Už sa nevracajte......

Už sa nevracajte......   XVII.

Estelion

                      Sedíme v obývačke už asi tri hodiny a hráme karty. To sa mi hádam len zdá. Oni si hore užívajú, zatiaľ čo my sa tu nudíme a zároveň bojíme o Golda. Sakra! Serú ma. Nehorázne ma štvú. Veď počkajte. Možno na niečo prídem.

„Vyhral som. Zase,“ ozve sa znudený Rick.

„Poďme robiť niečo iné,“ ozve sa Wolf.

„Ako čo?“ spýtam sa znudený.

„Hm...Vieš variť?“ spýta sa Rick.

„Jasné. Ale nevarím,“ odpoviem hneď.

„To som nemyslel. Fajn, možno len z časti. Napadlo ma, že keď sa nudíme, tak by si nás mohol naučiť variť,“ nadhodí Rick nezaujato.

„Si robíš srandu? Potom ma bude nútiť variť každý deň,“ zaskučí Wolf.

Mne zažiaria oči. To by sa mi páčilo.

„Dobre! Tak ideme!“ vyskočím na nohy a tiahnem ich do kuchyne.

„Počkaj! To nie je fér,“ začne protestovať Wolf.

„Ale no tak. Bude to zábava,“ podotkne Rick a rozbehneme sa do kuchyne.

Zasmejem sa a zatiahnem ich do kuchyne. Vytiahnem kuchársku knihu a začnem v nej listovať.

„Tak čo uvaríme?“ spýtam sa.

„Niečo jedlé,“ odpovedia unisono.

„Ale ja som sa pýtal, čo chcete variť a nie či to bude jedlé. Veď by ste videli, ak by to jedle nebolo,“ pohrozím im varechou.

„Teraz mi pripomínaš moju mamu,“ povzdychne si Rick.

„Teda.....“ zaseknem sa.

„To je v poho. Čo tak toto?“ ukáže Wolf na jeden čokoládový koláč.

„Pán je na sladké čo?“ spýtam sa s úškrnom.

„Nie, pán je na chlapcov,“ odbije ma a pobozká.

„Ha haha. Váľam sa tu od smiechu. Tak to ukáž. Rick. Podaj múku, vajcia, čokoládu, ty Wolf zase potrebné misky. A hneď!“ rozkážem a začnem ich učiť, aspoň podľa ich mienenia, piecť.

Po dvoch hodinách (7:05).........

                Ako viete o piatej som sa pokúsil ich naučiť variť / piecť. No bohužiaľ to pri pokuse len zostalo. Koláč je síce hotový, ale je viac múky a veci z prípravy na nás ako v tom koláči a je len otázka, či to bude jedlé. Dosť o tom pochybujem. Nestabilný koláč.

„Čo to je?“ spýtam sa a vpichnem do koláča vidličkou.

„Koláč,“ odpovedia unisono s pokrčením ramien.

„Toto? A aký ste to piekli?“ spýtam sa a nespúšťam oči z tej pochybnej existencie.

„Deň a noc,“ prehovorí Rick.

„Nie! Ja som si myslel, že robíme koláč „Deň a noc“, ale toto je „Mesto po príchode tornáda“. Wolf?“ skritizujem a obrátim sa na Wolfa.

„Hm?“ opýta sa.

„Teba nikdy, opakujem NIKDY nepustím do mojej kuchyne. Už tu ste urobili väčší neporiadok ako hravé šteňaťa. Rýchlo upratovať! Skôr ako to niekto uvidí,“ popoženiem ich.

„Skôr ako niekto uvidí, čo?“ započujeme z chodby hlas a viaceré kroky do kuchyne.

„Pre pána kráľa. To sa tu prehnalo tornádo?“ spýta sa zaskočený Darim, keď sa ostatný nemajú k tomu aby prestali užasnuto na nás valiť oči.

No predsa len, traja chalani v kuchyni, kde to vážne vyzerá jak po výbuchu a k tomu sú ešte od hlavy až k päte zasypaný múkou, vajcami, čokoládou obliaty kávou, sú dosť veľkým šokom pre nestranných pozorovateľov.

