Valentínske Šťastie - Zmena k lepšiemu II.

                 Počúvam ako rozpráva príbeh, ktorý je strašný ale chápem ho, ale ku koncu čo povie o tých žiakoch je hrôza. Ako si to niekto mohol vôbec dovoliť? Najradšej by som dotyčného chytil pod krkom a uškrtil, aby mu to už nikdy nikto nepovedal. Cítim zúrivosť. Sakra. To sa mi snáď iba zdá. Nie, že sa mi len páči, ale ja ho už chcem ochraňovať ako malé šteniatko, ktoré niekto vyhodil na ulicu. Ignorujem zvonenie. Je mi absolútne jedno, či zostanem po škole, viac ma trápi on. Pozriem sa na neho a vidím, že ešte stále ma sklopenú hlavu. Neodolám a objímem ho okolo ramien. Cítim ako stuhne, ale neodtiahne sa. Práve naopak. Objatie mi opätuje a pošepká mi síce len jediné slovo "Ďakujem", ale pri srdci ma zahreje. Viem, že budeme aspoň priatelia, keď nič iné. Po chvíli sa odo mňa odtiahne a zadíva sa mi do oči. Ja si zblízka prezriem tie jeho. Sú ešte krajšie ako som si myslel. Práve teraz sú v nich iskričky šťastia a radosti. Po chvíli prehovorí a na očiach vidím, že to myslí vážne.

"Vieš, že si prvý, kto sa ku mne dostal takto blízko? Neviem prečo, ale cítim, že si iný ako ostatný a ani neviem prečo, ale verím ti viac ako hocikomu inému. Niečo ma k tebe priťahuje. Cítil som to už včera. Nechcel by si sa pridať do mojej partie?"

"Ja som tiež včera a aj teraz cítim, že sme spojený. Rád sa do tvojej partie pridám. Už som s nimi, aj tak menšie stretnutie mal." vyľakane sa na mňa pozrie.

"Takže aj tebe zastúpili cestu a nechceli ťa za mnou pustiť? Keď toto urobili, tak cez nich nikto neprešiel. Čo si im povedal, že ťa pustili?" pozrie sa na mňa zvedavo.

"No....vieš...ale nič také dôležité." zahovorím to. Nemôžem mu predsa povedať, že ho milujem. Veď sa skoro ani nepoznáme.

"Aha. No čo. Ja si to aj tak raz zistím." postaví sa a pomôže na nohy aj mne. O tom nepochybujem.

Som od neho vyšší, ale viem, že v tejto partii je vodca on a to mu nikdy nezoberiem. Ideme pomaly do triedy. U učiteľky sa vyhovoríme, že Chrisovi bolo zle a tá to zobrala do cela dobre. Mám pocit, že toto zažívala často. Sadneme si do našej lavice a všetci sa na nás hneď otočia. Asi nemôžu uveriť tomu, že ešte stojím. Chris si z toho nič nerobí a pozerá sa von oknom. Je roztomilý keď je zamyslený. Do konca vyučovania sa nič zvláštne nedeje. Vlastne jednu vec som postrehol. Vidím, že každý by sa som ňou rád zoznámil, niekto by určite rád dobiedzal na chodenie, ale keď sa držím celý deň pri Chrisovi, lebo mi robí sprievodcu po škole, nikto sa k nám ani nepriblíži. Len po nás hádžu neveriace pohľady. Asi som vážne, okrem jeho partie, jediný komu neublížil. Po škole ho čaká pred školou zvyšok jeho partie. Postaví sa pred nich a predstaví nás navzájom. Zdá sa mi ako by to čakali, ale nič nehovoria. Chris sa vybral jedným smerom od školy a ostatný ho nasledovali. Počas cesty sa ku mne pridal ten malý blondiak vysoký ako Chris, o ktorom som sa dozvedel, že je jeho dlhodobý priateľ, a že sa volá Drei, a začal mi niečo vysvetľovať, keď nechápal môj pohľad.

