Kapitola 5 : Inukiyoko - dedina skrytá v Skalách Smrti

Pohľad tretej osoby…..

           Čas bežal rýchlo. Než sa shinobi v Skalách nazdali, prešlo už pol roka. Vďaka ovocným stromom, úrodnej pôde a lesu, v ktorom žilo veľa zvierat nemuseli opustiť hranice Temného lesa. Po pol roku mali vybudovaných množstvo budov. Hlavná budova Kage sa nachádzala na skale oproti vchodu do údolia. Budova bola zasadená do skaly a len jedna polovica vytŕčala zo skaly. Z jaskýň pozdĺž celého údolia urobili domy, ktorých tiež len polovica trčala zo skál. V strede boli ďalšie krásne domy a námestie s fontánou. Celá dedina bola ladená do farieb zlata, smaragdov, lazuritov a ametystov prelinané bielou farbou. Okolo dediny boli cvičiská, ovocné sady, lúky a krištáľové jazero. Z jednej skaly vytekal Vodopád a cez dedinu sa tiahla od vodopádu rieka, ktorá ústila priamo do jazera. Cez rieku boli postavené tri mosty. Jeden pri Vodopáde mimo dediny a dva v dedine. Nemocnica bola napojená z pravej strany na Kage vežu. Shinobi stali v skupine na kamennej plošine pri vstupe do údolia a obdivovali svoju prácu.

“Neveril som, že to niekedy dokážeme, nieto ešte za pol roka,” zasmial sa Suigetsu.

“Sme shinobi. S našimi schopnosťami som nečakal nič iné,” usmeje sa Kabuto.

“Je čas prísť s ponukou domova pre obyvateľov dediny na okraji Púšte. Itachi, Kabuto, Kidomaru a Jirōbō pôjdete na túto cestu?” spýta sa Naruto.

“Samozrejme Inukage,” prikývnu.

Naruto sa stal Kage. Riadil stavbu dediny, je veľmi mocný a ostatní ho prijali akosi automaticky. Vôbec nečakali, že by to mal byť niekto iný. Ale ani Naruto neočakával, že si ho vyberú. Bol z nich najmladší a zatiaľ nedosiahol vyššiu hodnosť ako genin. No vďaka tréningom, ktoré podstúpil pod vedením ninjov triedy S sa stal oveľa mocnejším a hodnosť Kage si podľa nich zaslúžil, keďže ich všetkých už dokáže ľahko poraziť. Tak sa Naruto stal najmladším Kage v histórii, aj keď o nich ešte nikto nevie. Naruto sa rozhodol, že meno Uzumaki zmení. Chcel si uctiť Kuramu a tak sa rozhodol, že ich nový klan, do ktorého s Deidarom patria sa bude volať Inuyoko. A on si skrátil meno na Naru, pretože meno Naruto bolo veľmi zrejmé. Na základe jeho mena ostatní pomenovali dedinu. Dali jej názov Inukiyoko alebo Inukiyokogakure - dedina skrytá v Skalách Smrti. A tak sa z Naruta Uzumakiho stal Inukage Naru Inuyoko z Inukiyoko - dediny skrytej v Skalách Smrti. Na ich čelenkách bol vyrytý znak ich dediny - obrys hlavy líšky s modrým drahokamom v strede čela. Itachi bol vedúci Anbu, Kabuto vedúci nemocnice a ostatní sa ponúkli o tréning nových ninjov. Karin, Tayuya, Sakon a Kisame odišli hľadať potenciálnych ninjov, ktorí nemali kde žiť, alebo chceli nájsť nový domov.

Itachi

            V Inukiyokogakure je ticho iné než ticho, ktoré som poznal v Konohagakure. Nie je to to napäté ticho pred výbuchom, ani to dusivé mlčanie medzi dvoma maskami, ktoré predstierajú pokoj. Tu je ticho ako nádych. Pokoj a mier. Ako očakávanie. Ako zem pod nohami, ktorá si pamätá staré stopy a čaká na nové. Naruto nás poslal priniesť ponuku obyvateľom tej malej dedinky na okraji púšte. Už to nebol ten istý chlapec. A predsa ním stále bol. No teraz bol aj náš Inukage.

