Vlčí klan sa vracia

         Lin našiel v knižnici jeho tety starú zabudnutú knihu. Tá kniha už odpradávna patrila najmocnejším vládcom démonov. Keď sa jej však dotkol, obnovil starú kliatbu ich rodu. Prišli mu na pomoc dvaja princovia, ktorý zistili, že Lin sa stáva ich kráľom a podriaďujú sa mu. Zostane Lin v ich svete alebo sa vráti so Sedrikom a Floriánom do sveta démonov? Zlomí kliatbu a oslobodí jeho rod? Premenia sa aj ostatný na vlkov?
   
         

          Ešte stále som bol premenený na vlka a neveriaco sa pozeral na tých dvoch princov. Ja, že mám byť kráľom? Ja? Včera som bol len nezaujímaví chalan, ktorého rodičia vyhodili z domu pre jeho orientáciu a dnes som vlk a k tomu ako by to nestačilo sa dozviem, že sa stávam kráľom démonov. Čo je toto za svet? Vždy som si predstavoval, že budem slávny, ale ako teta. Že sa stanem spisovateľom a nie kráľom. Toto sa mi nesnívalo ani v tých najkrajších a pritom najdivnejších snoch. Pozeral som sa na Sedrika aj na Floriána premenených na démonov ako sa predo mnou klaňajú. Neveril som vlastným očiam a díval som sa na nich s otvorenou pusou. Dvaja princovia s rôznych klanov, ktorý toho dokážu viac ako ja sa predo mnou klaňajú. Asi som sa dostal do skrytej kamery, že? Začal som sa obhliadať okolo seba a postavil som sa zo zeme aby som si mohol prezrieť zvyšok miestnosti. Krídla som ešte ťahal bezvládne za sebou a začal prehľadávať kvetináče a podobne. Všetci sa na mňa pozerali s otázkou v očiach "Čo to robíš?", ale ja som si to nevšímal. Potom som sa bezbranne pozrel na Lena a očami prebehol princov. Potom som sa ich vážne spýtal:
"Robíte si srandu, že?"
"Nie. Nechápeme v čom." - ohradil sa Florián a poklonil sa.
Už zase. Ale čo. Dobre, tak ak som ich "kráľ" ako povedali, tak im to klaňanie už aj zatrhnem:
"Takže. Vy hovoríte, že som váš kráľ?"
Chalani iba prikývli.
"Dobre. Takže Vám môžem hocičo rozkázať a vy to splníte. Mám pravdu?"
Zase iba prikývli. Nespúšťal som z nich oči. Vidieť, že majú strach, čo chcem povedať.
"Fajn. Tak teraz vám rozkazujem, aby ste sa mi prestali klaňať. Pripadám si ako idiot. Rozumeli ste?" - skríkol som na nich.
Môj rozkaz ich dosť zarazil. Alebo to bol ten zvýšený tón? Neviem. V každom prípade to zabralo. Začali horlivo prikyvovať a cúvať. Keď som sa na nich uprene pozrel, celý sa roztriasli a schovali za Lena. Všetci až na Lena, ktorý zdvihol ruky v obrane sa rozosmiali až popadali na zem. Trochu som sa zasmial aj ja a Len si vydýchol. Prešiel ku mne k oknu a objal ma. Bol som šťastný, že ma má rád aj keď som vlk. Sedrik a Florián sa k sebe pritúlili a aj oni si oddýchli, keď som sa zasmial. Ale jedno je isté. Už sa mi nebudú klaňať. Potom im ešte ozrejmím pravidla, čo sa týka vykania a oslovenia "áno, pane" a podobne. Chcem, aby to boli moji priatelia, nie sluhovia. Po chvíľke som sa pozrel na hodiny a videl som, že už bude päť. Pomaly som prešiel k princom a povedal im:
"Fajn. Ak ste ma pochopili, tak by sme mali začať cvičiť."
"A čo chcete cvičiť, Vaša výsosť?" - spýta sa ma Sedrik.
"Chôdzu aj beh ste už zvládli." - doplnil ho Florián.
"Áno, tu som možno zvládol, ale furt mám nehybne krídla, neviem s nimi lietať, ani ich schovať a ani s nimi pohnúť."
"A jaj. Na ne sme zabudli. A ešte premena späť. No máme čo robiť. Máme už iba niečo okolo siedmich hodín. Najlepšie bude tie krídla "testovať" v lese. Ale ako sa tam nepozorovane dostať?" - prehovorí Florián.
"Máme zadný vchod. Vedie priamo do lesa. Nikto vás neuvidí."- Pomôže nám teta.
Všetci prikývneme a ideme za ňou. Otvorí nám veľké dvere a vyjdeme na záhradu. Do lesa ideme na prosto všetci, teda až na tetu. tá nám povedala, že ide písať ďalší diel knihy. Iba sme prikývli a vyrazili hlboko do lesa.

