Vlčí kráľ...

Vlčí kráľ... VII.

Armenzi

                 Sedíme v obývačke ešte dlho po tom, čo sa dozvedeli moje tajomstvo. Práve teraz sedím na gauči medzi Danom a Wolfom a spolu s ostatnými čakám na noc. Teda až vyjde mesiac. Dohodli sme sa, že dnes v noci odhalíme, že sa našiel ďalší Vlčí kráľ. Som zvedavý kam toto povedie.

„Ja čas. Poďme skôr, aby sme sa cez ten sneh dostali včas ku skale,“ povie Danov otec.

Pozriem sa naňho.

„Teda ak dovolíš,“ skloní hlavu.

Ja tú svoju natočím na bok.

„Veď nič nevravím. Poďme. A nemusíte mať predo mnou taký rešpekt. Lezie mi to na nervy a to o tom neviete ani deň,“ zavrčím.

„Je to reflex. Toho sa nezbavíme. Pamätáš keď si sa na mňa pozrel v škole? Vlk vo mne ustúpil zo strachu a rešpektu k tebe. Neovládneme to. Možno jedine Wolf a Dan, lebo sú tvoja NAJBLIŽŠIA rodina,“ zastane sa ich Estelion.

„Tak to sa mám na čo tešiť. Nemôže to zostať len medzi nami?“ zaskučím.

„Ver, že by mi to vyhovovalo viac, ale to nejde,“ zavrčí Dan.

„Prečo?“ pozriem na neho.

„Lebo sa o teba budú pokúšať vlci z celého sveta a Dan ich bude musieť odháňať, pokiaľ oňho budeš stáť,“ pripojí sa Wolf.

„Ale nie,“ zaskučím.

„Možno by pomohol, keby si mu lásku preukazoval viac na verejnosti, možno tak ako nám pred pár hodinami v obývačke,“ zasmeje sa Mark.

„Myslíte, že by to pomohlo?“ spýtam sa zo záujmom.

„Určite. Aj my sme si mysleli, že nám tam už predvediete veci prístupné až po dvadsiatej druhej hodine,“ vyprskne smiechom Deiron.

„Ha ha....choď sa zahrabať,“ zavrčím ironicky.

„Nehovor dvakrát, lebo ťa ako kráľa bude musieť poslúchnuť,“ pošeptá mi Estelion, „a neviem, či by bol Darim dvakrát šťastný, keby ho nemal obrábať, len koho miluje,“ dodá s nezáujmom, ale to, že ja som červený ako rak je mu už jedno.

A ešte sa mi aj chichoce. Veď počkaj. To si zlizneš švagor ne švagor.

„Wolf, drž si ho na uzde, lebo za sebe neručím,“ pozriem sa na brata a vyjdeme von z domu.

„Jasné,“ odpovie a chytí Esteliona za roku.

Keď vyjdeme z domu, všetci vlci sa premenili a ja ako posledný. Líza s rodičmi išli pomaly za nami. Ja s Danom sme išli vpredu. Neďaleko od nás išiel Wolf s Estelionom. Za nami zvyšok svorka a po nich Danovy a moji nevlastný rodičia s Lízou a Rickom. Ku skale prídeme práve keď na ňu začne žiariť mesiac. Hm....ešte som nebol v mesačnom svite. Som zvedavý, ako bude vyzerať moja srsť na mesačnom svite. Ale predpokladám, že bude obyčajná, tak isto ako tá Rickova. On má tiež bielu srsť a nie je ničím výnimočná. Práve teraz som si sadol do tieňa jedného stromu a pozerám sa na vrch skaly. Ak tam vyleziem, tak sa mi zmení život. Možno nie drasticky, ale viditeľne určite.

„Armi. Čo tam tak sedíš? Poď za nami,“ zavolá ma Wolf z vrchu skaly, kde sa už naskladali ostatný.

„Ach! Veď už idem,“ zakričím a vyjdem na mesačný svit.

Počujem ako všetci zalapali po dychu, tak sa na nich vystrašene otočím a zaleziem viac medzi stromy.

„Čo je?“ spýtam sa po chvíli vystrašene Dana, vo vlčej podobe, ktorý zliezol naspäť dole a teraz stojí predo mnou.

„Nič, zlato. Poď von. Ani nevieš aký si krásny. Budem si musieť na teba dať pozor,“ usmeje sa na mňa a príde ku mne bližšie.

„Nechápem prečo by som mal byť krásny,“ pritiahnem sa k nemu.

„Tvoja srsť v mesačnom svite žiari ako čisté striebro a čierny koniec tvojho chvosta žiari na tmavo modro s občas striebornými odleskami ako nočná obloha. Verím, že deď roztiahneš krídla, tak budú žiariť tiež,“ zašeptá mi do ucha.

Dokonca aj vo vlčej podobe som o niečo menší ako Dan, ale za to sa mi k nemu lepšie túli.

„Pôjdeme nie?“ spýta sa po chvíli a vyjde z lesa.

Ja sa zaradím vedľa neho a nevšímam si pohľady hádzane na moju srsť. Až teraz si všimnem, že naozaj žiarim. Vyjdeme až na vrch skaly, kde sa posadím, s Danom po boku na najvyšší kameň.

