V. Dedičstvo sa prejavilo

V.

Po štyroch rokoch…..

Harry

                  Konečne sa končí môj piaty rok v Bradaviciach. Už štyri roky sa tu predieram aj s Dracom cez rôzne pasce, ktoré nastražil Brumbál. Sírius a Rémus sa za tie roky moc nezmenili, ale presťahovali sa na Manor za nami. Oveľa lepšie si rozumieme za čo som rád. Taktiež som sa oveľa viac zblížil s Dracom a Luciusom. Každým rokom moje pocity iba silneli a teraz si život bez blízkosti Draca a Luciusa nemôžem predstaviť. Moji otcovia sú úžasní. Otec vedie tichú vojnu zatiaľ čo Brumbál je považovaný za blázna kvôli jeho vyhláseniu, že sa Voldemort vrátil. Teoreticky má pravdu, lebo otec bol Voldemort, ale prakticky nie pretože už má iba titul Temného pána. Už zajtra, keď sa vraciame domov, mám narodeniny. Každý rok sa moje bolesti na narodeniny zhoršia, ale netuším prečo. Navyše tento rok mám dosť veľké bolesti už teraz. Neviem ako vydržím zajtra. Určite sa opäť zhoršia a vôbec sa neteším….

                    Prešiel celý deň, kedy mi robilo problémy nezrútiť sa v bolestiach, ale našťastie som to prekonal. Teraz však sa blíži polnoc a všetci obyvatelia Malfoy Manoru už spia, teda až na mňa. Bolesti mi nedovolia zaspať a mám pocit, že sa stále zhoršujú. Ležím na posteli a už sa nemôžem ani pohnúť. Moja mágia je úplne vyčerpaná a nedokážem ani použiť tíšiace kúzlo. Čo sa to so mnou deje? Nikdy to nebolo až takéto. Ale mohol som čakať, že sa to len zhorší. Ležím v bolestiach keď odbije polnoc. Bolesť, ktorá následuje sa nedá porovnať z ničím. Mám pocit, že sa mi lámu všetky kosti v tele. Nepochybujem, že som zobudil celý Manor. Ani neviem kedy sa prepadnem do tmy.

                   Prebudia ma slnečné lúče. Povzdychnem si a otvorím oči. Prečo sú noci tak krátke? Usmejem sa a rozvalím sa v posteli. Keď si ľahnem na chrbát, niečo ma príšerne tlačí. Zamračím sa a sadnem si. Kútom oka zachytím pohyb a keď sa tam pozriem uvidím priesvitné krídla čiernej farby s červenými prúžkami. Nepochybujem, že sú to žili. Je vidieť ako v nich prúdi krv. Krídla sú skôr ako dym, alebo nejaké čierne sklo. Samotný tvar je ako u drakov. Oči sa mi rozšíria. Rýchlo sa postavím a prejdem k zrkadlu.

“Premerlina,” zašepkám zdesene.

Moje vlasy sú dlhé do pol chrbta a ich farba je hnedá až tmavo červená. Moje oči zmenili farbu na temne čiernu až mi ani zrniečky nie je vidno. Len okolo dúhovky mám jasne červenú farbu ako krv. Za mnou sa rozprestrú už spomínané krídla. Až teraz si uvedomím dianie minulej noci. Nebol to sen. Čo sa to so mnou stalo?! Takto ma nikto nemôže vidieť! Som vážne netvor! Dursleyovci mali pravdu… Zrútim sa na zem a slzy mi tečú po tvári. Ale….. Prečo sem nikto neprišiel na môj krik? Žeby moja mágia nejak zariadila aby ma nik nepočul? Trhnem sebou keď na dvere zaznie zaklopanie. Posuniem sa do najbližšieho rohu a stočím sa do čo najmenšej guľôčky….

Lucius

                 Sedím za jedálenským stolom a premýšľam nad udalosťami tejto noci. V noci som sa vzbudil na miernu bolesť, ktorá mi oznámila, že môj druh, moja spriaznená duša, sa dostal do dedičstva tvorov. Nie je žiadnym tajomstvom, že náš rod má v sebe krv víl a práve na túto bolesť som čakal roky odkedy som sa dostal do dedičstva ja sám. Draco je tiež v dedičstve už dlhší čas, ale on ako submisivná víla necítila bolesť svojho dominantného. Jeho dominantný ho musí nájsť sám. Tak ako ja teraz musím nájsť svojho partnera. Ten môj partner nemôže byť ďaleko. Bolesť bola veľmi silná.

“Dobre ráno otec?” prisadne si ku mne Draco.

Hneď ho nasledujú aj Severus s Tomom a Rémus so Síriusom.

“Vyzeráš hrozne Lucius. Zlá noc?” spýta sa Sev a naleje si kávu.

