Valentínske Šťastie - Zmena k lepšiemu VII. 7/7

Valentínske Šťastie - Zmena k lepšiemu VII.

Chris

                 Sedíme v obývačke a počúvame tiché piesne. Ja som opretý o Sebiho, ktorý ma nežne hladí. Chce sa mi spať.

„Haló. Je tu niekto? No tu ste. Prečo nie ste pri bazéne?“ spýta sa nás Lara, ktorá sa tu objavila v plavkách.

„Nechce sa nám,“ odpovie Sebi.

„Ale no. Je Valentín. Poďte si užívať,“ začne nás poháňať.

„Nechce sa nám,“ odpovie zasa Sebi.

„Ale no,“ chce protestovať, ale zazvoní mi telefón.

„Sem?“ spýtam sa keď zodvihnem.

„Ahoj. Tak ako je bratovi?“ spýta sa keď zodvihne.

„Už celkom fajn. Ako to ide u vás?“ spýtam sa.

„Tu je zhon. Tvoji rodičia budú mať zajtra súd,“ povie.

„Tak to si pohli,“ zašeptám.

„To hej. Ale máme proti nim málo dôkazov. Vieš čo by nám mohlo pomôcť?“ spýta sa.

„Hej. Tvoja schopnosť. Ale zvládneš ju použiť? Je dosť nebezpečná,“ strachujem sa.

„Ak bude tvoj brat súhlasiť, tak to vybavíme rýchlo a navyše bez následkov. Len mi musí dovoliť mu vojsť do hlavy,“ povie mi.

„Fajn. Spýtam sa ho. Myslíš, že to bude stačiť?“ zauvažujem.

„Určite. Ak mi poskytne svoje spomienky a ak tvoj brat Toru bude svedčiť o jeho zraneniach, tak nie je pochyb. Skončia za mrežami,“ zasmeje sa.

„Díki. Zavolám,“ rozlúčim sa a zavesím.

„Čo hovoril?“ spýta sa Sebi.

„Podľa toho čo povedal som vyrozumel, že rodičom pridelili nového sudcu a zajtra je súd. Sem môže čítať myšlienky a zhmotniť ich do obrazcov aby ich každý videl. Ak bude Rei súhlasiť, tak by na súde použil jeho spomienky. A ak bude súhlasiť Toru, tak bude musieť svedčiť proti rodičom s lekárskou správou,“ odpoviem.

„Dobre. Skočím za Torim,“ odbehne Lara.

„Ja idem za Okamim s Reiom, čo budeš robiť ty?“ spýta sa ma Sebi a rozíde sa ku schodom.

„Ja pôjdem do nášho starého domu. Teraz tam nikto nebude. Zoberiem od tade dôkazy,“ prehovorím a oblečiem si bundu.

„Dobre. Buď opatrný,“ pobozká ma Sebi a odídem z domu.

Požičiam si Toriho bicykel a rozídem sa smerom k nášmu starému domu. Ako som si myslel. Dom je plný dôkazov, keď vieš kde hľadať. Áno, toto som potreboval. Vezmem všetko do tašky a rozídem sa smerom k policajnej stanici. Tam ma už čaká Sem. Zdvihnem telefón, ktorý sa mi rozzvoní v nohaviciach a zdvihnem to Sebimu.

„Ahoj. Tak čo,“ spýtam sa a sadnem si do kresla v Semovej kancelárií.

„Rei súhlasil, že poskytne spomienky a Toru zase lekársku správu. Ideme na políciu, kde si ty?“ spýta sa.

„Na polícií. Poďte rovno do kancelárie šerifa,“ usmejem sa do telefónu.

„Okej,“ zavesí.

„Tak to vidím, že máš dobre správy,“ usmeje sa na mňa Sem.

„Áno. Idú sem a ja mám pre teba dôkazy z ich počínania,“ vytiahnem z tašky na stôl niekoľko veci a aj reťaze.

„Dobre. Toto by nám mohlo viac ako pomôcť. Si v poriadku?“ spýta sa ma.

„Áno. Teraz som už šťastný,“ usmejem sa na kolegu.

„To rád počujem,“ usmeje sa.

„Tak sme tu,“ vojde do vnútra po zaklopaní Sebi s bratmi.

„To vidím,“ privítam sa s ním bozkom.

