Môžem im vážne dôverovať?

Môžem im vážne dôverovať?   4.

Aaron

                 Letíme nad lesom až prídeme k vodopádu, ale nikto tam už nie je tak letíme ďalej k dedine. Chalanov aj s našimi bratmi uvidíme na okraji lesa ako sa lúčia, tak pristaneme tesne za nimi. Dosť ich tým vystrašíme. Zoskočím z draka aj s Uránom a pošlem Merdžita naspäť domov. Potom sa otočím na bratov ako boh pomsty. Urán ma chytí za ruku a usmeje sa. Povzdychnem si. Ešte si pamätám čo mi hovoril cestou sem. Prikývnem a on sa z úsmevom rozbehne k Damiánovi, ktorý ho chytí do náruče a pobozká ho do vláskov. Začne sa ho pýtať či vidí a keď iba prikývne tak sa pozrú všetci na mňa.

„Hlas sa mu časom vráti úplne. Aspoň dúfam. Nemôžete chcieť všetko naraz. Nie som Merlin,“ zavrčím a otočím sa k odchodu.

Tí chalani sa na mňa pozerajú ako na spasenie, ale nevšímam si ich a zamierim naspäť k vodopádu. Ale tí dvaja chalani neboli špatný. Ani ten čiernovlasý, ale ani ten blondiačik nebol zlý. Zamyslím sa v duchu, ale nechcem si priznať, že som sa do nich zamiloval. Nie. To radšej už priznám, že som ten Merlin ako toto.

Urán

                  Pozerám sa aj s ostatnými ako Aaron odchádza a stráca sa v tmavom lese. Cítim, že sa zamiloval, ale nechce to dať najavo. Má strašne veľký strach, ktorý ho prerastá. Povzdychnem si a pritúlim sa ešte bližšie k Damiánovi, ktorý si ma pritisne k sebe.

„Prečo sa tak chová? Nikdy sa tak nechoval,“ zosmutnie Erik.

´Je zamilovaný, ale bojí sa toho. Bojí sa, že zase bude zlomený. Že sa stane to čo sa už raz stalo. Bojí sa, že budeme trpieť,´ pošlem mu do hlavy myšlienku a zase si povzdychnem.

„Bojí sa? Ale veď sme s ním. Vždycky sme boli. Nemusí sa báť. Prečo to nechápe?“ otočí sa na mňa.

´On to chápe, ale bojí sa tomu uveriť. Nezniesol by, keby zase zakopol. Zabil by sa a on vie, že si to nemôže dovoliť kvôli nám. Preto sa tak bojí, že celý život bude trpieť ak si teraz niečo začne s niekým iným ako s nami,´ odpoviem zase len Erikovi.

Už si u ňom tí chalani začnú myslieť, že je blázon keď sa rozpráva sám zo sebou.

„Asi máš pravdu. Bojí sa, že všetko stratí. A keď zase odídeme boh vie kam, tak je koniec. Tie príšery musíme zabiť a odísť. Nemáme právo na to, aby sme tu zostávali. Čo nás to len napadlo?“ vzlykne Erik a kľakne si na zem s hlavou v dlaniach.

Áno. Čo nás to len napadlo? S bratmi sa pozrieme smutne na seba. Asi to práve pochopili aj oni. Prídem k Erikovi a chytím ho za zápästie jednej ruky. Pozrie sa na mňa a pomôžem mu hore. Potom sa z bratmi bez jediného slova otočíme a zamierime za Aaronom. Toto musí skončiť skôr ako to začalo. Ak zmizneme z tejto dediny, tak nebudeme trpieť len my ale aj oni a to nechcem dvojnásobne. Nezaslúžia si trpieť.

„Počkajte. Nemusíte odchádzať. Môžete tu zostať s nami. Prečo by ste mali svet zachraňovať práve len vy? Začali ste s tým keď ste boli deti a beriem, že je to váš život a nič iné nepoznáte, ale naučíme vás to. Zostaňte,“ zaprosí Sebastián.

„Nemôžeme. Svoj domov máme v lesoch. Nedokážeme sa prispôsobiť vašim životom. Chýbal by nám pocit slobody a navyše Aaron ma z tohto strach. V živote uveril veľa ľudom, ktorý ho zradili a nás tiež, no on si to berie za vinu. Nechce si ani pripustiť, že sa zamiloval do vás, lebo má strach, že sa zase sklame. Má strach a chce zostať vo svorke kde vyrastal. Zostal by tu s nami, ale odcudzil by sa od nás a pri najlepšom by sa zmenil na vlka a odišiel so svorkou do lesov. Bol by pri nás ale tiež nie. A radšej ako prísť o brata, pôjdeme s ním. Vie že budeme trpieť a zase si to bude dávať za vinu a bude nás prehovárať, aby sme tu zostali s vami, že on tu tiež zostane, ale trpel by zase on. A celkovo. Medzi ľuďmi by sme trpeli všetci. Nemohli by sme byť šťastný. Preto bude lepšie ak sa už neuvidíme. Bola chyba, že sme s vami vôbec prehovorili,“ prehovorí smutný Orax a mi na tom nie sme lepšie.

