VII. Srdce Hradu

VII.

                V noci sa mi opäť sníva sen. Lepšie povedané sa opäť objavím v “galérii”. Tentokrát tam nie je žiadna dlhá biela chodba s obrazmi ako predtým. Je to len jedna veľká biela miestnosť a na stenách visia opäť obrazy v zlatých rámoch, ale tentoraz sú na nich zachytený nejaký ľudia. Na obrázok sú ich mená, roky, v ktorých žili a tiež status tvora. Ako tak idem okolo každého obrazu, zisťujem že sú to Čistokrvný. Podľa rokov na obrazoch sú všetci už dávno mŕtvy. Ako tak postupujem, tak prídem až k obrazu, na ktorom je uvedený len dátum narodenia, nie smrti. Zastavím sa pri tom obraze. Je to krásny muž, s bielymi dlhými vlasmi, s trblietavými prameňmi ako ja, len sú svetlo modrej farby a žiarivo modrými, takmer ľadovými očami. Ak ešte žije musí mať niekoľko tisícročí, no vyzerá sotva na dvadsať. Idem ďalej a opäť nachádzam len obrazy minulosti, keď opäť nájdem obraz, ktorého majiteľ by mal ešte žiť. Je to mladá žena. Obraz je mladší než ten predošlý, ale nie o moc. Možno len tisícročie rozdiel. Je krásna. Červené ohnivé vlasy s rovnakými tenkými trblietavými prameňmi ako ostatní ale zlatej farby. Oči má rovnako zlaté. A hneď za týmto obrazom je môj obraz. Posledný v miestnosti. Ak je pravda, čo ukazujú tie obrazy, tak nie som sám. Ale čo ma zaráža je, že každý z týchto čistokrvných má oči rovnakej farby ako ich trblietavé pramene. Každý má okolo seba prostredie, ktorému vládne. Ten bielovlasy Čistokrvný má okolo seba sneh, ľad, kryštály, Zafíry a Lazurity. Červenovlasy zase zlato a lávové prostredie, ale nie spálenú zem. Zem je živá. Aj keď ňou preteká láva, je živá a sem tam aj nejaká tá zeleň. Aj ostatní, čo už nežijú, majú okolo seba len to, čo im predpovedajú ich “zlaté” pramene. Jeden s bielymi vlasmi, zlatými prameňmi a zlatými očami, má okolo seba krásnu zeleň, svet zahalený slnkom a opály. Iný zase s fialovými vlasmi, červenými prameňmi a červenými očami, má okolo seba rubíny a svet plný krvavo červených kvetov. Len ja som úplne iný. Každý obraz je svetlý, plný života a novej nádeje. Môj je tmavý, zem spálená, obloha ako pred koncom sveta, na stromoch rastu Ametysty a ónyxy a ja so smaragdovo zelenými očami, čiernymi vlasmi a s fialovými ametystovými prameňmi. V celej tej sále obrazov je môj jediný temný a doslova čierny. Aj rám mám ako jediný strieborný, zatiaľ čo ostatní zlatý. Neviem čo to znamená. Z oka mi spadne jediná slza a v tej chvíli sa vedľa môjho obrazu objaví ďalší so zlatým rámom. Som na ňom opäť ja, ale tentoraz som v krásnej zelenej prírode so smaragdamy a sem tam nejaký ónyx. A nemám fialové pramene, ale krásne smaragdové, ktoré mi dokonalo ladia s očami. Pozriem sa medzi oba obrazy. Teraz nechápem už vôbec. Čo to má znamenať. Som z toho viac zmätený ako pred tým! Mám spať a namiesto toho má bolí hlava. Zavriem oči, pretriem si spánky a keď ich otvorím zobudím sa vo svojej posteli. Ešte stále je hlboká noc. Postavím sa z postele a sadnem si pri toaletný stolík, na ktorom je tá moja snežná guľa. Cez okno svieti mesiac a moje vlasy žiaria v jeho svite. Chytím svoju guľu a pozriem sa do nej. Hrad je dokončený, zem je stále rovnako spálená, a teraz zaviata miernym snehovým popraškom. Alebo je to popol? Netuším z tohto pohľadu. Na stromoch a niektorých miestach na zemi vidím, že sa tvoria ametysty. Ale nikde nevidím ani kúsok zelene. Pohladím guľu po skle a prajem si nech mi ukáže niečo pekné zelené. Zrazu sa v nej začne približovať môj hrad a obraz má zavedie hlboko pod hrad. Šokovane sa nadýchnem. Je tam celá zelená záhrada. Sú v nej smaragdy, živé zelené stromy a množstvo hadov. Na strome v strede veľkého jazierka so zlatou vodou rastú zlato-smaragdové jablká. Neviem, čo je to za miesto, ale hreje ma pri srdci, keď viem, že tam niečo také predsa len je. Nielen temnota. Je to ako srdce môjho územia. Moje srdce. Usmejem sa a šťastný odložím guľu späť na stolík. Obraz v nej zmizne a ja sa postavím k oknu.

