Valentínske Šťastie - Zmena k lepšiemu III.

Valentínske Šťastie - Zmena k lepšiemu III.

Asi by som bol tiež mimo, keby mi dohnali na smrteľnú posteľ brata alebo priateľa. Sadnú si oproti nám a rozmýšľajú. My sme do toho stihli zatiahnuť už aj políciu. Teda Chris ich zoradil do pozoru ešte v sanitke a hneď to začali riešiť. Je pre nich vážne vzácny, keď sa do toho pustili prednostne a všetko ostatné hodili za hlavu. O chvíľu zazvoní telefón.

               Sedím v čakárne už ani neviem ako dlho a opieram sa o Sebastiána. Prečo to musel urobiť. Niektorých fakt nepochopím. Zazvoní mi vo vrecku telefón a ja sa narovnám hneď do pozoru. Vyletím zo stoličky ako čertík z hracej skrinky a zodvihnem telefón veliteľovi polície.
"Ahoj, Chrisi. Neboj sa dostali sme ho a pôjde do nápravného ústavu. Vieš už niečo nové o bratovi? Vyzeral dosť krehko, keď si u nás bol." ozve sa z telefónu.
"Ďakujem, Seme. Ešte nič nové. Stále po starom. A čo tá druhá vec?" spýtam sa.
Ak si myslíte, že veliteľ je starý dedko, mýlite sa. je to mladý asi dvadsaťtri ročný chalan s blond vlasmi a zelenými očami.
"Myslíš tu s tvojimi rodičmi?" zaznie v telefóne.
"Áno."
"To vyzerá zle. Tým, že sa v škole stal tento nazvime to Náhodný záchytný bod, tak neverili, že to urobili rodičia, ale ten chalan v škole. Dali im iba podmienku, ale sú na slobode. Radím ti daj si moje číslo na rýchlu voľbu a keby niečo volaj." Zblednem ako plátno.
"Chrisi, si v poriadku?" zachytí ma Sebastián, keď sa mi zatočí hlava a ja padám na zem.
"Chrisi, Chrisi?!" ozve sa v telefóne.
"Vďaka za správy. Keby niečo...ale nič. Budeme si musieť poradiť ako do teraz. Keby tak radšej zomrel. Mal by pokoj." odpoviem obom naraz a zaklapnem mobil, ktorý mi následne spadne z ruky.
Cítim ako Sebastián stuhne pri mojich dvoch posledných vetách a Okami aj s ostatnými sa na mňa pozrie. Po tom čo mi padne mobil, zložím ruky do dlane a rozplačem sa. Sebastián ma chytí a posadí si ma na kolena a začne tíšiť. Okami sa ma ticho opýta:
"Prečo chceš aby zomrel?" pozrie sa na mňa a ja na neho.
"Sudca čo mal odsúdiť našich rodičov im dal len podmienku, lebo neverí, že to spravili oni. Myslia si, že to všetko robil iba ten chalan v škole, kvôli, ktorému je teraz tu. Keby zomrel mal by pokoj aspoň on. Ja si už nejako poradím, aj keď prišli na to ako trestať aj mňa. Ale o tomto nevie ani Rei." povzdychol som si.
"To nemôže byť pravda. Ako to mohli urobiť? Veď Vaši ho zabijú. A čo mala znamenať tá predposledná veta?" pozrie sa na mňa vystrašene Sebastián. Potom si všimnem, že ostatný majú rovnaký výraz.
"Našli reťaze, ktoré ako jediné nedokážem rozbiť a odoberajú mi moju silu. Raz ma už zviazali, keď som išiel ráno do kuchyne si pre vodu. Reia som zamkol u mňa takže o tom nemal ani poňatia. Asi po dvoch hodinách ma pustili. Moje sily boli na dne a nemohol som sa ani pohnúť. Tie reťaze majú silu, ktorá roky rástla pri ich používaní pri týraní. Z každého kto bol v tých okovách zviazaný vysávali energiu a teraz majú takú silu, že by zabili aj niekoľkých naraz. Nikto o nich nevedel. Dedo mi ich dal, lebo vedel akú mám silu ja a akú majú silu oni. Nikdy ich nemal nikto nájsť lebo v nesprávnych rukách sa môže stať toto. Ja mám pocit, že Rei tú schopnosť musel mať tiež, ale ak tie reťaze mali už dlhšie, pokojne ho o tú moc mohli pripraviť a preto je teraz taký aký je. Možno by bolo lepšie, aby zomrel, aby aspoň on netrpel." odokryjem ďalšiu časť môjho života.
