VII. Epilóg 7/7

VII.

Zafír

                 Nervózne sa prechádzam pred ošetrovňou. Ako ma mohla len tak vyhodiť? Je to môj manžel a moje dieťa! Fúria stará. Nemal som jej dovoliť, aby sa dotkla môjho manžela. Nevnímam ostatných keď ustarane prídu pred ošetrovňu.

“Zafír prosím prestaňte sa tu prechádzať. Som z vás nervózny,” ozve sa ticho Quin, ktorý leží neďaleko na jednom vankúši.

Vedľa neho leží Kosmo s Leyom. Leyo je bielej farby ako jeho rodičia s červenými očami po Dáriusovi.

“Sám som nervózny z toho, že neviem, čo sa tam deje,” zavrčím podráždene.

Všetci si povzdychnú. Neprestajne sa prechádzam dokiaľ z dverí nevyjde tá čarodejnica.

“Tak?” spýtam sa hneď.

“No, Harry bude v poriadku, je len unavený. Stratil veľa krvi. No pre vaše deti bude nasledujúcich dvadsaťštyri hodín kritických, pretože nevieme, či elixíri zaberú. Ak áno, tak budú v poriadku, pretože elixíri, ktoré dostali ich urobia starších o dva mesiace, takže budú mať vyvinuté všetky orgány a bude to vyzerať ako by sa narodili v danom termíne a nie skôr o dva mesiace,” pousmeje sa.

“Deti?” spýtam sa, pretože som jediný schopný slova.

“Áno. Máte dvojčatá, chlapcov,” usmeje sa milo.

“Nevedeli ste o tom?” spýta sa o chvíľu zamračene.

“Nie. Ešte sa nestalo, aby mal kentaur dvojčatá,” odpoviem zarazene.

“No u nášho Harryho je možné nemožné. Na to si zvyknete. Chcete ísť za ním? Na deti dám pozor a ak prežijú, zajtra vám ich dám do starostlivosti,” ponúkne.

“Ak budú mať tie deti Harryho šťastie, tak prežijú aj smrť,” usmeje sa jeden z Korálových priateľov.

“Rád by som ho videl,” usmejem sa.

“Tak poďte. Tú oslavu presuňte. Dnes musí Harry odpočívať a zajtra sa uvidí, či je dôvod na to slaviť,” rozkáže tá čarodejnica.

Nechám všetkých na chodbe a vojdem dnu. Korála uvidím spať na jednom veľkom vankúši. Prídem k nemu a ľahnem si pri neho. Jemne ho pohladím. Pomaly otvorí oči.

“Korál?” ozvem sa ticho.

“Zaf….. Náš syn….” zašepká ťažko.

“Naše deti budú v poriadku. Určite. Ale isté to bude až zajtra, láska,” pohľadím ho po vlasoch.

“Deti?” pozrie sa na mňa.

“Áno. Máme dvojčatá. Chlapcov,” pousmejem sa.

“Dvojčatá…… chcem, aby sa volali……. Magi (Medži) a….. Druhé vymysli ty,” usmeje sa.

“Mary (Mery),” pousmejem sa.

“Pekné…. Meno,” usmeje sa smutne.

“Spinkaj. Zajtra ti bude lepšie a snáď aj našim synom,” pobozkám ho a sledujem ako zaspí.

Harry / Korál

                Keď sa druhý krát prebudím, tak slnko je vysoko na nebi. Unavene sa pozriem okolo. Nikoho nevidím, tak sa opatrne postavím. Všetko ma bolí. Pomaly prejdem až k jedným dverám, kam ma ťahá mágia. Otvorím ich a uvidím svoje deti ako spia na veľkom modrom vankúši. Do oči sa mi nahrnú slzy. Sú úžasné. Cítim, že sú v poriadku. Jediné šťastie je, že kentauri rastú rýchlo a aj mláďatá dokážu po pár dňoch chodiť a rozmýšľať ako bežné dvojročné dieťa. Zavriem dvere a prejdem k svojím synom. Tí sa zobudia a unavene otvoria svoje očka. Usmejem sa a ľahnem si medzi nich. Obaja sa ku mne pritisnú a nechcú ma pustiť. Pohladím ich po čiernych vlasoch. Nezaznamenal som farbu očí. Keď vyrastú, tak z nich budú krásny čierny kentauri. Ktovie, či budú seme-samci alebo uke-samci. Aj keď ja by som ich tipoval na Uke-samcov. Sú tak krehký. Lepšie sa uložím, tak aby som im neublížil a zaspím aj ja.