           Zastavili sme sa až asi po kilometri. Nie som si istý. išli sme sakra dlho. Ale čo. Hlavne, že je Lin zase raz šťastný. Videl som veľmi dobre, keď sa dozvedel, že je kráľom ten záblesk v očiach. Milujem ho. Je prešibaný a vie ako sa dobre zasmiať. S ním som ešte nikdy nezažil nudu. Vsadím sa, že teraz bude mať aj väčšiu silu a tento svet bude preňho malý. Som si vedomý toho, že keď sa toto tu skončí, obnoví svoj klan, bude mať "svorku" a opustí ma. Ale skôr ako sa to stane si s ním chcem čo najviac užiť. Dúfam, že ma ešte stále miluje. V jednom kuse hovorí len o vlkoch a rozpráva sa len s Floriánom a Sedrikom. Počkať! Čo sa to som ňou deje? Ja žiarlim? Ale veď nemám na koho. Len sa mi nepáči, že trávi toľko času s tými princmi! To nie. Ja žiarlim na Zamilovaný pár kráľovských démonov a k tomu im ešte nedôverujem. Čo sa to som ňou deje? Toho až tak milujem? Až do teraz som si to až tak neuvedomoval. Zastavili sme na jednom mieste, kde nebolo ani tak veľa stromov a Sedrik s Floriánom nám povedali nech si sadneme pod strom a nič nerobíme. Potom odišli s Linom o kus ďalej. Pozeral som sa len a len na Lina. Bola to do cela zábava ako ho poúčali o držaní krídiel a ako s nimi mávať vo vzduchu. Keď sa po prvýkrát, chcel odlepiť od zeme a vzniesť sa do vzduchu, tak sa mu to moc nepodarilo. Nebol ani meter nad zemou keď zletel na zem. Potom mu Florián ukázal presne a pomaly ako ma lietať, lebo mal rovnaké krídla ako on. Florián a Sedrik veľmi dobre vedeli, že mať anjelské krídla je niečo úplne iné ako mať netopierie krídla, nedajbože dračie. Lin mal krídla ešte stále od krvi a tým ako ich namáhal mu začala vytekať ďalšia. Nemal ich rozcvičené a podľa toho ako zatínal zuby ho to dosť bolelo. Mal som oňho strach a chcel som sa za nim rozbehnúť a upokojiť ho, ale na koniec som sa zastavil. Videl som ako sa nemôžu k nemu priblížiť, ale nevšímal som si to. O chvíľu na to ma k ním volal Sedrik:

"Lene?"

"Áno?"

"Môžeš sem ísť?"

"Jasne. Čo potrebujete?"

"Mohol by si ho trochu upokojiť? Nás nechce k sebe pustiť."

"Pravdaže. Line?"

Sadol som si k nemu a začal som ho hladiť. Chvíľu bolo ticho a počul som iba jeho kňučanie, ale po chvíli sa ozval:

"Čo je?"

"Bolia ťa krídla, že?"

"Hej. Berú mi všetku silu."

