Silvestrovska láska alebo pohroma? II.

         

Prebudil ma otrasný zvuk budíka. Natiahol som ruku a lenivo som ho vypol. Pootvoril som oči a v duchu som začal nadávať, ktorý debil nastavil budík na pol ôsmu ráno. Chcel som sa postaviť, ale až potom som si všimol, že ma niekto drží okolo pása. Otočil som sa a uvidel Lendora. Vyzeral veľmi roztomilo, keď spal. Asi po piatich minútach, čo som sa naňho pozeral som neodolal a pohladil ho po tvári. Zrazu sa na mňa pozerali nádherne zelené oči.
"Dobre ráno, zlato. Vyspal si sa dobre?" - opýtal sa ma Len.
"To má byť vtip? Ktorý debil nastavil budík na pol ôsmu ráno."
"No, pokiaľ si spomínam, tak ti včera ráno."
"Čo? Ako to, že si to nepamätám?"
"Lebo si napol spal. Snažil som sa ťa zobudiť, ale ty si len "v spánku" nastavil budík a zase si zaspal."
"Som taký kretén!"
"Ale si môj roztomilý kretén." - zasmial sa Len a pritiahol si ma bližšie k sebe, aby ma pobozkal.
Neváhal som ani chvíľku a bozk som mu opätoval. Netrvalo dlho a už sme počuli na chodbe búchať dvere nasledované hlasmi. Podľa hlasu sme spoznali, že je to Lea ako sa pýta Eliáša. Nič sme nerobili a len ich počúvali:
"Bre ráno, Eliáši. Ako si sa vyspal?"
"Do cela fajn. a čo ty?"
"Okej. Kde je Shon?"
"Ešte dospáva. Videla si už dneska Lina?"
"Nie. asi ešte stále spia."
"Ani sa im nečudujem."
"Ako to myslíš?"
"Ale nič. Nezaoberaj sa tým. Nejdeme na raňajky?"
"Okej. Čo asi budeme mať dnes?"
"Neviem uvidíme."
Keď sme začuli o čom sa bavia myslím si, že som bol červený ako paprika. O chvíľku neskôr sme počuli ako sa hlasy strácajú a miznú v útrobách domu. Len sa začal ticho smiať a ja som sčervenal ešte viac. Nechápem ako to mohol Eliáš vedieť. No, ale predsa len ak sme boli hlučný ako oni, tak sa ani nedivím. Ach jaj, do čoho som sa to zas dostal? Z premýšľania ma vytrhol až Lendor:
"O čom premýšľaš?"
"Čo? Aha. Ale nič. Len som sa trochu zamyslel."
"A nad čím?"
"Ja vlastne ani neviem."
"Aha. Tak, čo. Chce sa ti ísť už hore?"
"Nie. Konečne mám od všetkého chvíľu pokoj. Prečo? Už tu nechceš ležať?"
"Práve naopak. Myslíš na to na čo ja?"
"Neviem. Na čo myslíš?"
Len sa len usmial a odpoveďou mi je ten najsladší bozk. S radosťou mu ho opätujem a ani neviem ako už nič nevnímam...... .
Asi o desiatej hodine sme vyliezli z izby a išli na neskoré "raňajky". Keď sme zišli dole, všetci sedeli na gauči a pozerali niečo v telke. Pozdravili sme sa a s nimi a už sa začala konverzácia:
"Dobre ráno, hrdličky." - začne sa smiať Lea.
"Haha. Veľmi vtipne. Kde na to chodíš?" - spýtam sa jej ironicko-unavene a začnem zívať.
"Ale, ale. Tu niekto v noci nespal. Pokiaľ viem mohli ste byť hore len do jednej ráno. Asi dneska nikam nepôjdete a pomôžete mi upratať knihovňu." - Ozvala sa od dverí teta.
"Čože? Ale začo mami." - ozve sa s predstieraným smútkom Eliáš.
"Berte to ako trest za neposlúchnutie. Samozrejme až na Leu. Tá jediná išla spať ešte pred dvanástou."
"Jo. Díki teta." - ozve sa radostne Lea.
"Ale ako vieš, že spala?" - opýtal som sa zvedavo.
"No, takže. Po prvé- nemala tu žiadneho partnera, po druhé - nesvietilo sa jej v izbe keď som sa išla na ňu pozrieť a konečne potretie - z jej izby sa neozývali zvuky po celom dome. Takže som ku vám štyrom radšej ani nešla." - Urobila nám prednášku teta.
