Vodopád Siedmych kameňov

Vodopád Siedmych kameňov   2.

Enrico

                    Pozeráme sa za miznúcimi záchrancami. Nemôžeme uveriť, že sa s nimi máme stretnúť. Sú úplne iný ako sme si ich predstavovali. Príbehy o nich sa vo veľa veciach mýlia.

„Verili by ste tomu? My sa vážne priatelíme so Zázračnou päťkou?“ pozrie sa na nás neveriaco Niko.

Je z našej partie najzraniteľnejší a najnižší. Má nízku postavu, je asi tak stošesťdesiat centimetrov vysoký, modré oči a hnedé krátke vlasy. Chodí s Renom, stoosemdesiat centimetrov vysokým, čiernovlasým zázrakom so zlatými očami.

„Myslím, že áno, ale nevieme ich mená. Teda až na toho striebrovlasého. Myslím, že sa volal Urán. Aspoň, čo som postrehol, keď sa oňho báli tí ostatný,“ pozriem sa na partiu.

„Pekné meno,“ usmeje sa Damián.

„Hm.....“ odpoviem a otočím sa k odchodu.

Partia ma nasleduje. Do dediny sa dostaneme za ani desať minút a už pri vstupe do nej nám zastúpi cestu starosta.

„Čo sa stalo? Čo je stou príšerou?“ vyšteknú všetci.

„Zázračná päťka....“ nestihnem dopovedať, keď nás preruší zborový uvoľnený povzdych občanov....a starosta:

„Ah, tak to je v poriadku. Tých príšer je tu viac, tak určite tu zostali. No čo, keď budú niečo chcieť nech prídu,“ zasmeje sa uvoľnený starosta.

Po jeho slovách sa dedinčania rozpŕchli za svojou prácou. Pozeral som sa na odchádzajúcich ľudí a na starostu a musím priznať, že sa mi v žilách varila krv. Vôbec sa nestaral o to, či sú v poriadku, alebo či to prežijú. Len chce aby zmizli príšery a potom si na nich ani len nespomenie. Nedivím sa, že sa ľuďom vyhýbajú. Nikto im nikdy určite ani len nepoďakoval, keď riskovali svoje životy pre ľudí, ktorý si to možno ani len nezaslúžia. S chalanmi sme radšej rýchlo zamierili ku mne. Máme najväčší dom v dedine, sme veľmi bohatý, ale nepovyšujeme sa nad ostatných, a tak sa schádzame u nás na farme. Máme stádo koní. Tie zvieratá sú skrátka úžasné. Naši dali každému s partie jedno žriebä, o ktoré sa starali až z nich vyrástli krásne žrebce. Ja som si zobral jedného divokého, ktorého doviezli zo zahraničia, že ho nemôžu skrotiť, či by sme ho nenechali medzi našimi koňmi. Naši súhlasili a nechali sme si ho. Za krátky čas si na mňa zvykol a nikomu nedovolí aby sa k nemu priblížil okrem mňa. Nádherný čierny žrebec menom Draken. Černejší než samotná tma. Prídeme na lúku a naše kone sa k nám hneď rozbehnú. No aby ešte nie. Už sa nemôžu dočkať keď si na nich zajazdíme. Za Drakenom musím prísť ja, lebo on sa k stádu odmieta priblížiť, pokiaľ nie je stádo v nebezpečenstve. Ani sme si to neuvedomili, ale skôr ako si zvykol na plot a ohradu si podriadil stádo a stal sa jeho vodcom. Je veľmi dominantný, ale prospieva mu to. Odvediem ho do stají a idem za chalanmi.

„Fajn. Enrico, my ideme. Musíme sa vyspať na zajtra. Stretneme sa tu o...hm....ôsmej?“ spýta sa ma Damián.

„Môže byť. Tak, zatiaľ,“ rozlúčim sa o odídem do domu.

                      Ráno sa zobudím o siedmej. Skoro zletím z postele, keď sa pozriem na hodinky. Nikdy som nespal do siedmej. Vždy maximálne do šiestej. Vyletím z postele ako riadená strela a rovno zamierim do kúpeľne vykonať rannú hygienu. Ako inak strávim tam vyše pol hodiny. Rýchlo sa oblečiem a zídem dole. Samozrejme ma chalani už čakajú v obývačke.

„Meškáš desať minút,“ oznámi mi „novinku“ Beny, hneď ako sa ukážem vo dverách.

„Vážne? Nehovor. Bez teba by som to nevedel,“ sarkazmus z toho iba srší.