„Dobre. Tak by sme mohli začať. Súd je už zajtra,“ usmeje sa Sem.

Tak sa pustíme do zaraďovania dôkazov. Trvalo nám to celú noc. Ale stálo to za to.

Druhý deň....po súde....

                 Páni. Bol to fakt náročný deň. Valentín sme si ani len neužili a už máme za sebou dokonca aj súd. Rodičov odsúdili na doživotie, pre týranie vlastných detí. Som za to rád. Viem, že by som nemal, ale mať hentakých rodičov, tak to radšej žiadnych. Nechápem ako som s nimi mohol vydržať tak dlho už len kvôli Riovi. Konečne je šťastný. Takýto úsmev som na ňom nevidel už dlho. Je po všetkom.

„Chris! Poď do vody!“ zakričí na mňa Rei, ktorý je s ostatnými v bazéne.

Neodolám a skočím za nimi. Voda je príjemná. Derek je tu s nami tiež. Dnes sa rozhodol, že strávi deň s nami. Navyše Toru ho nechcel nechávať samého. Nie po tom čo sa stalo. Za šesť mesiacov má rodiť.

„Hej! To nie je fér!“ zakričím keď ma Rei stiahne pod vodu.

„Ale je. Si pomaly,“ zasmeje sa.

„Nie som,“ protestujem.

„Nie, nie si. Ale si na zožratie,“ zapradie mi do ucha Sebi.

„Sebi,“ zavzdychám ticho.

„Čo by si povedal na to, že by sme si dnes vynahradili Valentín?“ spýta sa ma.

„Dobre, ale chcem dieťa,“ pozriem sa naňho so zavzdychaním.

Stuhne a ja sa zachichocem. Vážne by som chcel dieťa, ale ešte nie teraz.

„Chris, nechceš ešte počkať? Veď ešte chodíme do školy,“ zašeptá mi do uška.

„Jasné, že počkáme. To by som nám neurobil,“ usmejem sa a pobozkám ho.

Vytratíme sa z bazéna a chceme sa zavrieť u nás v izbe, ale cestou na schody zazrieme ako si to v obývačke rozdávajú Rei s Okamim. Vyvalíme oči a radšej sa rýchlo spakujeme. Toto som vidieť nepotreboval. Partia už išla domov, tak v bazéne zostali len Toru s Derekom. Nerobím si ilúzie, že sa chovajú nejako slušne. Ja sa so Sebastiánom zavriem v izbe a než si stihnem uvedomiť čo sa deje, tak sme dávno spojený v jedno....

                Takto ubiehajú dni týždne a mesiace. Chodíme do školy, učíme sa, ja dávam pozor na grázlov a stále chytám zločincov, nie je na škodu byť policajt v prestrojení, a zabávame sa. Derek zostáva už doma, lebo mu nebýva moc dobre.....

O pár mesiacov.....

Derek

                Už prešlo pár mesiacov od doby keď zavreli Toriho rodičov a naši bratia sa nasťahovali sem. Moji rodičia nakoniec neprežili. Mali veľmi rozsiahle zranenia. Sedím na gauči v obývačke a jem šľahačku z jahodami, keď ma do bruška chytia kŕče. Sakra! Ale termín pôrodu mám až za tri týždne. Ach! Hrozne to bolí. Ľahnem si na gauč a snažím sa utlmiť bolesti. V tom sa otvoria dvere do domu a do obývačky prídu bratia.

„Sakra! Derek! Čo ti je?“ priskočia ku mne moji bratia, zatiaľ čo Chris volá záchranku.

„Asi rodím,“ vydýchnem a ucítim ako mi odtečie plodová voda.

„Záchranka je na ceste,“ povie Chris.

„Vydrž,“ zašeptá mi Sebi.

Chris

                   Záchranka príde o pätnásť minút neskôr. To si teda pohli. Zavrčím v duchu ironicky. Dobre, že nám tu Derek neporodil.

„Kde je pacient?“ spýta sa jeden zdravotník.

„Tam,“ ukážem na obývačku.

„Derek! To si nemohol povedať Torimu, aby zostal doma, keď si mal bolesti?“ započujem ako mu jeden vyčíta.

„Ráno ma nič nebolelo. Začalo to chvíľu pred tým ako volali záchranku,“ zavrčí naspäť.

