VI. Druhovia

VI.

            Po večeri odídem s Tomom a Alexom do knižnice.

“Je trochu mätúce keď vás oboch volám dedko. Nemáte nápad ako vás volať?” spýtam sa na úvod.

“Môžeš nám pokojne hovoriť našimi menami a možno v budúcnosti niečo vymyslíme,” chytí ma za ruku Alex.

Vďačne sa usmejem. Ako prvý začne hovoriť Tom.

“Hadrian, chceli sme sa s tebou porozprávať o všetkom, čo sme sa za posledné dni dozvedeli. Keď sa narodil náš syn Nikolas tak nám bol jednej noci nasilu vzatý. Hľadali sme ho roky, no nikdy nás ani len nenapadlo, že by bol daný Potterom. A tak ako nám vzali Nikolasa, tak Nikolasovi vzali jeho dvoch druhov. Je mi veľmi ľúto ako si vyrastal. A chcem aby si vedel, že skutočne nemôžem za nič čo sa stalo. Teda, takmer. Tú noc, čo si prežil Avadu som skutočne vtrhol do domu kde žil môj syn a Evansová. No nebol som vo vlastnej mysli. Mám pocit, že v tom má tiež prsty Dumbledore. V každom prípade som Nikolasa aj Evansovú iba omráčil než som sa chystal zabiť teba. Kliatba sa odrazila, no je otázne, či vzhľadom na tvoje dedičstvo, alebo na to, že sme obaja Slizolinskej krvi a podľa povesti sa členovia našej rodiny spojení krvou nemôžu navzájom zabiť. Neviem, čo sa stalo keď som zmizol, ale v tvojom dedičnom pergamene bolo písané aj o tvojich rodičoch. A v ňom bolo, že Jamesa, Nikolasa, zabila Evansová. Pravdepodobne keď sa prebrala, tak zabila Nikolasa, ale čo sa stalo s ňou, netuším.”

“Je veľmi veľa, čo ešte nevieme, ale ako mohlo byť v diagnostickom pergamene toho tak veľa? Nemá sa to týkať hlavne mňa?” nechápem.

“Diagnostické kúzlo nesonduje len tvoju krv do hĺbky, ale aj tvojich rodinných príslušníkov a zároveň všetky spomienky. Je dosť možné, že si niečo z toho buď videl alebo len vnímal, stačilo to vnímať len mágiou a to sa do kúzla odrazilo tiež,” vysvetlí Tom.

Alex ma jemne drží za ruku keď začne hovoriť.

“Síce sme dostali z diagnostikého kúzla nejaký obraz toho, aké si mal dectvo, ale aj tak nás to veľmi mrzí a ak by si sa o tom chcel porozprávať, tak ver, že sme tu pre teba. Môžeš za nami prísť s čímkoľvek.”

“Teraz mi povedz môj drahý, prečo sa vyhýbaš pohľadu na svojich druhov?” spýta sa Tom.

Povzdychnem si.

“Viem, že ešte sa im nepotvrdilo, že sú moji druhovia a nechcem ich do ničoho tlačiť.”

“Zlatíčko, mal by si sa s nimi porozprávať. Z najväčšou pravdepodobnosťou budú v laboratóriu. Regulus pomáha Severusovi s nejakými elixírmi. Takže keď skončíš s rozhovorom so svojimi rodičmi, choď sa s nimi porozprávať. Aj oni roky čakali na lásku, tak ako aj ty. Mágia vás spojila z nejakého dôvodu,” poradí mi Alex.

“Ďakujem,” prikývnem.

Po rozlúčke sa postavím a zamierim do izieb svojich rodičov. Elsy ma naviedla na správny smer. Cestou do izby však na chodbe stretnem prekvapivého človeka. Vlastne nie je to až také prekvapenie, nakoľko tu žije. Čo je prekvapivé, je že sa so mnou chce rozprávať.

“Ahoj Harry. Môžeme sa porozprávať?” spýta sa ma neisto Draco.

“Samozrejme Draco. Čo by si potreboval?”

“Chcem sa ospravedlniť, za moje správanie posledné roky. Je mi ľúto, že sme nemohli byť priatelia,” povzdychne si Draco neisto.

“V prvom rade som to ja Draco, kto by sa mal ospravedlňovať. Neprijal som tvoje priateľstvo keď mi bolo ponúkané, pretože som bol zaslepený. Ale teraz už vidím všetko jasnejšie. Ľutujem dokonca aj to, že som presvedčil Múdry klobúk nech ma dá do Chrabromilu namiesto do Slizolinu, ako pôvodne chcel. Avšak, čo by si povedal na to, že by sme začali odznova?” spýtam sa s úsmevom.

“Bol by som rád,” prikývne Draco.

“Tak teda. Teší ma, som Hadrian Opherion Riddle - Black,” podám mu ruku.

“Draco Malfoy. Teší ma,” podá mi ruku.

“Teraz ak ma ospravedlníš, čakajú ma rodičia,” rozlúčim sa s ním.