"To je vtip, že?" spýta sa ma ešte vyjavene a z nádejou v hlase Sebastián.
"Nie." poviem a vyzlečiem si tričko.
"Čo to...." nedokončí vetu Lara, keď sa postavím zo Sebastiána a otočím sa im chrbtom.
"Toto mi spravili, len ten prvýkrát. Dosť tomu pomohli aj tie okovy, ale viac sa na tom zapríčinili Naši." odpoviem, keď sa všetci pozerajú na veľkú a dlhú jazvu, ktorá sa mi tiahne cez celý chrbát.
"To je hrozné." zhrozí sa Klára.
"Toto nič nie je. Keby ste videli tie čo má Rei, tak toto vám príde ako malý škrabanec." odpoviem im a bez väčších protestov si oblečiem tričko.
"Poď sem, zlato. Prečo si nám to nepovedal skôr?" pritiahne si ma na kolena Sebastián a pevne ma zovrie v náruči.
"Keď im hrozilo väzenie nebol dôvod." priznám.
"Chrisi?" ozve sa od jedných dverí nejaký doktor. Prečo je mi ale jeho hlas tak povedomí a prečo ma oslovuje menom? Otočím sa a hneď mám odpoveď.
"Toru? Odkedy tu pracuješ?" postavím sa a spýtam sa svojho staršieho brata.
"Už to bude nejaká chvíľa, ale čo tu robíš ty? Nemal by si byť v škole? Poobede som sa za vami chcel zastaviť." spýta sa nechápavo.
"Reia v škole zmlátil jeden chalan a nie je ďaleko smrti. Je na operačnom sále. Myslel som si, že budeš v Amerike ešte rok." zmenil som tému.
"Mal som byť, ale vrátil som sa sem kvôli vám. Nemohol som vás nechať v rukách tých oblúd. Bývam na druhom konci mesta. Videl som správy a hneď si dal dva a dva dokopy. Ty a Rei budete bývať u mňa. Prepáč, že som vás tu pred piatimi rokmi nechal, ale nemohol som inak. Popravde ma Naši odviedli na letisko, natlačili do lietadla a už som nemohol nič robiť. Chýbali ste mi Chrisi. Ty aj Rei." vysvetlí mi braček.Chytím ho okolo krku a on si ma pritiahne k sebe. Je vyšší ako ja a to o dosť. Má silno hnedé vlasy a zelené oči. Zatiaľ čo ja a Rei sa podobáme matke on sa podobá otcovi. Teda iba navonok. Vo vnútri sme úplne iný.
"Nechceme vás rušiť, ale môžeš mi, zlato, vysvetliť kto to je?" opýta sa ma Sebastián.
"Toto je môj starší brat Toru. Naši sa ho chceli zbaviť a tak sa ho aj zbavili." zasmial som sa. On žiarli?
"Hm. Ušlo mi niečo?" spýta sa ma Toru.
"Tebe Toru ušlo posledných päť rokov. Ale toto je môj priateľ, Sebastián. A toto je jeho brat a priateľ Reia Okami. No a ten zvyšok ti predstavím neskôr. Teraz máme iné starosti." poviem.
"Tak to ti ďakujeme. Z najlepších priateľov na obyčajné starosti." urazí sa hrane Drei.
"No vidíš to? Idete stále iba hore." poviem sarkasticky.
"Pôjdem zistiť ako je na tom. Potom sa porozprávame." rozlúči sa svojím spôsobom Toru.
"Díki, Toru." zašeptám.

                    Sadnem si naspäť na stoličku a Christiana si stiahnem na kolena. Toto ma dorazilo. Má ešte jedného brata a vôbec nevyzerá ako oni. Ale, čo. Aj ja mám ešte jedného brata. A tiež staršieho.
