Nový svet, nový domov

Nový svet, nový domov  III.

                  Ráno ma zobudí zima a tak sa ešte viac pritisnem k pevnému telu za mnou. Proti zime to však moc nepomáha. Začnem sa trochu triasť. Nechápem prečo mi je v poslednej dobe tak strašná zima.

„Zlatíčko, si v poriadku?“ pritiahne si ma k sebe Dan ešte bližšie.

„D-Dan, je mi nehorázna zima,“ zaškrípem zubami.

„Šššš....To prejde. Poď sem. Len nie si zvyknutý na toto podnebie,“ pobozká ma do vlasov.

„Pochybujem, že je to tým. V poslednej dobe aj keď bolo teplo, tak som sa triasol zimou. Niečo so mnou nie je v poriadku,“ pozriem sa mu do oči.

„Prečo si to nepovedal skôr? Sakra! Prečo som si to ja nevšimol? Triasol si sa aj keď si bol v teple tú noc pred odjazdom. Neboj všetko bude v poriadku,“ pobozká ma na pery.

„Preto si bol ráno premenený na vlka? Zahrieval si ma?“ pozriem sa naňho ohromene.

„Presne preto,“ prikývne.

„Premeň sa,“ poviem ticho.

„Čože?“

„Hovorím, aby si sa premenil. Ak si ma zahrial vtedy, tak to možno zaberie aj teraz. Možno nejako reagujem s tvojim vlčím Ja,“ pohladím ho po tvári.

Prikývne a premení sa na veľkého čierneho vlka. Pritisnem sa k nemu a počúvam tlkot jeho srdca. Áno. Toto ma dokáže ako jediné upokojiť.

„Už je lepšie?“ započujem v Dana.

„Teraz už áno,“ pousmejem sa a cítim, že sa premenil späť.

„Ako to, že si mi rozumel? Ako vlkovi by si m i nemal rozumieť,“ zdvihne mi hlavu.

„Čože?“ vytreštím na neho oči.

„Hej! Dobré ráno. Je čas vstávať!“ vletí nám do izby Rick s Lízou.

„Môžete prestať škriekať a radšej sa stlmiť? Máme tu menší problém,“ osopí sa na nich Dan.

„Ten problém ste si mali vyriešiť v noci, nie?“ pozdvihne obočie Líza.

„My tu nehovoríme o tomto probléme. Derek mi rozumel vo vlčej premene. To ma trochu znepokojuje. Rick. Premeň sa tiež, aby sme zistili, či rozumie aj tebe,“ popoženie ho Dan.

„Tak čo. Rozumieš?“ pozrie sa na mňa Rick už premenený na veľkého bieleho vlka s červenými očami.

Zaskočene prikývnem a stále sa pozerám na bieleho vlka.

„Tak čo teda hovoril? Ja počujem len vrčanie,“ popoženie ma Líza.

„“Tak čo. Rozumieš?“ A áno rozumiem ti moc dobre,“ poviem priškrtene.

„Šššš...Zlatíčko. Všetko sa vysvetlí. Pokoj,“ chytí ma do náruče Dan a začne sa so mnou kolísať, aby som sa upokojil.

„Poďme von. Časom sa to nejako vyrieši. Teraz by som sa najradšej išiel prebehnúť v lese,“ začne poskakovať Rick, vo vlčej podobe, ako neposedné šteňa.

„Okej. Takže všetci obliecť ide sa von! Školu máme až za tri týždne a naši sú už preč. Išli vaším rodičom ukázať nové zamestnanie,“popoženie nás aj Dan.

Zasmejem sa. Určite im to hrozne chýbalo. Keď sa zo sestrou oblečieme, zbehneme dole do prízemia, kde na nás pri dverách už čakajú dvaja veľký vlci. Vybehneme von a hneď sa do nás pustí zima. Rozbehneme sa po snehu do lesa, kde si vyskočíme na chrbty vlkom, ktorý sa rozbehnú hustým snehom. Hlbšie v lese nájdeme malú skalu s jaskyňou a tak nás tam vysadia. Ja so sestrou vybehneme na skalu a pozeráme sa ako naši vlci miznú medzi stromami. Nechali nás tu, aby sa mohli prebehnúť rýchlejšie, ale nešli moc ďaleko, aby nám nemohli prísť na pomoc, keby to bolo nutné.

„Hej nevieš čo je to za jaskyňu?“ pozrie sa na mňa Líza od vchodu do jaskyne.

„A od kade by som to mal vedieť keď sme tu len deň aj s cestou?“ pozriem sa na ňu ako na idiota a potom na vchod od jaskyne a v tom mi myseľ zahalia nejaké divné obrázky a vybaví sa mi môj sem z tejto noci....