„Niekto tu vstával zadkom napred, nie?“ zasmeje sa Sebastián.

„Hahaha. Dnes úplne kypíš humorom,“ prevrátim oči a nalejem si ovocný čaj.

„Môžete toho nechať? Fakt nemám náladu na vaše hádky hneď ráno,“ zavrčí na nás rozospatý Ren.

„Ale, ale. Niekto tu moc ponocoval, čo?“ zachichoce sa Azurio.

„Nezáviď. Ja nemôžem za to, že nie si schopní si nabaliť chalana na noc,“ povie urazene Ren.

„Keď nemáš náladu na hádky, prečo sa hádaš? Nevšímaj si ich a máš pokoj,“ spýta sa Niko, ktorý sa práve zobudil.

Asi zaspal než tu na mňa čakali.

„Fajn. Ak ste skončili, tak by sme aj mohli ísť nie?“ upozorním ich na fakt.

„Kam?“ ozve sa svorne.

Prosím držte ma, inak to tu fakt niekto neprežije. Oni snáď po ceste sem stratili mozgy.

„To myslíte vážne?“ pozriem sa na nich podozrievavo.

„Nie, asi nie,“ odpovie váhavo Richard, ktorému to očividne dojde.

„Fajn,“ zakončím konverzáciu a vyjdem von.

Hneď zamierim do ohrady, kde sa už rozcvičuje Draken.

„Ahoj maličký. Ako sa dnes máš?“ pohladím Drakena po hlave a ten sa ku mne hneď pritúli.

„No áno. Si môj. Neboj nikto ti neublíži......už nie,“ pomaly ho dovediem na dvor, kde ho osedlám a nasadnem naňho.

Počkám, než ostatný prichystajú svoje kone a vyrazíme do lesov. Náš smer je už jasný. Mierime k Vodopádu Siedmych kameňov. Dúfam, že nejdeme príliš skoro.

Damián

                     Hneď ako vyrazíme od Enrica, tak zamierime k Vodopádu. Je to úžasné miesto. Rád tam chodím. Dobre sa tam premýšľa a myslím, že odteraz tam budem chodiť ešte radšej. Od dediny je to asi dvadsať minút chôdze, ale na koňoch sme tam za pár minút. Zastavíme pred nejakými kríkmi, keď započujeme niečie hlasy. A asi vieme komu patria, že? Zoskočíme z koňov a zamierime k vodopádu, ale zastaví nás zazvonenie zvončeka za nami. Rýchlo sa tam otočíme a uvidíme tam Urána. Oči má zaviazané bielou šatkou a okolo krku má červenú stužku so zvončekom, v rukách má malé biele vĺča a neisto kráča ďalej k nám. Zastaví sa, len čo vycíti našu prítomnosť a dosť znervóznie. Sme asi tri metre od neho. Pomaly začne cúvať a tak ticho prehovorím.

„Neboj sa. To sme my. Nechceš pomôcť?“ pousmejem sa a cítim ako sa uvoľní a tiež sa pousmeje.

„Si v poriadku?“ podídem k nemu a jemne sa dotknem jeho ruky.

Iba prikývne hlavou a chytí ma za ruku. Od radosti mi až srdce ide vyskočiť z hrude. Podíde bližšie ku mne a stále mi nepúšťa ruku. Pomaly sa s ním, za ruku, a s ostatnými chalanmi vydáme k vodopádu. Je tak krásny, že mám chuť sa ho dotýkať, ale nechcem ho vystrašiť. Cítim ako chalani žiarlia. Pochybujem, že to s ostatnými pôjde tak ako s Uránom. Podľa toho čoho som bol včera svedkom, tak on bol a aj je najslabší článok z päťky. Dôjdeme k vodopádu a ostatný sa na nás pozrú. Najprv vyzerali radi, že sme prišli, ale hneď ako zbadali mňa a Urána, tak vzduchom preletelo elektrické napätie.

„Dúfam, že sa zabávate,“ precedí skrz zuby jeden z Uránových bratov a odíde do lesa.

Beny

                      Pozriem sa na to krásne stvorenie predo mnou, ktoré mi teraz pred očami mizne v lese.

„Nevšímajte si ho. Aaron je len nervózny. Má strach o Urána a aj o nás. Všetko sa začalo rúcať. Inak ja som Inráz, ten čiernovlasý je Erik, blondín je Orax, Urána poznáte a ten, ktorý zdrhol do lesa je Aaron. A vy ste?“ pozrie sa na nás Inráz.

Pozriem sa na Azuria a ťažko zadržiavam smiech. Díva sa na neho ako na spasenie až sa divím, že nezačal slintať.