"Koľko má tvoj brat rokov?" spýtam sa svojho miláčika.
"Dvadsať jedna. Je odo mňa o päť rokov starší. Prečo?"
"Tiež máme staršieho brata a aj ten má dvadsať jedna." odpovie mu Okami.
"Vážne? To bude nejaká záhada. Ako je možné, aby sa stretli dve rodiny, ktoré majú troch synov a tí traja synovia sú rovnakého veku a k tomu, akoby toho nebolo málo, začnú spolu chodiť?" postaví sa na logiku James.
"Náhoda alebo osud." odpovieme trojhlasne. Teda ja, Okami a Chris.
"Nevravím? Trojčatá." stojí si na svojom James a oprie sa o Lira.
V tom zo sály vyjde doktor a zamieri k nám.
"Tak ako je na tom?" vyskočí hneď Chris.
"Prežil to, ale len tak-tak. Ale nejde mi do hlavy ako utrpel tie sečné rany a odkade má tie jazvy." otočí sa doktor na Chrisa.
"To vám vysvetlí doktor Kreid," otočí sa na doktora, "Môžeme za ním?" spýta sa ešte.
"Len rodina." osopí sa na partiu.
"Som jeho brat a oni môžu ísť som ňou," ukáže na nás, "a tiež že musia!" vytiahne policajný odznak. Toto doktora dostalo na kolená a súhlasil.
"Mohli by ste potom poslať doktora Kreida za nami?" spýta sa ešte.
"Jasne." šepne doktor a odchádza.

                       Vojdeme do Reiovej izby a takmer hneď sa mi do oči nahrnú slzy. Môj Rei. Prečo som ťa nedržal cez tú prestávku v triede? Prečo?
"To je moja vina. Nemal som ho púšťať s triedy. Odpusťte." pozriem sa zo slzami v očiach na brata a brata svojho miláčika.
Chris len zakrúti hlavou, že som za to nemohol a podíde k posteli. Nie sme pri ňom ani pol hodinu, keď sa otvoria dvere a v nich stojí Chrisov a Reiov brat.
"Doktor Kreid? Vážne? To si im už rovno mohol povedať pošlite za mnou môjho brata Toriho. Nie náhodou? Celé oddelenie zo mňa malo dobrý deň, že má hľadá polícia. Inak čo to stou políciou malo znamenať?" zdvihne mu obočie.
"Čo tak napríklad toto." ukáže mu Chris svoj odznak.
"Ty si policajt? Od kedy? Teda za tých pár rokov mi fakt veľa utieklo. Inak je ti jasné, že teraz zostáva len Rei?" príde k nemu.
"No práve. Ty by si si to s ním mal vymeniť. Ti sa na toto nehodíš. jeho by som si vedel predstaviť v....." nedokončí lebo sa začne smiať a Toru tiež. Nechápeme.
"Je tu niečo vtipné?" spýtam sa nakoniec.
"Len menší rodinný vtip. Vždy sme u našich starých rodičov hovorili, čím budeme. Vždy sme mali to iste. Toru vždy vravel, že je tak chytrí, že bude doktorom. To sa mu splnilo. Ja som zase vravel, že som tak silný, že budem policajtom. To sa tiež stalo. Ale Rei vyhlasoval, že je tak roztomilý, že bude hasičom a plamene sa ho pre jeho krásu zľaknú a vyhasnú. A teraz to malo znamenať, že Reia by som si dokázal predstaviť v sesterských handrách." vysvetlí Chris a zase sa zloží smiechom. Toto nevydržíme už ani my dvaja a tiež sa zlomíme v pase.
"Čo sa tu deje? Musíte byť tak hlasný? A kde to som? Čo sa stalo? Všetko ma bolí. Kto cezo mňa prešiel kombajnom a hneď potom traktorom?" ozve sa od postele.
Všetci stuhneme. Rei. Pribehnem k nemu a chytím hu za ruku.
"Ahoj, láska. Čo sa stalo?" spýtal sa ešte raz.
