X. Prípravy na druhú

X.

                         .............‘On patrí ku mne. Cítim z neho jemné volanie. Áno. Je tak silný. Teraz to cítim výraznejšie, keď som spojený s tebou,’ ozve sa mi v hlave neznámi hlas.

‘Kto si?’ spýtam sa..................

Harry

                     ‘Eldorádo Lemion-Chrabromil. Jeden z tvojich bratrancov. Stretneme sa v Bradaviciach,’ rozlúči sa.

“Ty, Charlie, patríš k Eldorádovi Lemion-Chrabromilovi,” odpoviem.

“Ako to vieš? A kto to je?” pozdvihne obočie.

“Ešte neviem,” pokrčím ramenami.

“Fajn. Tak teraz to nebudeme riešiť. Mamka nám dole keď si odišiel niečo povedala. Do školy majú nastúpiť nový žiaci. Budú zaradený na začiatku roka s prvákmi. Je ich šesť,” povie Ron.

“Šesť?” spýtam sa.

“Áno. Dvaja idú do šiesteho ročníka ako my a štyria do siedmeho. Volali sa...ako sa to volali?” zamyslí sa Ron.

“Michael Peterson, Adam a Christopher Delakorn, Deril Malkor a Derek a Sedrik Edvory. Peterson a Malkor idú do vášho ročníka,” odpovie Charlie.

“Aha,” poviem nahlas.

‘Takže to nebudú chalani,’ zamyslím sa. ‘Ako vieš?’ ozve sa mi v hlave Herodes.

‘Ahoj Hero. Ty tam ideš?’ spýtam sa s nádejou.

‘Nie, ale Herakles tam ide aj s bratrancami pod tými falošnými menami. Chcel som ťa poprosiť, aby si sa šiel zaradiť znovu. Múdry klobúk ti musí dať dedičstvo, keď o nás vieš. Nechaj ho nech robí čo má,’ potom je zase ticho.

‘A patrí medzi nich aj Eldorádo?’ spýtam sa ticho.

‘Áno,’ odpovie mi Herakles a je zase večné ticho.

“Viete, že som mal byť zaradený do Slizolinu, ale odmietol som a tak ma klobúk dal do Chrabromilu,” pozriem sa na Rona s Charliem.

Práve do izby vošli dvojčatá.

“Vážne? Aj my sme mali byť v Slizoline. Len kvôli našim sme tam nešli,” odpovie Fred.

“Čože? To vážne? Mali ste tam ísť. Vždy ste sa držali svojho. Nemali ste presviedčať klobúk iba kvôli rodine,” povzdychne si Charlie.

“Charlie ma pravdu. Mali ste ísť do Slizolinu. Možno by sa vám darilo lepšie,” prikývne Ron.

“Škoda, že sa to nedá vrátiť,” pousmeje sa smutne George.

“Možno by sa to dalo. Myslím tým, že čo keby ste išli do Bradavic tento rok zase s nami. Mohli by ste si dokončiť siedmi rok a na začiatku roka by ste mohli byť zaradený znovu a správne. Zaraďovať sa pôjdem aj ja. Moji bratia mi to poradili,” pousmejem sa.

“Kedy ti to poradili?” spýta sa George.

“Asi pred piatimi minútami?” odhadnem.

“Pred piatimi minútami si bol tu s nami,” pripomenie Ron.

“Máme telepatické spojenie, keďže sme štvorčatá. Dokážeme sa spolu spojiť. Bohužiaľ to začalo pôsobiť, len pár dní pred mojimi narodeninami,” pokrčím ramenami.

“Vy máte telepatické spojenie?” spýtajú sa naraz dvojčatá.

“Áno,” prikývnem.

“Páni…”

“To nemáme…..”

“Ani my…..” striedajú sa dvojčatá.

“Ste si istý?” spýta sa pochybovačne Ron.

“Máte ho. Len ho neviete používať. Používate ho len okrajovo. Väčšinou sa prejaví keď je jeden z vás v nebezpečenstve. Rovnako ako sa obnovilo naše spojenie s bratom,” odpovie niekto pri okne.

“Kto si?!” vyskočí Charlie aj s prútikom.

“Ahoj, Herakles. Čo ty tu?” spýtam sa pokojne.

