Nechytať!.....

Nechytať!.....  IV.

Derek

               Keď dorazíme domov, tak uvidíme, že sú tam zaparkované dve nové autá. Fakt pekné. Takže už si kúpili aj autá. Okej. Čo ďalšie? Povzdychnem si. Zamierime domov a keď otvoríme dvere, tak sa na nás vybalí nádherná vôňa. Sakra! Hrozne sa mi zostrili zmysli. Vyzujeme sa, vyzlečieme si bundy a zamierime do jedálne, kde sa už podáva obed.

„To je dosť, že ste prišli. Kde ste boli?“ spýta sa nás Danova mama.

„V lese,“ odpovie Dan.

„Dobre. Dávajte si pozor. Že vraj sa tu potuluje svorka mladých vlkov,“ odpovie jeho otec.

„Okej,“ odpovie Rick.

„Podľa všetkého budete s nimi chodiť do školy. Keďže mi tvoríme vlastnú svorku, tak by ste sa k ním nemali pridávať. Poznáte pravidla. Tu sa môžete premieňať koľko chcete. V mestečku o nás vedia,“ usmeje sa ich mama.

„Ste v poriadku?“ usmeje sa na nás naša mama a príde k nám.

„Áno,“ odpoviem.

„V pohode. Ako sa vám páči práca?“ spýta sa Líza s úsmevom.

„Je skvelá. Ďakujem za opýtanie,“ pobozká ju do vlasov.

„Dúfam, že si sa mal dobre aj ty,“ usmeje sa na mňa a chce ma pohladiť po tvári, ale rovnako ako pred tým uhnem o krok a hodím na ňu vražedný pohľad.

„TY sa ma už ani nedotýkaj. Klamárka jedna,“ zavrčím na ňu, otočím sa a odkráčam do našej izby, kde si ľahnem na posteľ.

Nemal som šancu vidieť ich zarazené, prekvapené a absolútne nechápavé pohľady.

Dan

                 „Čo sa mu stalo?“ spýta sa nás Derekova mama.

„Netušíme. Takto sa chová už.....“ začnem, ale neviem či im to povedať.

„Dan, povedz to,“ popoženie ma mama.

„Boli sme neďaleko v lese. Natrafili sme tam na skalu s jaskyňou. Iba sme tam stáli, keď sa zrazu Derek zrútil. Hovoril, že je mu zima a všetko ho boli. Vtedy tam prišli aj Dan s Rickom a keď sa ho Dan dotkol, tak vykríkol bolesťou. Na pár minút sme sa otočili, aby som im to mohla povedať, keď sa k nám zrazu Derek priblížil a bol úplne v poriadku ako keby sa nič nestalo. Avšak, keď som sa ho dotkla tak sa ohradil rovnako ako teraz, vlastne bez toho aby ma nejako nazval, a povedal, že tu nemá právo sa ho dotýkať nikto iný ako Dan. To je celé,“ dopovie Líza.

Pozerali sa na nás ako vyorané myši. Ešte o tom asi nepočuli.

„Poviem vám, že ničomu z tohto nechápem, ale viem, že existuje legenda, ale bolo by to nadlho. Len viem, že takto sa chovali len dvaja vlci za posledných tisíc rokov. Ale podotýkam, že to boli vlci. On je človek takže to nedáva zmysel,“ povzdychne si otec.

„To prejde. Určite je to len puberta, teda ak sa nedozvedel to čo nemal, ale to by nebolo možné,“ povie jeho otec.

„Čo to je?“ zamračím sa a aj moji rodičia.

„Fajn, ale nesmie sa to dozvedieť Derek. Okej?“ pozrie sa po nás Derekova mama.

„Dobre,“ prikývneme unisono a posadáme si za stôl.

„Keď mala Líza tri roky, tak sme chceli ešte jedno dieťa, ale už sme bohužiaľ žiadne mať nemohli. Preto sme sa rozhodli pre adopciu. Keď sme prišli do sirotinca, tak nám hneď k srdcu priľahol štvorročný chlapec. Varovali nás, že vôbec netušia čo je zač. priniesli ho tam, že vraj nejaký chlapi, ktorý ho našli v lese. Keď sa u nich prebral, tak si nič nepamätal a nevedel kto je, či od kade je a kto sú jeho rodičia. Nič nevedel a tak sme si ho vzali s tým, že to bude náš syn. Vtedy nám poradili, že bude najlepšie ho oklamať. Tak sme mu povedali, že sme jeho rodičia, ktorým sa stratil a vydali sme sa domov. Postupne si zvykal a začal žiť nový život, s nami,“ dorozpráva príbeh Lízina mama a mi sme z toho úplne v šoku.