"Prvá otázka- smejeme sa, druhá- prepáč, tretia- si v nemocnici, štvrtá- zbil ťa jeden chalan." odpovie mu Toru.

                      Prebudím sa na hlasitý smiech, ktorý sa šíri priestorom. Na otázky čo som položil mi odpovedá tak povedomí hlas, ale predsa neznámi. Neviem kto to je až dokým nepríde k posteli.
"Ahoj, Reii. Si v poriadku? Bol si na operácii, tak sa moc nehýb. Ešte stále chceš byť hasičom čo skrotí oheň jediným pohľadom?" spýta sa ma Toru.
"Toru? Čo..čo to má byť? Čo tu robíš?" spýtam sa nechápavo. Ako to, že je tu?
"Čo? Mám odísť. No ako myslíš." otočí sa k odchodu.
"Nie, počkaj. Vysvetli mi to." spresním a chytím ho za ruku.
"Ukončil som štúdio a vrátil sa kvôli vám dvom. A teraz k tej operácii." zvážnie.
"Čo s ňou?" spýtam sa.
"No budeš tu ležať minimálne týždeň. Mal si zlomené štyri rebrá, pár roztrhaných žíl a ten kopanec tomu práve nepomohol. Zdá sa, že ti poškodil pár orgánov, ale asi po dvoch týždňoch by si mal byť v poriadku. Teda pokiaľ sa nič podobné nebude opakovať. Pár týždňov to bude citlivé a aj napríklad buchnutie do chrbta ťa môže zabiť. Ešte, že ťa budem mať pod dozorom. V škole to zariadim tak, že budeš tých pár týždňov chodiť do triedy s Chrisom, aby na teba dal pozor. Budeš sa učiť to čo on." zhrnul mi to Toru.
"Ty sa sťahuješ ku nám?" nechápem ten výraz budem ťa mať pod dozorom.
"Nie mi k nemu." pozrie sa na mňa Chris.
"A to nemôžeme zostať u nás?" sťažujem si.
"Nevedel som, že sa ti tie bitky rodičov tak páčia." pozrie sa na mňa Toru. Trhnem sebou a vyľakane na neho pozriem.
"Čo som zase prepásol?" poviem so stiahnutým hrdlom.
"Naši dostali len podmienku. Ten útok v škole zobral sudca tak, že za všetky tie rany mohol ten chalan a nie rodičia." pozrie sa na mňa Chris.
"Čože?! To nie je pravda! Ako to mohli urobiť?!" začnem sa rozčuľovať až tak, že všetky prístroje vedľa mňa začali pípať.
"Upokoj sa. Teraz by si ten oheň mohol byť pokojne ty a nie, že ho krotiť." zatlačí ma Toru do postele.
"To je dobré! Tak najprv ma rozčúlite a potom chcete aby som sa upokojil." naštvem sa na nich.
"No tak, iskerníček, upokoj sa, lebo to tu podpáliš." zasmeje sa Okami.
"Inak pýtal som sa ťa, že či chceš byť ešte stále hasič, čo krotí oheň svojou krásou." zopakuje svoju otázku Toru.
"Jasné, že chcem. Vám sa vaše sni splnili, tak prečo by sa nemohol mne splniť ten môj?" sadnem si na posteľ.
"No vieš, len mi máme dá sa povedať schopnosti. Ja mám silu tuto Toru zase mozog a schopnosť liečiť a ty nemáš nič ak som dobre postrehol. Tie reťaze ti vážne museli zobrať všetku silu." Trhnem sebou, keď Chris spomenie reťaze.
"Mýliš sa. Síce na mňa používali tie reťaze, ale naučil som sa v sebe svoju silu potlačiť a vyvolať ju iba keď chcem. Do reťazou už peknú dobu nepúšťam ani kvapku svojej schopnosti. Práve že teraz keď mi ich chcú nasadiť som rád, pretože cítim, že mi vracajú silu, o ktorú som prišiel, aby mi pomohli. Mám pocit, že ma prijali za svojho pána a robia všetko čo chcem." stále mam zavreté oči, ruky preložené na hrudi a opieram sa o stenu.