„Nie. Len som sa tých dvoch snažil naučiť piecť. Nudili sme sa a tak sme to skúsili, no pri pokuse to aj zostalo,“ povzdychnem si s pokrčením ramien.

„Nie ste normálny. Poďte. Pomôžeme im upratať,“ povzdychne si Armi.

O hodinu neskôr....(už upratané)...

Armenzi

                       Akurát doupratujeme, keď domov prídu rodičia. Hneď im zastúpime cestu v hale a Danovi rodičia to hneď pochopia. Zastúpia dvere a zavolajú na políciu.

„Derek, zlatíčko, čo sa tu deje? Kde máš sestru?“ začne hneď mama.

„Už mi tak nikdy nehovor, lovkyňa. Nie sme rodina a nikdy sme neboli. Líza nie je moja sestra!“ zavrčím na ňu zlovestne až celá zbledne.

Obaja zblednú. Akoby aj nie, keď o nich už viem.

„Ako si sa to dozvedel, ty bastard!“ zavrčí naštvane otec.

„Viem to o vás už od doby čo ste ma zobrali k sebe. Teda aspoň som niečo tušil. Líza vás nakoniec prezradila. Už pred pár rokmi a ani o tom nevedela chudera,“ zavrčím a Dan si ma pritiahne k sebe.

„Kde je tá suka?“ spýta sa znova.

Aké je moje prekvapenie, že nie len mňa nazýva hroznými prezývkami.

„Zavretá,“ odpoviem a vtedy sa pred domom ozve policajné auto.

„Je koniec,“ poviem.

„Toto nie je koniec,“ protestuje mama.

„Ale je,“ hádam sa s ňou a vtom prídu do domu vrazia policajti a zoberú rodičov.

„Pozor sú to lovci,“ upozorním ich, „a v pivnici je ešte jedna,“ dodám.

„Kráľ vlkov,“ zašeptá jeden z nich.

Pozriem sa naňho. Vlk! To sa hodí.

„Neboli náhodou medzi vašimi chránencami?“ spýta sa ďalší vlk.

„Bola to iba súčasť pasce. Žil som s nimi dvanásť rokov. Musel som to dotiahnuť dokonca. Vždy keď si mysleli, že sú krok predo mnou ja som bol dva pred nimi,“ usmejem sa a počkám kým ich odvezú.

„Kde je Gold?“ spýta sa Danova mama o pol hodinu neskôr, keď nám chystá večeru.

„Spí. Premenil som ho,“ odpoviem a pustím sa do lahodného jedla.

„Kto si vezme prvú hliadku pri Goldovi?“ spýtam sa po večeri.

„Ja si ju vezmem,“ ozve sa Esti.

„Dobre,“ ako inak, pomyslím si.

Rozídeme sa do svojich izieb, kde zaspíme.

O štyri dni...(Pondelok)....

Gold

                  Pomaly sa začnem prebúdzať. Sakra! Moja hlava. Pomaly otvorím oči. Prvé čo si uvedomím je, že je tma a druhé, že je noc. Pomaly sa posadím na posteli. Teda posadil by som sa, keby to šlo.

„Už si hore? Počkaj pomôžem ti,“ príde ku mne Rick a pomôže mi sadnúť si.

Čo ten tu robí? A aký je deň?

„Čo tu.....“ nedopoviem, lebo sa zdesím svojho hlasu.

„Počkaj dám ti napiť. Spal si štyri dni. Je pondelok asi desať večer. Potrebuješ niečo?“ spýta sa ma a usmeje sa na mňa.

„Do kúpeľne,“ zašeptám ticho a sčervenám.

„Tak poď. Pomaly. Štyri dni si nestál na nohách,“ pomôže mi vstať.

„Ďakujem. Si hrozne milý. Prepáč, že som zničil tvoj vzťah s Lízou,“ pozriem sa naňho smutne.

