Valentínske Šťastie - Zmena k lepšiemu

        Zdravím. Volám sa Chris a som nezaujímaví a nudný stredoškolák, v podstate ako každý šestnásťroční chalan. Mám dosť priateľov, ale niečo mi v tom živote predsa len chýba. O tri dni je Svätý Valentín a ja budem ako každý rok oslavovať sám. Každý rok sa v tento čarovný deň všetkých zamilovaných, 14.2., motám po uliciach nášho zapadnutého a skoro zabudnutého malomesta. Nie je to zapadákov, skôr by som povedal, že Drakov je väčšia dedinka. Útulná a "tichá". S priateľmi sa skvele bavíme na ihrisku a robíme sprostosti na hojdačkách, keď zrazu niekto nadhodí tému Sv. Valentín. No nezabili by ste toho dotyčného? Dátum 11.2. nie je práve môj šťastný. Každý rok to isté. Dobré sa bavíme, keď sa ani neviem ako začne téma Valentín. Snažím sa nájsť si pekného, milého a dobrého chalana, ale je to vôbec možné? Taký chalani už tisíc rokov neexistujú. Áno správne. Som gay. Každý ma odsudzuje predčasne a nemajú ma radi. Jedine táto parta, ktorá sa skladá zo štyroch báb a piatich chalanov, keď počítam aj seba, ma berie takého aký som. Tiež som dosť silný a neraz som im aj niekomu inému zachránil krk pred jednou bandou rebelov. Zostali tým tak zaviazaný, že sme sa stali priateľmi a mňa zvolili za vodcu tejto nezbednej, ale ľudstvu prospešnej bandy. A ja som rád. Ako, nie, že im chcem rozkazovať. Tak sa správny vodca nechová ani nápad. Nechávam ich robiť si čo chcú, len keď cítim, že to zachádza až moc ďaleko, jednoducho zakročím a hneď ma poslúchnu. K takémuto šéfovi sa chrbtom nepostaví nikto. Zvlášť keď si zvážite, že by som ich dokázal prebiť všetkých naraz. Ale to sem nepleťme. Toto je úplne od veci. Takže sme sa dostali k téme Sv. Valentín. Pozriem sa po parte a očami sa zastavím na Dreiovi. Mohol som si to myslieť. Každý rok tu tému začína on. Ako prvý z partie mal priateľa, a tak sa zapísalo do našej imaginárnej knihy zvykov, že každý rok začne hovoriť o Valentíne. Ani neviem ako k tomu došlo. Drei je rovnako vysoký ako ja, takže má stošesťdesiatpäť centimetrov, má krátke blond vlasy a modré oči. Tie iskričky čo mu v nich pohrávajú sa nikdy nezastavia. Žiaden div, že bol zadaný ako prvý. Chodí s jedným chalanom, ktorý sa do našej partie pridal pred pár rokmi. Musím uznať, že sa perfektne doplňujú. Ter, tak sa chalan volá, sa od Dreia nepohne ani na chvíľu. Má krátke čierne vlasy a zelené oči. Vlastne, v tejto partii chodia spolu navzájom. Zo začiatku sme boli len piati. Ja, Drei, James, Kara a Džena. Potom sa k nám pridal Ter, kvôli Dreiovi, Lara, kvôli Kare, Smit, kvôli Džene a Lir, kvôli Jamesovi. Len ja nemám nikoho. Už zase.

"Chrisi, hej Chrisi!" okríkne ma Kara.

"Čo je?" asi som sa zamyslel viac ako som si myslel.

"Kara sa ťa asi pred štvrť hodinou pýtala, či máš v úmysle si tento rok niekoho nabaliť alebo ti máme pomôcť." povie s úsmevom James.

"Neviem. Osud, čas aj láska sú ku mne nemilosrdní. Myslím, že to nechám na náhodu, keď si tí traja dali pauzu." zasmejem sa ironicky.

"Páni. Ja som netušil, že poznáš osud, čas, lásku a dokonca náhodu osobne. Keď s nimi budeš zase v kontakte, tak mi ich pošli. Mám na nich veľkú prosbu." vyvalí na mňa oči Drei s predstieraným prekvapením.