                Zobudí ma buchot kopýt o podlahu. Otvorím oči a pozriem sa na Zafíra, ktorý si s úsmevom ľahne oproti mne na zem.

“Prepáč, že som ťa zobudil. Pekne si nás vystrašil, keď sme ťa nenašli na hlavnej ošetrovni….. Ste spolu roztomilý,” pohladí ma po tvári.

Sčervenám.

“Som rád, že sú v poriadku,” usmejem sa a pozriem sa na našich synov.

“Ja som rád, že ste v poriadku všetci traja. Ani si nevieš predstaviť aký som mal o vás strach….. Poď. Nechajme ich spinkať a poďme vedľa,” usmeje sa.

“Ale ja ich nechcem nechať samých,” ustarane pohladím svoje zlatíčka.

“Neboj sa. Budú v poriadku. Už im nič nehrozí,” pobozká ma.

Jeden maličký sa zavrtí a otvorí svoje modré očka. Pozrie sa na mňa a pevnejšie ma chytí do svojich maličkých rúk. Zavrie očka a zase spinká. Usmejem sa.

“Mám pocit, že maličký ma chcú mať pri sebe,” pozriem sa na Zafíra, ktorý si nakoniec ľahne ku mne.

Zo spánku sa k nemu pritisne náš druhý syn.

“Vy ste moje najväčšie šťastie,” pobozká ma znovu Zafír.

S úsmevom mu bozk oplatím. Narodeniny som si rozhodne nepredstavoval takto, ale som za to rád.

“Inak. Nestihol som ti pogratulovať k narodeninám. Všetko najlepšie, láska,” odniekiaľ vytiahne malú krabičku.

Otvorím ju a uvidím v nej nádherný smaragdový prsteň. So slzami šťastia v očiach ho objímem.

“Ďakujem,” zašepkám.

Za ten prsteň som vďačný, pretože dokazuje, že patrím len jemu.

                     Ubehne pár dní a mňa aj s malými konečne pustia z ošetrovne. Mary a Magi už dokážu behať, tak idú po mojom boku. Stále nevedia chodiť rýchlo, tak sa prispôsobujem ich tempu. Obaja sú čiernej farby, ale Mary má modré oči a Magi zelené. Pomaly sa učia aj rozprávať a keď budú trochu starší, tak sa podľa všetkého dokážu premieňať na človeka rovnako ako ja. Zafír s madam Pomfreyovou na ošetrovňu nikoho nepúšťali, takže sa teším, keď uvidím svojich priateľov.

“Ta-ti,” chytí ma za ruku Magi.

“Áno zlatíčko?” usmejem sa.

Neveril som, že mi niekto bude hovoriť tati. Som šťastný.

“Som h-lad-ný,” povie pomaly.

“Neboj sa. Za chvíľku budeme vo Veľkej sieni a tam sa napapáte koľko budete chcieť. Mary, ty nič nepotrebuješ?” pohladím po vlasoch svojho staršieho syna.

“Nie……. Mám ta lád, tati,” usmeje sa na mňa a chytí ma za druhú ruku.

“Aj ja vás mám veľmi rád, synček,” pousmejem sa.

Neveril som, že môžem mať také šťastie. Keď vojdeme do siene tak sa na moje prekvapenie opakuje scéna z mojich narodenín. Oni mi pripravili náhradnú oslavu? To je snáď sen. Maličký sa toho kriku zľaknú a schovajú sa bližšie ku mne a pod moje šaty. Zasmejem sa so slzami v očiach. Zafír príde ku mne a pobozká ma. Maličký sa k nemu priblížia a skryjú sa aj zaňho.