„Chceš povedať, že Derek nie je môj brat? Celé roky ste ho klamali?“ zdesí sa Líza a mi prikývneme.

„Odporučili nám to, ale teraz si myslím, že to bola chyba. Boli ste si veľmi podobný, tak s tím nebol problém, ale mám pocit, že na všetko prišiel, keď ma nazval klamárkou,“ skloní hlavu a možno má pravdu.

„Celé noci sa chvie od zimy aj keď je teplo. Je mu zima aj keď je Tridsať stupňov v tieni. Keď nie je váš syn, môže mať nejakú vrodenú chorobu a nedali ste na to pozor? Mali ste to vedieť, keď to nie je váš syn!“ poviem vyčítavo a teraz sa pozrú všetci na mňa.

„A ty odkiaľ vieš, že sa celé noci chvie od zimy?“ spýta sa podozrivo Rick.

„Óoo....vy to ešte neviete? Tuto Dan chodil každú noc k Derekovi cez okno,“ praskne ma na zradkyňa s pobaveným úsmevom.

„Takže ty si k nášmu synovi chodieval cez okno?“ pozdvihne obočie jej otec.

„Technicky zato to Váš syn nie je, tak sa naňho neohrádzajte,“ podrží ma brat.

Derek

                        Ležím na posteli a mám nastražené uši, aby som ich počul. Chudáci nevedia, že je zbytočné hovoriť potichu s mojim vyvinutým sluchom. Takže som sa všetko dozvedel a popravde mi to trochu vrátilo spomienky. Vtedy som spal v snehu v tomto lese, keď išiel Wolf na lov. Prišli tam lovci a omráčili ma. Ešte pred tým som počul Wolfa kričať, aby ma pustili, ale už bolo neskoro. Prebral som sa až v tom sirotinci a nič som si nepamätal. Snáď Wolfimu neublížili. Z očí mi začnú tiecť slzy. Prečo ma vtedy odviedli? Mohol som mať iný život. Mohol som mať brata. Ale zase by som nikdy nestretol Dana. Sú ešte len uprostred rozhovoru a tak pomaly zídem dole. Do jedálne dôjdem akurát keď zakončia rozhovor.

„Nechápem prečo sa snažíte šeptať. Aj tak som počul všetko, ale to je jedno. Spomenul som si na svoju minulosť už pri tej skale. Len som stále nevedel ako som sa dostal do toho sirotinca. Na to som si spomenul až keď si hovorila o chlapoch čo ma tam priviedli. Tiež mi k tomu pomohol sen z tejto noci. Pomohol mi odhaliť kto som,“ opriem sa o zárubňu dverí so smutným úsmevom.

„Prepáč, že sme ti celých dvanásť rokov klamali. Ale je tu jedna vec. Tí chlapi ťa našli, že vraj v lese. Ale netušíme kto to bol a vychovávateľkám sa zdali hrozne podozrievaví,“ spozornejú, keď to môj otec spomenie.

„Áno. Tí chlapi boli lovci. Vy musíte vedieť najlepšie, čo sú zač,“ pozriem sa na nich a keď prikývnu a ja sa posadím na Danove kolená, tak pokračujem, „Spal som v lese na snehu. Mal som vtedy štyri. Keď ma našli, vedel som, že je zle. Omráčili ma a potom odvliekli. Keď som sa zobudil v sirotinci, nič som si nepamätal. Toho ste potom využili vy,“ poviem, ale cítim, že Dan vie, že to nie je všetko.

No čo, keď bude ten správny čas všetko sa dozvedia. Najprv nájsť brata.

„Ty si vtedy nevedel, ani čo je za deň, keď sme ťa vtedy brali, že? Bol štvrtý December,“ odpovie moja mama.

„Štvrtý December? A neviete, kedy som prišiel do sirotinca?“ spýtam sa s nádychom strachu.

„Myslím, že to bol prvý December. Prečo?“ spýta sa môj otec.

„Z toho lesa ma odniesli piateho Novembra,“ začnem sa triasť.

„Čože?!“ vykríknu unisono.

„Ako si môžeš byť tak istý, že to bol práve piaty November, keď si žil v lese?“ spýta sa s nádejou Danova mama.