Keď vyslovila ten posledný dôvod tak sme všetci sčervenali. Teda až na Leu. Tá sa pri tom dobre bavila. Nakoniec ju ovládol smiech a ona dostala dosť silný záchvat smiechu. Pritiahol som sa viac k Lenovi a sčervenal som ešte viac. Keď Leu prešiel smiech, bolo už niečo po pol jedenástej. Nakoniec sa ozvala ako prvá aby prerušila to neznesiteľné ticho, ktoré tam zavládlo. Cítil som, že sa ešte stále červenám a ostatný to isté. Lea sa pomaly začala zdvíhať z gauča kde ešte pred chvíľou sedela a zastavila sa až pri dverách a otočila sa na nás:
"Tak fajn. Idete?"
"Kam?" - spýtam sa už z normálnou farbou zmätene. Všetci sa na ňu nechápavo pozreli.
"Predsa do knihovne. Pomôžem vám upratať a potom pôjdeme von. Tak idete?"
"Hej. Díki Lea."- Povedal Eliáš za všetkých a so Shonom jej už boli v pätách.
My sme sa držali tesne za nimi.
Prešli sme asi pol domu až sme sa zastavili pri veľkých drevených dverách. Keď sme ich otvorili, tak sme museli vyzerať ako dementi. Všetci, teda až na Eliáša, sme sa pozerali ako kreténi. Vôbec sme netušili, že tam bude až toľko kníh. Bol som prekvapený a tiež šťastný. Milujem knihy a tu ich bolo určite vyše tritisíc. Z prekvapenia sa ako prvý vymotal Shon a zaskočene sa pozrel na Eliáša. Nakoniec prehovoril, ale povedal niečo čo sme nečakali. Mysleli sme si, že to tu pozná od A do Z:
"Páni. Netušil som, že tu máte tak veľkú knihovňu. Nečakal som, že tu máte vôbec nejakú knihovňu."
"Je toho veľa čo o mne nevieš." - zasmeje sa Eliáš.
"To som už zistil."
Shon podišiel k Eliášovi, chytil ho okolo pásu a dal mu pusu. Lea už začala utierať prach a Len začal vyťahovať knihy, ktoré boli už natrhnuté, takže nič nevideli, ale priznám sa, že im závidím. Po chvíli sa pustili do upratovania aj oni a ja som išiel za Lenom. Keď som tam prišiel videl, že som skleslý a nedalo mu to:
"Čo sa stalo?"
"Ale nič. Pomôžem ti?"
"Netreba. AK chceš choď na poschodie. Je tam dvakrát toľko kníh ako tu. Prídem ti pomôcť."
"Okej."
Tak som teda išiel na poschodie. Len je všímavý, milý a ja ho milujem, ale cítim tu nejakú divnú atmosféru ako keby som mal všetko stratiť. Neviem prečo, ale keď Eliáš otvoril tieto dvere, mal som divný pocit samoty. A teraz sa cítim ešte horšie. Som sám na druhom poschodí v knihovne a cítim sa mizerne. Začal som oprašovať knihy, ale zrazu som pocítil chlad od niekadiaľ zozadu. Ako námesačný som sa vydal po "stope" vetra až som došiel pred tmavú chodbu lemovanú samými knihami. Steny boli ako veľké regáli s knihami. Vošiel som do chodby, v ktorej sa chlad a pocit samoty začal stupňovať. Bolo tam veľa skvelých kníh, ale keď som došiel až na koniec chodby zase tam bola len slepá ulička a knihy. Nechápem to. A tiež nechápem, prečo je okolo mňa taká zima. Chodba je trochu osvetlená s pochodňami, ale aj tak je to tam strašidelné. Zrazu ma zaujala jedna kniha. Chytil som ju do ruky a bol som dosť prekvapený. Nikdy som žiadnu takú knihu nevidel. Bola hrubšia ako ostatné, celá čierna so žltým nápisom, s obrázkom bieleho vlčieho ducha a navyše zamknutá špeciálnym zámkom. Bola záhadná, ale tak krásna. Nevedel som ako sa otvára, lebo žiadna dierka na kľúč a ani samotný kľúč tam neboli. Pocítil som zvláštne mravenčenie v tele a prechádzalo do ruky. Ani neviem ako kniha v mojich rukách začala žiariť a pomaly sa otvárať. Bol som ako omámený. Cítil som, že by som mal ujsť, ale moje telo ma nechcelo poslúchať. Jedna časť mi hovorila uteč, ale druha stoj a čakaj. Oči mi zrazu začali meniť farbu na žiarivú červenú a zreničky sa mi zúžili. Začali sa mi prerezávať zuby nevedel som, čo sa deje, ale nekričal som aj keď to hrozne bolelo. A potom sa to stalo. Kniha sa rýchlo otvorila a mňa odsotila pekne ďaleko od nej a spadla na zem. Vykríkol som už som to nemohol vydržať a potom som už počul len kroky....