"Vieš, Sebastiáne, niekedy ideme po škole k nemu a tam sa bavíme, niekedy ideme von, ale inokedy, väčšinou keď sa mu niečo nezdá a má zlé tušenie, nás odprevadí až domov jedného po druhom. Výhodou je, že nebývame ďaleko od seba. Kde bývaš ty?"

"Na konci mesta v jednej starej ulici, myslím, že sa volá Dras." odpoviem.

"Kde si to povedal, že bývaš?" otočí sa na mňa prekvapene Chris. Zopakoval som mu to.

"Fajn, takže ty pôjdeš som ňou ako posledný." otočí sa a ide ďalej. Nechápavo pozriem na Dreia a ostatných, ktorý sa dobre bavia.

"Chris býva na rovnakej ulici. Preto pôjdeš s ním." pozrie sa na mňa, ako som sa dozvedel, Smit.

Zostanem sa na neho pozerať ako na zjavenie. Je niečo čo nám osud nedal do cesty spoločné? Začínam o tom pochybovať. Postupne odprevadíme domov všetkých z partie, našťastie sa nič nestalo, a zamierime si to k nám. Cestou si vypýta môj telefón, bez zaváhania mu ho dám, lebo mu verím. Ako mi neskôr povie, dal mi tam čísla na všetkých z partie a do svojho mobilu si napísal moje. Samozrejme až po tom čo sa ma spýtal. Nevadilo mi to. Som do neho tak zahľadený, že by som mu zniesol aj modré z neba, ale čo je dôležitejšie toto som myslel do slova a do písmena, tak si nevšimnem stromu predo mnou a keby ma rýchlo nestiahol stranou asi by som v ňom skončil. Tak toto bolo trápne, ale zato aspoň viem, že mu nie som ľahostajný. Keď už stojíme pred mojím domom, tak sa ma Chris spýta či nechcem ísť k nemu, že by sme si napísali úlohy a podobne. Súhlasil som, ale povedal som mu či by mohol počkať, že sa skočím prezliecť a povedať bratovi kde som. Naši ešte nie sú doma, ako ich poznám prídu až pred polnocou, a s bratom sme sa dohodli, že pôjde domou hneď ako skončí v škole, lebo mal menej hodín ako ja. Chris sa na mňa len zvedavo pozrie, ale hneď prikývne a počká ma tam. Odomknem si dvere na našom malom dome a zamierim hore do svojej izby. Brat ma ako vždy otvorené dvere na svojej izbe a hneď ako prídem do svojej zjaví sa vo dverách.

"Ahoj. Ako bolo v škole? A kam ideš? Nemal by si ísť von. Pred bránou čaká nejaký chalan a podľa toho čo som v škole počul je to zabijak." varuje ma hneď Okami.

"Ten mi neublíži. V škole bolo super a som jeho kamarát. Patrím do jeho partie. Nie je taký zlý ako ho vykresľujú a vysvetlil mi aj dôvody prečo to robí. A kam idem? Idem k nemu. Budeme sa učiť." vysvetlím mu.

"To myslíš vážne? Potom mi tie dôvody rozhodne musíš povedať. Neprezradím to nikomu. Ale spýtaj sa ho, že či mi to môžeš povedať. Nechcem, aby sa na teba tvoj kamarát naštval. Ale ešte ma ťaží jedná vec." pozriem sa na neho.

"Miluješ ho?" vytreštím na neho oči.

Ako to vie?

"Ja...ako to....áno." zakoktám sa.

"Ah. To je škoda. Je do cela pekný. Ale nebudem ti ho preberať." pozriem sa naňho ako na blázna. Takže aj on.

"Čo pozeráš? Videl som ho na tých hojdačkách tiež. Bol tam hrozne sexi, ale videl som aj teba ako sa mu vpíjaš do tých jeho krásnych tmavých očiek a doslova som ťa od tade musel ťahať, aby si sa za ním nerozbehol a nezobral si ho tam raz a zaraz." toto ma odrovná úplne.