"Aha. Sedriku? Má to tak byť?"

"Nie. Nemali by ho bolieť. A zase mu začali krvácať. Takto za chvíľu vykrváca. Možno by pomohlo, keby sme mu ich umyli. Tu blízko je potok. Prejdeš tam?" - spýta sa Lina.

"Hej.."

Odpovie Lin a pomôžem mu zdvihnúť sa. Mám o neho stále väčší strach, ale dosť ma potešilo, keď odmietol hovoriť s nimi a hovoril som ňou. Pomaly sme prešli k potoku. Ostatný sa k nám neodvážili priblížiť po tom čo videli, že Lin útočí na každého okrem mňa. Ľahol si do chladnej vody a princovia sa premenili na ľudí. Začali mu čistiť krídla od krvi a liečiť rany ešte po noži. Ja som sa mu pozeral do oči a on mi prenášal svoje myšlienky aby nás nikto nepočul. Aby sme si rozumeli, čítal si moje, ktoré sa mi odrážali v očiach. V nich mi vedel čítať ako s knihy. Nikdy som pred ním nič neutajil. Dokonca si pamätám ako som mu na jeho narodeniny kúpil zlatý prívesom s vlkom a on mi to vyčítal v očiach. Nechápal som ako to môže tak dobre vedieť, ale od tej doby som si uvedomil, že keď sa mu nebudem pozerať do oči, keď budem mať nejaké tajomstvo, tak sa to nedozvie. A teraz už viem prečo. Po tichu sme sa na seba dívali a ostatný si začali myslieť, že nám šibe, ale my sme vedeli, že tak sa dokážeme rozprávať aj bez slov:

"Lene, tebe nevadí, že nie som človek, A buď úprimný. Áno? Pamätaj si dokážem to vyčítať."

"Nie. Nevadí. Milujem ťa takého aký si. Miloval by som ťa aj keby si zostal vlkom na veky. Láska nepozná hranice."

"Paráda. Ešte mi povedz, že "v láske a vojne je všetko dovolené" a je s teba hotový básnik."

"Veď aj je. A je to pravda. Ja by som za teba položil život a navyše s tebou dokážem skladať verše ako tvoja teta dokáže napísať celú knihu za jeden deň."

"Hahaha. Dúfam, že sa už čoskoro premením. Tá noc sa mi páčila a bol by som nerád keby to mala byť moja prvá a zároveň posledná noc s tebou."

"Neboj sa. Nebude posledná. Premeníš sa a dnes si to zopakujeme. Okej?"

"Okej."

Začneme sa s Linom smiať a ostatný sa na nás pozerajú ako na bláznov. Vôbec sme si neuvedomili, že to počujeme len my a nikto iný. Potom započujeme za mojim chrbtom Sedrika a ani sme si neuvedomili, že už dávno s Floriánom ležia pod stromom:

"Hej, hrdličky. Mali by ste vyliezť s tej vody, lebo ešte nachladnete. A Lene, neviem síce čo si s ním spravil, ale dobra práca."

"Čože?"

Pozreli sme sa naňho nechápavo a až potom nám došlo, čo sa tam odohralo. Úplne sme zabudli, že oni nás nepočuli. Ale čo. Radšej sme vyliezli z vody a Lin už mal krídla do cela v poriadku. Dokázal s nimi pohybovať, čo bolo dobré znamenie. Sedrik sa poobzeral okolo a keď videl, že je tam viac priestoru ako na "lúčke" tak sme tam zostali a Lin sa so Sedrikom vrátil do vody a zase sa pokúšal vzlietnuť. Teraz mu to však išlo oveľa lepšie. Asi po piatich pokusoch vzlietol asi tri metre nad vodu. Keď Sedrik videl, že to udrží už dlhšie, tak k nemu vyletel a naučil ho všetko ostatné. Asi po troch hodinách to zvládol perfektne a teraz zostáva už len premena späť. Zostáva nám už len niečo okolo štyroch hodín. Dúfam, že to zvládne. Bola už poriadna tma a tak nás domov museli viesť Sedrik a Florián.