“Ahoj braček. Toto ti posiela strýko. Keď budeš na pokraji smrti, vždy ťa to premiestni k nemu,” usmeje sa a podá mi zlatú sponu do vlasov v tvare hada.

“Ale ja nemám tak dlhé vlasy,” poviem.

“Neboj. Do konca prázdnin ti narastú do polovice chrbta ako nám. Zrak sa ti už spravil ak si postrehol,” usmeje sa.

“Môj zrak?” nechápem.

“Ty si, si nevšimol, že od začiatku prázdnin nemáš okuliare? Tak ty si podarený. Tebe by nevadilo keby si stratil aj hlavu,” zasmeje sa.

“Haha…. Moc vtipné. Ani sa nebudem pýtať akú veľkú mám rodinu, lebo mám pocit, že aj tak by som si to nezapamätal. Ďakujem za sponu,” povzdychnem si s úsmevom.

“Tak sa maj,” rozlúči sa a rozplynie sa do vzduchu.

“Čo to malo znamenať,” pozriem sa na chalanov, ktorý treštia oči.

“To bol môj brat,” pokrčím ramenami.

“Veď vyzeral ako ty, len vlasy mal dlhšie,” povie Ron.

“A možno bol trochu vyšší,” povie Charlie.

“Zabúdate, že som zo štvorčiat?” spýtam sa skepticky.

“Niekedy,” odpovedia unisono.

“OK. Idem spať. Som unavený a tak vás prosím, nebudiť!!!!!” ukážem na nich prstom a hneď na to zaspím aj so sponou v ruke.

Charlie

                     Zasmejem sa. Je tak roztomilý. Nechápem ako mu mohol niekto tak ubližovať. Pozriem sa na bratov, ktorí sedia na Ronovej posteli a prisadnem si k ním.

“Ron, ja som na izbe hneď vedľa spolu s dvojčatami, tak keby sa čokoľvek dialo, zavolaj nás. Dal som pre istotu senzorové kúzlo na Harryho posteľ, ale nikdy neviem, či je uložené správne, tak keby niečo…” nedopoviem a ukážem prútikom na stenu pri Ronovej posteli.

Začnem tam pomaly vytvárať dvere, ktoré prepoja naše izby.

“Tieto dvere vedú do našej izby. Bude to bezpečnejšie ako sa v noci prechádzať po chodbe. A aj menej podozrivé,” poviem mu.

“A prečo ich teda nenecháš otvorené? Ušetril by si ďalšie problémy,” prevráti oči Ron.

“To by šlo. Ako to, že má to nenapadlo?” nechápem.

Ja fakt nechápem.

“Si hlavička Ron….” usmeje sa Fred.

“Náš malý braček dospel,” hrá precitlivého George.

“Som zvedavý kto bude chodiť s vami,” pokrútim neveriaco hlavou.

Nakoniec sa rozlúčime a zaľahneme do svojich postelí.

Sírius

                     Keď Harry odíde z kuchyne, tak sa usmejem na Remusa. Tak a môžu začať prípravy. Molly niečo rozprávala svojim synom, ale moc som ju nevnímal. Dohodli sme sa, že urobíme pre Harryho oslavu narodenín. Zajtra bude ten najkrajší deň, ktorý Harry zažije.

“Tak, a teraz keď sú preč, môžeme začať chystať oslavu,” tleskne rukami Molly.

“Prečo si poslala preč chalanov, keď o tom vedia?” spýta sa Arthur.

“Práve preto. Aspoň dajú pozor na Harryho,” usmeje sa Molly.

“Tak na čo čakáme?” vyskočím.

“Giny nájdi Hermionu a pôjdete mi pomôcť s tortou. Vy to tu zatiaľ vyzdobíte. Šup-šup. Nechcem byť hore celú noc,” rozkáže Molly.

Urobíme ako povie. Snažíme sa jedáleň vyzdobiť ako sa len dá, aby to vyzeralo lepšie a nie tak temne. O hodinu neskôr sme hotoví s výzdobou a o ďalšiu hodinu aj Molly s tortou. Poviem vám, že je úžasná. Harry bude mať tú najlepšiu oslavu narodenín. Usmejem sa a aj s Remusom si ideme ľahnúť do postele.