"Dobre, tak ja idem. Keby niečo volaj." kríknem na neho do okna keď som už pred domom.

Len mi z úsmevom zamáva a zalezie dnu.

Chris vážne nebýva ďaleko. Zatiaľ čo mi bývame na začiatku ulice on býva na konci a opačnej strane ako mi. Je to veľký dom. Oveľa väčší ako náš. Prídeme do jeho domu a hneď ako nás zbadá jeho matka len si odfrkne a odíde do kuchyne. Chris ma zavedie do svojej izby a zamkne.

"Prečo zamykáš?"

"Mám svoje skúsenosti. Naposledy, keď tu bola partia tak vtrhla do izby s nožom a snažila sa vydierať, že zabije Dženu, ktorú stačila chytiť pod krk. Nevadí ti to?" pozrie sa na mňa vystrašene.

"Nie." usmejem sa. 

Viem, že hovorí o svojej matke. Začneme sa učiť.

                  "Cez deň do takej desiatej večer je pokoj. Ale ako náhle susedia zhasnú svetla, tak môj braček mi klope na dvere a ja ho sem musím pustiť a strážiť celú noc. Matka mu neraz ublížila nožom alebo ho otec chcel znásilniť. Vždy som mu pomohol a každú noc chodí ku mne. Je deväť, takže každú chvíľu príde. Neprespíš tu? Tvojmu bratovi nič nehrozí, aj keď ste si neboli moc podobný až na tie oči." ozve sa po nejakej dobe čo si píšeme úlohy a učíme sa.

Ani neviem ako to prešlo.

"Tvoja matka aj otec vám takto ubližujú? A kde je vlastne tvoj brat? Ešte som ho nevidel." stuhnem keď mi dôjde skutočnosť, čo práve povedal.

"Je v podkroví. Od izby mu otec zlomil kľúč a do podkrovia sa boja ísť, lebo minule som ich vystrašil, že sú tam mŕtvoly čo som im doniesol na pamiatku. Samozrejme to nie je pravda. Len som tak utajil bratovu skrýš. V noci je tam, ale moc zima na to, aby tam bol." Prikývnem, keď mi dôjde kde je a v tom započujem klopanie.

"Už prišiel." vysvetlí Chris.

Otvorí dvere a do vnútra doslova v padne skoro rovnako veľký chalan ako on, ale predsa len menší. Rýchlo sa pritisne ku Chrisovi a ten ho chytí okolo pásu. Chris zavrie a zamkne dvere.

"Si v poriadku Rei?" opýta sa ho.

"Teraz už hej. Dikes. Ahoj. Kto si?" otočí sa na mňa Rei.

"Ahoj som Sebastián. Chrisov priateľ." usmejem sa.

"Fajn. Sadni si a napíš si úlohy. Knihy máš tam kde vždy." povie mu Chris.

"Tvoj brat je ti veľmi podobný. Nie ako môj. Do akej triedy chodí?" spýtam sa Chrisa, keď si sadne na posteľ pri mňa.

"Som prvák na strednej. Chodím do béčka a mám pätnásť." odpoveď sa mi dostane od stola kde sedí ten chalan.

Má čierne vlasy ako Chris ale dlhé až po pás a svetlo modré oči farbi oblohy. Pozriem sa na Chrisa a ten mi povie všetko z ich detstva až do teraz.

"Všetko sa začalo pred desiatimi rokmi. Mal som šesť a Rei päť. Otec aj matka ho týrali a ja som o tom nevedel. Nechcel mi o tom povedať a ja som nevedel prečo. Asi o rok neskôr som ich pristihol, práve keď ho bičovali a vtedy som zasiahol. Bol som síce len dieťa, ale už vtedy som mal veľkú silu. otca som zmlátil a matka sa ma začala báť. Vedel som, že sa ma boja už aj pred tým, ale nevenoval som tomu pozornosť. Až keď som videl Reia, mi došlo, že je dobre, že sa ma tak boja. Ešte v ten deň mi všetko povedal a tiež mi povedal, že mi to nemohol povedať, lebo mu tĺkli do hlavy, že ma zabijú. Vtedy ešte nevedel čo dokážem. Od tej doby mi hovorí všetko a nemáme medzi sebou žiadne tajomstvá." dopovie.