           Keď začali Linovi krvácať krídla myslel som si, že to bude koniec. Našťastie ho princovia uzdravili. Ale stále nechápem ako mohol byť pri Lenovi tak ticho a ani raz nezakňučal. Čo s ním Len spravil? Povedal by som, že sa sním rozprával, ale nikto nič nepočul. Vieme ,že Lin mu myšlienky čítať nevie a Len taktiež., tak ako? No čo. Asi sa to nedozviem. Keď skončili tréning bola už pekná tma a tak nás domov viedli Sedrik a Florián.

Prišli sme k domu Eliáša a vošli dnu. Jeho matka nás už čakala v jedálni s prestretým stolom. Zostali sme sa prekvapene na ňu pozerať, až dokiaľ neprehovorila:

"Tak už ste doma? Dobre. Posadajte si večera už za chvíľu bude. Sergej, Lene? Dnes tu prespíte. Volala som vašim rodičom a tí súhlasili. No tak. Nestojte tam ako stĺpy."

"Ďakujeme, ale ja a Lin ešte opustíme miestnosť. Musím ho naučiť premieňať než bude neskoro."- povie vážne Sedrik a ťahá Lina von z jedálne.

Teraz sa zostaneme prekvapene pozerať naňho. Len si iba povzdychol a posadali sme si za stôl. Sergej vyzeral šťastne, že môže zostať s Leou. Ja som si sadol ako inak než pri Eliáša. Odkedy tu s ním bývam takáto večera ešte nebola. Ak nerátam Vianoce a Silvester. Určite to je kvôli tým princom, ale čo. Je pravda, že sú postavený omnoho vyššie ako my aj keď sa tak nechovajú. Len by ma veľmi zaujímalo, čo sa stane keď Lin zlomí kliatbu. Mám divný pocit, že o Eliáša prídem. Milujem ho a nikdy by som ho neopustil, ale nikto nevie čo si pre nás prichystal anjel osudu. Povzdychnem si a Eliáš sa na mňa pozrie a potichu sa ma opýta:

"Čo ti je?"

"Čo? Ale nič."

"No tak. Poznám ťa už dosť dlho na to aby si predo mnou niečo utajil. Vadí ti, že pri tebe sedím? Tak fajn ja si odsadnem."

Usmeje sa na mňa Eliáš a už sa zdvíha keď ho chytím za ruku a stiahnem si ho na kolena. Potom mu lišiacky pošepkám:

"Nie. Vadí mi, že nesedíš na mne."

Celý sčervená a ani sa nepohne. Ja sa iba ticho zasmejem a dám mu pusu. Nečakal som, že mi ju opätuje, ale som rád. Netuším ako dlho sme sa bozkávali, keď si Eliášová mama odkašlala a zlostne povedala:

"Tie vaše hrádky si nechajte do postele a nie za môj stôl, Eliáši."

Ten sa na ňu pozrie a celý sčervená. Až potom si všimneme, že nikto si nás nevšimol dokiaľ Eliášová matka neprehovorila. Všetci sa začali pridusene smiať. Dosť ma to naštvalo a nevrlo som zo seba vychrlil:

"Hahaha. Len aby ste sa tu neudusili."

Po tomto sa už nikto neudržal a v jedálni vybuchol hromadný záchvat smiechu. Potom sa vo dverách objavili Lin so Sedrikom a nechápavo sa pozerali na hromádku smiechu. Keď sa ostatný ako tak upokojili, tak sa od dverí ozval Lin a všetci sa naňho prekvapene pozreli. Lea sa ho dokonca zľakla a ako si sadla na stoličku s končila naspäť na zemi:

"Čo je tu tak vtipné?"

"A..ako dlho...tam už.. stojíte?" - dostane zo seba medzi smiechom Florián.

