Už sa neviem dočkať!

Už sa neviem dočkať!  II.

            Ráno sa zobudím ešte pred piatou hodinou. Neviem čo ma zobudilo, ale je mi to jedno. Dnes sa sťahujeme! Najradšej by som skákal meter-dvadsať, keby som to vedel, zasmejem sa v duchu. Už sa neviem dočkať. Sakra! A čo si oblečiem na seba? Určite tam bude veľa snehu. Počkať....nad čím to dopekla premýšľam?! Už som ako Líza! To nie! Dúfam, že sa na ňu nemením! Vyskočím z postele a zamierim do kúpeľne, kde sa pozriem do zrkadla a oddýchnem si. Našťastie nie.

„Čo to strašíš ani nie o piatej ráno?“ ozve sa za mnou zívanie a ja skoro vyletím z kože, ako sa zľaknem.

„To mi snáď robíš naschvál, Lízo. Z teba jeden dostane mŕtvicu aj keď je na to príliš mladý. Len prosím keby som ju náhodou dostal, tak mi na kameň daj vyrezať „Mŕtvicu som dostal zo sestry, ktorá sa hrá na duchov mora,“ áno?“ pozriem sa na ňu s nevinným a milým úsmevom.

„Si sprostý!“ otituluje ma Líza a zamieri späť do izby.

Vydýchnem si. To čo som povedal som myslel vážne. Ja z nej raz fakt dostanem mŕtvicu. Povzdychnem si, zhasnem svetlo v kúpeľni a zaleziem do svojej izby. Tam ma čaká ďalší šok v podobe môjho miláčika.

„Prečo ešte nespíš? Je skoro,“ chytí ma okolo pásu Dan a ja doslova stuhnem.

„Dane! Chceš ma zabiť? Jeden šok mi už stačil. Ako si sa sem vôbec dostal a ako si vedel, že som hore?“ pozriem sa na neho keď sa spamätám.

„Okno bolo otvorené a videl som, že sa svieti v kúpeľni, tak som sa na teba išiel pozrieť,“ zavrní mi do ucha.

Ja sa začnem triasť potlačovaným smiechom. Asi ani netuší aký dvojzmysel z tej vety, keď je v kope, vyplýva.

„Čo je tu smiešne?“ pozrie sa na mňa Dan a ja vyprsknem nahlas.

„Nič, láska, nič. To je jedno. Skrátka nemôžem späť. Niečo ma zobudilo pred piatou a pochybujem, že zaspím,“ vrátim sa k predošlej téme, keď sa vysmejem.

„Aha. Poď sem. Budem tu s tebou a určite aspoň na chvíľu zaspíš. Dobre?“ ľahne si za mňa Dan a pritiahne si ma do náručia.

Začne ma výskať vo vlasoch, takže, neviem ani ako, za chvíľu spím. On vie presne čo má upokojí. Milujem ho.

              Bežím lesom k nášmu domu, keď uvidím, že sa svieti u Dereka v kúpeľni. Neváham ani chvíľku a premením sa na človeka. Vyšplhám na vysoký strom pred jeho domom a oknom na jeho izbe vkĺznem dnu. Akurát ide z kúpeľne a vyzerá dosť unavene. Chytím ho okolo pásu a na okamih stuhne. Začne na mňa šeptom kričať, ale je mi to jedno. Dostaneme sa až k téme, prečo nespí. Fakt vyzerá unavene, ale viem, že sám už nezaspí. Ľahne si do postele a ja si ľahnem zaňho. Začnem ho výskať vo vlasoch a za chvíľu spí. Po chvíli sa zo spánku začne triasť. Okno som mu síce zavrel, predsa len nie je vonku plus tridsať stupňov Celzia, ale stále je mu zima aj pod dosť hrubou perinou. Neváham a premením sa na veľkého čierneho vlka a Derek sa ku mne viac pritisne. Cítim, že sa prestáva triasť, a tak si položím hlavu na vankúš a zaspím.

               Zobudím sa až o jedenástej do obeda. Nechápem ako som mohol tak dlho spať. Cítim pri sebe zvláštne teplo. Otočím sa a uvidím pri sebe ležať nadmieru veľkého čierneho vlka. Viem, že je to Dan. Otočím sa k nemu a pohladím ho medzi ušami a prejdem až na chrbát. Je tak krásny. Trochu sa zavrtí a pootvorí jedno oko. Usmejem sa na neho a dám mu pusu na nos. Len zavrní a keď sa premení stiahne ma k sebe a začne bozkávať. Nebránim sa ba práve naopak mu bozky oplácam. Nevydrží nám to však dlho, lebo do izby vletí Líza, takže sme dosť surovo prerušený.