„Jasné, prepáč. Ja som Enrico, dá sa povedať vodca tejto bandy, blondiak vedľa mňa je Beny, blondiak za mnou je Azurio, čiernovlasý pri Uránovi je Damián, čiernovlasý s modrými očami je Richard, hnedovlások so zelenými očami je Sebastián a náš pár, hnedovlasý Niko a jeho priateľ Ren,“ predstavy nás Enrico.

„No snáď si vás zapamätáme,“ pousmeje sa nervózne a neisto Erik.

„Je nás trochu veľa, ale na to si zvyknete,“ pousmeje sa Niko.

„Určite,“ usmeje sa Orax.

„Vy máte sedemnásť, že?“ spýta sa ich Enrico.

„Ešte nie a bohužiaľ sa to blíži závratnou rýchlosťou. Možno by bolo lepšie keby to už skončilo,“ vráti sa z lesa Aaron a ide si skleslo sadnúť na kameň pri vodopád.

„Prečo?“ nedá nám to.

„No to jedno,“ odpovie s pohľadom upretým na Urána Inráz.

„Uráne?“ pozrie sa na neho Damián.

Urán sa pozrie na Aarona, ktorý sa pozerá do vodnej hladiny a potom so smutným pohľadom na Oraxa a prikývne.

„Povieme vám celý príbeh, čo sa stalo a prečo sme tým kým sme, ale je to nadlho, tak by ste sa mali posadiť,“ povie Orax a počká než si sadneme na kamene pri vodopáde pri Aaronovi.

Ten sa na nás pozrie a povzdychne si.

Orax

                   Sadneme si na kamene a započujem ako si Aaron povzdychne. Viem ako sa cíti. Ani mne sa moc nechce znova na to spomínať, ale musíme im to povedať. Musia vedieť na čom sme a nech sa potom rozhodnú, čo urobia a ako sa zachovajú.

„Poznáte o nás povesti, rozprávky a neviem čo ešte, že?“ začnem a počkám kým prikývnu a pokračujem, „Včera sme vám povedali, že nie všetko z toho je pravda a poopravili sme niektoré fakty. No nikto nevie, kde sme sa vzali a kto sme. Nikto nepozná našu minulosť a aj, tí ktorí sa ju dozvedeli nás zavrhli a odtiahli sa od nás. Potom sa naša minulosť menila až sa dostala do štádia, ktoré zapríčinilo, že vznikli lovci, ktorý po nás idú, aby nás zastavili. No v skutočnosti sa to všetko začalo takmer pred trinástimi rokmi.....“ posmutnel som a pokračoval až keď som zahnal slzy, ktoré sa mi tlačili do oči, nevšímal som si jemný dotyk na ruke, ktorý bol tak elektrický a radšej som pokračoval, „.....Žili sme uprostred temného lesa. Nikomu sme neubližovali a žili sme tak, ako sa dalo. Skôr sme prežívali. Nemali sme toho veľa, ale boli sme šťastný. Lenže to sme ešte vtedy nevedeli, čo sa stane. V deň našich štyroch narodenín, sme cítili, že sa niečo blíži, ale netušili sme čo. Až keď sa zotmelo, sme pochopili. Zaútočili na nás nejaký zlodeji. Matka nás skryla do kúta jednej miestnosti a povedala, nech sme ticho a nech nevyliezame. Poslúchli sme, ale netušili sme, že to bude naposledy, čo ju uvidíme. Rodičia odišli von a chceli sa s nimi dohodnúť, lenže ich zabili. Potom podpálili dom. Nevedeli, že sme vo vnútri a to bolo naše jediné šťastie. Keby to vedeli, zabili by nás, alebo zobrali zo sebou. Dom bol v plameňoch a Aaron sa nás snažil vyviesť z domu, čo sa mu nakoniec podarilo. Mali sme strach a nemali sme už nikoho. Ušli sme do lesa, než sa požiar rozšíril na stromy a zostali sme v lese už navždy. Na Aaronovi sa to podpísalo najviac. Od tej doby nenechal k sebe priblížiť nikoho okrem nás bližšie ako na meter. V lese na nás jedného večera zaútočila svorka vlkov, ale Aaron sa im postavil a doteraz nevieme ako ich skrotil a tí vlci sa ho báli viac jak sto čertov. Od tej doby sme žili vo svorke vlkov z temného lesa. O tri roky, keď sme dovŕšili sedem rokov sme sa oddelili od svorky a stali sme sa tým čím sme dnes. Keď si na to spomeniem, tak sa mi to zdá ako sen. Pamätám si, že vtedy nechceli Aarona pustiť. Zdá sa, že má v krvi niečo divoké, čo len tak niekto neskrotí. Už vtedy z nás bol najsilnejší a neskrotný. Chránil nás a väčšinu príšer sme zabili len preto, že ich on skrotil. Nie je síce najstarší, ale zato najmocnejší. Bez neho by sme neprežili ani deň a nie to ešte trinásť rokov. Postupne sa o nás začali šíriť povesti, rozprávky, príbehy, ale aj klamstvá a zle reči, ktoré nás zhadzujú. Nikdy sme nikomu neublížili, ak to nebolo nutné. Časom sme si našli rodinu aj medzi drakmi a rôznymi nebezpečnými tvormi, ktoré Aarona poslúchali ako nejakého ich pána. Medzi drakmi sa mu začalo hovorí „Pán Drakov“, medzi šelmami „Pán Šeliem“, medzi beštiami „Pán Beštií“, medzi vlkmi „Pán Vlkov“ a ešte oveľa viac. Pred piatimi rokmi nás navštívila bohyňa bleskov a povedala nám, že naše schopnosti sa ešte neprejavili. Nechápali sme, čo tým myslí, ale potom nám ukázala náš pravý pôvod. Dozvedeli sme sa, že matka bola padlí anjel a vzdala sa krídel, aby mohla ísť za svojim srdcom. Dozvedeli sme sa, že sme pôvodom anjeli a naše schopnosti sa prejavia až nadíde čas. Lenže malo to háčik. Musia sa nám prejaviť do sedemnástich narodenín, inak stratíme schopnosti a zomrieme ako obyčajný smrteľníci. Skrátka Zázračná Päťka sa stane legendou. Ja, Inráz, Erik a Aaron sme mali šťastie, lebo sa nám naše schopnosti prejavili, už pred dvomi rokmi, lenže Uránovi sa schopnosti ešte neprejavili a máme strach, že už ani neprejavia. Za dva mesiace budeme mať sedemnásť a pomaly už strácame nádej. Zvlášť po tom čo sa mu stalo. Máme strach. Už to nie je tak ako pred tým,“ dopoviem a pozriem sa po ostatných.