"Ale, ešte len takých päť minút. Pokojne môžeme prísť aj za hodinu." - Povie ironicky Sedrik.

"Dobre! Tak a už všetci pokoj a sadnúť! Alebo nie ste hladný?" - Povie od druhých dverí Eliášova mama.

Všetci sa rázne upokojili, Lin si sadol vedľa Lena, Sedrik vedľa Floriána a začali sme jesť.

Keď sme vošli do jedálne strnul som a dosť sa vystrašil, že ak teta urobila večeru, tak to zaberie tak dlho, že už nebudeme mať čas na natrénovanie premeny. Z toho ma však vytrhol Sedrikov hlas a odtiahnutie z jedálne. Bol som prekvapený, ale po chvíli som sa prebral a odišiel s ním. Zamierili sme do obývačky. Sedrik zavrel dvere a potom mi hovoril čo a ako. Postavil som sa pred neho a snažil som sa plniť jeho príkazy:

"Fajn. Predstav si tú najkrajšiu spomienku akú si kedy mal. Na tú spomienku, čo si predstavíš teraz budeš reagovať vždy. Iba na tú jednu, na žiadnu inú, rozumieš?"
"Áno."

Predstavil som si tú včerajšiu noc s Lenom. Nikdy som nebol šťastnejší ako s ním. Prekvapivo som sa rýchlo premenil na "človeka". Ale ešte stále som mal uši a chvost. Keď som si s nimi nevedel dať rady Sedrik mi vysvetlil, kedy sa nám objavujú a ako ich môžeme skryť.

"Nebojuj s tím. Premenu si zvládol skvele. Uši a chvost sa ti objavujú kedy chceš ty. Objavujú sa ale tiež aj vtedy, keď niečo niekde v diaľke začuješ a nebudeš vedieť čo to je alebo keď budeš unavený, alebo keď nebudeš pri vedomí, alebo keď sa zľakneš, prekvapíš, alebo keď budeš naštvaný tak moc, že to vycíti aj tvoj démon. Tiež sa to ale môže preukázať, keď budeš zranený, v rozpakoch, šťastný a podobne."

"Takže jednoducho povedané najviac to reaguje na pocity."

"Hej. Ale nemusí sa to preukázať vždy. Závisí to na intenzite. A podľa toho čo som videl, keď si s Lenom, tak uši a chvost budeš mať stále." - začne sa smiať Sedrik.

"Čo. No počkaj. Tak prečo nemáš chvost a uši ty keď si s Floriánom? To ho nemiluješ?" - Sedrik sa prestane smiať a už vážne povie.

"Nie. Milujem ho, ale my sme sa to naučili ovládať. Skrátka musíš si povedať, že nemáš uši a chvost. To väčšinou funguje."

"Okej. Tak to skúsim."

Skúsil som ovládnuť svoje uši a chvost - páni, neveril som, že to raz budem hovoriť - a podarilo sa mi to. Vydýchol som si a išli do jedálne, odkadiaľ sa ozýval hromadný smiech.

Vošli sme do jedálne a opreli sa o dvere. Nechápal som prečo sa smejú ako by boli v cirkuse na nejakom šialenom predstavení. Neodolal som a spýtal som sa:

"Čo je tu tak vtipné?"

"A..ako dlho...tam už.. stojíte?" - Spýtal sa nás medzi smiechom Florián.

Sedrik mu ironicky odpovedal:

"Ale, ešte len takých päť minút. Pokojne môžeme prísť aj za hodinu."

"Dobre! Tak a už všetci pokoj a sadnúť! Alebo nie ste hladný?" - Povie od druhých dverí teta.