Vážne ma to mrzí. Videl som, že je s ňou celkom šťastný, ale nemohol som ho nechať tápať v nevedomosti. Niečo mi v tom bránilo a mám taký pocit, že to bol môj vlčí inštinkt, ktorý sa objaví len raz za život. Zamiloval som sa doňho. Chcem ho tak moc, až môj vlk nevydržal a preriekol som sa o Líze. Budem tú stenu musieť premaľovať.

„To je v poriadku. Vďaka tebe som si uvedomil, že som ju vlastne nikdy nemiloval. Svoju pravú lásku som našiel práve vtedy, keď som dostal správny obraz o Líze,“ zasmeje sa a pomôže mi do kúpeľne.

Zavriem sa v kúpeľni. Ako to, že našiel svoju pravú lásku? Ach jaj. Ja nikdy jeho lásku nedostanem. Prečo som sa musel zamilovať práve doňho? Za čo ma tak trestáš? Nevytrpel som si toho v živote už dosť? Keď vyjdem z kúpeľne, tak zistím, že ma čaká pred dverami. Čo tu ešte robí? Myslel som, že odíde. Nemá dôvod tu byť. Zničil som mu vzťah.

„Čo tu ešte robíš? Ak si sa zamiloval, prečo nie si teraz so svojou láskou? Prečo si tu? Zničil som ti vzťah a ty tu aj tak zostávaš. Chceš mi to oplatiť?“ spýtam sa a skloním hlavu aby nevidel slzy, ktoré sa mi derú do oči.

„Som rád, že si zničil ten pochybný vzťah. A som so svojou láskou,“ zasmeje sa a ja zdvihnem hlavu a pozriem sa mu do oči.

Čo tým myslí? To ma chce dostať na dno takto?

„Čo tým myslíš?“ spýtam sa s chrapľavým hlasom.

Iba sa usmeje a zdvihne ma na ruky. Nečakám to, tak skoro zletím. Odnesie ma do postele, kde ma zakryje a než odíde, tak mi povie:

„Milujem ťa, Gold. Ty si moja láska. Počkám si na teba tak dlho ako bude treba,“ pohladí ma po tvári a keď sa otočí k odchodu chytím ho za ruku.

Prekvapene sa na mňa pozrie. Toto nečakal. Po tvári mi začnú tiecť slzy, tak skloním hlavu, ale Ricka nepustím. Nechcem aby ma opustil. Chcem byť s ním.

„Čo sa deje, šteniatko?“ spýta sa milo a sadne si ku mne na posteľ.

Musím sa nad tou prezývkou pousmiať. Rick mi zdvihne hlavu, aby som sa mu pozeral do očí. Jemne mi zotrie slzy a pobozká ma na pery. Nebránim sa. Chcem byť s ním tak veľmi. Verím mu. Keď sa odpojíme, tak sa naňho usmejem.

„Aj ja ťa milujem, ale myslel som si, že ma nebudeš chcieť. Predsa je len medzi nami vekový rozdiel. Mám dvanásť. Ty sedemnásť. Nevadí ti to?“ spýtam sa.

„Ak to nevadí tebe, prečo by malo mne? Láska nehľadí na vek. Je v každom veku rovnaká. Aj keby medzi nami bol storočný vekový rozdiel aj tak by som ťa miloval,“ zasmeje sa a znovu ma pobozká.

Keď sa chystá zase odísť. Opäť ho chytím za ruku. Nemôžem ho predsa pustiť, keď som ho len našiel. Nie! Už ho nenechám odísť a už vôbec nie spadnúť do ďalšej pasce.

„Zostaň. Nechcem byť sám a chcem byť s tebou. Prosím. Neodchádzaj,“ sklopím uši a urobím naňho psie očka.

Tie mi vždy išli dobre. Zasmeje sa a ľahne si ku mne pod perinu. Pritiahne si ma k sebe a ja si položím hlavu na jeho rameno.

„Neodídem. Kto by tebe dokázal odolať? Nikdy ťa už neopustím,“ usmeje sa a dá mi bozk do vlasov, „spi,“ povie mi a ja ho poslúchnem.