„Neodchádzajte. Alebo sa s nami stretávajte, pokiaľ tu budete. Prosím,“ pridá sa Damián.

Pozriem sa po bratoch. Smutne sa rozhodujeme. Ak to neskončíme bude to ešte horšie. To viem. Ale nemáme na výber. Stretávať ich tu aj tak budeme a nechceme byť bez nich. Povzdychneme si a pozrieme na nich. Prejdeme každý ku svojmu.

´Zajtra ráno zase pri vodopáde,´ usmejem sa jemne na Damiána a pošlem mu v myšlienkach správu.

„Dobre,“ zaskočene prikývne a pobozká ma.

Neprotestujem. Orax povie to isté ostatným. Tí prikývnu a bozkom sa s nimi rozlúčia. Potom ich pozorujeme ako sa vracajú do dediny. Objímem sa rukami. Prečo musí byť osud k nám tak krutý? Prečo sme na svete sami? Povzdychnem si a otočím sa za bratmi a zmiznem v lese.

Enrico

                  Keď prídeme do dediny, zamierime si to rovno k nám. Kone sme poslali popredu už od vodopádu a tak sa neobávam, že by neboli doma. Navyše ich viedol Draken, takže boli doma rýchlosťou blesku.

„Myslíte si, že ich presvedčíme zostať?“ spýta sa Richard.

„Možno a ak nie, tak by sme mohli odísť s nimi. Navyše ak majú strach z ľudí, tak prečo im nenavrhneme, že si môžeme postaviť jeden veľký dom uprostred lesa a do dediny by sme chodili len mi keby to bola potreba,“ zauvažujem.

„Dobrý nápad. Prečo nás to nenapadlo skôr?“ spýta sa Beny.

„Neuvažovali sme,“ odpovie Niko.

„Myslíte si, že si Aaron prizná lásku k vám?“ spýta sa Azurio.

„A ak si ju prizná, ako to urobíte vy dvaja? Ktorý z vás ho dostane?“ pridá sa Ren.

„Ak si ju prizná, tak nech si vyberie sám,“ poviem.

„Čo keď si nebude vedieť alebo si nebude chcieť vybrať medzi vami dvomi. Čo keď bude chcieť chodiť s obomi. Čo urobíte potom?“ spýta sa Niko.

„Nad tým sme nerozmýšľali. Myslíš, že si nebude chcieť vybrať?“ spýta sa Beny.

„Možné to je. Nepamätáte si čo hovorili jeho bratia? Zamiloval sa do vás oboch. A tým pádom si možno nebude chcieť vybrať lebo obaja preňho máte rovnakú cenu. Miluje vás oboch a ak si to prizná a príjme svoje aj vaše city, tak čo urobíte? Ako sa rozhodnete?“ trafí klinček po hlavičke, zase Niko.

„No....“ napadne niečo Benyho.

„Ani na to nemyslí,“ zastaví ho rázne Niko a my sa nechápavo obzrieme.

„Ak si myslíš, že sa s ním vyspíte a potom nech si vyberie, tak si na omyle. Ak neverí ľudom, tak toto ho len zloží. Čo si myslíš, že by si potom myslel? Myslel by si, že ste ho len využili a má si vybrať koho bude hračka. Chápete? Len by ešte viac trpel. Kedy začneš už poriadne premýšľať?“ dá mu po hlave Niko.

„Počkať! To ťa fakt napadla taká hovadina?“ spýtam sa neveriaco.

„To ma napadlo tiež, ale nechcel som to povedať. Díki, že si my dal po hlave. Vieš akú máš ránu. Au! A chcel som navrhnúť, prečo s ním nebudeme teda chodiť obaja? Ak by nás miloval oboch a nedokáže sa rozhodnúť, lebo bude chcieť byť s obomi, tak prečo mu to nesplniť? Navyše ak si zabudol, tak sme spolu mesiac chodili, než sme sa rozhodli, že to nemá cenu. Takže by to mohlo fungovať,“ vytreštíme naňho oči.

„To vážne napadlo teba? Niko mal by si mu po hlave dávať častejšie. Zdá sa, že potom aj uvažuje,“ zažartuje Sebastián.

„Ha haha.....padám smiechom,“ povie ironicky Beny.

„To by mohlo ísť,“ prikývnem.

Zvyšok cesty už ide v pokoji. Keď prídeme k nám, postaráme sa o kone a zalezieme do sena. Tam nám vždy bolo najlepšie. Rozprávame sa ešte dlho až kým nás nevyženie moja mama, že je už tma a rodičia ostatných sa po nich zháňajú. Benymu navrhnem nech prespi u mňa. Predsa len domov to má najďalej. Keď súhlasí, tak zapadneme ku mne do izby.

„Myslíš si, že bude súhlasiť?“ spýtam sa pochybovačne, keď ležíme v jednej posteli.