Všetci sa upokojili a sadol som si pri Lena. Sedrik sa posadil oproti mne k Floriánovi. Potichu sme sa pustili do jedla. Netrvalo dlho a dojedli sme. Zostali sme však sedieť pri stole a ja som si oprel hlavu o ruku. Všetci sa rozprávali a Len mi do ucha pošepkal:
"Nechceš ísť už hore?"
Cítil som ako som sčervenal a vybehli mi vlčie uši a chvost. Sedrik sa na mňa pozrel a začal sa smiať. Za ním sa na mňa pozreli aj ostatný a ja som ničomu nechápal keď všetci okrem Sedrika a Floriána strnuli. Sedrik pri smiechu zo seba dostal:
"Uši...a...chvost..."- viac nepovedal, lebo ich veličenstvá sa zvalili na zem a dostali záchvat smiechu.
Ja som však pochopil, čo tím myslel a sčervenal som ešte viac. Chvost sa mi prestal pohybovať a ja som sa rozbehol do obývačky. Zavrel som dvere a oprel sa o ne. Skĺzol som po nich dole až na zem a sadol si. Chvost som si chytil do rúk a začal si ho hladiť. V tom sa otvorili druhé dvere a tam už do cela vysmiaty princovia aj všetci ostatný. Len prišiel s úsmevom ku mne a podal mi ruku. Asi im to vysvetlili, pomyslel som si a prijal ruku. Zdvihol ma a chytil okolo pásu. Pobozkal ma, čo som nečakal a chvost sa mi začal samým šťastím kývať. Vážne som si pripadal ako domáci miláčik, ktorý sa teší keď ho jeho pán pohladí. Neriešil som to a jeho bozk som opätoval. Prebral nás až Floriánov smiech. prekvapene sme sa naňho pozreli:
"Nechceš si tie uši a chvost schovať? Podľa neho vieme určiť tvoje pocity, tak byť tebou by som ho schovať."
"Ja som ťa varoval. Musíš sa to naučiť ovládať a...." - pridal sa Sedrik.
"...už si ho schovaj, lebo sa začne ešte otáčať okolo Lena a to bude potom problém." - Preruší ho Florián.
Pri jeho poznámke sa všetci rozosmejú a ja sa naňho pekne naštvem. Zlaté oči sa mi už zase sfarbia do červena a zlostne sa mi kýva chvost. Len ma radšej pusti a ustúpi. Mne sa vysunú upýrie zuby a všetkých hneď prejde smiech a stuhnú. Dokonca aj Sedrik s Floriánom dostanú strach. Veľmi dobre vedia, že ich môžem na mieste zabiť. Premením sa na vlka a prikrčím sa ako na love. Florián so Sedrikom sa už neodvažujú ani pohnúť a zúfalo sa pozerajú na Lena. Ten sa opiera o dvere a usmieva sa. Sedrik ani Florián nechápu prečo sa smeje a pomaly sa k nemu priblížia. Nespúšťam ich z oči a počujem ako Lenovi hovoria:
"Nemal by si sa smiať. Keď sa démoni rozzúria tak ich nič nezastaví, len čakať než ich to prejde." - poučí ho Sedrik.
"A je im jedno na koho zaútočia." - doplní ho Florián.
Ostatný stuhnú ešte viac, ale Len sa usmeje veľmi príťažlivým úsmevom a pohne sa ku mne. Ide sviežim krokom a ani raz sa nezastaví. Ostatný sa naňho vystrašene dívajú. Priblíži sa až ku mne a ja sa k nemu pritúlim. Schoval som tesáky a on si ma začal hladiť. Všetci aj Sedrik s Floriánom na to vytreštili oči a niekto ani nedokázal nechať zatvorenú pusu. Princovia sa nezmohli ani na slovo. Vlastne ani ja neviem, prečo som ho pustil, ale on to tušil. To je naša príťažlivosť. Sme spojený, jedno telo jedna duša. Nikomu inému by som nedovolil, aby sa ku mne priblížil. Milujem ho a on to vie. Som šťastný, keď som s ním. S premýšľania ma vtrhne Lenov hlas ako mi šepká do ucha:
"Line? Si v poriadku?"
"Hej. Prepáč."
"Nič sa nestalo. Poď si unavený a zúriš."
"Jasne. Chceš..ehm...vieš.."
"Či chcem s tebou..to?"
"Hej."
"Jasne. ale budeš v poriadku?"
"Nebojsa a poď zdrhneme im s pred oči."
"Ako to chceš urobiť?"
"Kľakni si a chyť ma okolo krku."
Len to urobil a ja som rozprestrel krídla, ale nevzlietol som. Zrazu sme sa ocitli v mojej izbe. Len sa na nič nepýtal len sa postavil a ja som sa premenil. Hneď ma začal bozkávať a skončili sme v posteli. Asi po dvoch hodinách som sa ho spýtal:
"Nebál si sa, keď som ti povedal aby si si kľakol a chytil ma okolo krku?"
"Nie. Naplno ti verím a viem, že mi neublížiš."
Keď to povedal pritúlil som sa ešte bližšie k nemu a vybehli mi chvost a uši. Len sa zasmial a pritiahol si ma k sebe. Bol som šťastný a jemu môj chvost a uška nevadili. Zaspali sme.