"A tiež to pokračuje do teraz. Vždy keď nie si doma tak ma odchytia, ale majú z teba taký strach, že ma iba zbijú, tak aby si to nevidel. Dnes som musel utiecť až na strechu čo na mňa poštvali vlčiakov, aby ma roztrhali. Tak by to mohli zhodiť na psov, a že oni s tím nemohli nič robiť alebo, že neboli doma, keď ma roztrhali." ozve sa od stolu.

Rei je stále otočený chrbtom, ale vidím ako sa trasie a počujem vzlyky. Chris je pekne rozzúrený a hneď začal nadávať a chcel odísť z izby, predpokladám zabiť rodičov, ale inštinktívne som ho chytil za ruku a stiahol späť na posteľ. Ani neviem prečo som ho pobozkal. Prekvapilo ma, keď mi po chvíli bozk oplatil a cítil som ako sa mi v náruči upokojil. Po chvíli sa odo mňa odtiahol a usmial sa na mňa. Potom sa postavil a prešiel k Reiovi. Chytil ho za pás a objal. Rei mu niečo pošepkal a usmial sa keď mu Chris asi pozitívne odpovedal. Potom ho odniesol na posteľ, ktorá bola v rohu pod oknom a položil ho do nej. Hneď zaspal. Prišiel ku mne a sadol si zase na posteľ vedľa mňa.

"Toto prosím nikomu nehovor. Všetci si o mojej rodine myslia, že je absolútne v poriadku a nič jej nechýba." pozrie sa na mňa.

"Prepáč."

"Začo?" spýta sa nechápavo.

"Za ten bozk."

"Prečo sa ospravedlňuješ? Predsa som ti odpovedal. A okrem toho chcel som to urobiť už včera pred tým obchodom." zasmeje sa.

"Takže to mám brať tak, že spolu chodíme?" skúsim.

"A chceš? Teraz keď vieš o mne skoro všetko?" pozrie sa na mňa.

"Áno. Ja chcem teba, nie tvoju rodinu." poviem a pobozkám ho. Bozk mi zase opätuje.

Bozkávame sa až dokým nás nepreruší tiché híknutie z postele naproti. Pozrieme sa tam a uvidíme ako sa na nás pozerajú svetlo modré očka. Chris sa zasmeje a posadí sa. Ani som si nevšimol kedy sme si ľahli.

"Prepáč, že som vás vyrušil, braček."

"To nič. Čo sa stalo?" usmeje sa naňho. Potom sa pozrie na mňa a stuhne. Nechápem.

"Tvoje oči. Vždy mali farbu jantáru?" kývnem.

"Prečo sa na to pýtaš, Rei." spýta sa Chris. Rei sčervená, ale odpovie.

"Dnes som v škole stretol jedného chalana. Je na škole nový a prišiel k nám do triedy. Má rovnaké oči, ale vlasy má hnedé." povie v rozpakoch. Neveriaco sa na neho pozriem. Snáď nehovoril o mojom bratovi.

"Ako sa ten chalan volal?" spýtal som sa.

"Okami Gold." odpovie.

Takže predsa.

"Okami Gold je môj brat." poviem s povzdychom.

Cítim aj vidím ako Rei stuhne. Chris od toho tiež nemá ďaleko, ale skôr sa začne smiať. Obaja sa na neho pozrieme. Má krásny zvonivý smiech. Keby sa tak smial častejšie.

"Čo je tu smiešne?" spýta sa Rei a hodí po ňom vankúš.