                  ......Bežím lesom. Utekám pred, zatiaľ, neveľkým hnedým vlkom so zlatými očami. Ale neutekal som zo strachu. Hrali sme sa. Vtedy som mohol mať také štyri roky. Moc dobre sme sa poznali. Boli sme spojený krvou. Boli sme bratia. Brat mal vtedy šesť rokov.

„No tak, Wolf! Pohni! Ja som sa ešte ani nepremenil a som oveľa rýchlejší ako ty!“ posmieval som sa mu hravo, aby zrýchlil.

„Ale no tak. Nesťažuj sa! Aspoň vyhrávaš!“ smeje sa druhý.

„Hej! Ty ma nechávaš vyhrať! To nie je fér!“ zastavím sa pri skale a otočím sa na neho.

„Nesťažuj sa,“ dobehne ma a vyplazí mi vlčí jazyk.

„Hej, nevieš náhodou, čo je to za skalu?“ pozriem sa naňho.

„Je to skala Anjelov,“ odpovie a sadne si ku mne.

„Skala Anjelov? Prečo sa tak volá?“ Nechápem.

„Existuje totiž legenda, ktorá hovorí, že Anjeli si zvolili ochranu vlčích meničov a tak začarovali túto skalu, aby sa k nej mohli priblížiť len ľudia z dobrými úmyslami, aby neohrozovali týchto meničov. A tak sa aj stalo. Každý, kto mal niečo proti vlkom a priblížil sa ku skale, bol spálený na popol. Ak sa pozrieš lepšie, tak na vrchu uvidíš jaskyňu. Do tej jaskyne môže vkročiť, len pravý vlk v nebezpečenstve alebo ak nie je premenený, tak mu skala ukáže pravú podstatu, ktorá sa v ňom skrýva. Premenilo sa v nej veľa vlkov, ktorý to o sebe až do svojich šestnástich rokov nevedeli. Ak sa totižto nepremeníš do šestnásteho roku života, tak sa začínajú prejavovať isté vedľajšie účinky a pomaly ťa to zabíja. Tie príznaky sú u každého rovnaké, len u anjelských vlkov sú menej špecifické. Keď sa začnú tieto príznaky, musíš prísť do tejto jaskyne, kde budeš v bezpečí a premeníš sa hneď ako do nej vstúpiš. Táto premena je však hrozne bolestivá, lebo ti nemôže pomôcť iný vlk, aby si vedel čo presne robiť. Musíš to zvládnuť sám,“ zakončí príbeh a pozrie sa na mňa.

„Anjelský vlci?“ spýtam sa.

„Áno. Je to veľmi vzácny druh a oni sa musia premeniť jedine v tejto jaskyni. Inak by zomreli pomalou a mučivou smrťou. Za posledných tisíc rokov od kedy začali vlkov chrániť anjeli sa na zemi objavili len dvaja vlci, ktorý mali anjelské krídla. Títo vlci sa stali vládcami všetkých vlkov. Prvý vlk bol hneď v tom roku, čo sa tu objavili anjeli. Bol hnedý s bielymi škvrnami a s krásnymi zelenými očami a hnedými anjelskými krídlami, ktoré sa končili taktiež bielou farbou. Keď sa však premenil nemal hnedé vlasy, ale biele a nemal ani zelené oči, ale červené. Druhý vlk bol päťsto rokov na to. Tento mal čiernu srsť s bielymi a hnedými fľakmi a rovnakej farby mal aj krídla a červené oči, ale keď sa premenil, mal hnedé vlasy a zelené oči. Za dvanásť rokov to bude presne tisíc rokov. Čo myslíš, budeme mať zase nejakého vládcu?“ usmeje sa na mňa.

„Určite! Už sa neviem dočkať! Poďme braček. Musíme ísť!“ zasmejem sa a rozbehnem sa do lesa.........

                „Derek! Derek! Si v poriadku? Prosím otvor oči! Povedz niečo,“ započujem vzlykot a ucítim príšernú zimu a bolesť v celom tele.

„Z-zi—zima. T-to b-bo-bolí,“ vykoktám cez zaťaté zuby a až teraz si uvedomím, že ležím schúlený na zemi.

„No tak vydrž!“ začnú Líze tiecť slzy.

„A-ako d-dl..,“ neviem zo seba dostať cez zimu a bolesť.

Čo to malo znamenať?

„Pred piatimi minútami si sa tu zrútil, keď si sa pozrel do jaskyne. Čo sa stalo?“ spýta sa vzlykavo.

„Čo sa deje?! Čo sa stalo?!“ započujem krik ako keby z diaľky.