Viem, že si oni štyria veľmi dobre uvedomujú, že lovci boli nebezpečný a mohli mi za ten mesiac hocičo urobiť. Teraz si určite myslia, že zimnice mám z toho. Ale to bol len vedľajší účinok na premenu. Vtedy mi určite nič nespravili. Možno ma skúmali, ale keď nič nenašli nechali ma ísť. Aj keď na opačnej strane zeme. Museli vedieť, že ak by som predsa len bol vlk bez jaskyne by som zomrel, aj keď takéto jaskyne musia byť všade po svete, aby sa mohli meniť aj na opačnej strane Zeme.

„Mal som svoje zdroje,“ poviem neurčito.

„Aké zdroje?“ spýta sa Dan.

„Žil som tam dlho. Skrátka to viem,“ cíti, že niečo tajím.

„A......“

„Nie! Už vám viac nepoviem!“ založím si ruky na hrudi a preruším tak Ricka.

„Okej. Myslím, že je čas na oddych,“ povzdychne si Dan a všetci sa rozídeme po svojom.

Ja idem s Danom do izby. Keď tam prídeme, tak sa zvalím na posteľ a zakryjem sa perinou. Som unavený. Cítim ako sa prehla posteľ, keď si za mnou vliezol aj Dan. Pritiahne si ma k sebe a ja sa k nemu otočím čelom. Pozriem sa mu do očí.

„Čo tajíš?“ spýta sa ticho.

„Dan, ja ti to ešte nemôžem povedať. Najprv musím zistiť jednu vec. Zajtra sú Vianoce. Nechcem ich kaziť,“ pobozkám ho.

„Dobre. Ale určite mi to raz povieš,“ oplatí mi bozk.

„Veríš mi?“ pozriem sa mu do oči.

„Áno. Verím ti,“ usmeje sa na mňa.

„Aj ja ti verím a nech sa stane čokoľvek, pamätaj si, že milujem iba teba, že patrím len tebe,“ usmejem sa a ľahnem si mu na hruď, kde pomaly zaspím.

                Zobudím sa o deviatej večer. Zase som mal jeden z mojich snov. Vlastne bol to podobný sen ako ten pred tým, ale teraz som behal po lese ako šestnásť ročný a za mnou sa hnal dospelý hnedý vlk so zlatými očami. Bol to Wolf. Má osemnásť a určite žije. Žije v týchto lesoch. Som si tým istý. Cítim ako sa podo mnou zahmýri Dan. Ešte stále mu ležím na hrudi. Pozriem sa hore akurát keď otvorí oči.

„Dobrý večer,“ vyplazím na neho jazyk.

„Večer?“ vyvalí na mňa oči.

„Je deväť večer preč,“ usmejem sa a pobozkám ho.

„To sme spali od obeda?“ pýta sa ďalej.

„Už to tak vyzerá,“ zamyslím sa.

„Spali ste od včerajšieho obeda. Dnes je Štedrý deň a vy ste ho celý zaspali. Nemohli sme vás nijak zobudiť. Bohužiaľ večeru sme mali bez vás, lebo sme nevedeli, kedy sa preberiete. Poďte aspoň dole sa ukázať, že ste v poriadku. Mali sme o vás strach,“ ozve sa od dverí Rick, vyvalíme naňho oči.

„To sme spali viac ako deň?!“ zakričím naňho.

A to nespomínam, že sme prešvihli Vianoce. Pozriem sa na Dana, ktorý sa pozerá dosť vykoľajene, rovnako ako ja. Rozhodli sme sa, že dole už nepôjdeme a vyhodili Ricka z izby. Potom sme sa išli osprchovať. Najprv som poslal Dana, lebo ak chcem uskutočniť ten darček asi to je lepšie. Keď vylezie, tak ho vystriedam. Strávim tam hodnú chvíľu a keď vyleziem, tak vidím ako sa na mňa Dan pozerá. No jasne, že sa pozerá, keď nemám nič na sebe. Trochu sa zapýrim a prejdem k nemu.

„Si si istý, že to chceš? Lebo môžeme ešte počkať,“ pohladí ma po tvári a ja sa naňho usmeje a pobozkám ho.

„Som si istý. Milujem ťa a chcem zostať s tebou,“ ľahnem si k nemu na posteľ.

Pre vlkov je toto, niečo ako pre ľudí svadba. Je to sľub, že budeme navždy spolu......