Sťahovanie?

        Začínajú sa zimné prázdniny. Sedím na okne vo svojej izbe a píšem si do denníku. Zdola sa ozve matkin hlas a zaklapnem zošit. Je ráno posledného dňa školy pred Vianocami, tak sa do školy aj teším. Nemám veľa priateľov. Ak mám povedať pravdu na škole som ako tichá myška, nikto si ma nevšíma a mám len dvoch dobrých priateľov. Sú to vlastne moji susedia, ako v škole, tak aj na ulici. Zišla som do kuchyne a pozdravila som rodičov a môjho staršieho brata Dereka. Je do cela fajn, keď mi akurát nelezie do izby. S dievčatami sa ani jeden nerozprávame. Ja mám na nich názor, že sú moc povrchné a to ja nie som. Teda myslím, dúfam, že nie. Brat zase, že sú moc dotieravé. Obaja sa rozprávame len sami so sebou a samozrejme s Danom a Rickom. My štyria sme ako súrodenci. A ja som rada. Sú oveľa lepší ako nejaké baby. Len dúfam, že sa to nikdy nezmení. Nerada by som o nich prišla po tom, čo som o nich zistila...

Po raňajkách aj s bratom vyrazíme do školy. Sme si dosť podobný, ale dvojčatá nie sme. Obaja máme výšku asi stosedemdesiat centimetrov, tmavé až čierne vlasy, ktoré máme obaja dlhé asi tak po pás. Ja mám slabo až nebesky modré oči a Derek tmavo modré ako polnoc. A aby som nezabudla je o rok starší. Po ceste sa k nám pridajú aj Dan a Rick. Sú to bratia. Majú sedemnásť. Sú to síce dvojčatá ale každý je úplne iný. Inak spomenula som, že Rick chodí som ňou a Derek s Danom? Nie? Tak už to viete. Musím, ale uznať, že zábava sa s nimi neminie. 

"Ahoj, zlato. Čo je nové?" - spýtam sa Ricka.
"Máme zlé správy." - odpovie mi.
"Počkať. My?" - zastaví sa Derek.
"Áno, miláčik, my. Obaja sa sťahujeme na Aljašku."- zosmutnie Dan.
Ja s Derekom sa na nich neveriaco pozeráme. Ako to? Ako sa to stalo? Neverím tomu.
"Aha. Tak zbohom." - otočím sa so slzami v očiach a idem do školy.
"Lízo, počkaj." - dobehol ma Rick a chytil za ruku.
"Ricku, pusti ma. Už budeš mať odo mňa pokoj. Idem do školy. Nechcem posledný deň prísť neskoro." - poviem mu šeptom a pokračujem v ceste.
O chvíľu ma zase niekto chytí za ruku a chcem sa vytrhnúť, keď započujem Dereka.
"Lízo, prečo chvíľku nepočúvaš. Nie je to tak ako si myslíš. Počkaj a vypočuj si ich." - povie takmer šeptom.
"Dereku, pusti ma do školy. Milujem Ricka, ale ak bude šťastnejší bezo mňa na druhom konci sveta, budem šťastná aj zaňho. Nebudem mu brániť v šťastí." - smutne sa naňho usmejem a idem ďalej.

