobre. Buď opatrný,” pobozká ma.

Prikývnem a za zamračených pohľadov ostatných odídem rýchlo z miestnosti. Áno, moji bratranci o tom tiež nevedia. Nemal dom dôvod im to hovoriť. Na chodbe si vydýchnem. Vytiahnem prútik a zistím, že ten celý žiari. Zamračím sa, keď sa mi v hlave objaví obraz Herodesa a za chvíľu stojím pred ním. Zľaknem sa a spadnem na zem.

“Vedel som, že ten prútik máš ty,” uškrnie sa keď mi podá ruku, aby mi pomohol vstať.

“Čo tu robím? A kde to sme?” spýtam sa a pozriem sa z veže.

Dole uvidím ležať Dragonisa.

“Neboj sa. Sme v najvyššej z veží Temného sídla,” odpovie mi a postaví sa ku mne.

“A čo tu robíme?” spýtam sa.

Luskne prstami a ja mám zrazu na sebe šaty, ktoré sú rovnaké ako moje svadobné, až na to, že tieto prechádzajú z bielej do bledo modrej a tá zase do slabo zelenej, ktorou sa tiež končia. Vlasy mám zase rozpustené. Nechápavo sa pozriem na Herodesa, ktorý má v ruke môj prútik a zaujato si ma prezerá.

“Pekné, ale na hviezdu sa to nehodia. Si najmocnejší kráľ démonov a čistá hviezda, ktoré sa teraz už vôbec nevidia. Nechám ich Heraklesovi. Ten v nich bude, ako by som to povedal…...ach áno, tematický. Na teba skúsime….” zase luskne rukou, v ktorej nedrží môj prútik a okolo mňa sa objavia tiene.

Keď sa rozptýlia, tak pred ním stojím v rovnakých šatách ako má na sebe on, len sú bielej farby, ktorá prechádza do zlatej a tá zase do slabo zelenej, ale tej je tam vážne málo. Pozriem sa do zrkadla, ktoré vyčaroval z ľadu. Jediný rozdiel je, že moje sú ešte o náramok prichytené na moju ľavú ruku, rovnako ako boli moje svadobné šaty. Vpredu sú krátke nad kolená a vzadu sa tiahne vlečka. Sčervenám keď si uvedomím, že pod nimi vlastne nič nemám. Vlasy mám rozpustené, iba okolo hlavy sa mi tiahne zapletená korunka z niekoľkých vlasov, aby mi nešli do oči. V nich mám zapletenú striebornú retiazku, z ktorej mi na čele visí smaragdový kameň v tvare slzy. Moje oči majú farbu mesiaca. Žiarivejšiu striebornú som nikdy v živote nevidel. Na pravej ruke mám náramok od Toma. Pozriem sa na brata a vezmem si od neho prútik.

“Teraz si dokonalý kráľ,” usmeje sa.

“Tvoje oči,” prekvapím sa.

Vždy boli čierne. Len teraz sú zelené a tečú z nich slzy. Slzy bolesti.

“Prepáč. Zabudol som sa ovládať,” chce sa premeniť späť.

“Nie. Nerob to,” zastavím ho.

Nemám topánky s podpätkom, iba obyčajné balerínky bielo zlatej farby, tak som stále nižší ako Herodes.

“Ak sa premeníš do tejto podoby, tak Dementori nemajú proti tebe šancu a ani ja. Nedokážem pri tebe byť dlho v mojej druhej forme. Musím to trénovať, inak by ma v boji mohli ľahko zabiť,” usmeje sa cez slzy.

“Kto je ten, z ktorým nesmieš byť? Možno by sa to dalo zariadiť. Predsa aj Heramesov partner bol nedosiahnuteľný a predsa sú spolu. Lucius svoju ženu nenávidí a Heramesa miluje. Možno by to mohlo tak byť aj u teba,” usmejem sa povzbudzujúco.

Pozrie sa na obzor, kde sa rozprestiera les.