Mal som divný pocit, že sa má niečo stať, ale nevedel som, čo. Zakričal som na Lena, či nevie, kde je Lin:
"Lene!"
"Čo sa deje, Eliáši?"
"Kde je Lin?"
"Naposledy som ho videl ako išiel na druhé poschodie. Prečo?"
"Okej. Máš to tam už hotové?"
"Hej. Pôjdeme pomôcť Linovi?"
"Jasne. Sám to tam nemôže zvládnuť. Lea, Shone idete aj vy?"
"Jasne že. Som zvedaví ako to vyzerá hore." - prikývne Shon.
"Ja súhlasím. Nemôžeme v tom Lina nechať samotného. Ešte by ho tie knihy zožrali. Alebo on ich." - súhlasí Lea.
"Čo?" - spýtam sa nechápavo.
"Lin miluje knihy. Nikdy žiadnej neodolal. A teraz keď zistil , že tu máte cely raj, tak ho odtadeto asi nedostaneme." - vysvetli Len.
Všetci sa začneme smiať, ale smiech nás hneď prejde. Započuli sme z horného poschodia Linov výkrik. Hrozne sme sa všetci zľakli a rozbehli sa hore. Keď sme tam vybehli bolo to tam ako bludisko. Nakoniec sme sa vydali rovno, až sme narazili na tmavú chodbu. Nikdy som ju tu nevidel. Neváhali sme ani chvíľu a rozbehli sa dovnútra. Bola tam hrozná tma, že sme si nevideli ani na špičku nosa. Zastavili sme až keď Len o niečo zakopol a spadol na zem. Lea rýchlo zapálila pochodeň čo našla a keď sme videli o čo Len zakopol tak sme skoro dostali infarkt. Na zemi ležal nehybný Lin a ústa mal celé od krvi. Trochu som zaváhal ale nakoniec som sa k nemu sklonil a Len si ho pritiahol do náruče. Eliáš mu nahmatal pulz, ale bol hrozne slabý. Nakoniec som prehovoril ako prvý:
"Jeho pulz je moc slabý. Čo sa tu sakra deje?"
"Bude v poriadku?" - opýta sa vystrašene len.
"To neviem. Odnesieš ho? Musíme ho odniesť k matke. Ona hádam bude vedieť čo sa tu stalo."
"Dobre." - prikývol so strachom Len.
"Čo je toto?" - začudovala sa Lea a všetci sme na ňu nechápavo pozreli.
V ruke držala čiernu koženú knihu s bielim vlčím duchom. Nevedel som to a tak som po pravde odpovedal:
"To netuším. Nikdy som to tu nevidel, ale je na tom Linova krv. Vezmi to a poďme. Nestrácajme čas."
"Okej."
Lea zobrala knihu, Len Lina a išli sme rýchlo za mojou mamou.
Prišli sme do obývačky a moja matka hneď vyskočila z gauča, keď videla čo sa stalo. Povedala nám nech ho položíme na gauč a odišla pre lekárničku. Keď sa vrátila prezrela Lina, ale mal iba zakrvavené ústa. Lea položila knihu na stôl a matka sa za ňou otočila. Zazvonil zvonček a Lea otvorila dvere Sergejovi. Keď sa dozvedel-nedozvedel, čo sa stalo-nestalo zľakol sa a posadili sa do kresla v obývačke. Potom prehovorila moja matka, prebudená zo šoku:
"Kde ste ju vzali?"
"Ležala neďaleko Lina." - odpovedal som jej stroho.
"Čože? A ty keď si ju držala, nič si necítila?" - So strachom sa matka spýtala Lei.
"Nie. Prečo." - spýtala sa Lea.
"Huh. To je dobre. Ale Lin také šťastie nemá."
Všetci sme sa nechápavo pozreli na Moju matku ako to myslí. Nechápali sme. Potom sme už len videli ako Linovi krv, ktorá mu vytekala z úst prestala tiecť a začala miznúť. Potom som sa ticho matky opýtal:
"Čo sa tu deje?"
