XII. Pekné prebudenie

XII. 

Harry

               Ráno sa zobudím zase skoro. Ležím na Tomovej nahej hrudi a on ma ruku utiahnutú okolo mňa. Sčervenám. Je až divné ako som sa s ním za pár hodín zblížil. Tým myslím ten deň keď ma sem priniesli Severus s Luciusom a tých pár hodín od včerajšieho dňa. A ako sa s ním cítim v bezpečí. Pousmejem sa a vydýchnem. Teraz si uvedomujem, že som nikdy nebol šťastnejší ako som práve teraz v Tomovom náručí. Tom sa zavrtí a otvorí oči. Pozrie sa na mňa a pousmeje sa. Zostanem sa na neho pozerať.

“Dobre ráno,” zívne a otočí sa na bok, pričom si ma upraví v náručí.

“Dobré. Zobudil som ťa?” spýtam sa a sčervenám.

“Vôbec nie,” položí si hlavu na temeno mojej.

Chvíľu je príjemné ticho. Schovám sa do Tomovej náruče a zase pomaly zaspávam, keď započujem jeho hlas.

“Dnes je smrťožrúcke stretnutie. Kedy sa majú vrátiť tvoji príbuzný domov?” spýta sa ma ticho.

“Prečo?” zamrmlem mu do hrude.

“Povedal som, že za to čo ti urobili zaplatia. Tak sa pýtam kedy sa vrátia. Nechce sa mi behať po svete a hľadať ich, keď si na nich môžem počkať a oni mi prídu priamo do pasce,” povie Tom tak temne a syčivo až sa zľaknem a prikrčím.

“Neboj sa. Tebe nič neurobím. Tebe nikdy, drahý,” pohladí ma po chrbte.

Uvoľním sa.

“Väčšinou sa vracajú posledný deň prázdnin, aby ma odvliekli na nástupište,” zašeptám a vydýchnem keď prikývne.

“Tak pre nich teda pošlem začiatkom septembra,” zacítim bozk vo vlasoch.

“Ako si želáš,” poviem bezvýrazne.

Tom

               “Ako si želáš,” povie bezvýrazne.

Zamračím sa. Prečo je tak tichý a súhlasí s tým tak ľahko? Zdvihnem mu hlavu, aby som sa mu pozrel do očí.

“Čo sa deje?” spýtam sa ticho ešte stále zamračene.

Cítim ako sa mierne trasie.

“Ja…..ja nechcem aby si sa na mňa hneval. Prepáč ak som urobil niečo zlé. Ja som nechcel. Ale mám z nich strach. A….trochu aj z teba. Prosím neubližuj mi…… oni mi ublížia. Určite to od nich schytám aj za teba…..” začne jemne vzlykať a viac sa triasť.

“Harry!!” zľaknem sa jeho slov a pritisnem si ho viac k sebe.

“Počúvaj ma, drahý. NIKDY sa ťa už v zlom nedotkne. Patríš ku mne a nikdy ti úmyselne neublížim. Milujem ťa. Milujem ťa už tak dlho až to bolí. Nikdy som si nemyslel, že by si ma pochopil. Nie to ešte, aby si sa ku mne pridal. Nechcel som ťa zabiť. Vždy mi v tom niečo bránilo. Netušil som čo, ale pred rokom na tom cintoríne som si to uvedomil. Spriaznené duše sa nesmú zabiť. Vlastne je iba jedna situácia kedy sa môžu zabiť. Ak chce druhý z páru zomrieť. Nikdy ťa ja nechcem zabiť. Tak ma o to ani nežiadaj,” pobozkám ho jemne na pery a on na mňa zostane zaskočene pozerať.

Ale aspoň sa už utíšil.

“Ty ma vážne miluješ?” spýta sa ticho.

“Áno. Si moje druhé ja,” pohladím ho po tvári.

“Ale ako môžeš cítiť, že sme si súdení?” spýta sa nechápavo.

“Vieš, iba démoni môžu cítiť svoju spriaznenú dušu. Som z polovice démon. Viem, že to necítiš ale prosím ver mi,” pozriem sa mu do uslzených oči.

“Ja ti verím. Sám to cítim,” oprie sa mi do dlane, ktorú mám ešte stále položenú na jeho tvári a jemne sa usmeje.

“Ako to môžeš cítiť?” spýtam sa prekvapene.

