Piatková návšteva

Piatková návšteva   XXIII.

Armenzi

                      Ráno sa zobudím až po východe slnka. Pomaly otvorím oči. Ako prvé uvidím svoje deti ležať pri mne. Sú v poriadku. Obe. Vedľa mňa sa zavrtí Dan a zobudí sa. Otočím naňho hlavu. Usmeje sa na dá mi bozk na pery.

„Dan,“ zašeptám mu do úst.

„Si v poriadku?“ spýta sa starostlivo.

„Áno, len ma všetko bolí. Nechápem, čo to tvoju matku napadlo, brať mi deti, keď spím. Navyše ju nepoznajú, takže je jasné, že sa jej Miko zľakol,“ poviem mu.

„To nechápem ani ja. Ako sa volajú?“ spýta sa ma.

„Starší chlapec je Amiko a mladší zase Miko,“ zasmejem sa a ukážem na chlapcov.

„Sú po tebe,“ usmeje sa Dan.

„Ale no tak. Obaja majú čierne vlásky. My obaja máme čierne vlasy a navyše Amiko ma zelené oči po tebe,“ usmejem sa naňho.

„A Miko zase tmavo modré po tebe,“ pobozká ma.

„Ich celé mená znejú – Amiko Aiko Davis Fox a Miko Miracle Davis Fox. Čo povieš?“ spýtam sa ho.

„Ja to beriem. Sú to krásne mená,“ pobozká ma.

„Ešte. Vieš tá Goldová chyba, že má vlčie uška a chvost?“ spýtam sa a keď prikývne pokračujem, „tak Miko ju má tiež. Skoro zomrel, tak nie je divu, že sa snažil nejako zachrániť. Vadí ti to?“ spýtam sa a odkryjem hlavičku mladšieho syna.

„Nevadí mi to. Takto je ešte viac roztomilý. Navyše Gold aspoň nebude jediný, ktorý sa bude líšiť,“ usmeje sa, dá mi bozk a potom vstane.

„Kam ideš?“ spýtam sa s úsmevom.

„Idem dole na raňajky. Ideš tiež? Zoberieme aj chlapcov. Navyše by vás mama mala skontrolovať, či ste vážne v poriadku,“ príde ku mne už oblečený a sadne si pri mňa na posteľ.

„Nechytí sa mojich deti. Nie dokým jej to nedovolím. Včera ma dosť naštvala. Viem, že je to tvoja mama, ale nemala právo mi brať moje deti. Navyše z nej Miko má strach, takže Amiko ju nebude chcieť tiež,“ vysvetlím a oči mi potemnejú.

„Neboj sa. Nebude sa ich chytať, keď jej to nedovolíš,“ usmeje sa na mňa.

Usmejem sa, prikývnem a za jeho pomoci sa opatrne oblečiem. Potom zoberiem do náruče Mika a Dan Amika. Zídeme dole do jedálne. Ako tak rozmýšľam, tak dnes majú deti Marka a Darima dva roky a Estiho jeden. Som na nich zvedavý. Včera mi počas pôrodu Darim povedal, že mu Dei dal vedieť, že chcú prísť vlci zo školy. A tiež, že prídu v piatok. Je pondelok. Tak to nejako prežijeme. Prídeme do jedálne. Zaujaté pohľady ostatných vlkov na hrade si nevšímam. Pri stole už sedia všetci, teda okrem Danovej mamy. A teraz sa otočia na nás. Usmejem sa na Darima a očami mu poďakujem. Sadnem si na svoje miesto a vedľa mňa si sadne Dan s Amikom v náruči.

„Jéj. Tí sú krásny. Môžem si jedného podržať?“ spýta sa Gold.

Usmejem sa a dovolím Danovi, aby mu podal Amika, lebo Gold sedí vedľa neho. Gold si Amika opatrne vezme a začne sa s ním hrať. Je to roztomilé.

„Ako sa volajú?“ spýta sa Estelion, po mojej ľavej ruke.

„Toto je Miko a Gold drží Amika,“ usmejem sa.

„A ako sa volajú celým menom?“ zaujíma sa Wolf.

„Ako asi? Predsa Miko Davis a Amiko Davis, nie?“ spýta sa Mark.

„Nie,“ pokrútim záporne hlavou, „Starší je Amiko Aiko Davis Fox a mladší zase Miko Miracle Davis Fox,“ odpoviem.

„Prečo si im nechal obe mana plus ešte aj v takomto poradí?“ spýta sa nechápavo Darim.

„Sú pokračovatelia oboch rodín, tak nech si samy vyberú, ktoré meno budú nosiť. Môžu aj obe ak im to bude vyhovovať,“ odpoviem.

