XII. Epilóg

Epilóg 

XII. HRANICA NOVÉHO SVETA

              Odišli. Nie hlučne, v pokoji. Jednoducho vykročili. Harry, Blaise, Tieň, Súcit a niekoľkí ďalší „prebudené“ jednorožce. Za nimi kráčali Theo a Luna. Kroky ťažké, ale pokojné. Les ich prijal bez otázok, akoby o nich vedel odjakživa. Ochrana prastarého lesa. Miesto, ktoré si vybrali, nebolo na mapách. Staré hranice Zakázaného lesa sa rozplynuli a niečo staršie, hlbšie než čarodejnícka mágia, ich obklopilo. Moc dávno zabudnutých tvorov, spojená s rádioaktívnou iskrou života, vytvorila kupolu z listov, svetla a šepotu vetra. Kryty – prastaré ochranné vrstvy, ktoré neprenikne temnota ani zlomyseľnosť – sa vztyčili samy. Nie na príkaz, ale ako odpoveď. Les ich chcel. A tak ich prijal. Založenie nového sveta, nového domova, dediny… trvalo dlho. Spolu postavili prvý kruh, nie z kameňa, ale z pamäti a úmyslu. Ohnisko v strede, budúcej malej dediny, nad ktorým sa vznášal prastarý symbol jednorožca – rozžiarený, nie biely, ale so žiarou pripomínajúcou jadro hviezdy. Niečo medzi svetlom a farbou, ktorá sa nedala pomenovať. Harry nepovedal veľa.

„Toto nie je koniec. Toto je nový začiatok. Náš začiatok,” usmial sa na Blaisa a zvyšných dvoch ľudí, ktorí išli s nimi.

Blaise držal Harryho za jeho menšiu ruku a keď zapadlo slnko, nový svet sa prvýkrát nadýchol. Počas pár dní pomocou mágie vytvorili malé chatky, ktoré im stačili na život. Kentauri boli veľmi nápomocní, učili ich prežiť, loviť, vyrábať veci vlastnými rukami, rozlišovať neznáme byliny, založiť vlastnú dedinu. Vážili si nových obyvateľov lesa. Hlavne Harryho, ktorý postupne začal vypúšťať radiáciu, ktorej sa zem a tvory začali opäť prispôsobovať ako pred miliónmi rokov. V tejto novej zemi sa, z ničoho nič, začali objavovať zvláštne nové druhy tvorov, ktoré by už nemali existovať. No neboli agresívne a ani neútočili. Žili v symbióze so svojím okolím.

                   Snape sa objavil nečakane jedného dňa na hranici. V tmavom plášti, s pohľadom, ktorý nikto nevedel čítať. Neprišiel ako nepriateľ a ani ako učiteľ. Neprišiel na nikoho žiadosť, ale zo svojej vlastnej vôle.

Harry

                „Budete potrebovať hlas,“ povedal mi Snape, ktorého som privítal vo svojom skromnom, no peknom, príbytku.

“Máme vo svete nejakých priateľov a veľa ľudí si uvedomuje potrebu našej mágie. Blaise, Luna aj Theo sú stále v kontakte so svojimi známymi a rodinami,” povedal som mu, keď položil na stôl čaj z mäty.

„Myslel som skôr niekoho, kto bude hovoriť s tými, čo zostali skeptický. Kto im pripomenie, že strach nie je dôkazom pravdy,” odpil si Snape s čaju.

“To je možné, ale prečo práve vy. Viem, že ste boli špiónom pre Dumbledora a aj Voldemorta. Už sa nepridám na žiadnu z ich strán, ak ide len o to,” pomiešam čaj.

“Nie som tu na žiadosť ani jedného z nich. Sám si uvedomujem potrebu tohto druhu….. mágie. Chcem vám pomôcť,” odpovie mi Snape.

“A čo za to budete chcieť, profesor?” pozriem sa mu do oči.

“Prečo by som za to mal niečo chcieť?” prižmúri oči.