“Elsy?” zavolám elfku.

“Áno pane?” objaví sa hneď so zívaním.

Cítim sa zle, že som ju prebudil. Zabudol som koľko je hodín.

“Prepáč, že som ťa zobudil.”

“To je v poriadku pane. Od toho som tu. Čo si žiadate?” usmeje sa milo.

“Dal by som si nejaké ovocie. A chcel som vedieť, či je niekto ešte hore.”

“Ovocie hneď prinesiem. A samozrejme pán Snape a pán Black sú v knižnici. S ich statusom upírov nespávajú veľa.”

“Ďakujem. Dones mi to ovocie k nim prosím. Pridám sa k ním. Dnes v noci už asi tak skoro nezaspím,” vyberiem sa z izby do knižnice.

Cesta netrvá dlho. Našťastie. Otvorím dvere a vojdem do krbom osvetlenej miestnosti. Severus s Regulusom sedia pred krbom a obaja sa na mňa otočia. Pred nimi na stole už čaká ovocie. Sčervenám. Až pri ich pohľadoch si uvedomím, že mám na sebe len pyžamové nohavice.

“Harry, prečo nespíš?” postaví sa Regulus a vezme ma za ruku ku krbu na sedačku.

“A prečo si si nedal aspoň župan, ochorieš,” vyčaruje mi Severus teplú deku, ktorú mi prehodí cez ramená a zabalí ma do nej.

“Akosi som si to neuvedomil. Zobudil som sa a nemohol som už spať. Tak som sa spýtal Elsy, či je ešte niekto hore. Nenapadlo ma, že upíri nespia. No a tak som tu,” usmejem sa.

“Tak to ovocie je potom pre teba,” podá mi misku s úsmevom Regulus.

“Ďakujem,” usmejem sa.

Chvíľu je príjemné ticho. Ja jem ovocie a moji druhovia si čítajú knihy a sedia každý z jednej mojej strany. Severus sa začne rukou prehrabávať v mojich vlasoch. Je to príjemné a zatvárajú sa mi oči. Regulus chytí misku práve vo chvíli, keď ju pustím a ona by sa skĺzla na zem.

“Ďakujem,” zívnem a opriem sa o Severusa, ktorý má objíme jednou rukou.

Regulus si vyloží moje nohy do jeho lona a poriadne ma zakryje druhou dekou.

“Spi,” zašepká jeden z nich a o chvíľu pohodlne spím.

Ráno sa prebudím v posteli, ale stále mám okolo seba tie dve deky zo včera. S úsmevom sa oblečiem a odídem dole na raňajky.

“Všetko najlepšie k narodeninám!!!” zakričia všetci v jedálni.

“Mami?” spýtam sa šokovane.

“So všetkým, čo sa dialo sme zabudli osláviť tvoje narodeniny. Tak dodatočne, všetko najlepšie,” usmeje sa mama.

“Ďakujem,” objímem ho.

“Ešte nikdy som nemal oslavu. Ďakujem,” pozriem sa na ostatných.

“Tak to musíme napraviť. Chceš sa najprv naraňajkovať alebo rozbaliť darčeky?” spýta sa Narcisa.

“Raňajky. A potom zvyšok,” sčervenám.

Všetci prikývnu a spolu sa naraňajkujeme. Následne dostanem darčeky od všetkých. Dokonca aj od Draca, jeho rodičov a mojich druhov. Nanajvýš som čakal dary od mojich rodičov, ale toto bolo priveľa. Nikdy som sa necítil šťastnejší.

“Mal som v pláne sa ísť pozrieť na svoj hrad a posilniť ochrany bariéry. Napadlo ma, či nechcete ísť tiež. Nezdržím sa dlho. Len sa chcem oboznámiť s prostredím,” pozvem ich všetkých.

Nakoniec všetci súhlasili, že si spravia výlet. Tak sme sa na môj hrad odmiestnili ešte v ten večer. Niektorí na mojom území už boli, tak nás mohli preniesť priamo do stredu územia, kde už bol môj hrad.

Regulus

Harryho hrad je obrovský. Naposledy keď sme tu preňho boli, tu nič také nestálo. Všetky domy a ulice sú preč, nahradené stromami s pár ametystami a ónyxami. Je to temné, ale má to svoje čaro.