„Páni. Hodíte sa k sebe. Ste úžasný pár. Čierny vlk ako temnota a strieborný Anjelský vlk, Vládca noci. Prečo mi to len niečo pripomína?“ zamyslí sa Líza.

„Už viem! Spomínaš si na Bluemoon & Blackmoon?“ pozrie sa na mňa s iskričkami v očiach.

„Myslíš ten príbeh z historickej knižky Dark & Light? Áno na to si spomínam. Myslíš, že to má nejakú spojitosť?“ zoskočím z kameňa pri Danovi a prídem k nej.

„Presne,“ luskne prstami.

„O čom sa tu bavíte?“ pozrú sa na nás ostatný dosť zaujato.

„Potom. Teraz je čas na niečo iné,“ poviem, keďže neviem ako to nazvať.

„Takže, budeš musieť zvolať vlkov. Prídu sem vlci z celej Aljašky, ale vedieť o tebe v tej dobe bude už celý svet,“ povie Danov otec.

„Ako ich mám zavolať?“ spýtam sa nechápavo keď si sadnem späť pri Dana.

„Musíš zaviť. Vlčie vytie vie povedať veľa. My sa k tebe pridáme. Keď dáš znamenie, tak sa skryješ do jaskyne. Bude to zo začiatku bezpečnejšie,“ odpovie mi Dan.

„Mám vyť?“ vyvalím na neho oči.

„Nevieš ako, že? Spýta sa Rick a ja sklopím uši a zaskučím.

„Rick prestaň! Neboj sa, zlatíčko. Zamyslí sa ako som to robil ja, keď si ma videl. Zavri oči a cíť to srdcom. Nechaj sa viesť inštinktom a nad ničím nerozmýšľaj,“ okríkne Dan Ricka a začne mi šepkať do uška, čo mám robiť.

Poslúchnem ho a ani si to neuvedomím a už vyjem. Počujem ako sa ku mne pridali ostatný a potom som zmizol v jaskyni.

Dan

                Keď začne vyť, tak sa mi skoro zastaví srdce. Je to úplne iné vytie ako majú ostatný vlci. Je jemné a znie skôr ako hlas mesačnej víly, keď spieva. Je tak melodický až to berie dych. Keď sa preberieme zo šoku, tak sa k nemu pridám a po mne aj ostatný, tak ako ide ich postavenie, v tejto malej svorke a kráľovskej rodine. To je, Armi, ja, Wolf, jeho priateľ, ktorého meno mi stále uniká, môj brat a Líza, moji rodičia a potom tí štyria zvyšný vlci. Keď dozavýjame, Armenzi už je vo vnútri jaskyne. Pozriem sa pod skalu na les, kde sa začali lámať vetvičky na zemi a šušťať lístie stromov. Vlci už prichádzajú. Vlci sú dosť rýchli, tak nám nerobí problém byť za pár minút a niekoľko kilometrov ďalej. Vlci, ktorí už prišli si posadali do kruhu okolo skaly a pozerajú sa na nás. Teda predovšetkým na mňa. Keď prídu všetci, tak vystúpi jeden veľký, čierny a pomerne už starší vlk.

„Čo to má znamenať? Prečo ste nás volali? Myslíte si, že máme čas na tie vaše hry?“ zavrčí.

„Sklapni a počúvaj ak sa chceš dozvedieť viac. Nemáš právo si tu utvárať zobák. Volal vás kráľ, tak si odpusť tento tón,“ zavrčím na späť, postavím sa na všetky štyri a postavím sa do útočnej polohy.

„Kto si, že sa so mnou takto rozprávať a nakazuješ mi? Kráľ sa tu neobjavil už dlho a mal sa objaviť minulý rok. Ste klamári,“ zavrčí ten istý vlk.

„Kráľ sa objavil už minulí rok, ale nedal o sebe vedieť. A myslím, že môj brat na to mal dobrý dôvod,“ postaví sa za mňa Wolf.

„Máme vám veriť, že sa kráľ ukázal, nedal o sebe vedieť, až teraz, a že práve TY si jeho brat? Robíte si srandu?!“ zavrčí naňho iný vlk.

„Dosť! Už toho mám plné zuby. Začínam si myslieť, že som vážne urobil chybu tým, že som sa VÔBEC ukázal. Vidieť, že o kráľa nestojíte, tak na čo som tu?!“ ozve sa od jaskyne rázny hlas Armenziho a počas svojej reči sa zaradí až po mojom boku.

„T...to....nie je možné,“ zašeptá ten čo začal vrčať ako prvý a teraz o niekoľko krokov ustúpil.

„A bol by som nesmierne rád, keby ste sa ospravedlnili môjmu bratovi a môjmu manželovi, za to, že ste na nich začal útočiť,“ zavrčal výhražne a pod jeho tyrkysovým pohľadom, žiarivou srsťou, krídlami, ktoré ma teraz v útočnej a obrannej póze a dosť veľkými a ostrými tesákmi sa ani nedivým, že sa všetci prikrčili a ten čo na mňa vyskočil zo seba začne sypať ospravedlnenie.