Vidím mu to v duši. Usmejem sa. Aspoň niečo sa nemení. Slizolinčania.

“Poznám Vás. Ste Slizolinčan skrz naskrz.”

“Výborne pán Potter. Mal by som záujem o rastliny, ktoré tu začali rásť. Sú nové, neznáme a mohlo by to posunúť odvetvie elixírov ďalej.”

“To Vám môžem sľúbiť,” prikývol som.

               Na potvrdenie dohody sme si podali ruky a obaja sme prijali tiché spojenectvo. Sme si rovnocenný. Nikto nie je viac ako ten druhý. Snape sa nakoniec po rôznych dohodách stal našim diplomatom a my mu za to poskytujeme ingrediencie do Elixírov. Stal sa tiež našim tajným strážcom brány. Medzníkom medzi svetmi.

Pohľad tretej osoby……

                Harry a Blaise zložili skúšky, nie v Rokforte, ale pred komisármi Ministerstva. V prázdnej miestnosti, bez fanfár. Nikdy sa na Rokfort nevrátili ako študenti, no ich mená sa stále šepotom niesli medzi stenami hradu. Prízraky zmeny. Ale zo vzdialenej vyvýšeniny, z úbočia lesa, občas zazreli veže. A cítili, že ich pohľad sa opätoval. Snape tam vždy stál, ako nový riaditeľ Rokfortu, zvolený samotným Rokfortom po nečakanej smrti Dumbledora v júni 1998. Snape mal pocit, že celý čas sa Harrymu krivdilo a aby bola táto krivda nápravená, ľudia potrebujú poznať pravdu o jeho zrodení. Preto si Snape dal tú námahu a spísal Harryho príbeh, tak ako mu ho sám Harry pred takmer rokom povedal. Priniesol Harrymu list pergamenu s príbehom, pravdou, na odobrenie pred odoslaním do Denného Proroka. Držal zvitok pergamenu pevne v ruke, akoby vážil viac než akákoľvek kniha elixírov. Postavil sa pred Harryho a Blaisa, ktorí práve dokončovali rituál ochrany pri okraji lesa. Les žiaril v podvečernom svetle, ako prísľub nového sveta.

„Je čas. Už to nebudú len legendy a šepoty. Je čas, aby svet poznal pravdu o tom, ako si bol stvorený, čo sa v skutočnosti stalo v tvojom živote,” povedal ticho nový riaditeľ.

Harry sa na chvíľu zahľadel na vzdialené veže Rokfortu. Bolo to ako pozerať sa do minulosti cez zrkadlo. A potom si vzal pergamen, ktorý si pomaly prečítal. Nakoniec súhlasne prikývol.

„Tak nech sa to svet dozvie,“ povedal ticho Harry, „Ale uistite sa riaditeľ, že to bude povedané tak, aby to ľudia pochopili. Nie ako výstraha, len ako čistá pravda.“

Snape prikývol a ešte v ten večer oslovil Ritu Skeeterovú. A tak nasledujúci deň v Dennom Prorokovi vyšiel článok z pera Rity Skeeterovej, tentokrát výnimočne poctivý – dramatický, ale pravdivý. Celý magický svet dostal tie výnimočné noviny, Denný Prorok, kde na titulnej strane svietil veľký názov a pod ním prvý pravdivý článok tejto autorky.

„ZRODENÝ Z OHŇA: PRÍBEH HARRYHO POTTERA, KTORÝ NÁM NIKTO NEPOVEDAL“

Autor: Rita Skeeterová – exkluzívne a pravdivo

Tento článok bol prerokovaný a autorizovaný samotným Severusom Snapom, riaditeľom Rokfortskej školy čarodejníckej a Harry Potterom.

Keď sa v roku 1986 odohrala tragédia v ukrajinskom Černobyle, celý svet sledoval oblaky rádioaktívneho prachu. No v tieni tejto katastrofy sa odohralo niečo, čo navždy zmenilo svet mágie.