“Dá sa to aj tak povedať…… MojMôj ddruh prišiel do dedičstva,” odpoviem.

Draco sa začne dusiť, Severus pustí šálku na zem, Tom sa na mňa pozerá ako zvyčajne, výrazy Síriusa a Rémusa sú na nezaplatenie a ja si s úškrnom hovorím, že aspoň nejaká zábava v tomto dni.

“Vieš kto to je?” spýta sa Draco.

“Bohužiaľ nie, ale nemôže byť ďaleko. Bolesť bola veľmi silná,” povzdychnem si.

“Tak toto bolo nečakané,” povie Toma povzdychne si.

“Snáď bude na našej strane. Keby bol na Brumbálovej, tak by to bol vážne problém,” pozrie sa na mňa Tom.

“Ja viem,” prikývnem.

“Možno by ste sa mali ísť pozrieť na Harryho. Keď sme šli okolo jeho izby cítil som neznámi pach, ale nevedel som či o tom niečo neviete, tak som k nemu nešiel,” oznámil do náhleho ticha Rémus.

“Idem sa naňho pozrieť,” usmeje sa Draco.

Prikývnem aj keď nás všetkých znepokojí Rémusove vyhlásenie.

Draco

                Idem do Harryho izby pozrieť sa, čo mu tak trvá. Nikdy nemešká na raňajky. Som šťastný, že sa konečne ukázal otcov partner. Kiežby sa tak ukázal ten môj. Náhle spozorniem keď sa priblížim k Harryho izbe. Niečo je veľmi zlé. Okolo Harryho izby je zvláštna aura. A ten pach…. To je…. Oči sa mi rozšíria….. Nemôže to byť….. Prídem k dverám a otvorím ich. Na prvý pohľad sa zdá, že nikto v miestnosti nie je, ale lepší pohľad do rohu ma zastaví na mieste. Ten ťah…. Moja víla cíti bezpečie a chce ísť k tomu stvoreniu. Je z neho cítiť Harry, ale nevyzerá tak. Prídem opatrne bližšie. Očividne má strach. Pozrie sa na mňa a ja pod jeho pohľadom padnem na zem a pevne ho objímem. Zabalí ma do svojich krídel a aj keď má strach, tak ma inštinktívne chráni pred neexistujúcim nebezpečenstvom.

“Tíško mláďa. Nikomu ťa nedám,” zašepká, ale hlas sa mu trasie.

Oči sa mi rozšíria keď úplne pochopím. Harry je otcov druh! Usmejem sa. Posadím sa a pozriem sa na Harryho, ktorému sa teraz v očiach objavil strach. Neviem čo je za druh, ale rozhodne som nikdy takéhoto tvora nevidel.

“Prijímaš ma ako svoje mláďa? Vieš, že tým pripúšťaš, že prijímaš môjho otca ako svojho dominantného partnera?” pozriem sa naňho.

“Už mi to došlo….. Draco netuším čo sa stalo. Mám strach a neviem ako budú reagovať ostatní, ale hrozne ma bolí srdce a strachom sa mi zviera. Prijímam teba ako svoje mláďa, pretože si mláďa toho, komu patrí moje srdce, ale neviem čo mám robiť. Som vystrašený,” pozrie sa na mňa bezmocne.

“Pomôžem ti nositeľ. Poď. Postav sa……..” pomôžem mu postaviť sa.

“Takže, snaž sa ovládnuť krídla. Pomaly s nimi hýb a potom ich schovaj. Všetko ovládaš cez predstavy. Keď sa to naučíš, budeš to robiť automaticky. Pozri,” usmejem sa a ukážem mu svoje žiarivo biele krídla s dlhým perím.

Zopakuje to po mne a postupne ich začne ovládať. Usmeje sa na mňa keď ich konečne dokáže schovať.

“Tak. Lietať ťa bude musieť naučiť až otec. Sám to neviem. Iba tvoj vlastný dominantný ťa to môže naučiť,” poviem mu.

“Ale prečo?” spýta sa nechápavo.

“Pretože ako submisívny tvor cítiš prirodzený strach z dominantných. Hlavne keď dominantný majú vytiahnuté svoje krídla. Iba zo svojho partnera nebudeš mať strach, ale práve naopak sa mu budeš chcieť tiež predviesť čo môže získať,” usmejem sa.

“Čo tým myslíš?” zamračí sa.

“Uvidíš. Poď. Už na nás čakajú. Budem ich musieť dostať preč z miestnosti, pretože otec sa bude riadiť inštinktom a musí ťa spoznať. Keby ťa len uvidel a boli by tam aj ostatní, tak by na nich mohol zaútočiť v domnení, že ti chcú ublížiť, pretože aj zo svojho otca budeš mať strach. Dedičstvo tvorov je záhadné,” vyjdeme spolu z dverí.

