IX. TIENE NAD VEŽAMI

Pohľad tretej osoby…..

                 Od návratu do Rokfortu prešiel pomaly mesiac. Už bol február. Atmosféra sa však zhusťovala. Nie fyzicky, hoci chladné zimné rána tomu pridávali svoj podiel, ale mágiou, obavami a pohľadmi, ktoré trvali o sekundu dlhšie, než by mali. Napätie vznikalo medzi priateľmi, študentmi, profesormi a nesvoji boli aj domáci škriatkovia. Profesorka McGonagallová čoraz častejšie kládla otázky, ktoré zneli nevinne, no ich úmysel bol ostrý.

„Dúfam, že vaše... schopnosti nemajú vedľajšie účinky na ostatných študentov, pán Potter,“ hovorila raz na chodbe, s mierne stiahnutými perami.

“Keby mali profesorka, už by ste to zistili,” zavrčal na ňu namiesto Harryho Blaise.

Harry ju len pozoroval. Mlčky. Pretože slová sa začali míňať účinku. A Brumbál? Už ho nepozýval do riaditeľne. No akoby bol stále prítomný. Jeho modré oči žiarili z diaľky, z tieňa rámu obrazov, z každého zákutia hradu, ktoré kedysi patrilo len spomienkam. Občas ho neváhal konfrontovať na otvorenej chodbe, či priamo vo Veľkej sieni. Bola to ako skúška, či sa nechá vyprovokovať. Ten senílny dedo ohrozoval svojim správaním celý Rokfort. Ale akoby mu to bolo jedno. Tieň sa prestal skrývať úplne a otvorene sa prechádzal pozemkami kedy sa mu zachcelo a kde sa mu zachcelo. Keď sa objavil uprostred Zakázaného lesa pred skupinou tretiakov počas výučby starostlivosti o magické tvory, prepukla panika. Hagrid síce tvrdil, že je pokojný, ale príbehy sa šírili rýchlejšie než pravda. McGonagallová zvolala poradu zboru.

„Je to neakceptovateľné!“ zvýšila hlas, čo sa v poslednej dobe stávalo čoraz častejšie, „Ten tvor... nie je prirodzený. Rovnako ako jeho pán. Nemali by sme ho tu trpieť. Ohrozujeme životy stovky detí. A aj naše. Keď si to jednoducho nevie uvedomiť pán Potter sám, mal by byť k uvedomeniu donútený!“

„Zabúdate, že je to stále Harry Potter,“ zaznel hlas profesora Snapea, hlboký a temný ako pivnice Slizolinu, „Je to bytosť, ktorá stále má svoju kontrolu, myseľ a predovšetkým city. Vy ho odpisujete ako vec. On nie je žiak, ktorého by sme mali stratiť, ale chrániť. Ak by chcel škodiť, už by to urobil. Mohol by zabiť celý Rokfort jediným výbuchom, nikto by sa nedokázal brániť, ale on to neurobil a ani to neurobí, ak nestratíme jeho dôveru.”

„A čo ak je to len otázka času? Túto školu nesmie ohroziť nič. Ani... vyvolený,“ Brumbál sa už neusmieval.

Z tváre mu zmizli tieňové iskry dobromyseľnosti.

“Ja súhlasím s profesorom Snapeom. Práve teraz riaditeľ túto školu ohrozujú len dvaja ľudia a to ste vy pán riaditeľ a profesorka McGonagallová svojím správaním. Všetky deti mám pod kontrolou od začiatku roka, čo sa situácia vyskytla. Všetky deti sú zdravé až na pána Zabiniho, ktorý ako ma ubezpečil, nechal pána Pottera, aby ho premenil, nakoľko sú vo vážnom vzťahu a v poslednej fáze dvorenia sa. Čo ako viete je ekvivalent zásnub,” prihlásila sa o slovo medičarodejnica Poppy.

“Vidíte! Je nebezpečný! Zničil život študentovi!” vyskočila zo stoličky profesorka veštenia Trelawneyová.

Diskusia, alebo pre niekoho, hádky pokračovali dlhé dni po tejto porade. V Rokforte sa začali tvoriť dva tábory medzi profesormi a aj medzi študentmi - tí, ktorí podporovali Harryho a tí proti nemu.

               Správy o „anomálnej mágii“, ktorá robí problémy sa dostali za múry hradu. Dalo sa len očakávať, kedy prídu problémy z vonka a konfrontácie na seba nedali dlho čakať.