“Vieš, som démon. Presnejšie som jedným z kráľov démonov. Dozvedel som sa to toto leto dvadsiateho deviateho, keď prišli moji dvaja bratia. Viac o tom neviem. Len, že mama bola parselanský démon. Neviem prečo nie som len polovičný ako ty. Bratia mi jasne povedali, že sme démoni. Presnejšie oni princovia a ja kráľ,” prehovorí tíško.

“Ty si démon?” spýtam sa prekvapene.

No skôr šokovane. Kto by si pomyslel, že Harry Potter je démon.

“Áno. Zakladatelia boli démoni, tak sa nedivím, že si zdedil nejaké gény démonov. Moja matka bola priamym potomkom Salazara Slizolina a Richarda Chrabromila. Prosím, neopúšťaj ma preto, že som démon,” zašepká smutne.

Svoju tvár si schová do môjho krku a rukou sa ma pevne drží za rameno. Pritisnem ho viac k sebe a hľadím ho po chrbte. Počúvam chvíľu jeho tiché vzlyky. Pomaly, keď mu dôjde, že ho nechcem odstrčiť preč, sa začne upokojovať. Zdvihne hlavu a pozrie sa mi do oči. Na tvári ma stopy po slzách. Palcom jednej ruky mu ich zotriem a usmejem sa naňho. Oplatí mi jemný úsmev a jemne, má pobozká na pery. Práve v tom sa dvere otvoria. Vlastne skôr rozletia.

Charlie 

                     Ráno sa zobudím na neznámom mieste. Hneď mi ale dôjde kde som a čo tu robím. Včerajší deň mi príde ako sen. Pousmejem sa. Oblečiem sa a odídem za bratmi. Najprv idem zobudiť Rona. Toho chce trpezlivosť zobudiť. Je horší než….no hocikto. Keď sa mi ho konečne podarí zobudiť, tak ideme zobudiť dvojčatá. U nich hneď zistíme, že neodolali a museli sa milovať ešte aj tu. Pretočím nad nimi očami. Vedel som, že spolu niečo majú a toto ma neprekvapilo. Zato Ron vyzeral na odpadnutie. Vyhodil som ho z izby a zobudil tých dvoch.

“Vstávať!!!” zarevem im do uší.

“Čo je?” vystrelí do sedu George.

“Musíš nám hneď ráno privodiť mŕtvicu?” chytí sa za srdce Fred.

“Nedramatizuj a vstávať!!” zamračím sa.

“Veď už ideme,” zívne George.

“Inak, aspoň včera, keď ste tu ako hostia, ste si mohli odpustiť ten sex,” založím si roky na prsiach.

“Prepáč, ale…”

“.....opúšťali sme si ho celý čas….”

“.....od začiatku prázdnin.”

“Skrátka sme podľahli.”

“Vieš aké je ťažké…”

“....mať objekt svojej túžby na dosah….”

“...a nemôcť si s ním užiť vyše mesiaca?” zakončí Fred.

Nenávidím keď sa takto striedajú. Je ti desivé. Povzdychnem si a otočím sa ku dverám.

“Počkám vás vonku. Skúste si pohnúť. Pôjdeme zobudiť Harryho,” poviem a zavriem dvere.

Na chodbe čaká Ron ešte stále trochu biely, ale už vyzerá, že sa s tým zmieril. Aspoň to. O chvíľu neskôr von vyjdú Fred s Georgeom a zamierime ku schodisku. Teraz ale nevieme kam máme ísť. Pozriem sa po bratoch a tí len pokrčia ramenami. Povzdychnem si a zrazu sa pri nás objaví škriatok.

“Páni si budú niečo želať? Glori vám vyplní všetky priania, páni,” pokloní sa nám Glori.

“Ehm….radi by sme vedeli,...” začne George.

“...kde je Harry,” dopovie Fred.

“Mladý pán je na druhom poschodí, v chodbe po pravej ruke a štvrté dvere na pravo. Budú si páni ešte niečo priať?” odpovie pohotovo škriatok.

“Nie to bude všetko. Ďakujeme,” poviem a rozídem sa dole.

Bratia ma nasledujú. Prídeme na druhé poschodie a zabočíme doprava. Potom už len odpočítame štvrté dvere. Pozriem sa na bratov.

“Čo tak mu dať budíček, aký si dal ty nám?” spýta sa George.

“To beriem,” uškrnie sa Ron.

