V. Nadobudnutá Moc

V.

Rémus

                   Keď sa za ňou zavrú dvere, stále stojíme na mieste. Riaditeľ sa tiež pozrie na tých dvoch.

“Môžem vedieť, čo vás to napadlo? Koľko ste v tej knižnici boli?” spýta sa s povzdychom.

“Pár hodín?” zamrmle Harry.

“Môžeme vedieť, čo ste tam hľadali?” spýtam sa naštvane.

My tu o nich máme strach a oni si čítajú knihy!

“Kto sú tí duchovia,” zaspáva Ron.

“Aký duchovia?” zamračí sa Sev.

“Tie dve ženy, ktoré sa nám ukázali v sne a chceli, aby sme našli……..” zaspí Harry.

“Čo máte nájsť?...... Kto sú tie ženy?” spýta sa zamračene Brumbál.

“Rowena z Bystrohlavu a Helga z Biflomoru,” zívne si Ron a tiež zaspí.

Nechápavo sa na nich pozeráme.

“Pán riaditeľ, čo sa to tu deje?” spýta sa zamračene James.

“To sám neviem…… v každom prípade bude lepšie, ak to nebudete riešiť a keby sa čokoľvek stalo, tak ich priveďte ku mne,” odpovie riaditeľ.

S povzdychom nakoniec súhlasíme a môžeme len dúfať, že nám to raz povedia. Je okolo nich viac tajomstiev ako sme si mysleli, ale aj tak mám Harryho stále rád. Opatrne vezmem Harryho do náruče, Severus vezme Rona a s riaditeľovím dovolením sa dnes namiesto vyučovania budeme starať o našich partnerov.

“James, ty choď na vyučovanie. Niekto tam musí byť, aby sme mali poznámky,” pousmeje sa Sírius.

“Ale bez vás sa tam unudím k smrti,” povzdychne si.

“To sa unudíš aj s nami. Sírius má pravdu, asi po prvýkrát… mal by si ísť na hodinu,” pozriem sa na Jamesa.

“Prekvapivo súhlasím s Blackom,” prehodí Severus.

“Sklapni Snape! Teba sa nikto nič nepýtal!” odfrkne si naštvane James.

Hneď ako to dopovie, tak ho nejaká neviditeľná silná tlaková vlna odhodí na neďaleký múr. Zostaneme na to valiť oči. Čo sa práve stalo?

“James, si v poriadku?” spýta sa Sírius.

“Áno…… čo sa stalo?” postaví sa celý dolámaný.

“Možno ťa to odnaučí chovať sa ako pokrytec,” otočím sa na Rona, ktorý je hore.

Severus ho opatrne položí na zem. V mojom náručí sa pohne Harry.

“Ron, to myslíš vážne? Slabšie to nešlo?” zívne.

“Čo som ho mal prehodiť cez stenu? Už teraz mi robilo problém byť tak jemný!” odfrkne si Ron.

“Mohol si ho aspoň vyhodiť z hradu do lesa. Z toho by si vzal lepšie ponaučenie, keby ho Aragog trochu ponaháňal, než z tohto úderu hlavy,” pousmeje sa a zavŕta sa mi do náruče.

Ron pretočí oči a vojde do Komnaty, ktorá je už neďaleko nás.

“Vráť sa na hodinu James. Ak sa mu teraz ukážeš na oči, v najlepšom prípade to neprežiješ,” zašepká ešte Harry než opäť zaspí.

Nechápavo sa na seba pozrieme a potom Severus odíde za Ronom. James sa radšej vytratí na vyučovanie a my so Sirim nakoniec tiež zájdeme do Komnaty, kde sú dve veľké postele s uprostred nich krb. Ron leží na jednej z nich a Severus sedí na gauči pred krbom. Sírius si ide sadnúť za ním a ja zatiaľ uložím Harryho do druhej postele. Je taký zlatý keď spí. Prejdem za tými dvoma na gauč a ticho pozeráme do plameňov. Kto je ale Aragog?!

Ron

                   Opäť bežím s Harrym po lese, ale tentokrát sa obaja objavíme pred hradom. Všade okolo je veľa ľudí a obloha je krvavo červená. Tí ľudia sú naštvaný. Onedlho sa ocitneme priviazaní k dreveným kolom na hranici. A potom to uvidím.

“Ron! Čo sa to deje?!” zakričí na mňa Harry.

Je ho zle počuť, pretože tí ľudia hrozne kričia.

