Kapitola 1: Hlas medzi tieňmi

1.

Naruto

                Nikdy som nebol súčasťou ich sveta. Môžem nosiť čelenku, usmievať sa, smiať sa s ostatnými... ale pravda? V ich očiach som stále len tieň. Tieň démona. Nádoba, ktorá môže každú chvíľu prasknúť. Nikto z dedinčanov ma nikdy neprijal a nikdy neprijme. Sám seba do klamal, že keď niečo dokážem, ich pohľad sa zmení. No… Zmenil sa. Teraz je ten pohľad oveľa viac znechutený a odmietavý. A predsa... stále som po misii veril. Myslel som si, že misia v Zemi Vĺn niečo zmenila. Keď som bojoval proti Hakuovi, keď som videl jeho slzy, jeho odhodlanie... cítil som sa rovnaký. Ako niekto, kto len chcel byť videný. Milovaný. Akceptovaný. No teraz zisťujem, že som bol hlupák.

                  Je to len pár dní po návrate. Zostal som dlhšie na tréningovom ihrisku, čakajúc, že si ma niekto všimne. Kakashi-sensei len zamrmlal, že „dobrá práca“. Cs. Typické. Sasuke sa na mňa ani nepozrel. Sakura... bola ako vždy. Ignorujúca. Ale nie celkom. A teraz… bola TAM. V budove Hokageho. Počul som ju. Nemal som tam byť, no chcel som navštíviť gigiho, ako za starých čias a povedať mu o svojej prvej poriadnej misii ako ninga, ale ten hlas… ma zastavil a prehovoril ku mne ako nôž.

„Pane, musíme niečo spraviť. Naruto je nezvládnuteľný. Všetko ničí. V misii robil problémy a opäť raz ťahal tím ku dnu. Vypustil Kyuubiho čakru. Nasadili ste ma na Naruta, ako vášho špióna, ale Sasukemu to škodí a mne tiež.“ povedala to bez váhania.

Osoba, ktorú som mal rád, a ktorú som napriek presvedčeniu okolia, že som do nej zamilovaný, miloval ako sestru, ktorú som nikdy nemal. Hokage si iba vzdychol. Čakal som, že jej slová vyvráti a všetko je len nedorozumenie. Ale to bolo len zbožné prianie.

„Viem to slečna Haruno. Ale on je kľúčový. Náš plán nesmie zlyhať. Na to sa to ťahá už veľmi dlho. Prípravy a realizácia zabrali roky. Je len otázka času, kým Kyuubi prepukne naplno. Musíme ho udržať blízko. Kým nebude pripravený. Potom ten moment naplno využijeme.“

Plán. Udržať ma v dedine, vo falošnom priateľstve. Ako zviera. Ako zbraň.

„Ale... ak zlyhá?“
„Vtedy ho eliminujeme a nahradíme. Kyuubiho dokážeme vytiahnuť a vložiť do inej, viac spolupracujúcej, nádoby. V tom čase, moja drahá, vieš, že musíš byť pripravená práve TY. S tvojou mocou nad deväťchvostovou líškou, budeme najmocnejších dedina. Kyuubiho vždy ovládali ženy a vždy boli mocné. Naruta odmieta aj on. Nikdy nebude mať nad Bijuu moc.“

Nedýchal som. Hlas mi zamrzol v krku. Takúto zradu som nečakal. A už vôbec nie od Hokageho a mojej spolubojovníčky, doteraz priateľky. A potom som ho prvý raz skutočne počul. Hlas, ktorý sa občas objavil odnikiaľ, teraz mal majiteľa. Kyuubi.

„Teraz už vieš pravdu, chlapče.“

Zatriasol som sa. Ten hlas nebol zvonku. Bol vo mne. Tichý, silný a plný niečoho, čo som predtým nepoznal — nie hnev, ale starosť a možno ľútosť.

„Kyuubi?“ šepol som.

„Kurama. To je moje meno. Kurama no Yoko. Kyuubim ma nazvali ľudia, smrteľníci, ktorí sa neobťažovali pýtať sa ma na meno. Len moji jinchuriki ma volali po mene, keď mali záujem ma spoznať a baviť sa so mnou, čo ale nebolo príliš a rady odomňa nepočúvali. Preto sa pred tými rokmi stalo to, čo sa stalo. Nie som len netvor, ktorého v tebe všetci vidia. Démon bez citov. A ty zase nie si ten, koho v tebe všetci vidia. Klamali ťa. Od narodenia. Pečať mi bránila s tebou nadviazať kontakt, no udalosti na tejto misii ju narušili,” vysvetlil mi Kurama.

Padol som na kolená. Stena sa mi rozmazala pred očami. Všetko sa rozpadalo. Všetko, čo som túžil dosiahnuť sa stalo len vzdialenou spomienkou, snom.

“Prečo mi pomáhaš?“ vzlyknem ticho.