Neodpovedala, iba sa sklonila k Linovi a pootvorila mu oko. Ako by tiež nechápala čo sa tu deje, alebo skôr ako by si nebola istá. Keď mu ho pootvorila dosť sme sa všetci zľakli a odtiahli sa. Namiesto krásnych zlatých oči mal červené a zúrivé. Potom matka prehovorila:
"Dúfala som, že to nie je pravda, ale asi je." - povzdychla si a ukázala nám nech si sadneme.
My sme si posadali a ona začala rozprávať:
"Asi pred piatimi storočiami žili dva klany ktoré sa zo srdca nenávideli už niekoľko rokov. Boli to klany meničov. Alebo lepšie vysvetlené Svetlých a temných démonov. Klan temných démonov sa premieňal na mačkovité šelmy. Boli väčší ako obyčajne šelmy ako poznáte dnes. Mali upýrie tesáky a krídla. Krídla mali väčšinou anjelské, ale veľmi vzácny boli ty, ktorý mali netopierie alebo dračie krídla. Nazývali sa temné šelmy. V tom svetlom klane zase boli vlčí démoni, taktiež väčší ako naši, s upýrskými tesákmi a krídlami. Ale v tomto klane dá sa povedať v našom boli typické netopierie krídla. Dračie nemali a tí čo mali anjelské krídla boli veľmi silný. Nebolo ich veľa. Možno tak desať z celého klanu, ktorý mal vyše sto členov."
"Počkaj. Naše ho klanu? Čo tým myslíš?" - spýtal som sa nechápavo.
"Aj ja pochádzam s tohto vlčieho klanu. Tak isto aj moja sestra, ale teraz to nie je podstatné. k tomu sa dostaneme. Takže. V oboch klanoch sa kráľovi narodili synovia. Až na to, že vo vlčom klane sa narodil princ o dva roky skôr. Mal čierne vlasy a keď sa premenil na vlka bol celý čierny s netopierími krídlami. V noci rád utekal zo zámku, lebo ako jediný s celého klanu mal čierno srsť, takže sa v lese v tme dobre skryl. Dostal meno Sedrik. O dva roky na to v rovnaký deň ako mal Sedrik narodeniny sa vo vedľajšom klane narodil kráľovi syn, ktorému dali meno Florián. Bol to čierny tiger s anjelskými krídlami. V ich klane sa čierne tigre ešte nikdy nenarodili, rovnako ako vo vlčom čierny vlk. Keď mal princ Florián pätnásť a princ Sedrik sedemnásť niečo ich v noci tiahlo ku hraniciam dvoch klanov. Odjakživa ich učili, že vedľajší klan je ich smrteľný nepriateľ a teraz si to mierili k hraniciam. Nevedeli, čo ich tam tiahne, ale keď tam prišli pozerali sa jeden druhému z oči do oči a nemohli odtrhnúť pohľad od toho druhého. To čo medzi sebou pocítili vtedy, to ešte nikdy s nikým nepocítili. Začali sa k sebe približovať až sa dostali tesne k sebe. Premenili sa na ľudí a ako prvý prehovoril Sedrik. Pozdravil ho a Florián sa začervenal. Odpovedal mu a hneď sa aj predstavil. Sedrik urobil to isté. Bolo im jedno, že sú synovia kráľov a začali sa spolu baviť. Nakoniec Sedrik vyzval Floriána, aby prešiel k nemu. Florián to s radosťou urobil a ani sa nenazdal tak ho Sedrik pobozkal. Florián mu bozk opätoval a obaja sa potom premenili na démonov a prechádzali sa. Narazili na jednu jaskyňu, ktorá pretínala ich svety a rozhodli sa, že to bude ich malé útočisko a išli do vnútra. Takto sa stretávali každú noc až do svojich narodením, kedy ich sledovali strážcovia oboch klanov. Keď ich uvideli spolu