Ich reakcia je rôzna. Niektorí sa mračia, iný sú vystrašený a vidím, že sa neboja nás, skôr o nás. Pozriem sa na ruku, na ktorej som si uvedomil tlak. Pozriem sa na chalana, ktorý ma drží za ruku. Ale nie. Je to ten chalan, ktorý sa mi tak páčil. Sakra! Čo teraz? Sklopím oči k zemi a začnem sa trochu červenať, tak odvrátim hlavu, no nevyšklbnem sa mu, čo ho očividne poteší. Ako, že sa to vlastne volá?

„Ehm...ako sa to vlastne voláš?“ pozriem sa na neho stále trochu červený.

„Sebastián,“ usmeje sa a ja sčervenám ešte viac.

„Už by sme možno mali ísť. Nikto nevie kde sme a už sú štyri hodiny poobede,“ ozve sa Richard.

„Koľko?!“ vyskočíme hneď všetci.

„Uráne? Čo sa deje?“ započujem Damiána a pozriem sa tým smerom.

Damián

                        Držím Urána v náruči a hladím ho po chrbte, keď sa začne triasť. Hneď si to uvedomím a začnem sa ho pýtať. Asi trochu hlasnejšie ako som chcel, lebo sa na mňa pozrú jeho bratia a aj chalani. Z lesa pribehnú šiesti vlci a hneď začnú zúrivo vrčať.

„Hneď ho pusť!“ zavrčí zlostne Aaron.

Radšej ho poslúchnem a začnem pomaly cúvať, aby som tých vlkov nerozzúril.

„Čo mu je?“ spýtam sa nervózne, keď k nemu Aaron príde a začne ho prezerať.

„Asi sa mu začali prejavovať schopnosti, no nebude to ľahké. Má ich príliš zablokované a k tomu ešte to s tou príšerou. Sakra! Tu nemôže zostať. Tesák? Bež a zavolaj Merdžita. Musím ho dostať na nebeský zráz. Ak to prežije, tak to bude zázrak,“ povie smutným hlasom Aaron. Je na ňom vidieť, že ma oňho strach. Aj ja sa oňho bojím. Viem, že za jeden deň je to nemožné, ale zamiloval som sa doňho. Milujem ho a nechcem ho stratiť. Nie teraz keď som ho našiel.