„Dereku! Prečo ešte spíš? Poď nám dole pomôcť! Večer letíme a ty s.........“ zarazí sa keď uvidí, že je tu aj Dan a pobavene ju sleduje.

Ja na rozdiel od neho na ňu vrhám vražedné pohľady, takže radšej rýchlo vycúva z izby a zavrie dvere ako ba sa nič nestalo. Povzdychnem si. Zase nič. Už tak dlho sa na to chystám, ale vždy to niekto alebo niečo preruší. Dúfam, že aspoň na Vianoce to vyjde. Chcem mu to dať ako darček. Dan sa zasmeje a pobozká ma. Bozk mu oplatím a pomaly začnem vstávať z postele. Moc sa mi z jeho teplého náručia nechce, ale bohužiaľ musím. Dan tiež vstane a zrovná periny, zatiaľ čo ja sa oblečiem. Potom mi pomôže s balením.

„Nepotrebuješ sa zbaliť aj ty?“ pozriem sa na neho o druhej poobede.

„Nie. My sme už zbalený. Teraz musíme zbaliť teba,“ usmeje sa na mňa.

„Nechcem ťa poučovať, ale ty si ma zbalil už dávno,“ zasmejem sa.

„A kde máš teda kufre?“ pozrie sa na mňa provokatívne.

„No niekde na polceste z prvého rande mi ušli,“ zaiskrí mi v očiach.

„Vážne? A ja som si myslel, že si to ty,“ povzdychne si Dan hrane.

„Veď práve. V tých kufroch bolo moje srdce, ktoré som ti dal a preto so tie kufre už nemusel nosiť viac pri sebe. Kufre ušli, ale ja som zostal a vždy zostanem. Načo by mi tiež boli, keď moje srdce už bolo celé a nie na kusy? Dokázal si mi ho zlepiť a zaceliť rany, ktoré na ňom zostali. Preto ti teraz s radosťou dávam telo i dušu. Už nikdy nebudeme samy, keď si moje srdce dostal práve ty,“ Usmejem sa na neho a pozriem sa mu do smaragdových oči.

„A ty si zase dostal to moje,“ usmeje sa na mňa Dan.

Po tomto obaja vyprskneme smiechom. Fakt si pripadám jak v nejakej zamilovanej telenovele. Toto už bolo fakt ako v nejakej divadelnej hre, ako je napríklad od Shakespeara: „Ó, Romeo, prečo si len Romeo......“ a ďalšie, a ďalšie nekončiace vyznania a...a.....skrátka ja nie som žiadna hviezda zamilovaných filmov a podobne. Keď sa dosmejeme, tak zistíme, že je už pol tretej. S Danom sa rozlúčime a vyprevadím ho ku dverám. Matka ho už volala na obed pekne dávno. Ja zájdem do kuchyne a sadnem si pri sestru s tanierom polievky. Až teraz som si uvedomil aký som hladný.

„Tak ako si spal?“ usmeje sa na mňa Líza.

„Bolo by to lepšie, keby mi niekto nevletel do izby ako veľká voda,“ zavrčím od polievky.

„Prepáč. Ale aj tak je hento prístupné až od dvadsiatej druhej hodiny, takže sa nemáš čo sťažovať,“ tá potvora mi vyplazí jazyk.

„Ale včera v noci už dvadsiata druhá hodina prešla, takže je to prístupne aj teraz,“ oplatím jej rovnakou mincou.

Iba si odfrkne a odíde z kuchyne. Ja sa víťazne usmejem. Som zvedavý či tie naše hádky budú pokračovať aj v novom domove. Dojem polievku a začnem nosiť tašky do auta. Letíme síce až večer, ale je lepšie mať všetko na poriadku. Keď donosíme posledné škatule, dom vyzerá byť iný. Taký tichý, strašidelný, opustený. A ja až teraz si uvedomím ako mi to tu bude chýbať. Povzdychnem si.

„Čo vzdycháš?“ ozve sa od dverí.

„Ale, bude mi to tu chýbať. Tu sme vyrástli a prežili všetky naše hádky a podobne,“ zaspomínam smutne.

„To hej. Pamätáš keď mi bolo päť a vonku sme si hádzali kameňom namiesto lopty, ktorú sme nevedeli nájsť a rozbili okno na tvojej izbe? Vtedy som myslela, že nás rodičia zabijú,“ začne sa smiať Líza.

