V. Prebudenie

Keď som stratil vedomie, nastala tma. Tá však netrvala dlho. Nikoho som nevidel, nikto sa nezjavil, aby mi vysvetlil, čo sa stalo, ale objavil som sa v nejakej zvláštnej miestnosti. Trochu mi pripomínala muklovskú galériu. Na stenách boli rámy, ale namiesto obrazov sa v nich prehrávali rôzne události, z ktorých som mal pochopiť, čo som, čo sa stalo a čo sa práve deje. Je to zvláštne ale táto prechádzka touto zvláštnou históriou mi ukázala veľa. Viem presne na čo som sa zmenil a že mám ďalej počúvať a učiť sa zo svojho inštinktu. Neviem, čo ma čaká keď sa preberiem, ale viem, že všetko bude iné. V poslednom ráme som videl aj svoju vlastnú premenu. Zničil som veľké územie, ktoré som si označil a teraz patrí mne. Na úplnom konci “galérie” viselo na stene zrkadlo so zlatým rámom. Pozrel som sa na svoj nový odraz. Vlasy čierne, dlhé, kučeravé s fialovými ligotavými prameňmi. Trochu ako nočná obloha posiata hviezdami. Keď chytím pramene, zistím, že to nie je žiadny doplnok, ale moje skutočné vlasy. Oči mám stále žiarivo zelené. Zrazu sa môj odraz začne meniť. Belmo mojich očí zčerná a dúhovky sa mi zmenia na ametysty. Okolo očí a na rukách kam vidím mi začali vystupovať žily celé čierne. Zuby sa mi zaostrili, pripravené trhať. Zrazu sa v zrkadle objaví nejaké miestnosť, vidím samého seba ležať na posteli, celý čierny a špinavý. V izbe sú rôzny ľudia. Spoznávam Snapea a Malfoyovcov. Čudujem sa, čo sa deje. No to hneď zistím. Sledujem a učím sa o nových skutočnostiach. Na konci som neskutočne naštvaný na Dumbledora a ostatných, čo sú do tohto zapletení. Vzali mi rodinu.

“Teraz si sám sebou, buď sám sebou vždy. Ber si to čo chceš a na priania druhých zabudni. Nikto ťa nenúti robiť to, čo nechceš ty sám, Hadrian. Teraz keď vieš pravdu, choď a ži svoj nový život so svojimi druhmi,” ozval sa zo zrkadla ženský hlas.

Usmejem sa na svoj odraz, ktorý sa opäť objavil. Áno. Budem žiť. Budem mať rodinu, po ktorej tak dlho túžim. Nič iné mi netreba. Ale, tí ktorí mi to vzali, všetci zaplatia.

Konečne sa začnem prebúdzať do prítomnosti. Som neskutočne hladný. Na zemi v izbe vidím mŕtve zvieratá. Veľmi sa na tom nepozastavujem. Nechám konať svoj inštinkt a vo svojej zmenenej podobe sa vrhnem na zvieratá. Ani si neuvedomujem, že som ich zjedol všetky a moje sily sa rýchlo obnovujú. Keď po zvieratách neostane na zemi nič iné ako krvavý fľak, rozhodnem sa ísť do kúpeľne. Voda vo veľkej vani je už napustená a príjemne teplá. Vo vode sa uvoľním a zmyjem zo seba všetku špinu. Keď sa uvoľním, a zmením sa späť, aby som už nemal čierne žili ako pri love, vedľa vane sa objaví domáci škriatok.

“Elsy bolo povedané, aby pripravila šaty pre Čistokrvného, pane,” zapiští vysokým hlasom.

“Ďakujem Elsy. Kto ťa poslal? Vedia už obyvatelia, že som hore?” usmejem sa.

“Nikto nevie, že sa Čistokrvný prebudil, pane. Poslal ma starý otec škriatkov. Vybral staré šaty majiteľov, ktoré, boli upravené a ktoré Čistokrvného najviac reprezentujú,” ukloní sa.

“Ďakujem Elsy. Môžeš ísť. Už to zvládnem. Ešte skús vyčistiť izbu. Je mi ľúto toho krvavého fľaku,” povzdychnem si.

“To je v poriadku pane. Izba je čistá a pripravená pre vaše použitie Čistokrvný,” ukloní sa a zmizne.