             Kabuto kráčal vedľa mňa. Hoci jeho ramená boli uvoľnené, vedel som, že počíta každý krok. V mysli mal mapu. Každý detail. Každú možnosť zrady. Po toľkých rokoch pod Orochimarom to bolo pochopiteľné, ale stále smutné. Kidomaru sa smial niečomu, čo mu povedal Jirōbō. Ich vzťah sa vyvinul zvláštnym smerom – bratstvo z trosiek. Smrť ich prežila a zanechala pri živote len tie časti, ktoré sa ešte dokázali smiať. Obdivoval som ich za to. Dedina na okraji púšte sa nezmenila. Kameň, piesok, potichu hrajúce sa deti. Rovnaký pocit prázdnoty, ktorý som si pamätal. Len čo nás zazreli, nastalo ticho. Nie ticho ako doma. Toto bolo ticho šoku. Nedôvery. A možno... strachu.

„To je... to sú tí ktorí odišli...“ zašepkal niekto.

„Tí čo zmizli v púšti už pred polrokom...!“

Zastavili sme sa pred starým obchodom, predavač stŕpol a pomaly vystúpil spoza pultu.

„Vy... ste živí?“

Prikývol som.

„A našli sme miesto pre náš nový domov. Vybudovali sme ho od základov. Bez tyranov. Bez klamstiev. Miesto, kde môžete znova začať. V mene nášho Inukageho vám chceme ponúknuť nový domov v našej dedine skrytej v Skalách Smrti - Inukiyokogakure.“

Muž na nás chvíľu hľadel. Potom sa oprel o pult.

„Mesto? Za lesom? V Skalách?“

„Áno,“ ozval sa Kabuto.

„Dedina v údolí. Skaly nás prijali.“

„Nie je to pasca?“ spýtal sa niekto.

„Nie je to ďalší trik... od nich?“

“Oni prežili. Nemôže to byť trik.”

Pomaly som prešiel dopredu.

„Viem, že vaša viera zomrela spolu s tým, čo vás chránilo. Ale ak zomrela nádej, načo ste ostali? Život tu... to nie je život. My vám neponúkame zázrak. Len možnosť. Naša dedina je vzdialená od tohto miesta len deň a pól.“

Chvíľu bolo ticho. A potom prehovorila jedna žena, ktorá mala dieťa omotané okolo nohy.

„Ak to naozaj prežili... a naozaj našli miesto... možno to stojí za pokus. Táto dedina je ďaleko od všetkého. Mnoho ľudí o nej ani nevie. Ak sem niekto zavíta, tak len náhodou.“

„Možno... je čas prestať sa báť duchov púšte,“ dodal iný muž, „A prestať sa skrývať pred tým, čo už aj tak neexistuje. Naša dedina je malá. V ich dedine budeme mať možno lepšiu šancu byť videný a šancu na lepší život.“

A tak sme sa na druhý deň vydali späť do Inukiyoka. Tridsaťsedem ľudí išlo s nami. Celá dedina - starí, mladí, unavení, aj tí, čo ešte nevedeli, ako snívať. Ich kroky boli ťažké, ale pohľad mali odhodlaný. Keď sme sa blížili k čiernemu lesu, držali sa pokope. Aj keď sa triasli a báli, išli s nami ďalej. Keď sme prešli cez les bez ujmy a prišli ku skalám, tie nám otvorili cestu bez protestu a pred nami sa rozprestrelo ako sen údolie, v ktorom sídlila dedina Inukiyoko. Viacerí od šťastia a šoku padli na kolená. Vedel som čo cítia. To isté, čo som cítil ja a ostatní v ten prvý deň tu. Práve získali pocit slobody. A ja som vedel, že sme spravili správnu vec. Nových obyvateľov sme ubytovali, dali im domy a privítali ich v dedine. Veľa detí malo v sebe čakru, ktorú nevedeli používať, ale túžili sa to naučiť. Tak sme získali našich prvých žiakov rôzneho veku do ninja akadémie, ktorá má budovu na okraji jazera. Som zvedavý koľko nových k nám privedú Karin a ostatní.