Harry Potter, dieťa proroctva, víťaz nad Tým-kto-nesmie-byť-menovaný, bol v tom čase len päťročný chlapec. V sprievode mudlovských príbuzných sa ocitol v blízkosti zóny, kam žiadne dieťa nemalo patriť. Ale osud a mágia mali iný plán.

Podľa informácií, ktoré Denný prorok získal priamo od Severusa Snapea a Ministerstva mágie, Harry Potter prežil výbuch reaktora len vďaka starodávnej, neidentifikovanej sile, bytosti podobnej jednorožcovi, ale s jadrom žiarivým ako plutónium. Táto bytosť ho nielen zachránila, ale preniesla jeho dušu a telo do iného stavu bytia.

Aby som Vám poskytla celý príbeh, požiadala som riaditeľa Snapea o rozhovor o jeho bývalom študentovi, Harry Potterovi. Súhlasil a po prvý raz prehovoril o skutočnej povahe moci Harryho Pottera.

„Nie je netvor, je nový druh. Nie je to temnota, je to iný druh života. Nevybral si ho, ale naučil sa ho prijať a žiť,” vyjadril sa riaditel Snape, dlhoročný zástanca poriadku a pravdy.

Ale prežitie nebolo všetko, čo Harry Potter zažil. Jeho mágia bola pred ním zatajovaná a mlčanie zosnulého riaditeľa Dumbledora, mohlo mať katastrofálne následky.

Áno, čítate správne moji milí. Harry Potter nevedel o svojom pôvode nič, až do neskorších rokov v Rokforte. Podľa zdrojov z Gringottbanky a zo záznamov oddelenia záhad, Albus Dumbledore vedel o incidente v Černobyle a rozhodol sa o tom mlčať, veriac, že pravda by mohla zničiť chlapca aj jeho šancu naplniť proroctvo. Harry Potter sa všetko ale dozvedel a naučil sa svoju moc ovládať skôr ako začal navštevovať múry školy.

Keď sa vrátil do Rokfortu, nadviazal s ním vzťah Blaise Zabini.

„Nechcel som vládnuť. Chcel som prežiť a nájsť miesto, kde budem môcť dýchať bez toho, aby som niekomu ublížil. Blaisa som premenil na jeho vlastnú žiadosť, pretože chcel ostať pri mne. Dnes spolu máme vzťah, o ktorom som si predtým nedovolil ani snívať,“ odkázal Harry našim čitateľom.

Svet však stále čaká na odpoveď. Ministerstvo mágie zatiaľ nevydalo oficiálne stanovisko, no viacero čarodejníkov a čarodejníc sa už vyjadrilo k udalostiam. Medzi nimi aj profesorka Sproutová, ktorá uviedla:

„Príroda vždy nájde spôsob. A Harry Potter sa stal jedným z tých spôsobov. Raz mi Harry povedal jednu vec: „Možno je temnota tiež forma svetla, keď už nemáte nič iné. A možno jednorožce len vracajú k obrazu svojich predkov.” Najprv som tomu nechápala, ale teraz už viem ako to myslel a myslím si, že má pravdu.”

Na záver mi milí čitatelia dovoľte zaznamenať moju myšlienku:

„Možno nie je z našej krvi. Možno nie je z nášho sveta. Ale ak to, čo priniesol, je nový začiatok – potom by sme nemali zatvárať oči. Mali by sme ísť do lesa. A učiť sa znova žiť.“

<Na ďalších stranách sú podrobne opísané udalosti posledných mesiacov – vznik nového „žijúceho lesa“, premena jednorožcov na nové, inteligentné bytosti, a Harryho odchod z Rokfortu spolu s Blaisom Zabinim, ktorého sám premenil, na jeho žiadosť, aby dokázal prežil kontakt s jeho silou.>

Pre Denný Prorok,

Rita Skeeterová

Prvýkrát sa Harry cítil skutočne SLOBODNÝ. Už ho nezažili Tajomstvá. Celý svet vedel o ňom pravdu a bolo to možno dobre. Do lesa ich chodí navštevovať stále viac zvedavých čarodejníkov, ktorí hľadajú pravdu a odpovede.