ako sa bozkávajú, utekali ku svojim kráľom. Ty im však nechceli veriť a tak sa išli o tom presvedčiť sami. Keď tam prišli, stretli sa dvaja králi na hraniciach a každý po svojom území išli až k jaskyni. Vošli do jaskyne a nechceli veriť vlastným očiam. Ich synovia si spali v náruči. Vojaci ich hneď prebudili a keď ich princovia uvideli premenili sa do podoby démonov a pritiahli sa na seba. Začali zúriť aby ich nechali spolu a keďže Sedrik bol starší chránil Floriána. Ich otcovia sa naštvali a súhlasili s tím aby zostali spolu do smrti, a...."
"Takže zostali spolu. A čo to má spoločné s touto situáciou?" - prerušil som matku.
"Keby si mi neskákal do reči tak sa to dozvieš. To nebol koniec. .....ale hneď ako to ich otcovia vyslovili podpálili jaskyňu a ich s ňou. Sedrik s Floriánom ničomu nechápali, ale vedeli, že to je ich koniec. Sedrik v objatí s Floriánom, ktorého utešoval od sĺz a strachu vyslovil kliatbu, ktorá sa o storočie splnila. A Lin je toho dôkazom."
"Ako znela tá kliatba?" - opýtala sa Lea.
Na to jej už ale matka nedokázala odpovedať. v tom sa za ňou ozval Lin a niečo povedal. Ale nerozumeli sme mu. A potom ma napadlo, ako to, že je hore? On tiež počúval ten príbeh? Matka keď vyslovil asi sedem alebo osem slov v inom jazyku, ktorý nepoznáme spadla na gauč a dívala sa naňho ako na ducha:
"Windesen sas omna usandi fisres lomi. Dandi ter."
"To nie je možné. Nie. Nemôže už byť... Kedy? Ako? Žeby...tá kniha!" - dostala zo seba matka prekvapene a pozrela na knihu.
Pozreli sme na ňu všetci. Kniha zrazu začala žiariť a vzniesla sa do výšky. Zrazu sa tam premietol celý ten príbeh, čo hovorila moja mama a na konci sme videli aj Sedrika s Floriánom v ohni ako sa k sebe tlačia a objímajú. Potom sa Sedrik pozrel na ich otcov a preniesol kliatbu:
"Preklínam Vás. Ešte nie je koniec. Vaše vojny budú trvať veky a už nikdy sa nikto z týchto klanov nezamiluje. Nebudú milovať a nebudú milovaný. Deti však mať budete, ale budú bez citov až po druhej generácii sa city vrátia, ale premeníte sa na obyčajných smrteľníkov. Budete mať v sebe vlčiu krv, ale nebudete sa môcť premieňať. Kliatba sa zruší až keď sa nájde niekto z mojej rasy, kto sa dokáže zamilovať do chalana a ich láska bude silnejšia ako zákazy rodičov. Pravá kráľovská vlčia krv sa prejaví až pri tom potomkovi, ktorý bude chalan a vzoprie sa svojím rodičom pre lásku. Toto je kliatba na tento svet. A ten komu sa to podarí budeme mu pomáhať a pomôžeme mu zlomiť kliatbu. To prisaháme, nikdy nezomrieme!"
Potom sa kniha zavrela a položila sa na stôl. To čo sme uvideli potom nás dostalo. Na mieste kde ešte pred chvíľkou ležal Lin, teraz ležal nádherný veľký hnedý vlk s červenými očami. Len sa k nemu pomaly vybral, ale po jednom kroku sa Lin zľakol a zoskočil z gauča na zem pri dvere. To, že to bola veľká chyba sme zistili, až keď spadol na zem a nemohol sa postaviť. Zľakli sme sa a Len sa k nemu zase začal pomaly približovať. Teraz Lin neurobil nič, len sa uložil pri dvere a nechal sa hladkať od Lena. Nakoniec ho zobral do náruče a preniesol ho na gauč. Potom sa ozvala mama:
"To nevyzerá dobre. Nevie sa postaviť a ani premeniť naspäť do svojej podoby. Musíme nájsť nejakého vlčieho démona, ktorý by ho to naučil."
"A keby sme ho to naučili my?" - Spýta sa Len.
"A ako? Nie sme vlci. Nedokážem ho naučiť nič, čo by vlci mali vedieť. Navyše ešte nie je premenený celkom. Ešte sa mu neprerezali krídla a to potom bude cirkus. Musí ho na to pripraviť démon nie človek."
"A čo by sa stalo, keby zostal vlkom? Nemusel by sa premieňať teraz a po čase na to príde aj sám." - prednesie Lea.
"To nie je možné. Keď sa premení prvýkrát, tak sa musí do dvanástich hodín premeniť aj späť. Potom je to už jedno na ako dlho sa premení, ale ak sa teraz nepremení.....zomrie." - A hlas sa jej zlomí.
Všetci na ňu vytreštíme oči, že čo? To nie je možné. Nemôže zomrieť. S premýšľania nás vyvedie Linovo zakňučanie a Len ako sa mu ospravedlňuje:
"Prepáč, Lin. Len som sa zľakol. Nedovolím aby si zomrel."
"Ja viem. Poznám niekoho, kto mi môže pomôcť." - odpovie Lin.
Všetci sa naňho pozrieme ako na ducha. Ako to, že vie rozprávať v tejto podobe a ako to, že pozná iných vlkov? Veľa otázok a žiadne odpovede. Po chvíli som sa ho na to spýtal:
"Ako to, že vieš rozprávať? A kto ti môže pomôcť?"
"To neviem a dones mi tu knihu."
"Okej."
Išiel som teda pre knihu a položil som ju pred neho na gauč. Potom nám povedal:
"Fajn. Diki. A teraz všetci ustúpte k dverám od obývačky. Lene, aj ty!"
Všetci sme ustúpili a on položil prednú tlapku na knihu. Potom zase začal hovoriť v tom divnom jazyku, ktorý sa vola Kiriančina, ale aj tak v jeho hlase bolo počuť zúfalstvo:
"Wertoni ixe meyd. Wertoni meyd. Meyd."
Hneď ako to povedal kniha začala žiariť a zrazu zmizla. Keď sa ani do piatich minút nevrátila išli sme za Linom. Len si sadol pri Lina a ten mu položil hlavu na kolena. Posadali sme si okolo neho a mama sa ho spýtala:
"Čo to znamenalo?"
"Čo teraz?"
"To prečo zmizla ta kniha a to čo si povedal."
"Aha. No Tie slova znamenali "Pomôžte mi prosím. Pomôžte prosím. Prosím." a to s tou knihou, skrátka každou chvíľou by sa tu mali ukázať Sedrik a Florián."
Všetci sme stuhli. Čo to povedal? Ako? Nemusel som sa na nič pýtať a Lin mi už odpovedal:
"Áno, to sú tí dvaja princovia. Pamätáte sa na tu kliatbu?"
"Áno, ale ako si vedel na čo myslím?"
"Trikrát hádaj možno raz uhádneš."
Zasmial sa Lin a ja som začal uvažovať. Nakoniec ma napadlo:
"Vieš čítať myšlienky?"
"Bingo."
"Čože? Ale ako.." - Nedokonči Len.
"Neviem. Odkedy som sa v knižnici dotkol knihy zmysli sa my zlepšili a dokážem čítať myšlienky. Vadí ti to?"
"Nie. Ak my nebudeš čítať myšlienky v jednom kuse." - zavtipkuje Len.
"Myslím, že toho sa báť nemusíš." - usmeje sa Lin.
"Ako to?"
"Tvoje myšlienky čítať nedokážem." - odpovie mu Lin a zaspí.
Všetci sa na nich pozrieme. Ako je to možné? Zrazu počujeme búchanie v knižnici. Všetci sme sa tam rozbehli a Lina nechali samého spať na gauči.