"Nič, len to, že sme sa obaja v jeden deň zamilovali do bratov, ktorý sem prišli asi len pred týždňom." smeje sa ďalej. Ale to sa už smejeme s ním.

Prestaneme až z vedľajšej miestnosti započujeme rozbíjanie veci.

"Asi ma hľadajú." zosmutnie Rei.

"Ale nenájdu. Nechápem, že ešte stále neprišli na to, že tu prespávaš." povie Chris.

Ľahneme si do postele a nevšímame si hluk vo vedľajšej izbe. Rei nás napodobí a za chvíľu spíme. O piatej ráno nás zobudí môj telefón. Strhnem sa zo spánku a posadím sa na posteľ. Rei a Chris sa na mňa pozrú.

"Prepáčte. To je brat. V noci mi vždy volá len keď sa niečo stane." ospravedlním sa.

"To nič. Zober to." povie Chris.

"Haló?" ozvem sa ho telefónu.

"Sebastiáne, môžeš.... prísť.... domov? Rodičia sa nevrátili......a pred chvíľou tu.....bola polícia, že....mali.....autonehodu." Zavzlyká do telefónu Okami. Stuhnem.

"Čo sa stalo, zlato?" spýta sa ma Chris.

"Dobre. Hneď som tam." poviem a zložím telefón.

"Niečo s Okamim?" pozrie sa na mňa Rei.

"Nie. Rodičia mali autonehodu. Musím ísť domov za ním." odpoviem.

"Fajn. Môžem ísť s tebou?" spýta sa Chris.

"Jasné, že hej. Ale Reia zoberme asi tiež. Bude to lepšie po tom, čo som počul." prikývnem.

"Hm. Tak poďme, nech tam nie je Okami sám." Popoženie nás Chris a vyskočí von oknom. So strachom sa na to pozerám.

Aké je moje prekvapenie, keď zistím, že to nie je tak vysoko. teda aspoň pre nás dvoch. Skočím za ním. Rei sa na nás pozrie a skočí za nami. Chris ho chytí do náručia, ako som zistil, tak to majú nacvičené, a potom sa rozbehneme preč. Pozriem sa na Chrisa a keď sa ho chcem spýtať či nie je Rei ťažký, tak ma predbehne a odpovie, že nie, že ho týrali tak, že má iba štyridsať kilo. To ma hrozne prekvapí ale tiež vystraší. To nie je normálne na chalana v jeho veku. Hneď to ale vyrovná tým, že od nedávnej doby pribral už desať kilo, ale stále má slabú imunitu. Ani sa nedivým. To mal len tridsať kilo? Nehorázne. jeho rodičia by mali ísť do väzenia. Dobehneme až k môjmu domu a hneď vojdeme do vnútra. Vybehnem do bratovej izby a uvidím ho sedieť na posteli a plakať. Prídem k nemu a objímem ho. Pritisne sa ku mne bližšie a pomaly sa upokojí. Keď sa upokojí úplne, tak zbadá Reia a Chrisa a zľakne sa.

"Čo tu robia?"

"Sú tu som ňou."

"Takže už si sa s ním dal dokopy?" pokúsil sa o úsmev.

"Vadí ti to?" spýtam sa.

"Nie. Som šťastný, že budeš šťastný," povie a ešte dodá, "a kto je ten druhý?"

"Som brat tuto Chrisa. A tiež chodíme spolu do triedy." pozrie sa na Okamiho Rei.

"Čo?" pozrie sa po chvíli na mňa.

"Asi si ma nepamätáš. Ako by si tiež mohol. Som v škole asi tak populárny ako môj braček a k tomu ešte neviditeľný. No skoro. Skoro nikto nevie, že sme bratia a tak mám problémy, ale keby sa dozvedeli, že je to môj brat, tak ma asi zabijú."

"Ty sedíš úplne vzadu, že?" prikývne.

"Ahoj. Ja som Okami."