O niekoľko rokov neskôr

          Les sa stal legendou. Niektorí vraveli, že je prekliaty. Iní, že lieči. A niektorí, najodvážnejší, kráčali medzi jeho stromy ale nájsť ich mohli len tí, ktorí to skutočne potrebovali, alebo skutočne túžili - deti s očami plnými otázok, mladí čarodejníci, ktorých mágia vybuchovala, nezapadala, tí ktorí sa báli vlastnej sily, ale aj tí, čo túžili len po pokoji.

           Harry a Blaise sú teraz vodcovia, ale nie vládcovia. Návštevníkov s čistým srdcom vítali s otvorenými rukami. Tieň sa stal mýtom. Súcit viedol rituály. A nový druh jednorožcov, nie biely, ale žiariaci ako pulzujúce žily zeme, ich obklopovali.

„Nie si zničený. Si nepochopený,“ povedal Harry jednému chlapcovi, ktorý prišiel sám.

Les odpovedal listom, čo spadol a zmenil sa na žiarivý prach. A tak svet pokračoval. Nie v boji, ale v pochopení, v nových rytmoch mágie. V čase, čo lieči a premieňa.

Harryho denník….. posledný zápis

Harry

             Sedel som pri nízkom stole z mliečneho jaseňa, ktorý mi Blaise vyrezal v prvých dňoch nášho spoločného života v novom svete. Vzduch v našom obydlí bol nasiaknutý vôňou byliniek a jemným šelestením listov z vonku. Závesy sa pohybovali v rytme lesného dychu. Držal som brko ľahko, opatrne, akoby sa mi mohlo vyšmyknúť. Písal som už vyše hodiny, chrbtom opretý o vankúš, jednou rukou som si občas podopieral zaoblené brucho. Očakával som naše prvé dieťa.

„…a ak raz budeš čítať tieto riadky,“ šepkali som si potichu slová, ktoré som v zápätí písal, „vedz, že si vznikol z lásky, ktorá nepoznala strach. Nie z dokonalosti, ale z odvahy a viery, že aj svet, ktorý sa nás bál, sa môže naučiť milovať.“

Odložil som brko, zatvoril denník a pokojne som ho položil na poličku k ostatným zvitkom, mojim denníkom, ktoré hovoria o mojom živote, príbehoch lesa, zápisoch o premenách, o Tieňovi a Súcite a celkovo o všetkom, čo sa stalo. Povzdychol som si a vtedy som počul kroky. Tiché, isté, známe. Blaise zastal vo dverách, opieral sa o rám z tmavého dreva. Vlasy mal trochu rozstrapatené od vetra, oči teplé ako vždy, keď ma hľadal pohľadom po miestnosti. Keď ma konečne uvidel, usmial sa.

„Harry,“ povedal ticho, nežné, „Dnes si už urobil dosť. Poď si ľahnúť.“

Usmial som sa. Bol som už vyčerpaný. Malý mi dával zabrať.

„Len som chcel… zapísať všetko. Kým nezabudnem detaily.“

„Nezabudneš,“ povedal Blaise a prišiel ku mne bližšie.

Kľakol si predo mňa a položil mi ruky na brucho. Jemne mi ho hľadil a ja som cítil pohyb. Viem, že aj on pod dlaňou ucítil jemný pohyb, ako odpoveď, že nás náš syn počúva.

„Tento svet si vytvoril. Nenechá ťa zabudnúť.“

Zhlboka som sa nadýchol a prikývol som. Potom som sa nechal viesť do postele. Okolo nášho domu, sa v jemnom svetle lesa začal nový večer. Náš minulý príbeh bol napísaný, ale ďalší už rástol v mojom brušku, pod mojim srdcom, v našom spoločnom svete.

Koniec