„Mne sa to páči. Znie to viac šľachticky,“ pokrčí ramenami Gold.

Chlapcov som oboch uložil do malých kolísok, ktoré sú pri mne s Danom. Raňajkujeme v pokoji a mieri, keď do kuchyne vojde Danova mama. Hneď ako nás zbadá sa usmeje a príde až k nám. Ticho zavrčím.

„Ahoj. Je ti dnes už lepšie?“ spýta sa ma.

„Fajn,“ zavrčím a ostatných to zdá sa prekvapí.

„Jéj. Tí sú pekný. Môžem si ich chytiť a prezrieť?“ spýta sa a už sa načahuje pre dvojčatá.

Keď ju Miko zaznamená začne plakať a Amiko do toho skučať. Zavrčím, chytím ju za ruku a odsotím pár krokov dozadu. Dan je hneď na nohách.

„Nepribližuj sa k nim. To ti nestačilo, čo si urobila včera? Už nikdy sa ich nedotkneš, pokiaľ to nebudú chcieť. A pochybujem, že ťa vôbec prijmú. Miko sa ťa bojí a Amiko bude vždy na jeho strane. Dokiaľ ťa neprijme Miko, neprijme ťa ani Amiko a dokiaľ ťa neprijmú moji synovia, tak ja tiež nie. Včera si u mňa klesla pod bod mrazu. Nechápem ako ťa mohlo napadnúť si vziať na ruky moje dieťa, ktoré ťa nepozná, má z teba strach a navyše ja spím. Si vlčica, toto by si mala vedieť. Ale ako sa zdá, ty by si svoje deti dala do rúk komukoľvek,“ zavrčím a Dan sa postaví pri mňa.

„Nedala by som svoje deti do rúk niekomu koho nepoznám,“ povie.

„Ale dala. Keby ti záležalo na Danovi a Rickovi tak ako tvrdíš, tak by si ich varovala, keď som povedal kto je Líza, aj vtedy keď som ti to zakázal alebo lepšie povedané ťa prosil o to aby si im to nevravela. Mala si im to povedať ako matka ak ti na nich záleží a nie sa len pozerať ako sa ich Líza snaží zabiť a dobre že sa ja nezabijem pri tom ako im zachraňujem krky. To teda nie. Mojich deti sa nedotkneš dokiaľ nepreukážeš, že za to stojíš,“ poviem rozhodne a Dan sa posadí vedľa mňa.

Ostatný sú na mojej strane. Dokonca aj Rick s Danom súhlasili. Vedia, že matka, ktorá miluje svoje deti sa takto nezachová.

„Zdá sa mi to, alebo sú všetky baby, či vlčice, či ľudia, vypočítavé svine alebo nemajú žiadnu úctu a sebazáchovu?“ prehovorí Mark, keď on, ja, Darim a Estelion, sedíme aj s našimi deťmi v obývačke.

„To neviem. Ale myslím, že máš pravdu, lebo zatiaľ čo sme videli, tak všetky vlčice a aj Líza boli hrozné. Aj moja matka. Chcela si Golda privlastniť, len aby sa s ním mohla kochať, že akého má výnimočného syna, ktorým som ja nikdy nebol,“ posmutnie Estelion.

„To nehovor. Každý je výnimočný svojím vlastným spôsobom,“ usmejem sa.

                   Takto to išlo v dennej rutine. Naše deti boli každým dňom o rok staršie. Zabávali sme sa s nimi a užívali si s nimi každý jeden deň. Naši miláčikovia sa s nimi hrali tiež. Nastal piatok. Darimové a Markove deti mali už šesť. Estelionov Svelian mal už päť a moje deti štyri. Už pekne behali s ostatnými a rozprávali jedno cez druhé. Najzábavnejšie bolo, že keď rozprávali, tak za seba dokončovali vety. Teda väčšinou. Bola to zábava. Nepohli sa od seba na krok a Danovej mama sa oblúkom vyhli a keď to zbadala, tak bola dosť sklamaná, že jej moje deti neveria. Keď nastalo poobedie, tak sa pred hradom objavili trinásti nový vlci a niekoľko starších obyvateľov Nome. Poznal som v nich chalanov a ostatných vlkov zo školy a Goldových spolužiakov. Zavolali sme ich dnu do obývačky. Naše deti sa práve hrali vonku ešte v troche snehu. Posadali sme si do veľkej obývačky.

„My. Prišli sme sa ospravedlniť, ako sme sa chovali ku Goldovi,“ začal jeden z mojich spolužiakov.

„To je v poriadku. Ak to nevadí jemu,“ pozriem sa naňho.

„To je dobré. Nevedeli ste kto som,“ usmeje sa na nich a pritlačí sa ku Rickovi.