“Máš tu znak rodu Peverell,” započujem dojato Alexa.

“Samozrejme. Patrím do toho rodu. Navyše rod Peverellovcov má najväčšie spojenie so smrťou. Po celom hrade na rôznych miestach sa dá nájsť erb každej rodiny, z ktorej pochádza moja krv,” usmeje sa Harry.

Pozriem sa na veľké čierne kamenné zábradlie, ktoré má na sebe erb Peverellovcov. Hadrian prejde ku kamennému schodisku a kúzlo si rozreže ruku. No namiesto červenej krvi mu začne z rany vytekať čierna látka a prímesou modrej. Oči sa mi rozšíria. Najbližšie k nemu stojí Rémus, ktorý ho chytí za ruku.

“To nič nie je. Len moja krv,” vytrhne ruku Hadrian a položí ju na kameň, ktorý pošle elektrickú iskru cez celý hrad a územie.

“To je jed, nie krv,” zamračí sa Rémus.

“Samozrejme. Keď som dostal dedičstvo, tak mi krv v tele nemôže ďalej prúdiť. V žilách mi prúdi jed, ktorý je mojou krvou. Preto mi neublíži žiadny iný tvor a žiadny iný jed mi neublíži. Ani pohryznutie vlkolakom alebo upírom. Práve naopak. Keď ma niektorí z tvorov uhryzne, zmení sa na príšernu verziu zombie,” povzdychne si Hadrian a ruka sa mu zahojí.

“Dobre vedieť,” uškrnie sa na mňa významne Sírius.

Pretočím oči.

“Prepáč mami, ale mojim druhom môj jed neublíži,” usmeje sa Harry.

Zasmejem sa na Síriusovom kyslom výraze. Pekne ho Harry odhadol. Nakoniec nás Harry prevedie hradom. No do veľa miest nejdeme, nakoľko je to obrovský hrad. Vezme nás ale dole do podzemia, kde sa nachádza nádherná záhrada. V strede pod veľkým stromom vyzerá tráva veľmi pohodlne aj na ležanie. Všade sú hady.

“Vyzerá to ako rajská záhrada,” obzrie sa okolo Severus.

Vidím ako chce Draco odtrhnúť jeden z plodov, čo rastú na rôznych stromoch, no Harry mu chytí ruku skôr ako to stihne.

“Sem sa len tak niekto nedostane. Je to v podstate moje srdce. Plody netrhajte. Ako si poznamenal Sev je to ako rajská záhrada. Hady každého budú navádzať, aby ste odtrhli a zjedli plody, no len by z vás urobili otrokov. Len ja viem, ktoré plody, v ktorom období a kto konkrétne si môže plod odtrhnúť, prípadne zjesť,” vysvetlí Hadrian s úsmevom.

Na chvíľu zmizne a vráti sa s pár malými plodmi jasne žltej farby podobnými malinám.

“Tieto môžete zjesť,” podá každému jeden.

Zatiaľ čo ja ovocie hneď zjem, tak Severus si ho prezerá.

“Čo je to zač?” spýta sa.

Harry sa mierne zasmeje.

“Slizolinčan sa v tebe nezaprie. Sú to plody zdravia. Nič škodlivé. Vyliečia akékoľvek zranenie, či chorobu. Taktiež slúžia ako prevencia. Jedno ovocie stačí na ochranu pred všetkými jedmi, ktoré by na vás boli použité v nasledujúcom roku.”

Niektorí sa ho tiež rozhodnú zjesť a niektorí si ho odložia na neskôr. Je mi až trápne, že som ho tak rýchlo zjedol.

“Hocikedy vám dám ďalšie, keď budeš potrebovať,” žmurkne ticho na mňa a Seva Harry.

Ostatní sú ďalej, tak nás nepočujú. Sev sa ho tiež rozhodne zjesť.

“Ďakujem Harry,” usmejem sa.

“Vidíte to miesto na zelenej tráve pod veľkým stromom v strede?” spýta sa s úškrnom.

“A čo s ním?” spýta sa Sev.

Tiež som zvedavý.

“To je miesto kde sa spojíme. Tam vám dám svoje panenstvo,” zasmeje sa Harry a odíde k ostatným.

Severusovi zabehne ovocie a obaja sa za ním šokovane pozeráme.

“Pre Salazara. Máme za druha malého démona,” zašepkám.

“To ti došlo až teraz? Vždy som hovoril, že on bude moja smrť,” zavrčí Sev, no viem, že je pobavený tak ako ja.

Už sa teším, na naše spojenie.