"Teší ma, Rei." zoznámia sa.

"Okami, ale varujem ťa. V škole a na verejnosti ma radšej neoslovuj, lebo ťa začnú šikanovať rovnako ako mňa." zosmutnie Rei.

Ja s Chrisom sa na seba pozrieme.

"Ako to myslíš, Reii?" zadíva sa na neho Chris.

"V škole ma už dlhšie šikanujú za to ako vyzerám. Sťažoval som sa učiteľovi len raz hneď po tom, čo ma asi po tretíkrát zbili, ale povedal mi len, že nech neotravujem zo svojimi výmyslami, nemá na to čas. Išiel som aj za riaditeľom, ale tam som dopadol rovnako. Neskôr so započul rozhovor dvoch dievčat ako sa rozprávajú, že si neustále vymýšľam a že naši volali do školy nech mi nič neveria, že všetky zranenia si robím sám, aby som bol zaujímavejší a podobne. Nemajú mi nič veriť, ani keby som krvácal, že je to len nejaká náhrada, aby som upútal pozornosť. Nechcel som s tým ísť za tebou, lebo už aj tak máš dosť starostí a ja by som ti vyvolával ďalšie." dokončí Rei vyprávanie a Chris každým slovom viac a viac zúri.

Zato ja a Okami každým slovom viac a viac struhneme. Chris sa už chce rozbehnúť do školy keď ho chytím a pobozkám. Je to jediný liek, ktorý nám teraz môže pomôcť. Chris sa upokojí a bozky mi začne oplácať. Nevšímame si zaskočených výrazov Reia a Okamiho. Zaoberáme sa len sami sebou, keď to už zasiahne veľmi ďaleko a ja ho opriem o skriňu, tak nás od seba oddelia Okami a Rei. Zaskočení a omámení sa posadíme, ja na stoličku a Chris na posteľ, a naberáme do pľúc kyslík. Páni, vie úžasne bozkávať. Započujem chichotanie a oči mi padnú na Okamiho a Reia. Uvidím, že aj Chris sa nechápavo poobzerá. Okami nám ukáže hodinky a mi na to vyvalíme oči. O piatej sme išli od domu Chrisa za dve minúty ani nie sme tu boli a potom sme sa asi štvrť hodinku rozprávali než sme sa začali bozkávať. A teraz je už pol siedmej. To sme sa bozkávali viac ako hodinu? A čo je horšie, že do školy nestíhame. Za chvíľu zazvoní Chrisovi telefón a v ňom sa ozve Ter. Povie im, že dnes sa do školy nejde a nech prídu ku mne a zavesí. Zídeme dole a niekto zazvoní pri dverách. Otvoriť ide Chris, zatiaľ čo ja nachystám pre každého čaj. Než zazvonil Chrisovi telefón stihol nám Okami povedať, že rodičia sú v nemocnici v kóme a môžeme len čakať a dúfať. Prišiel som do obývačky kde už všetci sedeli a dívali sa na Reia a Okamiho ako na duchov. Neskôr sa dozviem, že nečakali, že máme bratov a ani to, že budú patriť do partie. Potom sme im povedali všetko čo povedal Chris mne a bol pokoj. Všetci to zobrali v pohode rozhodli sme sa s tým zájsť na políciu. Nebol to žiadny problém, keďže k ním Chris patril. Vlastne boli šokovaný, ale zobrali to a hneď si došli pre jeho rodičov. Potom zavolali aj do školy ako sa veci majú a malo by sa to zmeniť k lepšiemu. Policajný veliteľ bol zaskočený kde budú teraz bývať a tak sa dohodli, že Chris túto prácu vezme na plný úväzok a bude ako policajt v prestrojení, a že o brata sa postará. Viac nemusel hovoriť a všetko bolo vybavené. Takže teraz, aby som dodržoval zákon aj pred ním. Rozhodli sme sa, že dnes do školy nakoniec pôjdeme. neprišli sme tam až tak neskoro. Po druhej hodine je to do cela slušné si myslím, keď si zoberiete, kde sme boli. Cela triedy na nás vytreští oči, keď vojdeme do triedy. Teda iba na nás dvoch. Chrisa a mňa, lebo sme prišli ruka v ruke. Ostatný sa do lavíc prešmykli nezaujato. Dokonca aj učiteľ, čo bol na hodine na nás pozeral s ústami dokorán. Prešli sme okolo neho a ťahal som Chrisa do lavice. Cez prestávku bolo po škole rozhlásené, že spolu chodíme, ale nevšímali sme si to. Prechádzali sme sa po chodbách školy, keď sme zašli za jeden roh a uvideli sme ako nejaký druhák drží pod krkom Reia vysoko nad zemou a pod krkom. Bolo tam veľa deciek, ale iba sa na tom smiali. Chris k ním pristúpil a zakričal nech ho pustí. To sa stalo, ale ešte do neho kopol a potom sa otočil na Chrisa, ktorému z oči unikala vražda.