„A tiež sme sa chceli spýtať, či ste v poriadku. Mali sme celkom strach, keď ste sa neukázali v škole už tretí týždeň,“ ozve sa jeden z nových spolužiakov Wolfa.

„Sme v poriadku. Teraz už určite. v pondelok sa vraciame do školy. Ešte nejaké otázky?“ spýta sa Estelion.

Než však stihne ktokoľvek čokoľvek povedať, do obývačky sa ako uragán prirútia naše deti. Keď si uvedomia, že máme návštevu, tak sa nám schovajú do náruče. Dan chytí na ruky Amika a Kem Tryxa. Ja chytím na kolená Mika, Esti Sveliana, Darim Medaya a Mark Ariana. Zachytím zaskočené pohľady ostatných vlkov. Povzdychnem si.

„Toto sú naše deti. Preto sme neboli skoro tri týždne v škole. Otehotneli sme a tak sme museli zostať doma. Hádam, že poznáte časový zvrat,“ pozriem sa na ešte viac zaskočených vlkov.

Keď sa spamätajú tak odpovedia, že o ňom čítali.

„Takže. Keď o ňom viete, tak viete, že ešte pár dní trvá do plnoletosti. Dúfam, že na nich nebudete útočiť ako na Golda. Inak budete mať problém,“ zavrčím a vlci hneď prikývnu.

„To som rád,“ usmejem sa a potom sa už normálne bavíme.

Nie sú zas tak zlí keď ich spoznáš. Dokonca sa zahrali aj s mláďatami.

              „Čo sa tu deje? Je tu nejako živo,“ ozve sa od dverí mama Dana.

Moje mláďatá hneď zareagujú a utekajú sa vo vlčej podobe za mňa schovať. Zavrčím. Ostatný návštevníci len nechápavo sledujú výjav pred sebou.

„Čo chceš? Prišla si sa ospravedlniť?“ spýtam sa zúrivo.

„Už som sa ospravedlnila,“ zašeptala.

„No zdá sa, že moje deti to nebrali vážne. Moc si ich nepresvedčila, keď sa ťa stále Miko bojí. Zmizni. Čo sa tu deje ťa nemusí trápiť. Nie je to tvoja vec,“ poviem chladne a keď odíde, tak si povzdychnem a opriem sa o Dana, ktorý si ma pritiahne do náruče a začne tíšiť.

Fakt neviem, prečo sa im úprimne neospravedlní. Ostatný vlci sa dívajú nechápavo. Chalani im všetko povedia, čo sa stalo od pôrodu. Iba chápavo prikývnu. Ponúknem im či tu nechcú prespať, keď sem už merali cestu, ale oni odmietnu, že musia ísť domov. Sedíme ešte dlho v obývačke a rozprávame sa.

„Len jedno mi stále nejde do hlavy,“ ozve sa jeden z nových vlkov v piatom ročníku na našej škole.

„A čo to je?“ spýtam sa aj keď odpoveď poznám.

„Ako je možné, že oni mohli otehotnieť? Tú schopnosť má len kráľ,“ povie.

„Áno, ale ja mám schopnosť, že môžem zmeniť vlkov. Dal som im nesmrteľný život, ktorý mám aj ja a majú ho aj naše deti. Moja svorka odo mňa dostala dar, nesmrteľnosť. Takto spolu môžeme zostať naveky. Ako ste si všimli, tak moji synovia budú vládnuť po mne. V tomto smere keď som nesmrteľný, tak bude vládnuť ten zo synov, ktorý si ako prvý nájde partnera. Majú krídla, ak ste si dobre všimli keď boli vo vlčej podobe. Tiež ste si mohli všimnúť, že Amiko je vo vlčej podobe rovnaký ako ja a Miko je zase viac podobný Danovy aj napriek tomu, že majú krídla. Vládnuť môžu začať, až keď dovŕšia sedemnásty rok a len pod podmienkou, že budú mať partnera. Dokiaľ si nenájdu vhodného partnera, trón zostáva mne s Danom. Oni získali rovnakú schopnosť ako ja a tak som túto schopnosť dal aj zvyšku mojej svorky, do čoho sa zahrňuje aj plodnosť Estiho, Darima, Marka a aj Golda, ale tomu sme dovolili mať mláďa až za dva roky,“ poviem a usmejem sa na Mika, ktorý mi sedí na kolenách.

„Aha. Dobre. Som rád, že sme priatelia, ale už budeme musieť ísť. Domov to je trochu ďalej. Ahoj. Uvidíme sa v pondelok v škole,“ usmeje sa na nás jeden nový od nás zo školy a aj so svojou svorkou odíde.