Harry

                     Zobudím sa s úsvitom. Najprv si myslím, že som v temnom sídle, ale hneď si spomeniem, že som v Síriusovom dome. Pozriem sa na Rona. Ešte spí. Všimnem si ale, že pri jeho posteli sú nejaké nové dvere. Prekvapene sa posadím na posteli. Vedú do izby k dvojčatám a Charliemu. Prečo prepojili izby?

“Ahoj. Prečo nespíš?” objaví sa v spojovacích dverách Charlie.

“A prečo nespíš ty?” pozdvihnem obočie.

“Prišiel ti darček, tak sa oňho starám. Poď. Je na mojej posteli. Dúfam nezobudí ostatných,” usmeje sa a pomôže mi z postele.

“Už? Nejak skoro,” pozriem sa naňho prekvapene.

Iba sa zasmeje a vedie ma do vedľajšej miestnosti k jeho posteli. Páni. Keď si to takto prehrám v hlave, znie to dosť divne. Ma okolo postele tíšiace kúzlo. Zalapám po dychu. Na posteli leží krásny malý čierny drak. Otočí na mňa svoju hlavu a ukáže mi tak krásne žiarivé ľadovo-modré oči. Sadnem si k nemu a natiahnem ruku. Oprie sa mi o ňu.

“Ešte nemá meno. To musíš dať ty,” započujem Charlieho.

“Ahoj maličký,” usmejem sa a vezmem dráčika na ruky.

“Je to Kráľovský živelný drak. Každú noc vyrastie o riadny kus. Za takých desať dní by mal byť dospelý,” usmeje sa Charlie.

“Budeš sa volať Dragonis. Čo povieš?” spýtam sa dráčika.

On sa zasmeje svojim dračím smiechom a potom si ustelie na mojich nohách a zaspí. Charlie sa zasmeje. Zacítim jemné pálenie na pravom boku, ale nevenujem tomu pozornosť. Presuniem dráčika na Charlieho vankúš a odídem sa trochu opláchnuť. S tou ranou na bruchu je to ťažké, ale nejako to zvládnem. Keď si obliekam rifle, tak si na boku všimnem malého modrého draka s čiernymi očami. Prekvapene sa na to pozerám. Ja predsa nemám tetovanie. Tak odkadiaľ mám toho draka? Pozriem sa do zrkadla. Oči sa mi rozšíria poznaním. Dragonis!! To pálenie na boku. Ale ako to mohol? A prečo práve na boku. Musím sa spýtať Charlieho, či o tom niečo nevie. Keď vyjdem z kúpeľne, tak zistím, že sú všetci už hore a stoja okolo Dragonisa, ktorý má strach a ani Charlieho, ktorý sa k nemu snaží dostať, k sebe nepustí. Má okolo seba nejaký modrý štít, trochu pripomínajúci vodnú hladinu, ale stúpa z neho para, ako keby to bola vriaca voda.

‘Ja mám strach, Harry. Pomôž mi,’ započujem v hlave tenký hlások.

Prekvapene sa pozriem na Dragonisa.

“Dragonis, poď sem,” zavolám naňho a dráčik sa ku mne otočí.

Vyskočí na všetky štyri nohy a zoskočí z postele. Pomaly ku mne ide. Dôjde mi, že nevie lietať a tak sa k nemu skloním a vezmem ho do náruče. Ľahne si mi na ľavú ruku a pravou ho hľadím cez chrbát, na ktorom mu rastú bodliaky.

“Ste v poriadku?” pozriem sa na chalanov, ktorý len prikývnu.

“Nechceli sme mu ublížiť,” povie Fred.

“Ja viem. Nič vám nehovorím. Mal len strach,” usmejem sa.

“Môžeme si ho pohladiť?” spýta sa Ron.

‘Čo povieš maličký?’ spýtam sa ho.

‘Môžu, ale mám strach, tak musíš byť pri mne. Nechcem byť sám. Bol som sám príliš dlho,’ pritisne sa ku mne.

“Iste,” poviem nahlas.

Usmejem sa na Rona, ktorý opatrne príde bližšie. Natiahne ruku, ktorú si Dragonis oňuchá a nakoniec dovolí Ronovi si ho pohladiť. Po ňom ide George, Fred a nakoniec si ho pohladí aj Charlie. Zasmejem sa keď mi Dragonis vyskočí z náruče a zavesí sa na Charlieho tričko.

“Mali by sme ísť dole. Už tam určite všetci budú,” usmeje sa Charlie.