Skoro som dostal infarkt. Dan odchádza niekde na druhý koniec sveta. Prečo? No určite má na to svoje dôvody. V každom prípade sa ho spýtam aké, Ale ako sa k tomu postaví Líza? Ta je dosť citlivá na témy, ako je odchod, rozchod, podvod a veľa ďalších. Otočím sa na ňu, aby som to zistil, ale to už vidím Ricka ako ju drží za ruku a niečo jej vraví. Nechám to tak a pozriem sa na Dana:
"Takže. Môžeš mi to vysvetliť?"
"Jasne, že ti to vysvetlím, láska." - chytí ma za ruku a začne.
"Ty vieš, že s Rickom sa premieňame na zvieratá," prikývnem a Dan pokračuje, "no a, keďže naše rodné mesto je na Aljaške, musíme sa tam na pár rokov vrátiť. Je to tam skvelé a oveľa príjemnejšie ako tu. Priznávam bez mučenia, že už sa tam hrozne teším, ale chcem sa ťa spýtať, chceš ísť som ňou?" usmeje sa na mňa a ja na neho neveriaco vyvalím oči.
Čože to chce? Zatrasiem hlavou a skočím mu okolo krku.
"S radosťou s tebou pôjdem aj na koniec sveta, zlato."
Dan si ma pritiahne k sebe a pobozká ma. Potom ideme pomaly za Rickom a Lízou. Ako vidím, tak sa Líza na Ricka naštvala. Rick sa pridá ku mne s Danom a ideme pomaly za Lízou. Toto nie je normálne. Prečo ho to nenechá vysvetliť? Dobehnem Lízu a zastavím ju.
"Lízo, prečo chvíľku nepočúvaš. Nie je to tak ako si myslíš. Počkaj a vypočuj si ich." - poviem jej takmer šeptom.
"Dereku, pusti ma do školy. Milujem Ricka, ale ak bude šťastnejší bezo mňa na druhom konci sveta, budem šťastná aj zaňho. Nebudem mu brániť v šťastí." - smutne sa na mňa pozrie a zase odchádza.

Tomu neverím. Prečo musí byť tak tvrdohlavá? Nikdy si nič nedala vysvetliť, ale takto sa nikdy nechovala. No čo. Budeme si ju musieť odchytiť cez prestávku a vysvetliť jej to s jej súhlasom alebo bez neho.
"Tak to vidíš. Nenechá ma to ani vysvetliť." - povzdychne si za mnou Rick.
"Neboj sa. Mám plán, ale budete mi musieť pomôcť." - odpoviem mu a ideme do školy.
"Tak aký je ten plán?" opýta sa ma po ceste Dan.
Pozriem sa naňho a hneď sa mi všetky myšlienky rozplynú. No a čo. Mám ho hrozne rád a je fakt super. Navyše dosť pekný. No čo by ste povedali na chalana s krátkymi, tmavými až havraními vlasmi, zelené oči, ktoré svietia ako smaragdy a výškou stodeväťdesiat centimetrov? Ja si myslím, že je to fakt kus. Rick tiež nevyzerá zle, ale nie je to môj typ. Má krátke blond vlasy, červené oči ako dva rubíny a výška približne taká istá ako Dan. Viem, že ho Líza miluje a nechce ho nechať odísť, ale keby počúvala, tak....
"Tak aký je ten plán, Dereku?" - z myšlienok ma vytrhne Rickov hlas.
"Čo? Aha. Takže, cez veľkú prestávku ju vylákam na strechu. Vy tam už čakajte a keď tam prídeme, zamknete dvere. Potom ju už musíme donútiť počúvať." - povedal som im svoj plán.
"To by mohlo zabrať. Ideme do toho?" - prikývne Dan.
"Ja rozhodne. Vďaka Dereku." - usmeje sa na mňa Rick.
"Hej doj si pozor. Toto je moja jašterička. Tvoja ti utiekla do školy." - chytí ma okolo pása Dan a pozrie sa na Ricka, ktorý sa dobre baví.
"Neboj sa. Ja ti ho nezjem. Mám Lízu."- obhajuje sa mu medzi smiechom Rick.
"To dúfam." usmeje sa Dan.
Prídeme do školy a rozdelíme sa do tried. Vidím, že Líza ide do svojej triedy, tak zabočím do svojej. Líza je v prvom ročníku, ja s Rickom zhodou okolnosti chodíme do rovnakej triedy v druhom a Dan je už tretiak. Stredná škola nie je tak hrozna ako som si myslel. Zatiaľ som tu vždy zažil veľa zábavy. Zapadneme do triedy akurát, keď zazvoní a do triedy vojde učiteľ.