Milé stvorenie. Vyzerá, že sa tu elfom celkom darí. Úprimne teraz nechápem, čo mal Dobby za problém v mojom druhom ročníku. Po hodnej chvíli, keď sa voda trikrát vymenila, čo bola stále špinavá odo mňa, konečne vyleziem von čistý a svieži. Už dlho som sa necítil tak dobre. V teplom župane prejdem späť do izby, kde na posteli už čaká oblečenie. Vysoké čierne čižmy, čierne kraťasy, obtiahnuté čierne tričko bez rukávov s priliehavým rolákom a krásny čierny plášť s fialový I doplnkami, s dlhými rukávmi, so zapínaním, len na vrchnej časti tela, s krásnymi zlatými gombíkmi a otvorený okolo nôh. Usmejem sa a prejdem od šiat k zrkadlu so stoličkou. Vlasy mám rovnako krásne ako v zrkadle v galérii a krásne sa lesknú na slnečnom svetle, ktoré presvitá cez okno. Bohužiaľ netuším ako si ich mám učesať. Prvýkrát mi vlasy nestoja ako vtáčie hniezdo a skutočne potrebujú upraviť a učesať.

“Elsy?” zavolám elfku, ktorá sa mi už pred tým predstavila.

“Áno Čistokrvný?”

“Môžeš mi prosím pomôcť učesať vlasy?” usmejem sa.

“Samozrejme! Bude mi veľkou cťou pane!” vyskočí šťastne malý elf.

Zasmejem sa a nechám elfku robiť čo vie. Ja zatiaľ pomocou mojej mágie vyčarujem krásnu snehovú guľu, ktorá zobrazuje moje územie. Vidím v nej ako sa krásne obnovuje príroda, domy miznú a spájajú sa do jedného veľkého hradu. Stále je to veľmi temné miesto, kde slnečný svit len tak neprenikne, ale je to krásne. Ani nie o desať minút mám vlasy učesané okolo hlavy ako korunku a voľne rozpustené. Jednoduché a pekné. Poďakujem sa elfke a následne sa už oblečiem do pripravených veci.

“Večera sa podáva za desať minút v hlavnej jedálni ak máte záujem sa pridať,” spýta sa elfka.

“Áno Elsy. Ďakujem. Môžeš ísť. Cestu nájdem sám,” usmejem sa a keď elfka odíde, opustím izbu.

Manor vyzerá veľmi pekne. Chodby sú veľké a tiché. Počuť v nich len moje kroky. Rozmýšľam, či budú na večeri všetci.

Sírius

Úprimne keď som odišiel s Rémusom z Grimmauldového námestia, nečakal som až takýto zvrat udalosti. Harry je môj syn Hadrian. A James bol synom Voldemorta. To je tiež neskutočné, ale po rozhovore, ktorý sme mali, tomu naozaj verím a dám Voldemortovi šancu aj s mojim synom. Je to predsa len jeho vnuk. A našiel som dokonca aj svojho brata. Len dúfam, že šťastie nepotrvá krátko. Už raz mi to všetko bolo vzaté. Práve sa chystáme na večeru. Už sme s Remom dlho nemali poriadne jedlo. Pri stole chýba už len náš syn.

“Narcisa, drahá, nevedel som, že sa k nám dnes večer pripojí aj Fenrir,” poznamená Lucius, keď ostane prestretý posledný tanier pri mne, kde nikto nesedí.

Áno, vieme, že je tu a síce nám povedali, že aj tam je príbeh iný, ale zatiaľ stále nevieme aký. Navyše je za stolom veľa miesta, neviem, prečo ho dali ku mne.

“Fenrir je u svojej svorky. Nespomínal, že by sa stihol vrátiť,” odpovie namiesto Narcisy Tom.

“Doly?” zamračí sa Narcisa.

“Pani volala Doly,”

“Áno. Prečo je prestretý tanier navyše? Fenrir sa už vrátil?”

“Nie. Fenrir Greyback sa nenachádza na pozemku,” odpovie elf.

“Tak pre koho je pripravený tanier?” spýta sa Lucius.

“Ten je asi pre mňa. Ospravedlňujem sa, že som sa k vám nepripojil skôr,” ozve sa od dverí jemný hlas.

