VI. Druhé proroctvo a Vianoce

VI.

Harry

                 “O čom hovoríš, zlato?” nechápe pani Weasleyová.

“V aréne som sa veľmi dobre porozprával s tým drakom. Povedal mi toho veľa. Aj to, že ten z koho majú moji priatelia strach je späť. A potom, že viac zatiaľ vedieť nepotrebujem. Ale to bolo spomenuté až ku koncu rozhovoru. Myslel som si, že to viete. Draci to vedia. Polovica magických bytosti to vie….” pozriem sa na Brumbála.

“Takže je späť?..... To je zlé,” pozrie sa po ostatných.

“Samozrejme, že sa Rád obnoví,” povie niekto a všetci prikývnu.

Ďalej riešia veci, ktoré ma ale vôbec nebavia. Skoro tam zaspím, ale musím sa ešte niečo spýtať Brumbála. Ku koncu sedenia ho rýchlo zastavím.

“Pane! Chcel som sa ešte niečo spýtať,” posadím sa rovno.

“Áno, chlapče, o čo ide?” spýta sa milo.

“Je so mnou spojené proroctvo?” spýtam sa a zadržím dych.

Všetci stuhnú, ale Brumbál sa prestane usmievať.

“Všetci, čo ste tu, hneď teraz zložité Neporušiteľný sľub, že všetko, čo sa teraz dozviete zostane v tejto miestnosti!” pozrie sa na ostatných.

“Sľubujeme,” zdvihnú sa všetky prútiky okrem môjho.

“Áno Harry, súvisí s tebou proroctvo, ktoré chce Voldemort dostať. Ale ako o ňom vieš ty?” pozrie sa na mňa Brumbál.

“Ten drak mi povedal o proroctve, keď som naňho prehovoril Parselansky. Bol prekvapený a vysvetlil mi toho veľa,” pokrčím ramenami.

“Áno. Nebolo dlhé a moc ľudí o ňom nevedelo. O to viac ma prekvapuje, že o ňom vie drak,” pokrúti hlavou Brumbál. “No je to veľmi staré proroctvo, ktoré sa dedí v magických dračích rodinách. Pokiaľ som to dobre pochopil,” zamračím sa zamyslene.

“Takže draci majú svoje tajomstvo?” spýta sa zaujato Charlie.

Usmejem sa.

“Harry, nie som si istý, či hovoríme o tom istom. Ako znelo to proroctvo?” spýta sa Brumbál nepokojne.

Chvíľu rozmýšľam nad presnými slovami.

“Ten kto vládne mocou nespútanou, silou divokou a duchom života aj smrti…….. Smrť mu leží pri nohách, no život nad ním ochranu drží, keď slnko vyjde v horách, keď sa Luna s Lunou zrazí….. Smrť ho bude chrániť….. Bude Smrti pán….. To je osud toho, čo svoj život Griffinovi dal…… to je osud toho, čo jazyk kráľov vedieť musí, toho, čo milosrdenstva má viac než kto tuší…… toho, čo z Griffinom svoj život zlúči…… narodí sa keď svet už nebude vedieť ako ďalej…...bude pri nás stáť, keď povstane ten koho raz už na prach obrátil…..blesk ho bude spájať so smrťou, ktorú on v sebe nosí…… smrtiaca kliatba…… jeho štít nezruší….. Narodí sa keď sa mesiac z mesiacom spojí….. On bude mať osud svetu v rukách svojich!”

Odrecitujem verše a pozriem sa na Riaditeľa. Ten sa tvári dosť divne.

“Takže existujú dve proroctvá?” spýta sa Snape.

“Už to tak vyzerá. Jedno sa vzťahuje na magické zvieratá a to druhé na magický svet. Proroctvo, ktoré pred štrnástimi rokmi vyriekla Sybila Trelawneyová znie inak. Je jednoduchšie a rozhodne neprezrádza toľko, ako toto proroctvo. To je tiež proroctvo, ktoré chce Voldemort,” povzdychne si Brumbál.

Zacítim za sebou Leovu prítomnosť. Otočím sa a pohladím ho po zobáku. V očiach mu vidím nenávisť a strach. Strach o mňa.