          Tak tomu neverím. Ako je to možné? Neverím, že sa k nemu mohol Len priblížiť. Florián by si mal dávať pozor čo povie. Nabudúce by ho mohol roztrhať. Vidieť, že Lena Lin poslúcha ako malé šteňa. Neviem čo by sa stalo, keby tu Len nebol. Náš kráľ by nás asi roztrhal. Je fakt silný aj keď svoju silu ešte nepozná. Čo bude až svoju silu spozná? Dúfam, že ho moc nenaštveme. Vážne nechcem skončiť ako jeho večera. Z uvažovania ma vytrhne Eliášov hlas ako sa ma niečo pýta. Až teraz som si všimol, že Lin a Len už dávno nie sú v obývačke.
"Sedrik? Môžeš nám vysvetliť, čo to malo znamenať? Zdalo sa nám ich správanie divné už pri rieke, ale toto už prekročilo vrchol."
Počkať. Eliáš ma vlastne pravdu. Už pri tej rieke boli divný. Nebolo všetko v poriadku. Len má tajomstvo, o ktorom nič nevieme. Pozná ho vôbec Lin? Alebo ho nepozná ani on sám. Neviem, niečo mi tu nehrá.
"Nie, nemôžem vám to vysvetliť, keďže tomu sám nechápem. Viem len, že niečo tu nesedí."
"Ako to myslíš?" - Pridá sa udivená Lea.
"Dobre. Spýtam sa vás inak. Čo vlastne viete o Lenovi?"
"Čo?" - Prekvapí sa Lea.
"Čo viete o....."
"Ja som ťa počula!"
"Takže?"
"Ja neviem. Moc sa s ním nestretávam, teda ak nerátam posledne dni. Prečo?"
"To som si mohol myslieť." - povzdychnem si.
"Čo sa tu deje?" - Zapletie sa do rozhovoru Sergej.
"Keď na to prídem dám ti vedieť. A teraz! Kto my pomôže vyriešiť túto záhadu? Potrebujem zistiť, čo najviac o Lenovi."
"Čo je to za otázku? Jasne, že všetci." - Ozve sa Florián. Všetci súhlasne prikývnu.
"Fajn. Musíme zistiť, čo o ňom vie Lin." - Dodám.
"To zariadim ja, ale bude to musieť počkať do rána. Teraz ich radšej nebudem vyrušovať, lebo určite by som ich vyrušila v to najlepšom a potom by sme smrti neutiekli."- Zasmeje sa Lea a všetci sa začali pochechtávať.

No čo, hádam to do rána počká. S Floriánom sme sa rozlúčili s ostatnými a išli sme do svojej terajšej izby na opačnom konci chodby, na ktorej mali izby Eliáš a spol. Zašli sme do izby a ľahli si do postele. Florián sa ku mne pritúlil a skôr ako sme zaspali sme počuli ako idú ostatný do izieb. Zaspali sme ani nevieme ako.