„Hádam hej. Inak možno by bolo lepšie, keby sme spolu zase začali chodiť. Bude to ľahšie aj preňho, keď uvidí, že spolu chodíme a že máme obaja záujem oňho. Možno nás prijme lepšie,“ usmeje sa na mňa.

„Asi máš pravdu. Prečo nám to vlastne neklapalo?“ spýtam sa.

„Obaja sme chceli niekoho o koho by sme sa mohli starať ako o pravého ukeho. To že ja som bol uke, neznamenalo, že som aj ten kto potrebuje aby sa oňho seme staral. Aj keď rád by som si zaspomínal na naše hry,“ zavrní.

„Vôbec si sa nezmenil,“ zasmejem sa a začnem ho bozkávať........

                    Ráno sa preberiem o pol siedmej. Už zase! Beny sa na mňa usmieva. Leží mi na hrudi a smeje sa na mňa ako slniečko.

„Už si hore?“ spýta sa.

„Hej. Ako dlho si hore ty?“ spýtam sa.

„Asi pol hodiny. Nechcel som ťa budiť. Vyzeral si sladko,“ pobozká ma a vstane.

Zavrčím a on sa za hlasitého smiechu odoberie do kúpeľne. Povzdychnem si. Keď sa obaja už oblečieme, tak zlezieme dole, kde zase čaká ta banda.

„Dnes meškáte obaja a pol hodinu. To ste v noci naháňali duchov?“ ozve sa Azurio.

„Myslím si, že robili niečo príjemnejšie ako chytanie duchov,“ zasmeje sa Niko.

„Počkať! Nechcete nám povedať, že ste zase spolu, že?“ vyvalí na nás oči Ren a ostatný tiež.

„Presne. Chceš medailu za správnu odpoveď?“ spýtam sa kriticky.

Richard

                   Vytreštene sa pozeráme na tých dvoch. Takže majú takýto plán? Čo je to vlastne za plán? Chcú potom Aarona prijať medzi seba? Hm... To by mohlo vyjsť.

„Dobre ak ste skončili, tak môžeme vyraziť?“ spýtam sa.

„Jasné. Poďme. Dnes pôjdeme zase na koňoch?“ spýta sa Azurio.

„Môžeme. Poďte nech ich stihneme osedlať,“ povie Enrico a zamierime si to do stajní.

Osedláme si koňov a vyrazíme do lesa. K vodopádu dorazíme za pár minút. Dnes sa už neschovávame v kríkoch. Keď tam prídeme, tak nás už chalani čakajú pri vodopáde. Vlastne nás nečakajú. Blbnú vo vode a ešte nás nepostrehli. Teda okrem Erika a Aarona, ktorý sedia pod stromom. Zoskočím s môjho koňa a Erik sa ku mne hneď rozbehne. Chytím ho a zatočím s ním. Je tak roztomilý. To nás už postrehnú aj tí traja vo vode a vyjdú z vody von. Pomaly k nám prídu a pozdravia sa so svojimi chalanmi. Aaron sa postaví zo zeme pri strome a na ten strom vylezie. Ľahne si do koruny stromu a už si nás nevšíma.

„Jéj. Ten je pekný. Je tvoj?“ spýta sa ma Erik, keď si hladí môjho koňa.

„Hej. Chceš sa previezť?“ spýtam sa.

„Jazdím na koňoch už dlho. Ale vôbec sa mi nepáči, že na ňom máš to sedlo a uzdu. Kone majú behať voľne,“ zamračí sa a dá mu dole sedlo aj s uzdou.

„To je ono maličký. Tak je dobrý,“ začne ho hladiť a Destiny pokojne stojí na mieste.

„Nemali by ste na nich vysadať bez sedla a uzdy,“ započujem Sebastiána a pozriem sa po nich.

Chalani sedia na ich koňoch bez sedla aj uzdy. Erik si vysadne na môjho.

„Nebude vám vadiť, keď ich prebehneme?“ spýta sa nás Inráz, ktorý je ešte na zemi.

„Nie, ale mali by ste si dať naspäť sedlá aj uzdy,“ strachujem sa, že spadnú.

„Prečo je tvoj tak ďaleko od ostatných?“ spýta sa In Enrica a mňa ignorujú.

„Je divoký. Nikomu neverí iba mne, lebo mu bolo dosť ubližované. Preto sa straní každému,“ odpovie Enrico a Orax sa začne smiať.

Všetci sa naňho nechápavo pozrieme.

„Čo je tu smiešne?“ spýtame sa.

„Len to, že si dobre rozumie s Aaronom,“ neprestáva sa smiať.

„Čo?“ nechápeme, ale hneď sa otočíme, keď započujeme Drakenové erdžanie.

Vyvalíme oči. Aaron stojí pri Drakenovi, ktorého zbavil sedla aj uzdy a Draken sa k nemu túli. To je asi prvýkrát čo vidíme Drakena sa chovať takto. Aaron sa zasmeje a teraz nám spadne aj brada. On sa smeje? Potom zažijeme ďalší šok, keď si Draken sadne na zem a Aaron naňho vyskočí a potom sa aj s ním postaví. Toto ho Enrico určite neučil.....