„To teda. Alebo keď sme napúšťali bazén a ty si doňho spadla v novom oblečení a s tortou v ruke? Vtedy mi bolo asi tak sedem. Matka bola ako odtrhnutá zo špagátu, keď videla, že jej tortu si hodila do bazénu a mi sme sa s otcom na tom pekne zabávali,“ zasmejem sa pri tej spomienke.

„Ja som tam nepadla naschvál. Skrátka som sa potkla o hadicu,“ bráni sa zo smiechom Líza.

„Jedine tak o vlastné nohy. Hadica viedla druhou stranou,“ obhájim sa.

„A pamätáš si, keď sme boli deti tak si spadol do zamrznutého jazera, keď si skúšal či je pevný ľad na korčuľovanie a on pod tebou praskol, a týždeň si nemohol vyliezť z postele?“ zasmeje sa Líza.

„Hej! Ale veď to sa stalo pred mesiacom, nie?“ pozriem sa na ňu ublížene, ale hneď sa rozosmejem, keď medzi smiechom začne koktať niečo čomu som nerozumel.

Pred mesiacom som si myslel, že ma ukrižuje Dan, keď zistil, čo sa stalo. Ten vyvádzal ešte tri dni než sa upokojil na toľko, aby sa na mňa mohol pozrieť bez toho aby ma uškrtil. Líza a Rick z toho mali predčasné Vianoce. To mi pripomína, že za dva dni sú Vianoce. Už sa teším.

„Čo sa tu smejete? Treba pomôcť vypratať garáž a nie sa tu váľať na zemi od smiechu! Tým nám pomôžete asi ako mačka psovi z vody. Tak zapadnite do garáže a nech to sviští!“ Príde nás skontrolovať matka.

Vážne tie jej nálady milujem, pomyslím si ironicky a aj s Lízou zapadneme do garáže, kde sa to za chvíľu len leskne prázdnotou. Prídem do obývačky, kde sa pozriem na hodinky a povzdychnem si. Päť hodín. Za chvíľu už vyrazíme na letisko. Danovi rodičia vybavili súkromné lietadlo, ktoré nás prevezie rovno na Aljašku. Priznám sa, že toto miesto mi bude chýbať, ale tiež sa teším na nový a spoločný život s Danom. O pol šiestej počúvam hudbu na mobile, keď niekto zazvoní. Idem otvoriť a usmejem sa na Dana. Pozrie sa na mňa a chytí ma za ruku. Zavedie ma do obývačky, kde nám oznámi, že ja čas vyraziť a všetci vypadneme z domu. Líza sa pred domom pozdraví s Rickom a nasadneme do áut. Ja a Líza ideme z našimi a Dan s Rickom zase so svojimi rodičmi. Na letisku si všetky veci naskladáme do veľkého lietadla a nastúpime. Rodičia si sadnú do prednej miestnosti a mi štyria si posadáme do druhej. Ja s Danom si sadneme pri seba na veľký gauč na pravej strane a Líza s Rickom na veľký gauč na ľavej strane. Fakt sa neviem dočkať, keď uvidím náš nový dom. Dozvedel som sa, že naše rodiny budú bývať v jednej vile na konci nejakého malého mestečka menom Nome. Hrozne sa teším.

„Nad čím premýšľaš, zlato?“ pobozká ma Dan.

„Nad ničím. Len sa teším, že budeme môcť byť viac spolu,“ odpoviem po pravde.

„Dáte si niečo na jedenie?“ spýta sa nás Rick a tým nás vytrhne z myšlienok.

„Nie, ďakujem,“ usmejem sa.

Cesta bude trvať ešte dlho a tak sme si roztiahli gauče a uložili sme sa na nich ku spánku. Keď sme sa áno prebudili, tak sme leteli nad zasneženými horami. Bola to krása. Nakoniec sme pristáli za mestečkom a vystúpili z lietadla. Hneď sa nám naskytol nádherný pohľad na zasnežené mestečko a za ním stál náš nový dom. Dan ma chytil okolo pasu a odviedol do vnútra. Zabrali sme si jednu z väčších izieb na treťom poschodí. Druhú si zabrali Rick s Lízou. Vyšiel som na balkón a nemohol som spustiť zrak z tej krásy zasnežených hôr. Tu sa mi určite bude páčiť. Už teraz cítim, že tu som doma. Pomaly sme začali vybaľovať a skončili sme až večer. Boli sme dosť unavený a tak sme všetci zaspali ešte pred ôsmou. Len dúfam, že sa mi bude snívať niečo pekné, pretože sa hovorí, že sen prvej noci v novom domove alebo na novom mieste sa splní. A ja nechcem aby sa stalo niečo zlé. Zívnem a v Danovej teplej náruči hneď zaspím.