/Ešššte ssstále mi nerozzzumieššš?/spýtam sa.

/Troh… án,/odpoviemi krkolomo.

Usmejem sa. Super. Znie divne keď Gryphon syčí. Ale o to viac je zábavnejší pohľad na okolo sediacich.

“Potom je to jedno, pretože by mal dostať obe proroctvá. Aj tak mi ide po krku a toto proroctvo aspoň hovorí presný verdikt. Takže ak tak moc verí na proroctvá, tak toto mu možno spôsoby infarkt a ja budem mat pokoj. Teraz ma ospravedlňte, ale som unavený a bolí ma hlava, tak si idem ľahnúť,” rozlúčim sa a aj s Leom sa zavriem v izbe, ktorú som si vydupal, aby som mohol byť s Leom sám.

Je to stará izba Síriusového brata, Regulusa. Sírius síce nechcel, aby som s ním zostával sám, ale nepresvedčil ma. Som tvrdohlavý a s tým nič nenarobí. Ľahnem si do postele. Za pár dní sú Vianoce. Konečne.

“Idem do sprchy,” oznámi mi Kori a ide smerom ku dverám, za ktorými je naša vlastná kúpeľňa.

Potom si nezamilujte túto izbu keď má svoju vlastnú kúpeľňu so sprchovým kútom a ešte aj veľkou…...teraz sa držte…..vírivkou!!!!!! No nie je to senzácia?

“Môžem sa k tebe pridať?” sčervenám.

“Iste zlatíčko. Bude mi potešením,” vráti sa ku mne a vezme ma na ruky.

“Hej! Mám nohy a nebojím sa ich použiť!!!!....teda, aspoň viem chodiť,” protestujem ku koncu už ticho, ale nechám sa niesť.

Kori sa stále smeje. Veď ja mu ukážem kto sa bude smiať naposledy. V kúpeľni ma posadí na vaňu a začne vyzliekať. Ešte nikdy som sa pred ním nevyzliekol. Stiahne mi tričko a ja skloním hlavu, keď uvidí moje jazvy.

“Kto ti to urobil?” kľakne si pri mňa.

“Môj strýko,” po tvári mi stečie slza a objímem Koriho okolo krku.

On si ma chytí za pás a ja si ho pritiahnem k sebe. Skryjem si tvár, po ktorej stečie ďalšia slza do jeho vlasov. Vzlyknem.

“Pokoj maličký. Si krásny. Už ti nikto neublíži a tvoj strýko za to zaplatí. Raz určite,” zašepká a postaví sa.

Opatrne mi vyzlečie nohavice a aj spodné prádlo. Celý sa červenám. Zase ma vezme do náruče a posadí do veľkej vírivky. Ach teplá voda. Kori sa začne vyzliekať. Sledujem ako si dá dole tričko. Páni. Tie svaly! Červenám sa, ale aj tak neviem odtrhnúť pohľad. Pozerá sa mi do oči a šťastne sa usmieva.

“Páči?” príde ku mne a pobozká ma na pery.

Prikývnem s túžbou v očiach. Pousmeje sa a vojde do vírivky za mnou. Hneď sa k nemu priblížim a pobozkám ho. Posadím sa naňho obkročmo a ruky si spojím za jeho krkom. Začne ma hladiť po tele.

“Kori,” zavzdychám a zakloním hlavu.

“Harry, ešte nie si pripravený….. Pokoj, maličký,” zašepká.

Sklamane zaskučím, ale zleziem dole. Viem, že by som to ľutoval. Ale aj tak mám menší problém!! A nie som jediný.

“Poď. Už je studená voda. A je čas ísť do postele,” pobozká ma do vlasov.

Prikývnem. Som nejaký unavený. Kori ma opatrne umyje a odnesie do postele. Keď ma chce obliecť, tak ho zastavím.

“Kašli na to….. Som unavený. Poď si radšej ľahnúť,” zívnem.

Len sa zasmeje a ľahne si ku mne. Pritiahne si ma k sebe a o chvíľu už spím.