“Nebojte sa maličký. Sú to priatelia. Zostaňte pri mne alebo ockovi, áno?” pohladím ich po vlasoch.

Prikývnu. Idem sa pozdraviť s mojimi priateľmi. Magi ide so mnou a Mary zostane so Zafírom.

“Ahoj Harry. Som rád, že si v poriadku. A kto je toto?” skloní sa Hermiona k Magimu, ktorý sa skrýva blízko pri mne.

“Toto je Magi. Môj mladší syn. Mary je so Zafírom,” usmejem sa hrdo.

“Tati,” zašepká tíško Magi.

“Ach iste. Čo je tu na jedenie? Magi má hlad,” usmejem sa.

“Je tu toho dosť. Zoberte si čo vám chutí,” ukáže Brumbál na stôl.

“Ďakujem,” prikývnem.

Magimu naložím nejaké jedlo a dávam naňho pozor keď papá, aby mu nezabehlo. O chvíľu Zafír privedie aj Maryho, ktorý dostal tiež hlad. Kosmo príde aj s Leyom.

“Ak chceš, tak ich postrážim. Choď sa porozprávať s ostatnými,” usmeje sa Kosmo.

“Mary, Magi, toto je strýko Kosmo a jeho syn Leyo. Zostanete tu s nimi? Iba na chvíľku. Ja s vaším ockom budeme hneď tam. Budeme vás vidieť a vy budete vidieť nás áno? Budete poslúchať Kosma?” spýtam sa svojich synov.

“Tak doble, ale nebuď ďaleko,” objíme ma Mary a Magi sa k nemu pridá.

“Nebudem,” pobozkám ich do vláskov.

Odídem aj so Zafírom za ostatnými a stále sledujem svoju rodinu. Pozriem sa na Zafíra a usmejem sa. Objíme ma a pohladí po chrbte.

“Navždy budeme spolu,” zašepká mi do ucha.

A mal pravdu. Už navždy som bol šťastný a mali sme veľkú rodinu. Narodili sa nám ešte traja synovia, Rex, Kraken a Deli. Dvaja seme-samci a jeden uke-samec. Mary a Magi boli nakoniec uke-samci, ako som predpokladal. Našťastie moje ostatné tehotenstva už prebehli normálne, hlavne vďaka tomu, že som sa moc často nepremieňal na človeka. Rex sa nám narodil v mojom siedmom ročníku a Kraken s Delim v ďalších rokoch. Životná úroveň kentaurov sa posunula na vyšší stupeň vďaka tomu, že mohli študovať v Bradaviciach. S Bradavicami sme podpísali už doživotnú zmluvu, aby kentauri mohli na škole študovať. Ministerstvo najprv bolo hore nohami a chcelo zničiť naše spojenectvo, ale nakoniec museli priznať porážku. A my konečne žijeme život aký si skutočne zaslúžime.

“Korál, poď domov. Je zima a v tvojom stave nie je dobre pokiaľ nachladneš,” príde ku mne Zafír a pobozká ma.

Dnes sú krásne vidieť hviezdy, ale má pravdu. Ako tehotný by som nemal byť v zime moc dlho vonku. To som vám zabudol povedať. Môj najmladší syn má už šesť rokov a tak sme sa rozhodli pre ďalšie dieťa. Zafír aj ja chceme mať veľkú rodinu a pomaly, ale isto na tom pracujeme.

“Už idem. Deti už spia?” spýtam sa cestou.

“Áno. A my ideme tiež,” pobozká ma a uložíme sa do postele.

                   Tak toto bol môj život. Nikdy som si nemyslel, že budem šťastný po tom, čo sa mi delo v detstve, ale ako sa zdá všetko je možné a ja som za to rád. Teraz mám domov a rodinu. Už nikdy sa do toho prekliateho sveta nevrátim. Teraz patrím sem! A tu tiež zomriem……