Ach. Už tri hodiny ubehli ako voda. Teraz je tu štvrtá a ja netrpezlivo čakám na prestávku. Inokedy by som sa bavila, hlavne keď je posledný deň školy pred Vianocami a na celej škole je diskoška. Teraz ale musím myslieť iba na Ricka. Koľko času nám ešte ostáva než odíde? Deň, dva, len pár hodín? Otázky a zase len otázky. Možno by som si ich mala vypočuť. Derek sa zdal, že je šťastný, ale prečo? A ďalšia otázka. Fajn. Už toho mám dosť! Po tejto hodine ich nájdem a vypočujem si ich. Konečne zvoní na veľkú prestávku. Všetci vypadli z triedy ako prvý, ale ja idem ako posledná a idem za Derekom. A ako sa zdá ani nemusím chodiť ďaleko. Ako by som to nečakala, ide oproti mne a určite za mnou. A už ma zdraví.
"Ahoj, Lízo. Ideme sa naobedovať na strechu?"
Nevravím?
"Jasne, prečo nie." - usmejem sa.
"Fajn. Tak poď."
"Celé štyri hodiny som rozmýšľala a chcela by som si ich vypočuť. Nebolo fér ako som odišla." skloním hlavu.
"Jasne. Aj keď musím uznať, že som to nečakal. Tak ten plán bude asi zbytočný." - zasmeje sa po chvíli ticha Derek.
"Aký plán?" pozriem na neho.
"Vieš, cestou do školy sme vymysleli plán, že ťa cez obedovú prestávku vylákame na strechu a donútime ťa počúvať." zostanem na neho pozerať ako na blázna.
"To fakt?" dostanem zo seba po chvíli.
No tak aspoň, že som sa tam rozhodla ísť dobrovoľné. Som zvedavá čo za tým bude.

Musím uznať, že týmto ma dosť prekvapila. Nečakal som, že si to rozmyslí, ale aspoň nejaký pokrok. Prídeme na strechu a za nami sa zamknú dvere. Dobre viem, že sú to Dan s Rickom. A Rick ma o tom za chvíľu presvedčí.
"Lízo, môžeš si ma vypočuť?"
"Áno." usmeje sa.
"Skôr ako povieš nie, tak by som rád.... Počkať čo?" zaskočí sa Rick.
"Hovorím, že si ťa rada vypočujem. Bolo odo mňa kruté, že som ťa nenechala hovoriť. Už to neurobím. Tak o čo ide?" vysvetlí mu Líza.
"Huh. Fajn. Takže. Rovnako ako Derek poznáš naše tajomstvo. Takže sa musíme vrátiť do našej rodnej krajiny, teda na Aljašku. Hrozne sa tam teším, ale bez teba to tam nebude ono. Preto sa ťa pýtam. Chceš ísť som ňou? Derek súhlasil, že pôjde s Danom, ale chceš ísť aj ty?" vysvetlí jej to Rick.
Ja s Danom sa na tom dobre bavíme. Líza naňho pozerá ako by mal každú chvíľu odletieť na Mars a už sa nikdy nevrátiť a k tomu pridala výraz akoby tesne pred tým spadol z višne. No skrátka výraz k nezaplateniu. Keď sa trochu zorientuje, tak sa mu hodí okolo krku a začne kričať "Áno, áno, áno, áno....." až ubehne cela prestávka. Po asi desiatom "áno" sa s Danom zložíme na zem v záchvate smiechu. Ja tu svoju sestru niekedy fakt nechápem. Po niekoľkých ďalších "áno" sa vydáme do triedy a pretrpíme ešte dve hodiny. Odchádzame hneď zajtra večer takže sa musíme zariadiť. Poletia aj naši rodičia. Otec s matkou si tam prácu nájdu rýchlo vďaka Rickovím rodičom, ktorý tam majú firmu. Budú robiť to, čo vždy chceli. A my budeme s Danom viacej tráviť čas spolu. Určite to tam bude skvelé. O tom nepochybujem.