                          Vianoce sú tu! Sú tu, sú tu! Celé ráno si to spievam v hlave a poskakujem po celom dome, zatiaľ čo spievam koledy a vešám ozdoby. Všetci ešte spia a čudujem sa, že ich to ešte nezobudilo. Ale dvakrát to neriešim. Včera som ich naschvál nechal dlho hore, aby teraz pekne spali. Nebolo to vôbec ťažké. Kto by povedal, že hra na schovky, kde ja budem spať na povale zatajený Hrdozobcom a ostatní ma budú do tretej ráno hľadať po celom dome, bude tak zábavná. Teraz mám aspoň čas na výzdobu domu. Prídem pred obraz Síriusovej matky, ale tá ani nepípne. Zamračím sa.

“Ste v poriadku, Lady Blacková?” spýtam sa ticho.

“Iste. Prečo sa pýtaš?” spýta sa.

“Že ste tak ticho. Vždy tu dosť na každého kričíte,” prídem bližšie.

“Och chlapče. To je prekliatie na mojom obraze. Ani len netušíš ako rada by som išla do obrazu za svojím manželom a ostatnými členmi rodiny. Ale to bohužiaľ nie je možné. Môj obraz je začarovaný, aby som kričala na každého, kto je v dome, celý deň. Už ma to nebaví. Ale prekliatia ma môže zbaviť len ten, čo dokáže prečítať nápis na tejto stene pod mojím obrazom,” povzdychne si.

“Ako to, že na mňa nekričíte?” nechápem.

“Cítim z teba mágiu, ktorá blokuje kliatbu, takže na teba kričať nemôžem,” pousmeje sa.

“Tak sa držte, Lady Blacková,” usmejem sa a opatrne zvesím obraz.

Opatrne ho položím na zem a pozriem sa na krásne napísaný text na stene. Vyzerá to tak, že je v inom jazyku.

“Ehm…..neviete v akom jazyku to je?” spýtam sa.

“Nie. Bohužiaľ. To mi ten neznámy muž, čo ma zaklial nepovedal,” odfrkne si.

Čo som čakal. Ale mám pocit, že už som ten text niekde videl. Alebo aspoň to písmo. Jazyk.

“Počkajte tu,” idem rýchlo do knižnice.

“Vieš čo? Asi pôjdem na Metlobalový zápas!” započujem za sebou sarkasticky.

Musím sa smiať. Neviem si predstaviť, akoby Síriusová matka mala ísť na Metlobal. To je teda predstava. Potichu vojdem do knižnice a vezmem si z poličky knihu, ktorú som čítal včera. Videl som tam podobné slová, tak je tam možno niečo o tom jazyku. Otvorím ju na strane 156 a hneď si všimnem veľký nadpis. STRATENÉ REČI A JAZYKY.Hneď sa začítam do textu. Nemusím hľadať dlho a hneď nájdem čo potrebujem. Potichu čítam…

“Stratený jazyk našich predkov….. Je to vlastne stará Čeština….. Jazyk pochádza zo strednej Európy. Na svete nie je známy ani dnešná podoba, ale tá staršia sa už označuje za stratenú… ak je chcete porozumieť, existuje na to kúzlo SPERISH ČECH MORTIS.”

Usmejem sa a zavriem knihu. Vrátim ju na svoje miesto a odídem za Lady Blackovou. Tá už netrpezlivo čaká.

“Našiel si to? Prosím povedz, že áno. Už nechcem nenávidieť svojho syna,” pozrie sa na mňa nádejne.

“Niečo som našiel. Skúsim to,” pousmejem sa.

Prútik namierim na stenu a odkašlem si. Ešte, že nás tu ministerstvo nemôže zachytiť. Tak môžem používať prútik.

“Sperish Čech Mortis,” zašepkám zreteľne.

Nápis zažiari a pred očami sa mi objaví text s prekladom. Už to len prečítam. Je to dosť namáhavé a odporné zaklínadlo, ktoré bolo použité na obraz Lady Blackovej. Keď to konečne dočítam, tak si vydýchnem a obraz zavesím na teraz už čistú stenu.

“Je to lepšie?” spýtam sa.

“To uvidíme, keď niekto vstane,” zasmeje sa.