Pozriem sa na dvere a vyvalím oči. Hadrian. Keď ma zbadá usmeje sa a v očiach mu vidím slzy. Postavím sa a o chvíľu ho mám plnú náruč. Evidentne zdedil niečo ako upírsku rýchlosť.

“Mamička,” zašepká mi do ramena.

Je stále takmer o hlavu nižší ako ja a ja nie som práve najvyšší. Z ich otcov som najnižší.

“Už ťa nikdy neopustím,” zašepkám mu do vlasov.

Je nádherný. A akoby mal vo vlasoch Ametystové ligotavé nite. Môj malý chlapec.

“Dobre ráno, Harry,” pozdraví ho Alexander.

“Ďakujem dedko. Viem všetko, čo sa stalo. Viem, kto ste vy, aj kto som ja,” usmeje sa na nich Hadrian.

“V poriadku. Pridáš sa k nám na večeru?” spýta sa Tom.

“Iste. Ďakujem, že ste ma sem vzali. Bez vás by som nezistil kto som,” poďakuje sa Hadrian.

S úsmevom ho presuniem na stoličku medzi mnou a Rémusom.

“To nestojí za reč. Som rád, že si tu. Konečne vyšli na povrch všetky pravdy,” pousmeje sa Tom.

“Čoskoro sa však budem musieť vrátiť na svoje územie. Hrad už skoro stojí a potrebujem zariadiť nejaké veci,” povzdychne si Hadrian.

“Čo tým myslíš, vrátiť sa tam? To miesto je hrozné. Iba spálenisko,” ozve sa Regulus.

Zamračím sa naňho. Čo jemu je do toho? Hadrian môže byť jeho synovec, ale to je všetko.

Harry

V jedálni pri stole je rušno. Sú tu naozaj všetci a nečakane sa tu objavili aj moji rodičia. Je príjemné mať rodinu. Škoda, že sa čoskoro musím vrátiť do svojho nového hradu. Moja mágia ešte nie je úplne stabilizovaná, kým nebude moje územie kompletné. A byť teda mimo môjho územia tento proces predlžuje. Odkedy som prišiel do jedálne neodvážil som sa pozrieť do očí mojich dvoch druhov. Boli síce z druhej ruky informovaní, že sú moji druhovia, ale neviem, ako sa k tejto situácii cítia. Nechcem ich nútiť zaviazať sa ku mne. Zvlášť keď viem, že Snape ma od prvého dňa nemal rád, aj keď dôvod je mi skrytý.

“Čo tým myslíš, vrátiť sa tam? To miesto je hrozné. Iba spálenisko,” ozve sa Regulus.

Povzdychnem si.

“Neviem síce prečo táto správa Regulusa tak veľmi zaujíma, ale určite ťa tam nenecháme ísť samého. Nech je to kdekoľvek,” chytí ma za ruku môj druhý otec.

Usmejem sa naňho.

“To o čom hovorí Regulus je miesto kde som žil pred tým. Bývalá muklovská štvrť. Teraz je pod mojou bariérou a mágia, počas môjho dedičstva, zničila všetko vo vnútri bariéry. A áno, môže to prísť ako spálenisko, ale práve z toho popola, zo zvyšku budov a tvorov sa stavia moje sídlo, môj hrad. Hrad skoro stojí, ako som povedal, ale mágia je stále nestabilná. Musím tam ísť, aby som proces stabilizácie urýchlil, nakoľko keďže som preč, to trvá dlhšie. Nikto vás tam nenúti ísť, alebo tam žiť,” odpoviem.

Oči stále zameriavam na svoj tanier, kde už mám naložené nejaké ovocie.

“Hadrian, po večeri by sme sa mali asi porozprávať,” navrhne môj dedko Tom.

“Tých rozhovorov by malo byť viac, ako tak cítim vybrácie pri tomto stole,” poznamená môj druhý dedko Alex.

“Samozrejme. Som si vedomý, že je tu toho dosť, čo je potrebné vyriešiť. Po večeri sa môžeme porozprávať,” povzdychnem si.

Pozriem sa na svojho dedka Toma, ktorý prikývne. Dnes ma čaká ešte ťažký večer. Na niektoré rozhovory sa práve neteším.