Pohľad tretej osoby…

               Špičky skál kopali do malých kamienkov pod popoludňajším slnkom, keď sa brána do údolia opäť otvorila. Strážni ninjovia na hradbách, Suigetsu a Jugo, si vymenili pohľady. Vedeli, že to musí byť len niekto z nich, pretože brána sa otvárala čakre, ktorú Skaly poznali. Prichádzali späť štyria ich vlastní, no neboli sami. Karin kráčala vpredu, oči pod okuliarmi ostré ako žiletky. Za ňou kráčali nukenini v rôznorodom oblečení, unavení, zjazvení, no živí. Tvárili sa podozrievavo, ale neútočili. Niektorí kráčali s hlavami sklonenými, iní sa rozhliadali s napätím. Itachi sa objavil na kamennej plošine pri vstupe do údolia. Postával tam so založenými rukami a čakal na hlásenie. Oči mu zažiarili zvedavosťou, no stále zostal pokojný. Kisame kráčal vedľa Karin ako neotrasiteľný pilier. Za ním sa škerila Tayuya, na pleci flautu a na perách nevyberané nadávky, ktoré akoby šeptom spievala do vetra. Sakon sa obzeral cez plece, strážil skupinu cudzincov, no jeho pohyb prezrádzal, že v nich nevidí nepriateľov – ešte nie. A ani skaly v nich nevideli nepriateľov. Inak by ich nepustili. To všetci dobre vedeli. Naruto stál na balkóne v Kage veži s Deidarom a Kabutom a z diaľky pozoroval novo prichádzajúcich.

„Priniesli sme ich,“ oznámila nahlas Karin Itachimu, keď zastali pri bráne, „Nie sú dokonalí. Ale nik z nás nie je. A každý chce nový začiatok. Preto sa k nám dokonalo hodia.“

Kisame sa zasmial a otočil sa k ostatným pri bráne.

„Povedali sme im pravdu. Žiadne klamstvá, žiadne sľuby. Len možnosť. A niektorí to vzali.“

Z davu vykročil vysoký muž s popáleninami na jednej strane tváre. Pokľakol. Nie zo strachu. Zo zvyku. Zo snahy ukázať, že prichádza s pokorou.

„My... sme len ľudia, ktorí už nemajú kam ísť. Ak tu môžeme pomôcť... tak pomôžeme.“

Itachi prikývol.

“Poďte. Inukage vás už očakáva.”

Naruto urobil krok do svojej kancelárie a čakal na nových obyvateľov. Bol nervózny, čo naznačovali jeho líščie uši a deväť bielych chvostov, ktoré boli uvoľnené a ticho sa vlnili vo vzduchu ako dym. Bál sa, čo naňho povedia. Áno, bol Inukage, ale iba nedávno mal trinásť rokov. Veľa veci sa ešte len učil. No jeho pohľad zostával odhodlaný, mäkký a silný.

„Vitajte v Inukiyoko,“ povedal jednoducho, keď vošli do jeho kancelárie.

„Toto miesto je pre nás všetkých, ktorí sme už raz prišli o všetko. Lenže tentoraz... si to zoberieme späť. Postavili sme ho pre nový začiatok.“

A ich prekvapený pohľad sa zmenil na súhlasný a šťastný. Naru im hneď našiel využitie. Niektorých si hneď vzal Itachi do svojho tímu Anbu. Kabuto si pod krídla vzal dvoch ninjov, ktorí sa zaoberajú liečením. A Karin priniesla aj štyri deti, ktoré nemali rodiny, ale mali dedičstvo starých klanov. Naru ich zaradil do programu geninov a Deidara sa stal ich senseiom. A život v dedine sa rozvíjal každým dňom. O dedine skrytej v Skalách Smrti sa začalo vo veľkom rozprávať. Šírili sa reči, že Skaly pustia len tých, čo tam idú s dobrými úmyslami. Do dediny začali prichádzať nový ľudia aj ninjovia, ktorí chceli ujsť pred predsudkami svojich dedín. Rok po tom, čo skupina shinobi prvýkrát vstúpila na územie Skál sa pri bráne dediny objavil jinchuuriki Shukakua - Gaara no Sabaku. Naru s ním viedol dlhý rozhovor. Lea, jedna z nukeninov, ktorí prišli pred pol rokom, bola odborníčka na pečate. Upravila Gaarovu pečať a Gaara sa nakoniec stal nie len novým občanom a shinobim z Inukiyoka, ale aj Narutovým priateľom a pravou rukou.