Pozdvihnem obočie. Prečo mám pocit, že to nie je najlepší nápad? Ustúpim bokom. Fred sa uškrnie a trhnutím otvorí dvere dokorán. V tom sa Fred zastaví a zostane sa do izby len pozerať. Potom pomaly vycúva. Nechápeme jeho reakciu, tak sa pozrieme do izby. Stuhneme. A došľaka. Harry leží na TEMNOM PÁNOVI, rozzúrenom Temnom pánovi, a valí na nás oči. Temný pán, vlastne od včerajšieho dňa Tom, zasyčí niečo v parselčine a Harry mu niečo so smiechom odpovie. Teraz nechápem vôbec. Nakoniec Tom vylezie z postele a s jemným bozkom na Harryho pery odíde do kúpeľne. Pozrieme sa na Harryho.

“Ty…...to ON je ten čo ti ukradol srdce?” spýta sa George.

“Ehm….tak nejak. Môžete ísť do jedálenskej siene? Za chvíľu prídeme. Je na opačnej strane chodby, piate dvere od schodiska, naľavo,” sčervená a skloní hlavu.

Prikývnem a zavriem dvere. Vydáme sa tam a čakáme za veľkým stolom.

Harry

                       Keď Fred trhnutím otvorí dvere do našich izieb dosť sa zľaknem. Cítim ako sa Tom mračí, ale je iba mierne naštvaný. Predpokladám, že za vzrušenie. Ja sa stále šokovane pozerám na tých štyroch idiotov. Sú tiež dosť šokovaný.

/Nepočítal ssssom sss tým, žšše budú horššší ako deti, keď ssssom ich tu včera nechával. Sss./zasyčíTom pobavene.

/Určite ssssi mysssleli, žšše ssssom tu ssssám,/zasmejem sa.

/Dobre. Tak ich poššli do sssiene kde ssssi mal ossslavu. Budú tam raňajky. Prídu aj Draco sss Luciusssom. A možššno aj Ssseverusss,/postaví sa z postele a pobozká ma.

Potom odíde do kúpeľne.

“Ty…...to ON je ten čo ti ukradol srdce?” spýta sa ma George.

“Ehm….tak nejak. Môžete ísť do jedálenskej siene? Za chvíľu prídeme. Je na opačnej strane chodby, piate dvere od schodiska, naľavo,” sčervenám a skloním hlavu.

Teraz mi je vážne trápne. Ale tiež sa chcem prezliecť než príde Tom z kúpeľne. Dvere sa zavrú a ja si vydýchnem. Vyleziem z postele a rýchlo sa oblečiem. Škoda, že dnes musíme odísť. Chcel by som tu zostať z Tomom. Povzdychnem si. Akurát, keď si oblečiem tričko vyjde von Tom len v nohaviciach. Prezrie si ma trochu sklamane. Pousmejem sa. Príde ku mne a chytí ma okolo pásu. Položím si dlane na jeho odhalenú hruď. Sčervenám a opriem sa čelom o jeho hruď medzi mojimi rukami.

“Chcel som ťa obliecť sám. Prečo si nepočkal?” spýta sa.

“Nechcem ísť na to moc rýchlo. Na to ešte nie som pripravený,” zašeptám a pobozkám ho na krk.

“Dobre láska. Sľúbil som, že na to pôjdeme pomaly. Nikdy na teba nebudem tlačiť,” pobozká ma do vlasov.

“Mali by sme ísť na raňajky,” zamrmlem.

“Iste. Poď,” začne ma za ruku viesť k dverám.

Začnem sa chichotať až sa zastaví a pozrie sa na mňa zmätene.

“Čo je?” spýta sa.

“Nebolo by lepšie keby si, si obliekol košeľu? Nieže by mi vadilo, že tá vidím bez nej, ale určite by mi vadilo, keby si sa takto ukazoval pred inými,” rozosmejem sa naplno.

Tom sa uškrnie a luskne prstami. Hneď ma na sebe k čiernym nohaviciam zelenú košeľu. Pousmejem sa. Vyzerá veľmi dobre.

“Prečo zelenú? To musíš mať slizolinské farby všade?” spýtam sa so smiechom.

“Nie. Ale má farbu tvojich očí. Tvoje oči milujem a tá košeľa má ich smaragdový odtieň,” usmeje sa a pobozká ma.

Sčervenám, ale bozk mu oplatím. Pousmejem sa a ruka v ruke ideme do jedálne. Keď tam prídeme čaká nás menšie prekvapenie.