„Pretože si prvý... kto skutočne počúva. A ja som prvý, kto ti povie pravdu. Tretí ťa zradil. Tí, čo ti hovoria 'priateľ', ťa nepočúvajú. No niektorí... niektorí ťa vidia. Aj keď ešte nie úplne chápu, čo sa deje. Aj keď ich ty nepovažuješ za tých, čo o teba majú záujem.“

Nevedel som, koho tým môže myslieť. Povzdychol som si a začal kráčať “domov”, aj keď to domov nebol. Nikde som nemal domov.

“Teraz to nevidíš, no raz pri tebe budú stáť - Hinata Hyuga, Neji Hyuga, Shikamaru Nara, Kiba Inuzuka, dokonca aj Sasuke a mnoho iných, aj keď to teraz možno nevidíš. Pravda sa dostane von,” premieta mi Kurama v hlave mená mojich spolužiakov z akadémie.

Zastavil som sa uprostred námestia v hlbokej tme noci, ktorá obklopila Konohu. Nemôžem tu ostať.

„Tak odíď. Zmizni. No nie ako utečenec, ale ako niekto, kto konečne kráča po svojej vlastnej ceste. Ja ti pomôžem. Budú ťa chcieť dostať späť, ale nedostanú, pokiaľ to nebudeš chcieť,“ podporuje ma Kurama.

Noc bola chladná. Ticho hučalo v ušiach. A ja som sa rozhodol. V byte som sa zbalil a na stole som nechal jedinú fotku môjho tímu a čelenku Konožského Ningi. Nezaslúžili si, aby som ju nosil. Už nie som súčasťou Konohy. Nikdy som nebol. V batohu som mal len minimum – nejaké jedlo, zvitky, skryté kunaie a moju starú oranžovú bundu. Odchádzal som sám. Bez rozlúčky. Bez výčitky.

“Kam pôjdeme?” spýtal som sa Kuramy za bránou.

Bežal som tichým lesom.

“Ďaleko v krajine Vírov v minulosti existovala Skrytá dedina Uzushio. Bola zmasakrovaná, ale bola to pôvodná dedina klanu Uzumaki.”

Prudko som sa zastavil.

“Pochádzal som z klanu? Nie som z Konohy?” spýtal som sa šokovane.

“Nie. Uzumaki pochádzajú pôvodom z Uzushia. No tvoj otec bol z Konohy. No do Uzushia by som sa nevracal. Pôda po útoku zkysla od preliatej krvi Uzumaki. Krv tvojho klanu je sama o sebe dosť jedovatá. Choď viac na sever. Do údolia Skál Smrti. V Uzushiu by si musel začať budovať dedinu od nuly, rovnako ako v Skalách Smrti, ale Skaly Smrti poskytnú tvojej dedine oveľa väčšiu ochranu a veľa ľudí sa tam neodváži, pretože sa odtiaľ zatiaľ nikto nevrátil. Skaly nepríjmu len tak niekoho. Sú napustené čakrou Bijuu. Tam ti radím stavať tvoj nový domov,” vysvetlí Kurama.

“Tak teda… ideme na Sever,” usmejem sa a rozbehnem sa ďalej.

Pohľad tretej osoby…..

                Ako Naruto bežal, nevedel, že je stále sledovaný. Ningovia, ktorí ho sledovalo skryli svoju čakru a prítomnosť, že ani Kurama ich, vo svojom obmedzenom režime voľnosti, nedokázal vycítiť. Preto nie je žiadnym prekvapením, že na hranici Krajiny ohňa, zajali Naruta členovia Akatsuki, ktorú lovili Bijuu……

O dva dni neskôr

                  Tretí Hokage dostal správu o Narutovom zmiznutí. Nebol šťastný, bol zúrivý. Nechal si zavolať k sebe všetky tími a vybral tím, ktorý bude sprevádzať zostatkový tím 7 na ich ceste. Nakoniec bol vybratých tím 10 - Shikamaru, Ino, Choji, Asuma.

„Tím 7. Tím 10. Zraz pri bráne. Hneď,“ Kakashi sa nepýtal, velil.

Vidina Naruta miznúceho bez stopy zanechala v ňom niečo, čo nevedel pomenovať. Keď za ním prišiel Iruka, že v Narutovom byte nenašiel nič okrem fotky a čelenky, vedel som, že sa niečo stalo. Niečo zlé, čo prinútilo buď Naruta odísť, alebo ho uniesli. Sasuke sa zamračil.

„Prečo by odišiel? Len tak? Práve sme mali úspešnú misiu. Celý čas od akadémie nevravím o ničom inom, ako o tom, že bude Hokage. Nedáva to zmysel.“
Shikamaru si len povzdychol.

„Možno ho uniesli a zamaskovali to ako útek. To nezistíme, kým ho nenájdeme.“

A to, čo nájdu… všetko zmení…..