"Č...č...čo si..t..to...povedal?" Spýtal sa ma neveriaco Chris.
Otvoril som oči a videl vyjavené pohľady všade okolo seba. Sakra! Načo som im niečo hovoril?
"Ale nič." odsekol som a zahrabal sa do perín.
"Rei, ty máš ešte svoju schopnosť?" pozrie sa na mňa Chris. Prikývnem.
"Akú máš schopnosť." pozrie sa na mňa tento krát Okami.
Neváham ani chvíľku a za Chrisom sa zapália záclony okna a postupne sa to prenesie až na postele. Všetci začnú cúvať a Okami ma snaží presvedčiť, aby sme odišli, lebo zhoríme. Toru sa chcel rozbehnúť na chodbu keď som plamene poslal pred dvere, aby nemohol vyjsť.
"Čo to? Sakra. Musíme sa od tadeto nejako dostať!" stisne mi ruku Okami a pozrie sa na Chrisa.
"Neboj sa, zlato. Tie plamene vám neublížia. Chceli ste predsa vedieť moju schopnosť, tak tu ju máte." usmejem sa milo na bratov. Tí na mňa hľadia ako keby som práve prišiel z Marsu.
"Ty ovládaš oheň?" pozrie sa na mňa Toru.
"No a? Prečo si myslíte, že som chcel oheň krotiť svojim šarmom? Oheň má city a vie sa zaobísť bez pomoci ako každý iný jedinec. Pozri sa Okami." stisol som Okamimu ruku.Na mojej perine som z ohňa vyčaroval malú svorku maličkých vlkov a vedľa nich stádo koní. Okami aj ostatný z toho nemohli spustiť oči. Okami natiahol ruku, aby sa mohol dotknúť jedného vlka a ostatný boli v šoku, že sa popáli. Nič také sa ale nestalo. Vravel som im, že mi majú veriť. Okami si zobral jedného vlka na ruku a začal si ho hladiť. Ostatné zvieratá z ohňa a všetok ostatok z ohňa som stiahol a bolo to ako by tu nikdy nehorelo. Všetci sa divili kde zmizol oheň, ale boli aj radi. Boli šťastný, že mi neublížili až tak ako si mysleli. Okami sa hral z malým ohnivým vĺčikom, keď som sa ho spýtal:
"Chcel by si takého vlka živého?" všetci zdvihli obočie a vyzerali, že si myslia či mi nepreskočilo.
A tiež, že si to aj mysleli. Toru mi hneď začal merať teplotu a podobné nezmysli. Teplomer som radšej zatrhol aj keď nechápal prečo. Tak som mu to ukázal. Chytil som teplomer do ruky a ten sa rozletel na milión kúskov.
"Pre človeka je moja teplota ako normálna, ale takéto citlivé veci ako je napríklad tento teplomer, tak tie cítia moju skutočnú teplotu. A pochybujem, že sa teplota Super Novy niekedy dá zmerať týmto teplomerom." vysvetlím.
"A ešte niečo. Teplotu nemám. Okami, chcel by si teda toho vlka?" povzdychnem si a usmejem sa na Okamiho. Len prikývne.
"Tak ho polož na zem a ustúp." hneď tak urobí a pozerá sa, ako ostatný, čo chcem robiť.
Vlk sa začne zväčšovať až pripomína šteniatko a potom sa premení na živé vlčie mláďa. No mláďa, má okolo dvoch mesiacov. Všetci na mňa pozerajú ako na debila a to do slova.
"Dokážem to čo vytvorím z ohňa prehrať do skutočnosti." skrátim a pozriem sa na Okamiho.
"Je nádherný. Ale nebude zlý?" pozrie sa na mňa, keď si hladká na brušku čierne vĺča.
"Neboj sa. Bude poslúchať ako baránok. Predsa len je potomkom ohnivých vlkov a tí svojich pánov poslúchajú. Ale teraz som unavený. Zobralo mi to viac energie ako som si myslel." už nič nevnímam iba temnotu, ktorá ma obklopila.

Valentínske Šťastie - Zmena k lepšiemu 4.