Všetci ostatný sa rovnako krčia a niektorí majú dosť vytreštený pohľad po tom čo ma označil ako jeho manžela. A ani sa nedivím, že aj tí najmohutnejší vlci aký tu sú sa klepú strachom, keďže keď sa Armenzi naštve, vystrie krídla a naježí svoju žiariacu srsť, vyzerá oveľa väčší a silnejší ako hociktorý vlk dole. Je dokonca väčší odo mňa. Teda aspoň tak teraz vyzerá, aj keď to nie je pravda. A ako som už zistil, keď je naštvaný alebo šťastný, jeho srsť žiari ešte viac ako normálne.

„Prestaň už mlieť! Bolí ma z teba hlava,“ posťažuje si po chvíli a keď sa trochu uvoľní a upokojí, tak si sadne vedľa mňa.

Ja radšej zostanem stáť rovnako ako ostatný vlci za mnou, keby sa čokoľvek stalo.

„Ja sa vážne ospravedlňujem králi, že som vrčal na vášho druha,“ pokloní sa stále vystrašene.

„Ja sa tiež ospravedlňujem, že som kričal na vášho brata,“ vystúpi dopredu o dosť menší vlk ako je teraz pred nami.

Má srsť sfarbenú do zlata a sklápa oči, farby rovnakej ako srsť, k zemi.

„Ako sa voláš?“ spýta sa Armi.

„Gold, králi,“ odpovie ticho a celý sa trasie.

„Pozri sa mi do očí,“ povie mu Armi a keď tak urobí pokračuje, „koľko máš rokov?“ spýta sa.

„Dvanásť,“ povie ticho, ale už sa ani tak netrasie.

„Kde máš rodinu?“ spýta sa znova.

Kam tým mieri?

„Už päť rokov žijem sám v malom dome pri brehu rieky v mestečku, Biela Hora. Mojich rodičov aj bratov zabili lovci, keď sme šli na lov,“ odpovie a v očiach sa mu mihne bolesť.

Armi sa napne a pozrie sa na brata. Ten mu pohľad opätuje a potom Armi zoskočí zo skaly rovno pred toho zlatého vlka. Nevšíma si zarazené pohľady ostatných len prejde okolo toho vlka, o dosť menšieho ako je on, pri čom ho nespúšťa z očí. Vĺčik sa zas začal triasť. Zastaví sa znova až pred ním a pozrie sa mu do oči. Vedľa mňa sa Wolf so svojim priateľom o niečom dohadujú.

„Kto ti to urobil?“ spýta sa s vrčaním.

„Deti z toho mestečka,“ odpovie ticho a skloní pohľad.

„Kto?“ spýta sa znovu.

„Meniči, ale aj ostatné deti,“ povie ticho.

„Koľkí?“ zavrčí naštvane, ale cítim, že je naštvaný na toho kto mu spravil, vlastne ani neviem čo a navyše netuším na čo presne sa pýta.

„Traja,“ odpovie zase ticho.

„Len tri deti ti urobili boh vie čo a ty sa tu ideš zrútiť?“ zasmeje sa jeden vlk na opačnej strane.

„Ak neprestaneš, tak si z teba urobím neskorú večeru. Ešte som nejedol,“ zavrčí milo Armi a vlk hneď stíchne zo strachom v očiach.

„A pre tvoju informáciu som sa nepýtal na to koľký to boli, ale koľko medzi nimi bolo vlkov. A ak sú ti vlci tu, čo určite sú.......“ zámerne sa odmlčí, „tak to pre nich nebude prechádzka rúžovou záhradou,“ zavrčí naštvane a pozrie sa za Golda na troch, od vĺčaťa väčších vlkov, ktorí sa teraz krčia za stromami.

„Vy traja tu zostanete až sa toto skončí. A teraz ty.......,“ začne niečo šepkať tomu vĺčaťu, ale nikto nič nepočuje.

Armenzi

                   „......A teraz ty. Chcel by si od nich ísť preč? Preč z toho mestečka? Dám ti nový domov u niekoho iného. Už ťa nikdy nikto nebude byť a ani na teba inak útočiť,“ zašepkám mu do ucha.

„To by bolo super, ale myslím, že to nepomôže. Mám vrodenú chybu. Preto ma tiež označovali za príšeru aj vlci,“ zašeptá mi naspäť smutne.

„Akú?“ Spýtam sa ticho.

„Keď sa premením na človeka, tak mi zostanú vlčie uši a chvost. Nedokážem sa toho zbaviť,“ zafňuká.

„Tak toho sa tu nemusíš báť. Nám to vadiť nebude. A my ťa tu ochránime. Dáme ti nový domov a novú rodinu. Čo povieš?“ spýtam sa a keď nadšene prikývne, tak idem naspäť na skalu.

„Tak ideš?“ otočím sa naňho a spýtam sa ho, keď nejde za mnou.

Hneď pribehne a ide so mnou hore na skalu. Vykoľajené a vytreštené pohľady každého jedného vlka si nevšímam.