„Ja neviem. Zrazu sa zrútil,“ zavzlyká Líza.

„No tak láska. Čo sa stalo? Čo ti je?“ chytí ma do náruče Dan a ja vykríknem bolesťou, tak ma radšej nechá ležať.

„J-ja neviem. J-je m-mi z-zima a všetko ma b-bo-bolí,“ zavzlykám a neprestávam sa chvieť.

„Čože?!“ zdesí sa, teraz už aj Rick.

Rick odtiahne na chvíľu Dana stranou a Líza ide s nimi. Ja sa pozriem na jaskyňu. Ak bol ten sen pravdivý, tak potom nám rodičov zabili lovci a ja s bratom som žil v týchto lesoch. To ale znamená, že Líza nie je moja sestra a pochádzam od tadeto, ale ako som sa preboha dostal až do Európy?! A ako to, že si nič nepamätám a kde je môj pravý brat? Kde je Wolf? Je ešte nažive? Rozvzlykám sa na novo a pomaly aj napriek bolesti sa vyštverám na štyri a pomaly sa doplazím dovnútra jaskyne. Ak môj brat je vlk, tak musím ísť do jaskyne a potom nájsť svojho brata, za každú cenu! Tí traja si ma nevšímajú, tak mám možnosť sa tam dostať nepozorovane. Keď prejdem cez vchod jaskyne, cítim ako sa zdvihne bariéra, ktorá zadržuje zvuky vo vnútri a nevítaných hostí zase vonku. Tiež mení čas, takže tu ubehne pár hodín, ale vonku ani minúta. Odplazím sa do najtmavšieho rohu, kde ma nie je vidieť a potom začne nehorázna bolesť. Chrbát a kĺby ma hrozne bolia, ale čo mi nie je jasné, prečo cítim ako keby mi chcelo roztrhnúť kožu na chrbte. Znášam to asi tri hodiny, než zostanem ležať na zemi. Pomaly sa pohnem a keď necítim bolesť chcem vstať. Postupne sa mi to podarí a na chrbte pocítim menšiu záťaž. Keď sa tam pozriem, div mi oči nevypadnú. Mám krídla. JA MÁM KRÍDLA!!! To snáď nie je pravda. Pozriem sa na protiľahlú stenu, kde sa na kúsku skaly čnie zrkadlo z ľadu a nestačím sa diviť. Oproti mne stojí nádherný veľký biely vlk s bielymi krídlami, iba na konci chvosta má čiernu farbu a na svet sa pozerajú krásne veľké tyrkysové oči. Chvíľu trvá, než mi dojde, že som to ja. Urobím pár krokov a zistím, že to nie je tak ťažké. Pokúsim sa premeniť naspäť a podarí sa. Bolesti a zima ustáli a teraz sa mi v tele rozlieva príjemné teplo. Vyjdem z jaskyne a uvidím, že tí dvaja ešte vypočúvajú Lízu, ktorej tečú slzy prúdom. Ani si nevšimli, že som zmizol. Tiež to tu bolo len minútu. Prejdem k ním a zavesím sa Danovi okolo krku. Ten od prekvapenia vyvalí oči a ja sa naňho usmejem. Prečo im to povedať teraz? Najprv nájdem svojho brata, potom im to poviem.

„Si v poriadku? Čo sa ti vlastne stalo?“ vychrlia na mňa otázky.

„Som v pohode. Časom sa všetko dozviete, ale teraz poďte. Ešte vám to povedať nemôžem,“ pobozkám Dana a usmejem sa.

„Dobre, budem ti veriť,“ povzdychne si a pobozká ma.

„Tak poďme. Strávili sme tu viac času ako sme chceli. Musíme ísť domov. Už tam budú aj naši,“ chce ma Líza chytiť za ruku, ale vytrhnem sa jej a o krok od nej ustúpim.

Čo som spravil som si uvedomil až keď som započul Danovu otázku a zamračené pohľady od všetkých troch.

„Teda, som v poriadku, len sa ma prosím Líza nechytaj,“ pozriem sa na ňu naštvane.

Vôbec nechápem prečo.

„Si vážne v pohode? Prečo nechceš dovoliť sestre aby sa ťa dotkla?“ spýta sa ma Dan a zdvihne mi hlavu aby sme sa pozerali do oči.

„Ja neviem. Nikto okrem teba tu nemá právo sa ma dotikať,“ usmejem sa a pobozkám ho.

„Prepáč, Líza, ale dokiaľ ti to nedovolím nedotikaj sa ma, áno?“ pozriem sa na ňu varovne.

Cúvne a prikývne. Cítim, že sú z toho všetci v šoku, ale neriešim to. Vydáme sa na cestu späť.