Len:

Keď sme prišli do knižnice tak sa nám vyskytol úžasný pohľad. Boli tam Sedrik a Florián. Takže predsa len prišli pomôcť Linovi. Nečakal som to. Bol som šťastný aj keď som to nedal najavo. Sedrik bol zahrabaný pod hromadou kníh a Florián sa na tom dobre bavil. Obaja boli premenený na démonov ale aj tak roztomilý. Florián mal zlaté oči a Sedrik zelené. Obaja boli čiernej farby aj keď úplne iný démoni. Po chvíli keď sa Sedrik vyhrabal spod kníh a Florián sa ako tak upokojil a pritúlil sa k Sedrikovi otočili sa na nás a Sedrik povedal:

"Zavediete nás za tím čo nás privolal? Počuli sme ho, že potrebuje pomôcť."

"Áno. Poďte." - vyzve ich pani Ledonová.

Áno chcela aby sme jej vraveli Eby, ale nám to voľáko nedá.

"Ďakujeme." - odpovie s úsmevom Florián a idú za Eby. Ale čo. Je to kratšie.

Princovia išli za Eby a my sme sa pridali za nich. Keď sme prišli do obývačky, Lin bol už hore a akoby sa zdalo, že nemôže uveriť vlastným očiam. Rozbehol sa rovno k Linovi a premenil sa na "človeka" s vlčími ušami a chvostom. Kľakol si pri Lina a začal mu pozerať nohy. Florián išiel tiež za Linom a tiež sa premenil na "človeka" s tigrími ušami a chvostom. Zrazu im uši aj chvost zmiznú a nakoniec sa Sedrik pozrie na nás a povie:

"Ako dlho je už premenený?"

"Asi tak dve hodiny." - odpoviem v kľude.

"Ty si jeho priateľ?" - otočí sa na mňa Florián.

"Áno, prečo?"

"Aha. Line?" - začne zase Sedrik.

"Áno?"

"Môžem si s tebou prehovoriť medzi štyrmi očami?"

"Jasne, ale zatiaľ neviem ako sa postaviť, behať a ani ako sa premeniť späť."
"Áno ja viem. Len si musím s tebou prehovoriť."
"Fajn. Môžete ísť do kuchyne?"

"Jasne Line."- povie Eby a tlačí nás do kuchyne.

"Počkať. Lene? Ty by si tu mal ostať." - povie mi vážne Sedrik.
"Dobre." - odpoviem stroho.

Zostal som teda s Linom, Sedrikom a Floriánom, zatiaľ čo ostatný išli do kuchyne. Keď som zavrel dvere od obývačky Sedrik pristúpil ku mne a spýtal sa ma:

"Lendore, môžem sa ťa niečo opýtať?"

"Jasne. O čo ide?"

"Miluješ Lina?""

"Čo je to za otázku? Jasne, že ho milujem."
"Fajn. Dúfam, že si s ním nespal."

Povie potichu Sedrik a ide k Linovi. Rýchlo sa za ním ozvem:
"Spal!"
Sedrik sa zastaví a pozerá sa na mňa ako na ducha. Potom sa omámene opýta:
"Čo že si urobil?!"

"Spal som s ním. Dnes v noci. Prečo?"

"Sedriku, čo sa robí?" - spýta sa Lin starostlivo.