"A to vieš, že poznám. Každý rok sa na mňa tí traja vykašlú a tak som sa obrátil sa tetu náhodu. Možno budem mať viac šťastia. Inak Keď ich uvidíš, tak sa nezľakni. Sú prítulný a krotký asi ako rozzúrený medveď v tvojej posteli." usmejem sa na neho.

"Jéj. Takže ti máš v postieľke macka? Toho chcem vidieť!" zajasá hrane Džena.

"To vieš, že mám. Je vážne prítulnejší ako mačka. Na to sa spoľahni, že ťa neroztrhá len čo ťa uvidí." poviem ironicky s priateľským úsmevom.

"Si zlý." akože sa naštve Džena.

"Vďaka. Tvrdo som na tom pracoval a ešte mi to nikto nepochválil." poďakujem so smiechom.

Všetci sa dáme do smiechu. Je to fajn partia. S nimi sa fakt nikdy nenudím. Niektorí dokonca popadajú z hojdačiek, čo sa nemôžu prestať smiať. Keď sa trochu upokojím, ale ešte aj tak sa trochu smejem, pozriem sa na chodník pri obchode cez cestu a smiech ma hneď prejde. Vyrovnám sa na hojdačke a pozerám do tých najkrajších zlatých očí aké som kedy videl. Počujem, že mi niekto niečo hovorí, ale vôbec nereagujem. Cítim, že ten chalan sa pozerá na mňa rovnako ako ja na neho, ale neuhnem pohľadom ani o milimeter. Zrazu sa pri ňom objaví nejaký menší chalan ako je on a odvedie ho preč.

"Ale, ale. Niekto sa nám tu zamiloval." započujem blízko mňa Jamesa.

Zľaknem sa a pozriem sa na neho.

Keď sa dosmejeme, pozriem sa na Chrisa. Začnem sa ho niečo pýtať, ale vôbec nereaguje. Prejdem mu rukou pred očami, nič. Zamierim svoj pohľad teda smerom, ktorým sa pozerá a hneď mi to docvakne. Začnem sa smiať až sa neudržím na nohách, takže keby ma Ter nezachytil skončím na zemi. Všetci sa po mne nechápavo pozrú a potom na Chrisa.

"Čo mu je, Dreii? A čo je tebe?" spýta sa James.

"Pozri sa na druhu stranu ulice podľa jeho príkladu a uvidíš."

James aj ostatný sa pozrú jeho smerom a hneď im v očiach zažiaria iskričky šibalstva. Čo zase chcú urobiť? Vidím ako ku chalanovi pribehne nejaký iný a začne ho ťahať preč. Je jasné, že sa mu nechce odísť, ale nemá na výber. Potom započujem Jamesa.

"Ale, ale. Niekto sa nám tu zamiloval."

To preberie už aj Chrisa a nechápavo sa po nás rozhliadne ako by niečo hľadal. Je úplne mimo. Rovnako mimo ako som bol ja, keď som po prvýkrát uvidel Tera. Iba si povzdychne a viac to nekomentuje. Viem čo tento druh povzdychu znamenal. Áno, za tie roky čo sme priatelia som o ňom zistil dosť a naučil sa rozpoznávať jeho povzdychy a iné znamenie. Tento povzdych znamenal beznádej. Myslí si, že to bolo len chvíľkové pobláznenie, a že už ho nikdy neuvidí. Ak to ale bol chalan jeho osudu, tak im čas cestu ešte veľa krát skríži. No to ukáže iba čas. Našťastie je náš vodca tak mimo, že nás rozpustí domov na rozkaz o štvrtej, čo sa ešte nikdy nestalo. Moc nám rozkazy nedáva, ale poslúchneme. Aj tak máme na práci zaujímavejšie veci.

Prídem domov, na môj vkus až príliš skoro, ale nevšímam si to a ľahnem do postele. Pri premýšľaní o tom chalanovi zaspím. No to možno nebol najrozumnejší nápad, pretože sa mi o ňom celú noc sníva. Predstavte si, čo všetko tých pár minút, keď sa pozeráte do oči svojho osudu a ani o tom neviete, dokáže urobiť s ľudskou mysľou a podvedomím. Je to ako zázrak.