„Už ti odtiekla plodová voda. Do nemocnice to nestihneme. Budeš musieť rodiť tu,“ povie ďalší.

„To mi je jedno. Hlavne nech to už skončí,“ zavrčí a prehne sa v ďalšej kŕči.

Odvediem ostatných preč z miestnosti aby mali pokoj a zavolám Torimu. Ten je hneď na ceste.

Tori

                    Akurát som mieril na ošetrovňu, keď mi zazvonil telefón. Chris? Čo ten by chcel? Zdvihnem telefón a pozorne sa započúvam, čo mi hovorí.

„Čo sa deje, Chris?“ spýtam sa.

„Derek rodí. Sú tu nejaký tvoji kolegovia, ale asi by bolo lepšie keby si tu bol ty s tvojou schopnosťou,“ zaznie z telefónu.

„Jasné hneď som tam,“ vyhlásim, keď sa spamätám zo šoku.

Sakra! Čo sa mohlo pokaziť? Veď mal rodiť až za tri týždne!!! Sakra! Domov prídem dosť rýchlo. Hneď vbehnem do domu a uvidím Chrisa a ostatných sedieť na schodoch. Z obývačky sa ozve krik. Chris mi pokynie hlavou ku dverám. Prikývnem a odídem do obývačky za Derekom a kolegami. Hneď si sadnem za Dereka a zozadu ho objímem. Položím mu ruku na bruško a pustím doňho dávku svojej moci. Derek sa trochu upokojí a pozrie sa na mňa. Usmejem sa a pobozkám ho. Za tie mesiace sme prišli na to, že moja moc môže stabilizovať tú jeho takže by ho nemusela jeho moc tak vyčerpať a nemusela by ho zabiť. Vidím, že má bolesti, ale snažím sa ich aspoň trochu zmierniť. Bude v poriadku. Určite bude. Začnem mu šepkať tiché slova a on si ich značne vychutnáva. Cítim, že je mu dobre a že už nemá strach. Ešte asi dve hodiny trvá, než porodí. Keď sa to skončí, vidím na ňom, že je unavený, ale tiež šťastný. Pomaly ho uložím na gauč a zakryjem teplou dekou. Dám mu bozk na čelo a prevezmem od kolegu ten malý uzlíček šťastia. Rozlúčim sa s nimi a sadnem si k Derekovi. Budú v poriadku. Obaja. Derek otvorí oči a pozrie sa na mňa. Pousmeje sa a ja mu s úsmevom podám Maličkého. Prídu za nami aj ostatný a posadajú si do kresiel.

„Je nádherný,“ ozve sa zasnene Rei.

Viem ako sa cíti a aj to, že túži po svojom maličkom uličku.

„Ako sa volá?“ spýta sa Chris.

„Áno. Aké bude mať meno?“ spýtam sa zaujato.

„Endy,“ ozve sa Derek šeptom.

„Pekné meno,“ usmejeme sa.

Epilóg....(Chris)

                     No a takto končí náš príbeh. Nebol dlhý a možno moc krátky, ale nebudem predsa rozpisovať celý svoj život. Derekovi sa narodil syn Endy. Mali ho hrozne radi ako jeho rodičia, tak všetci. Aj my sme ho mali hrozne radi. Prirástol nám k srdcu. A aby sme tento príbeh zakončili. O rok sme sa so Sebim rozhodli mať vlastné dieťa a tak sme si jedno urobili. Vlastne malo byť jedno, ale nakoniec sa z jedného vyliahli dvojčatá. Ale nevadí nám to. Sú nádherný a my ich milujeme. V ten istý rok sa narodil syn aj Reiovi s Okamim. Toto sme nečakali. Ale Rei si zabudol zobrať liek a tak otehotnel. Prišli sme na to o týždeň. Bola celkom zábava sledovať ako sa tváril, keď to zistil. Mysleli sme si, že už je dávno po smrti, aký bol biely. Ale nakoniec všetko dobre dopadlo.

                     A takto končí náš malý príbeh, ktorý sa začal na Valentín a ešte neskončil. Náš život trvá dokým oň máme záujem. Ak o život a lásku nestojíme, tak ju nikdy nezískame. Dávajte si pozor ako žijete, ak chcete skončiť šťastný.