"Vieš, Line. Ak si s ním už spal nedivým sa, že nemôžeš chodiť, postaviť sa, premeniť sa a to nehovorím a tom, že sa ti neprerezali krídla." - vysvetli Sedrik.

"Čo to má s tím spoločné?" - opýtam sa vystrašene.

"Každý démon, keď sa premieňa tak sa mu hneď prerežú aj krídla. Vlci majú krídla ako netopiere iba výnimky majú anjelské krídla. Títo vlci si hovoria anjelský vlci a je ich iba jedno percento zo sto. U mačkovitých šeliem ako je Florián majú anjelské krídla a iba výnimky majú netopierie a dračie krídla. Títo si hovoria diabolské šelmy. Chápeš? No, ale v každom prípade sa krídla majú prerezať zároveň s prvou premenou. Tým, že si sa s ním vyspal si mu zabránil v celej premene."

"A dá sa to spraviť?" - spýtam sa pocitom viny.

"Áno, ale bude to hrozne bolestivé a tiež sa bude musieť napiť mojej krvi, aby sa dokázal premieňať."

"Ja to beriem. Urobím, čokoľvek." - uisťuje nás Lin.

"Line prepáč. Nemali sme sa spolu vyspať." - ospravedlňujem sa Linovi.
"To je v pohode. To ja som ťa na to namotal." - usmeje sa na mňa Lin.

"Môžete si tento rozhovor nechať do postele? Máme tu prácu." - Ozve sa Florián.

"Jasne, prepáč." - povie Lin.

"Tak si pripravený?" - spýta sa Sedrik.

"Hej." - odpovie Lin.

"Dobre. Začneme s tým, že ti pomôžem postaviť sa, potom s chôdzou a nakoniec ti prerežeme krídla. To bude najbolestivejšie. Dobre. Tak pomaly začni stávať a ja ťa pridržím."

Lin sa začne pomaly zdvíhať a Sedrik mu trochu pomáha. Za chvíľu už stojí a dokáže už aj behať.Sedrik sa premení a ukáže mu ako bežať a Lin to s radosťou napodobní. Za chvíľu sa preháňa po obrovskej obývačke. a prišiel rad na krídla.

"Fajn. Postoj, chôdzu a aj beh si zvládol, ale čo krídla. Budeme ťa musieť držať. Už sa ti predierajú von a bude to lepšie ak ti ich prerežeme už teraz." - začne Sedrik.

"Dobre."

"Fajn. Florián, chyť ho nech nehryzie a priviaž ho reťazami. Lene? Ty poď sem a hlaď ho za ušami. Skrátka ho utešuj." - Rozdelí úlohy Sedrik a vytiahne nôž.

Zľakol som sa, ale neváhal som a išiel pri Lina. Florián mu už držal ústa, aby nehryzol a Sedrik sa skloní a začne prerezávať jeho kožu. Začal kňučať a šklbať sebou a tiekli mu slzy. Na chrbte sa mu začali prerezávať dve krásne krídla. Jeho "krik" sa ozýval po celom dome až do obývačky vtrhli ostatný. Dosť sa zarazili a stuhli keď videli, čo robíme. Lea omdlela, ale inak išlo všetko v poho. Asi po desiatich minútach sa mu prerezali celé krídla a Sedrik aj s Floriánom ustúpili. Lin sa pritlačil bližšie ku mne a ťažko oddychoval a kňučal. Sedrik s Floriánom stuhli a neveriaco sa pozerali na Lina, ktorý ležal na zemi s roztiahnutými krídlami celými od krvi, ako na ducha.

"Čo sa stalo?" - spýtam sa.

"On.. má...on má... anjelské krídla." zakoktá sa Sedrik.

"Anjelské krídla nemal mať. Je to vzdialený potomok kráľovskej rodiny, takže by nemal mať anjelské krídla, ale netopierie. Tieto krídla znamenajú moc. Teraz sa musíme podriaďovať jeho rozkazom. Stáva sa našim kráľom." - Povie Florián a Obaja sa premenia na démonov.

To be continue.......