Ráno sa zobudím o šiestej ráno. Vypnem budík čo mal zvoniť každú chvíľu a oblečiem sa. Bohužiaľ škola nepočká. Už je dosť, že včera som sa zo školy vyvliekol. Teda presnejšie povedané, bol som za školou. Zídem dole na raňajky a hneď sa mi dostane kázania od matky. Moc si ju nevšímam, som zvyknutý. Keď sa naraňajkujem, prehodím si tašku cez plece a s jednoduchým "Ahoj" odchádzam z domu. Na križovatke ako každé ráno sa stretnem s ostatnými a spolu ideme do školy. Výhoda je, že chodíme do rovnakej triedy, takže máme rovnako dosť času. Cestou sa rozprávame o všetkom čo nás napadne, ale mám pocit ako by nás niekto sledoval. Keď sa otočím asi po tridsiati krát, tak na mňa prehovorí Drei.

"Čo je? Vidíš tam snáď ducha?"

"Nie, len mam pocit akoby nás niekto sledoval."

"Vážne? Ja nič necítim. Počuj nesleduje náhodou len teba?" pozriem sa na Karu ako na blázna.

"Mňa? Prečo by mali sledovať práve mňa?"

"No, postavu más na zjedenie, vlasy krátke a čierne ako polnočná obloha a oči tmavomodré s iskričkami ako hviezdy na nekonečnom nebi...." zasnil sa James a keby ho Lir neskrotil pekne mierenou ranou do hlavy asi by sníval do teraz.

"Daj si pozor na jazyk pokiaľ chodíš som ňou. Rozumieš?! Alebo to mal byť rozchod?" zastaví sa Lir a zabodne svoje čierne oči do Jamesa. Je oveľa vyšší ako on, ale klape im to.

"Čo.....čože?! Neblázni. Ja som to tak nemyslel, že mi to odpustíš? Si jediný koho milujem, len som na Chrisovi menoval jeho prednosti." bráni sa James a skočí Lirovi okolo krku. Ten ho s radosťou objíme okolo pasu a pobozká ho.

"Fajn. Ak ste si to vydiskutovali, tak si pohnime do triedy." zasyčí naštvane Džena.

"Hej, Chrisi. Ešte stále cítiš, že ťa niekto sleduje?" otočí sa na mňa Ter. Spozorniem. Úplne som na to zabudol.

"Hej. Stále to cítim."

"Myslíte, že by to mohol byť ten zo včerajška?" spýta sa Lara pred triedou. Stuhnem.

"Ako ťa to napadlo?" vydolujem zo seba nakoniec.

Len pokrčí ramenami a chytí Karu za ruku. V ten moment sa otočia a idú do lavice. Po chvíli si posadáme všetci a keď zazvoní, do triedy vojde učiteľ a rozpovedá sa.

"Tak, žiaci. Prajem vám pekné ráno a chcel by som vám hneď na úvod predstaviť nového žiaka a vášho spolužiaka Sebastiána Golda. Prisťahoval sa sem nedávno, tak mu to tu ukážte."

Hneď ako to dopovie sa otvoria dvere a do vnútra vojde ten chalan zo včerajška. Učiteľa si nevšímam keď niečo hovorí, pretože sa pozerám do tých najkrajších oči aké som kedy videl. Hneď ako ho zbadajú ostatný s partie sa začnú otáčať raz na mňa a raz na neho. Začnú sa smiať keď im dôjde, že je to ten zo včerajška, čo mi ukradol srdce na prvý pohľad. Som tak zasnívaný, že si nevšimnem, že už nie je pred tabulou, ale pri mne a pýta sa či je tu voľné miesto. Ako inak než sa usmejem a kývnem.