“Pozri sa pred seba!” ukážem hlavou na veľký kopec.

Je tam na rovnakej hranici priviazaný Richard Chrabromil! Pozrieme sa s Harrym na seba. Ten sa potom zadíva k hradu. Pozriem sa jeho smerom a hneď pochopím, čo vidí. Zakladateľky stoja pri bráne a snažia sa zastaviť tých ľudí. Už je ale neskoro. Zapália hranicu, kde je Richard a potom zapália aj tú našu. Posledné čo vidíme a počujeme sú Zakladateľky.

“Odčiňte naše hriechy!”

Zobudím sa a prudko sa posadím na posteli. Hneď sa ocitnem v Severusovej náručí. Pozriem sa okolo. Žiadne plamene. Pozriem sa na Harryho, ktorý sa prebudí s krikom až teraz. Rémus so Sirim sa ho snažia upokojiť. Keď sa im to podarí, všetci traja sa na nás nekompromisne pozrú.

“Čo to malo znamenať?” spýta sa Rémus.

“Viac by ma zaujímalo, čo sa to tu deje,” zamračí sa Sev.

Skloním hlavu.

“Nemôžeme vám povedať veľa, pretože sami tomu nechápeme……. Jednoducho sa nám zdajú sny….. Sú to skôr vízie….. Vízie minulosti……. Niečo sa stalo…… niečo o čom nikto nevie a my to máme napraviť. Ale ešte stále nevieme, čo presne,” povzdychne si Harry.

“Dobre….. Ale sľúbte nám, že nám o všetkom poviete a že pred nami nebudete mať tajnosti. Radi by sme vám pomohli. Nechceme vás v tom nechať,” pohladí ma po vlasoch Sev.

“Súhlasím so Snapeom. Ste pre nás až príliš vzácny. Nikdy nedovolíme, aby sa vám niečo stalo,” usmeje sa Sírius.

“Nič sľúbiť nemôžeme, pretože rovnako ako chcete chrániť vy nás, tak my chceme chrániť vás,” pokrútim hlavou.

“Ale……” začne Rémus naštvane.

“Nie. Rémus, prosím ak ma vážne miluješ, tak ako ja teba a Siriho, tak mi ver. Vždy budem v nebezpečenstve a je úplne jedno kde budem. Nebudete vždy pri mne a ak by ste aj boli, tak so mnou vám hrozí príliš veľké nebezpečenstvo. Preto mám taký strach. Všetkých, ktorých som mal rád a čo pre mňa niečo znamenali vždy zabili, alebo zomreli pred mojimi očami. Nechcem to už zažiť. Nechcem stratiť aj vás….. Preto bude lepšie ak budete vedieť čo najmenej, aspoň do doby, než nezistíme, čo sa vlastne deje,” odpovie naliehavo Harry.

Povzdychnem si. Má pravdu. Nesmieme ich vystavovať nebezpečenstvu.

“Možno by ste mali ísť na vyučovanie. Nechceme, aby ste zameškali učivo. Sľubujeme, že budeme tu, keď sa po vyučovaní vrátite,” pousmejem sa na Seva a jemne ho pobozkám.

“Dobre. Ale nikam nechoďte,” prikývne Rémus a tiež sa so Síriusom rozlúčia s Harrym.

Harry

                        Počkám než sa za nimi zavrú dvere a pozriem sa na Rona. Musíme začať konať. Je už takmer koniec roka a netuším koľko máme času než sa vrátime naspäť. Ak vôbec.

“Musíme ísť. Keď si opustil ten sen, Lady Bystrohlavova mi ukázala cestu do srdca hradu. Musíme získať ich moc, než ju dostane Voldemort,” postavím sa.

“Tie kamene?” spýta sa a tiež sa postaví.

“Áno. Musíme ich zobrať. Ak sa časom vrátime, tak ich vezmeme so sebou a Voldemort na moc Zakladateľov nebude mať dosah,” vysvetlím.

Potajme odídeme z Komnaty a zamierim rovno do podzemia.

“Ale sľúbili sme, že budeme v Komnate keď sa vrátia,” namietne Ron.

“Neboj sa, všetko stihneme,” pousmejem sa.