Obaja sa rozídeme svojim smerom. Ja pokračujem k izbe svojich rodičov. Pri dverách zaklopem. Hneď mi dvere otvorí mama s úsmevom. Je divné tak volať Síriusa, ale zároveň tak prirodzené.

“Ahoj mami,” usmejem sa.

“Ahoj, šteniatko moje,” objíme ma a vezme dnu.

Pri malom stolíku v izbe je prichystaný čaj a Rémus už sedí za stolíkom.

“Ahoj ocko,” zahryznem si do pery.

“Ahoj šteňa. Som rád, že sme konečne spolu,” postaví sa a j on ma šťastne objíme.

“Som rád, že skutočne niekam patrím,” posadíme sa pri čaj.

“Hadrian, musíš vedieť, že sme tvojho otca milovali a navždy mu budem vďačný, že mi dal teba, aj keď som ťa nemohol vychovať,” začne hneď mama.

“To je v poriadku mami. Môj život nebol najlepší, ale som si istý, že teraz už bude. Aj keď som od dedičstva považovaný za plnoletého, tak vždy vás budem potrebovať. Navyše mám len pätnásť. Ešte dlho budem potrebovať vašu starostlivosť,” chytím ho za ruku.

Na oboch sa usmejem.

“Úprimne som naštvaný na Dumbledora, že to urobil. Dokonca ma zavolal učiť na Rokfort, keď vedel, že si nebudem pamätať vlastného syna. Môj vlk na teba skoro zaútočil a skoro som kvôli nemu zabil svojho druha,” chytí ma Rémus za druhú ruku.

“Ale teraz si už s nami a nikto nám ťa už nevezme,” usmeje sa Sírius.

“Áno. Teraz si tvorím svoju rodinu, ktorú som už roky chcel. Starý rodičia, rodičia, moji druhovia a všetci ostatní priatelia. Roky som si myslel, že som to dostal už keď som prišiel na Rokfort, ale až teraz som dostal skutočnú rodinu, o ktorej sa mi ani nesnívalo,” usmejem sa šťastne.

“Ako myslíš druhov? Už si našiel svojich druhov?! Nemáš dedičstvo ani týždeň!” vykríkne šokovane Sírius.

Zľaknem sa a pustím ho.

“Sírius upokoj sa. Desíš nášho syna,” povie pokojne Rémus.

“Prepáč zlatko. V poriadku. Tak kto je to, nech viem na koho si dať pozor,” vyzvedá.

No, netuším, či mu to mám povedať. Bude to dosť divoké. Nadýchnem sa pripravím sa na prichádzajúcu prednášku.

“Severus a Regulus.”

“Ako je to došlaka možné?! Regulus je tvoj strýko a Severus!? To si si nemohol vybrať niekoho lepšieho?” začne sa mama prechádzať po izbe.

Smutne sa opriem do stoličky. Čo iné som mohol čakať. Otec sa postaví a ide upokojiť mamu.

“Sírius upokoj sa. Dobre vieš, že druh sa nedá len tak vybrať. Hadrian za to nemôže. A ani Severus a Regulus. Ver, že obaja budú pre nášho syna dobrými druhmi. Mágia vie, čo robí. Vieš to. Bez nej by sme možno spolu neboli ani my a James.”

Nádejne sa pozriem cez rameno na mamu.

“Ja viem Rem. Ale ešte som len dostal svoje šteňa späť a už mi ho zase berú,” povzdychne si mama.

Postavím sa a prejdem k mame. Objímem ho zozadu a on sa otočí, aby ma objal.

“Nemaj strach mami, vždy ťa budem potrebovať. Nikdy som nemal rodinu a vždy som po nej túžil. Teraz si ju nedám vziať,” usmejem sa.

“V poriadku. Dám tvojim druhom šancu. Ale nech ti len raz ublížila a je mi jedno kto to je, zabijem ich oboch,” zavrčí mama.

“S týmto súhlasím,” dá mi bozk do vlasov otec.

Iba sa ticho usmejem a na chvíľu zavriem oči. Je príjemné byť v takomto objatí.

“Ak má teraz ospravedlníte už bude dosť neskoro,” odtiahnem sa.

“Samozrejme zlatko. Choď si oddýchnuť,” dá mi bozk na čelo mama a vyprevadí ma z izby.

Poprajem im dobrú noc a odídem dole chodbou. Teraz musím ísť dole do laboratória. Dúfam, že tam ešte budú. Snáď ich nebudem rušiť. V elixíroch som nikdy nebol dobrý. Prídem pred dvere laboratória a zaklopem.

“Vstúpte,” ozve sa zvnútra hlas.

Pomaly otvorím dvere. Som dosť nervózny. Oči mám stále sklopené k zemi.

“Ahoj?” poviem neisto.

Netuším ako sa k ním správať. Mám im vykať, alebo tykať? Neviem.

“Ahoj Hadrian. Čo potrebuješ?” spýta sa ma Regulus.

“Chcel som sa s vami porozprávať. S oboma,” odpoviem, aj keď nikde v miestnosti nevidím Severusa.

“Severus išiel pre ingrediencie, ktoré nám došli. Posaď sa. Môžeme naňho počkať,” otočí sa Regulus späť ku kotlíku s elixírom.