Pred jedálňou nechám Harryho čakať a sám vojdem dnu.

“Draco, kde je Azrael?” spýta sa Severus.

“Viete….. Vyskytol sa malý problém,” povzdychnem si.

“Čo sa stalo?” zamračí sa Tom.

Vidím ako otec stuhne, keď zo mňa zacíti Harryho pach.

“Harry sa dostal do dedičstva tvorov……” poviem im.

“Čože? Ale to nie je možné. Ani jeden z nás nemal medzi predkami tvorov,” postaví sa Tom.

“Možno len o tom neviete,” pokrčí ramenami Sírius.

“To nie je všetko. Čo si nám nepovedal Draco?” spýta sa Sev keď sa tiež postaví.

“Možno by sme najprv mohli ísť do jedného zo salónikov, pretože Harry by mal strach a otec by mohol zaútočiť,” pozriem sa na otca, ktorý sa sotva drží, aby nešiel za Harrym.

“Čo tým myslíš?” spýta sa zamračene Severus.

Viem, že mu to došlo, len chce potvrdenie.

“Harry je otcov submisívny druh. Je za dverami a ich inštinkty by mohli byť nebezpečné,” poviem už takmer zúfalo.

Prečo jednoducho len nemôžu ísť, aby som im všetko v pokoji vysvetlil?

“Dobre. Poďme. A ty nám všetko povieš inak budeš mať problémy. My potom musíme zistiť čo za tvora sme mali v rodine, že sa Harry dostal do dedičstva,” zavrčal Tom.

Niekedy je fakt strašidelný. Snáď nebude mať problém s Harrym….

Harry

                 Som rád že prišiel za mnou Draco. Aspoň mi niečo vysvetlil a zistil som prečo dom posledné roky mal tie divné pocity. Keď sme prišli pred jedáleň, tak ma Draco nechal pred dverami. Už teraz som cítim Luciusa a to dom za dverami. Veľmi som chcel ísť k nemu. Ticho stojím za dverami a počúvam čo sa tam deje. Je mi jasné, že im o mne musí povedať. Počúvam ich rozhovor a z tónu otcovho hlasu mám strach. Nechcem aby ma zavrhli len kvôli mojej zmene. Začnem sa triasť, ale aj tak keď započujem buchnutie dverí na druhej strane miestnosti, tak pomaly otvorím tieto dvere. Pozriem sa dnu a uvidím, že Lucius stojí uprostred jedálne. Skloním hlavu a vojdem dnu. Zacítim jeho pach oveľa bližšie ku mne a inštinktívne rozprestriem krídla. Pozriem sa hore a vidím, že on sám má vonku svoje krásne krídla. Sú podobné Dracovim, ale Lucius ich má ešte posypané strieborným prachom. Príde bližšie ku mne a ja neodolám, skočím mu do náručia. Obali okolo mňa ruky a nadýchne sa mojej vône.

“Tak dlho som na teba čakal. Už ťa nikdy nenechám ísť,” zašepká omámene.

Usmejem sa. Lucius sa trochu odtiahne a nežne ma pobozká na pery. Objímem ho okolo krku a pritiahnem sa bližšie k nemu. Onedlho prejde bozkami na môj krk. Tíško vzdychnem. Úplne sa mi zatvárajú oči z toľkej slasti. Na moju nespokojnosť sa odtiahne a pozrie sa mi do oči. Neviem, čo vidí v mojich, ale v tých jeho je vidieť láska. Jeho krídla sa zabalia okolo mňa a spolu nás prenesie do blízkeho salónika. Keď zloží svoje krídla, tak uvidím, že je to salónik, kde zobral Draco mojich otcov, Síriusa a Rémusa. Lucius sa posadí na kreslo a mňa si stiahne na kolená. Moje krídla sú stiahnuté za mnou, ale aj tak cítim pohľady všetkých prítomných.

“Draco nám povedal, čo sa stalo keď prišiel k tebe. Podľa všetkého si sa dostal do dedičstva tvorov, ale nevieme, z ktorej strany rodiny. Nie sme si vedomí, že by v našej krvi bolo nejaké dedičstvo tvorov, ale nie je to vylúčené,” usmeje sa ocko.

“Ale čo som zač? A prečo mám taký strach z každého okrem Draca a Lucia?” spýtam sa zúfalo a viac sa pritiahnem k svojmu druhovi.

Luc ma pobozká na krku a zabalí okolo mňa ruky ešte pevnejšie. Strach trochu opadne a upokojím sa.

“To preto, že si submisívny a ešte veľmi vzácny druh,” odpovie Sírius.