                      Dostali sme sa až úplne na dno podzemia a tak nejak sme zablúdili. Takže tu teraz blúdime hore dole. Občas nájdem správny smer, ale o chvíľu ho stratím. Preto nechápem, ako sme sa mohli dostať k nášmu cieľu. No keď sme našli srdce hradu, už to predsa nemôže byť tak ťažké. Vojdeme do veľkej okrúhlej miestnosti, ktorá je ožiarená nejakým zeleným fosforujúcim mechom. Vyzerá to tu tajomne a krásne. Raz farba žiari silnejšie, raz slabšie, tak to vážne vyzerá ako srdce. Srdce, ktoré bije. Uprostred tohto miesta je tá skala s tými kameňmi. Opatrne k nej prídeme.

“Každý má dva. Ktoré ťa najviac priťahujú?” spýtam sa a stale sledujem drahokami.

“Rubín ma priťahuje najviac a potom Jantár,” odpovie a dotkne sa Rubínu.

Ten zažiari červenou farbou a zmení sa na oblak dymu, ktorý sa vpije do Rona. Dosť nás to šokuje. Skúsim to isté a dotknem sa Smaragdu. Stane sa presne to isté, čo u Rona. Nakoniec sa naraz dotkneme zvyšných dvoch. Ron Jantáru a ja modrého Topasu. Teraz sa stane to isté, ale predsa niečo iné. Teraz to príšerne bolí. Neviem koľko sme sa válali po zemi v bolestnej kŕči a ani som si neuvedomoval, že kričíme. Až po veľmi dlhej sme sa spamätali. Podľa všetkého sme padli do bezvedomia. Malátne sa postavíme a pozrieme sa okolo. Zelená farba, ktorá pred chvíľou žiarila všade okolo nás, zostala veľmi slabá. Takmer mŕtva. Dokonca cítim, že sa oslabili ochrany hradu.

“Čo myslíš. Bude tá zmena až tak vážna?” spýta sa Ron.

“Snáď nie,” pokrútim hlavou.

“Nič sa nezmenilo. Aspoň u vás. V tejto dobe bude trochu chaos, ktorý ale rýchlo prejde. Teraz hrad a pozemky patria vám. Spojili ste skutočné moci. Ty si teraz Harry James Potter-Slizolin, pretože prevláda moc Zeme a Smrti, čo je moc Salazara, ktorý sa zabil po hádke so mnou. Moja moc Vody a Osudu je tvojou vedľajšou mocou,” usmeje sa na mňa Rowena z Bystrohlavu.

“A ty zase vládneš Ohňu a Času, čo je Ricková parketa, ale ako vedľajšiu moc máš Vietor a Život, ktorá patrila mne. Preto máš meno Ronald Weasly-Chrabromil. Ale často vás budú duchovia, obrazy, čarovné bytosti a iný ľudia, ktorí o tom vedia, nazývať ako Princa Slizolina a Princa Chrabromila. Vaše mená sa stali vedľajšími. Richardovu smrť sme vám ukázali pred pár dňami…….” posmutnie Helga z Bifľomoru.

“Počkať! Pred pár dňami?! Koľko sme sakra tu dole?” spýtam sa šokovane.

“Choďte. Vaša moc vás odtiaľto vyvedie. Teraz toto miesto patrí vám. Srdce spí. Celý hrad spí. Jeho funkcie sa obnovia, keď sa vrátite domov. Keď odtiaľto odídete, tak vás mágia prenesie do odľahlej chodby a omráči vás, aby to vyzeralo, na útok. Je to naše posledné kúzlo. Teraz môžeme pokojne odísť. Už nás tu nič nedrží,” usmeje sa Rowena.

“Počkať….. Vy viete ako sme sa sem dostali?” spýtam sa.

“Iste. Nechcelo sa nám čakať ďalších pár rokov, tak sme vás sem samy zavolali. A verte nám, že sa vám nič lepšie nemohlo stať……… a trochu v tom hrá rolu aj to, že sa nemusíme báť, že Voldemort získa našu moc…..” dokončí Helga a obe sa vyparia v oblaku dymu.

Pozrieme sa na seba. To ako mysleli vážne? Povzdychnem si.

“Radšej už poď. Chalani nás zabijú, že sme nedodržali slovo,” potiahne ma Ron.

Prikývnem. Nejakým spôsobom nájdeme cestu von veľmi rýchlo, ale čo sa delo potom už neviem…….

                   Zobudil som sa na hlasy okolo mňa. Všetko ma bolelo a náladu mi dvakrát nezdvihlo to, že som ako prvý uvidel biely strop ošetrovne. Ťažko som vydýchol vzduch a pomaly som sa pokúsil posadiť. Hneď pri mne bol niekto, kto ma podoprel.