Takže ideme do novej školy. S rodičmi a s bratom sme sa sem prisťahovali len pred týždňom a dnes ideme do novej školy. Horor. Zase neznáme tváre a zase sa mi budú chcieť všetci zapáčiť, len preto ako vyzerám a nie preto, čo mám v srdci, podstatne ako na každej inej škole. Predsa len zlaté oči a čierne vlasy sú ako v snoch. Nie každý ma zlaté oči a u mňa je to ako prekliatie. Zamierime cestou čo nám ukázala mamka a potichu dôjdeme až do školy. Zamierime hneď do riaditeľne a tam dostaneme rozvrh, knihy aj vysvetlenie ako sa tu veci majú a pošle nás do tried. Ja idem do druhého ročníka, zatiaľ čo braček do prvého. Vo dverách sa zrazím z učiteľom a všetko mu poviem. Dohodneme sa, že ma predstaví a potom vojdem. Ako povie tak sa aj stane. Aké je moje prekvapenie, keď v poslednej lavici uvidím toho chalana zo včerajška. Priznám sa, že som sa doňho zamiloval na prvý pohľad, ale neviem či aj on do mňa. Priznám sa aj k tomu, že učiteľa skoro nevnímam a svoj pohľad v píjam do jeho krásnych tmavomodrých očiek v ktorých si hrá pár neposlušných iskričiek šťastia a prekvapenia. Na učiteľovu poznámku nech si sadnem kam chcem sa porozhliadnem po triede a uvidím, že nikto zo mňa nemôže spustiť očí až na pár jedincov, čo sa snažia zadržiavať smiech. Tiež uvidím, že miesto je voľné len pri chalanovi, čo vyzerá, že by ma chcel hneď a zaraz dostať do postele, dievčati, čo si už maľuje pery sýtym rúžom a pri mojom známom-neznámom. Neváham ani chvíľku a prídem k jeho lavici. Spýtam sa či je tam voľné miesto a ten sa na mňa usmeje a prikývne. Otočí sa do okna a pozerá sa na oblohu. Začujem, že cela trieda aj učiteľ zatají dych akoby čakali niečo iné. Spýtam sa čo je a ta žiačka čo sedí sama mi hneď odpovie.

"Daj si pozor. Pri Chrisovi do teraz nesmel nikto sedieť. Je veľmi nebezpečný a zlý. Pár žiakov s tejto triedy sa pridalo do jeho partie a keď sa dostali do ne bezpečia tak Chris tých útočníkov, aj keď ich bolo napríklad v jeho prípade LEN sedem, tak skončili pri najlepšom v kóme. Jedného už aj zabil, že vraj v samo obrane a policajti ho prijali, že im bude pomáhať kde bude treba. Daj si pozor. Každého kto si tam sadol za jeho neprítomnosti alebo keď sa ho len opýtal či tam je miesto, tak skončil väčšinou so zlomenou rukou či nohou. Pokojne si poď sadnúť sem. Ja ťa nezožeriem." zasmeje sa keď dokončí rozprávanie.

Pozriem na Chrisa. Doslova vidím ako mu z tváre zmizla farba a ako sa snaží potlačiť slzy. Neverím, že by to dokázal. Mám sto chutí ho objať a držať v náruči, aby sa upokojil. Učiteľ si už nič nevšíma a začne vykladať nejakú látku. Celu dobu sa po očku pozerám na Chrisa, ako ho nazvalo dievča, a je mi smutno keď vedľa mňa sedí so sklopenou hlavou a slzami na krajíčku. Po nekonečne dlhej dobe zazvoní a Chris ako na zavolanie vyletí z triedy. Idem za ním, keď mi cestu na chodbe odreže nejaká banda.

"Čo od neho chceš?" vyletí na mňa jedno dievča z partie.

"No tak Dženo, upokoj sa." chlácholí ju nejaký chalan. Podľa náznakov jej priateľ.

"Chcem sa s ním porozprávať. Vôbec, kto ste!?" spýtam sa ľadovo.

"Sme jeho priatelia a on je náš šéf, takže sa oňho bojíme. Si jediný koho si pustil takto blízko k telu okrem nás a jediný komu dovolil sedieť na tom mieste. Včera a ani dneska na hodine ak si si všimol, z teba nemohol pustiť oči." zakončí jeden chalan.