“Ale ja som sa s ním stretol. Po dobu štrnástich rokov bol zavretý v Azkabane. Bol som stále s ním. Vyrastal som na rovnakom mieste a Dementori ma živili aj jeho spomienkami a pocitmi. Keď som bol dosť veľký, aby som pochopil kto to je, tak som im to zakázal. Jeho manželku však týrali ešte viac. Prišiel som za ním. Každý večer som sa s ním rozprával. Všetko som mu povedal. No keď som mal štrnásť, prestal som tam chodiť. Bolelo to. Vedel som, že jeho žena je v cele vedľa, a že trpí a ja sa tam s ním v pohode rozprávam. Bolelo ma to pomyslenie, že nikdy nebude môj. Aj keď veľmi chcel. Tesne pred tým ako tam zaútočil Voldemort, som za ním prišiel. Bol šťastný, ale ja som sa už nesmial. Nemohol som……” rozplače sa a rukou si zakryje ústa.

Prídem k nemu a objímem ho.

“Nemusíš mi to hovoriť ak nechceš,” zašepkal som.

“Vymazal som mu pamäť. Zobral som si všetky jeho spomienky na mňa a jeho čas strávený v mojom dome. Bolelo to. Ale než som mu vymazal pamäť, tak som sa s ním spojil. Prvý a poslednýkrát. Bol nežný a veľmi ma bolelo, keď som v noci odchádzal, že si na mňa už nikdy nespomenie. To spôsobilo, že sa uzavrel a ja som ho takmer prestal cítiť. No stále cítim, jeho pocit straty. Vie, že mu niečo chýba, ale odmieta si to pripustiť. Porušil som zákon tým, že som sa s ním vyspal skôr ako si nás mohol oddať, ale ja som ho potreboval cítiť. Aspoň raz vo svojom živote. Teraz trpím a nažive ma drží len on. Keby tu nebol on, tak už sa dávno otrávim. To je jeden z mála spôsobov ako môžem zomrieť aj cez naše puto štvorčiat,” pozerá sa na obzor a stále plače.

“Ty si sa s ním spojil? Ale to znamená, že musíte byť viac než len prepojený. A nezostal si tehotný?” zašeptám zdesene.

“Bol som tehotný. Keď som sa ale uzavrel do seba, tak moja mágia to dieťa zabila. Cítila odpor od otca a cítila, že ja už nemám silu bojovať. Preto mi vzala to jediné, čo mi po ňom mohlo zostať. Navyše, nikdy som nič neskúsil. Po strate môjho pokladu som už nemal dôvod a nádej. Už je to pár mesiacov, čo som sa mu odovzdal telom, dušou a aj srdcom. Telo opustil, dušu zatratil a srdce rozdrvil. Jedine on ma môže dať znovu dokopy. Tak ako z potratu, tak aj z jeho odmietnutia,” pozrie sa na mňa zase čiernymi očami a maskou na tvári.

Pozriem sa do zrkadla a zistím, že moje oči majú už zase zelenú farbu.

“Moja schopnosť prináša strach, mráz, útrapy, pocit samoty a dovolí mi byť úplne chladný. Tvoja schopnosť zase všetkých rozohreje, náplní pocitom šťastia a lásky a nádeje. Nikto nedokáže nenávidieť srdcom, lebo ani ty to nedokážeš. Tvoj úsmev dokáže nemožné, len sa to musíš naučiť ovládať. Jedine Tom je voči tebe imúnny a každý, kto ťa chce chrániť. Práve preto je dobre, že si v tomto svete. Nezabúdaj na to drahý braček. Pomstou sa neriešia problémy, tie sa riešia jediné láskou. Ja som niečo ako posol smrti a pomsty, ale ty...ty si posol osudu a nádeje, ktorá kvitne v pravú lásku. Nevzdávaj sa a zvíťazíš. Uvidíme sa v Bradaviciach,” zamáva mi pred nosom mojim príveskom a rozplynie sa vo vzduchu.

Povzdychnem si a pozriem sa na obzor. Tak teraz mám o čom premýšľať. Sadnem si na rám okna bez skla a opriem sa o múr. Kto mohol byť ten, ktorý patrí k Herodesovi? Niečo sa zaleskne na lúčoch slnka a tak sa pozriem čo to je. V tieni uvidím malú sklenenú fľaštičku, v ktorej sú spomienky toho Herodesového partnera. Zdvihnem ju a usmejem sa. Prídem na to, kto to je a vrátim mu tie spomienky. Herodes predsa sám povedal “Nevzdávaj sa a zvíťazíš.” V očiach sa mi zaleskne. Presne tak. Len je mi ľúto jeho dieťatka. Videl som na ňom aký bol zlomený. A tiež mi dochádza, že som jediný komu povedal pravdu a nie klamstvá. Zvíťazím! Musím, aby bol Herodes zase šťastný.