Prikývnem, aj keď ma nevidí, a sadnem si na stoličku za jedným zo stolov. Neodvážim sa zdvihnúť zrak. Stále mám strach. Započujem kroky, ale veľa si o tom nemyslím, nakoľko viem, že je to Regulus. Čo ma prekvapí je, keď sa zastaví pri mne a dá mi prsty pod bradu, čím mi jemne zdvihne hlavu, nech sa mu pozriem do očí. Samozrejme skôr než mi stihne vidieť oči, tak ich zavriem.

“Prečo mi nedovolíš pozrieť sa ti do očí? Od večere si sa na mňa a ani na Seva ani raz nepozrel,” pohladí ma po líci Reg.

“Nechcem, aby ste boli ku mne pripútaní bez vašej vôle. Nechcem, aby ste ma potom nenávideli, že som vás uveznil vo vzťahu so mnou. Mám strach, že opäť budem sám,” povzdychnem si.

“Otvor oči maličký. Túžim po tom dostať ťa za druha. Každý kto by odmietol taký poklad by bol blázon. Druhovia sú veľmi vzácny. Množstvo tvorov nedostane svojich druhov za celý život. Sám som bol zmierený s tým, že ostanem sám. A rozhodne si teraz nenechám ujsť svoju príležitosť. Si úžasný a myslím, že by sme sa mali spoznať. A som si istý, že Severus to berie rovnako. Nikdy nebudeš sám,” zašepká Reg.

Počas jeho reči som pomaly otvoril oči a zadíval sa hlboko do tých jeho. Do očí sa mi začnú hrnuť slzy. Možno skutočne mám miesto, kde patrím.

“Regulus má pravdu. Aj keď si evidentne dosť veľkým rozptýlením,” ozve sa hlas od dverí.

Bol to Severus, ale vystrašil až tak, že nadskočím a otočím sa k nemu, čím sa naše oči hneď spoja. Sčervenám. Bol som tak zabraný do Regových očí, že som nedával pozor na svoje okolie.

“Sev, nie je od teba pekné ho nazývať rozptýlením,” usmeje sa Reg.

“Len hovorím fakty, nakoľko si nechal roztaviť kotlík pod jednoduchým elixírom na nádchu,” mávne Severus prútikom, čím nechá zmiznúť roztavený kotlík za Regovým chrbtom.

“Prepáč,” zašepkám.

“To nič. Kotlík sa dá nahradiť,” usmeje sa Reg.

“Regulus má pravdu. A je moja chyba, že som tu nebol, aby som ťa držal ďalej od laboratória. Vieme predsa aký hrozný si v elixíroch,” uškrnie sa Severus.

Pousmejem sa. Viem, že to nemyslel zle.

“Možno len potrebujem lepšie vedenie,” usmejem sa.

“Drzí spratok,” zasmeje sa Severus.

“Tak vidíte. Toľko ste sa obaja báli a už spolu vychádzate,” usmeje sa Regulus.

“Myslím, že by som mal ísť spať. Nebudem vám viac prekážať v práci,” postavím sa.

“Neprekážaš,” chytí ma za ruku Severus.

Usmejem sa.

“Severus má pravdu. Ak chceš, tak tu môžeš zostať kým my budeme pripravovať elixíri,” prikývne Regulus.

“A možno sa niečo naučíš,” začne Severus pripravovať kotlíky.

Prikývnem a sadnem si späť na stoličku.

“Kedy sa chystáš ísť späť na svoje územie?” spýta sa Severus.

“Ešte neviem presne. Ale čoskoro odídem…” odpoviem.

“Išli by sme s tebou. Teda ak by si nám to dovolil,” preruší ma Regulus.

“Viete, že v tomto vzťahu, vy máte byť tí dominantní? Možno mám veľkú moc, ktorú ešte ani sám nepoznám, ale stále som vo vzťahu submisívny. Ak chcete ísť na môj hrad, môžete. Čo je moje, je aj vaše,” poviem pobavene.

“To môže byť pravda, ale nechceme sa len tak dostať niekde, kde nie sme vítaní. Ale nechceme ťa na tom mieste nechať samého,” odpovedá Severus pri miešaní elixíru.

Obaja sa sústredia na elixíri, tak sa na mňa nepozerajú a ja sa môžem teda rozpakmi prepadnúť do zeme. Som spokojný v ich prítomnosti. Je to iné. Lepšie. Ticho si povzdychnem. Preto je mi ľúto, že moje územie je také temné. Neviem, čo sa stalo, že nie je také, aké malo pôvodne byť, no dúfam, že im nebude nepríjemné byť tam.

“Trápi ťa niečo?” pozrie sa na mňa Severus.

“Nie. Všetko je v poriadku. Ale mal by som naozaj ísť. Dám vám obom vedieť kedy pôjdeme do môjho hradu,” pousmejem sa.

Postavím sa, prejdem najprv k Regulusovi a potom k Severusovi. Oboch pobozkám na líce a odídem z laboratória.

“Dobrú noc, Harry,” započujem Rega pred zatvorením dverí.

Pomaly sa dostanem až k svojej izbe.