Malý blondiak a podľa toho ako sa tisol k jednému vyššiemu chalanovi za ním, som usúdil, že je to jeho priateľ.

"Hej, všimol. Ani ja z neho nemôžem spustiť oči. Veríte na lásku na prvý pohľad?" spýtam sa.

Všetci sa na mňa pozrú ako na ducha. Potom sa trochu rozostúpia a blondiačik mi povie len, že je na streche. Poďakujem sa mu a bežím na strechu. Síce neviem kde sa nachádza, ale idem tam kam ma srdce tiahne a prekvapivo na tej streche skončím. Poobzerám sa a uvidím ho sedieť v rohu pri stene ako plače. Nechápem. Ten chalan čo ho to dievča vykreslilo v triede nie je rozhodne ten, čo sedí tu predo mnou. Prídem k nemu, sadnem si pri neho a opriem sa o stenu. Nečaká to a tak sa poriadne zľakne a zostane na mňa nechápavo pozerať.

Sedím na streche a plačem ako už toľko krát. To dievča je veľká klebetnica. Každému povie to čo nemá. Ale toto bolelo. Je to síce všetko pravda a chcel som to utajiť, ale minulosť ma dostala. A čo je najhoršie pred tým čo milujem. Teraz sa mi bude určite straniť a bude ma považovať za vraha ako všetci ostatný. Iba moji priatelia a polícia vedia ako to skutočne je a kto sú tí chlapi, ktorým ubližujem a prečo to robím. Neviem ako dlho takto sedím, keď zrazu cítim ako si pri mňa niekto prisadne. Zľaknem sa, ale keď uvidím kto to je tak sa naňho zostanem len nechápavo pozerať. Čo on tu robí?

"Neboj sa. Neublížim ti. Vieš, neverím tým veciam, čo povedala ta sliepka, ale aj keby to bola pravda je mi to jedno. Verím, že na to máš svoje dôvody, ktoré pozná len málo kto. Ahoj, volám sa Sebastián. Asi sa predstavujem neskoro, ale neskôr lepšie ako vôbec. Ty sa voláš Chris, nemám pravdu?" usmeje sa na mňa.

"Á...áno. Rád ťa poznávam. Poviem ti, že to čo hovorila tá, podľa teba sliepka, podľa mňa totálna krava skrížená s papagájom je pravda. Poviem ti tie dôvody, ale nikomu ich nehovor. Tí chlapi čo ich naháňam, a podobne, sú veľmi nebezpeční väzni, ktorý utiekli z jednej väznice. Bolo to aj v správach asi pred dvoma rokmi. No a jeden deň ohrozovali mojich priateľov, pár ich chcelo znásilniť a zabiť iný len zabiť, a tým sa to všetko začalo. Neudržal som sa a pár tých chlapov som zmlátil do bezvedomia jedného som zabil. Policajti na to brali ohľad a po pravde boli nadšený akú mám veľkú silu a prijali ma medzi seba ako dočasného policajta, takže mám výhody ako oni. Ponúkli mi, že po strednej sa k ním môžem pridať na plný úväzok, tak som to vzal. Môžem používať zbraň, ale radšej sa bránim vlastnými rukami ako nejakým kusom šrotu. Toto vedia len moji priatelia, polícia a teraz ty. Rodičia a všetci ostatný ma majú len za nájomného vraha, ktorý nič iné nevie. S tými žiakmi, čo si pri mňa chceli prisadnúť som mal menší konflikt. Niektorí ma chceli dostať do postele, buď dobrovoľné alebo násilím, iný sa zase chceli dostať do mojej partie podplácaním, len aby boli v bezpečí, iný zase otravovali, že som len otravná štetka, ktorá sa vláči s kade kým na zavolanie." dokončím stále so sklopenou hlavou.

Cítim ako každým ďalším slovom stuhne viac a viac, hlavne ku koncu rozprávania. Nemám toľko odvahy sa naňho pozrieť a tak tam sedím ako päť peňazí a úplne ignorujeme zvonenie.

Valentínske Šťastie - Zmena k lepšiemu 2.