"A čo je ti do toho, koho šikanujem? Podľa mňa si dement, ktorý sa nevie rozhodnúť, na ktorej strane stojí. Raz im lámeš ruky a potom ich tu obhajuješ." vychrlí na neho dosť vysoký a silný chalan.

"Po prvé, oni si to zaslúžili a po druhé neznesiem keď niekto ubližuje môjmu bračekovi." zavrčí tak tichí a ľadovým hlasom, že keby som ho nepoznal tak bežím preč.

"To je tvoj br...brat?!" vyhŕkne na Chrisa tak, že sa otrasu okná a celá chodba sa na nás pozrie.

"Máš s tým problém? Alebo dokonca problém s ním? Ak áno, prečo si to nevyriadiš som ňou?" pomôže Reiovi na nohy a postaví sa proti tomu chalanovi, ktorý začal cúvať.

Reia chytím okolo pásu a dávam pozor aby sa nezložil. Ledva dýcha a ako som postrehol poriadne ho kopol do brucha. Všetci z chodby zmizli lebo zvonilo a zostali sme tu len mi štyria. Chvíľu potom ako som chytil Reia sa tu ukázal aj Okami. Položili sme Reia na zem a opreli o stenu. Nehovoril s nami, hlavu mal sklopenú a držal sa za brucho. Mali sme strach čo mu vlastne urobil. Chris mu zdvihol hlavu za bradu a pozrel sa mu do oči. V tom chcel Rei niečo povedať, ale z úst mu vytiekol prameň krvi. Zľakli sme sa viac, zvlášť keď mu začali pohasínať oči. Už nesvietili ako Pred pár minútami. Boli tmavšie. Vyhasínal z nich život. Okami sa rozplakal a chytil ho do náruče. Pozerali sme naňho ako na blázna, ale po chvíli nám došlo, že sa museli dať do kopy. A to boli spolu ani nie deň.
"Prosím, neopúšťaj ma." šepkal Okami Reiovi do ucha.
"Sanitka už ide." pribehol k nám Smit. Za ním sme videli bežať zvyšok partie.
"Rei? Rei...Rei! Rei...Rei...." začal vzlykať Okami viac a triasol Reiom.

Už nemal ani otvorené oči. Skoro nedýchal.
Musel som zadržať Chrisa a pritiahnuť si ho k sebe inak by išiel zabiť ho chalana, ktorý to Reiovi urobil. Započuli sme sanitku a o chvíľu neskôr už Reia viezli do nemocnice. Našťastie nebola ďaleko. My traja sme išli v sanitke a partia nás dobehla v nemocnici. Sedeli sme v čakárne a ja som utešoval jak svojho brata, tak svojho priateľa, keď k nám dobehli ostatný.
"Ako to vyzerá?" vyletí na nás Drei.
"Je na sále." odpoviem.....

Valentínske Šťastie - Zmena k lepšiemu 3.