                Ministerstvo nemohlo ignorovať signály prichádzajúce z Rokfortu o prepadoch mágie, poruchách ochranných bariér, o strachu medzi študentmi. Rozhodli sa preto konať. Škoda, že snáď prvýkrát ministerstvo ponúklo pomoc študentom a práve v tejto veci, ktorá riešenie vôbec nepotrebovala. Aspoň nie na strane kam ministerstvo smerovalo….. Jednotka aurorov dorazila nečakane. Boli oblečení v čiernych uniformách, na ramenách znaky relikvie smrti preškrtnutej zlatou čiarou. Bol to znak novej Sekcie Neutralizácie Magických Anomálií. Vtrhli do Veľkej siene počas večere. Študenti onemeli. Harry sa len otočil, akoby ich už očakával.

„Harry Potter. Prichádzame na základe nariadenia ministra mágie. Ste povinný sa podrobiť výsluchu a dobrovoľnej izolácii, kým sa nepreukáže, že nie ste hrozbou pre čarodejnícky svet,“ vyhlásil auror s chladným výrazom, aj keď v očiach sa mu mihal strach.

Evidentne by tam najradšej nebol.

Blaise vyskočil. „Už ani krok!“

Snape sa postavil s takou prudkosťou, že sa stolička prevrátila.

„Nedovolím, aby ste ho odvliekli ako zločinca.“

„Profesor Snape. Nezasahujte,“ ozvala sa McGonagallová napätým hlasom.

„Ak sa mňa alebo Blaisa dotknete, bude to posledná vec, ktorú urobíte. Roztopím túto sieň na trosky,” riekol Harry pokojne a ďalej nerušene jedol.

Aurori zastali. Radiácia v Harryho tele stúpala. Blaise ho chytil za ruku a ich mágia sa spojila. Jemný záblesk prebehol po ich pokožke.

„Harry... sme v tom spolu,“ šepol Blaise.

Ministerstvo chcelo zadržať symbol. Ale svet nepotreboval ďalšieho mučeníka. A Harry sa už raz stratil. Druhýkrát to nikomu neodpustí. Rokfort sa rozdelil. Niektorí študenti a učitelia stáli na strane zákona. Iní, ako Blaise, Snape, Pansy, Theodor a dokonca aj Hagrid, stáli na strane Harryho. A hoci sa krv ešte nevyliala, nocou sa šírili jediné otázky:

Kto je monštrum? A kto je ochranca?

                     Pred Rokfortom sa zjavil Tieň, temný jednorožec. Stál tam v tichosti pod nebom na spálenej zemi. Prišiel s ním aj ten druhý premenený, Súcit. Jeho oči žiarili rovnako ako tie Harryho.

                      Hádky sa bohužiaľ čoskoro po návšteve autorov preniesli aj na rôznych študentov. Všetci študenti boli poslaní preč z Veľkej siene do svojich internátov, zatiaľ čo v sieni sa dialo Merlin vie čo. Chrabromilská spoločenská miestnosť pulzovala nenávisťou a odporom k Harrymu. Oheň v krbe praskal, ale teplo v miestnosti bolo klamné. Atmosféra bola napätá, akoby sa červené zamatové kreslá zmenili na tŕňové tróny. Hermiona prechádzala pred knižnicou, ruky založené a tvár strhaná.

„To, čo sa stalo, nemôžeme len tak prehliadnuť. Premieňa tvory, mení les, zastrašuje aurorov... to nie je Harry, akého sme poznali.“

„Už nie je náš,“ zamrmlala Ginny, sediac v kresle s pokrčenými kolenami, „Cítila som tú mágiu, Hermiona. Bolo to... choré. Akoby sa všetko naokolo dusilo.“

Ron stál pri okne a pozeral na temné veže hradu.

„A možno je to všetko jeho vina. Všetky tie zmeny, les... čo ak stratil kontrolu? Alebo čo ak si ju ani nechce udržať?“

Ticho potvrdilo ich vnútorné obavy. Nie všetci Chrabromilčania súhlasili, pár mladších študentov zašepkalo, že Harry si nezaslúži také podozrenie, ale starší mlčali. Ich hrdina sa zmenil a oni netušili, či ho ešte môžu nazývať jedným z nich. Tí chytrejší však vedeli, že by sa nemali dostať na jeho zlú stranu, sk chcú prežiť. V Slizolinskom podzemí to v internáte malo úplne inú atmosféru. Zelenkasté svetlo lámp sa mihotalo po kameňoch, keď Draco sedel v kresle ako lord. V jednej ruke držal pohár s ohnivou whisky, v druhej list od matky, krátky, ale so záverom „buď opatrný, ale stoj pri ňom“.

„Hovorím vám, to, čo spravil pred aurormi, bolo majstrovské. Žiadne krvavé kúzla. Žiadne výbuchy. Len sila. A rešpekt,“ povedal hlasno Draco, čím umlčal šeptajúcich prvákov.

Pansy si prehodila nohu cez nohu a upravila si golier.

„Možno konečne niekto dokáže, že temnota neznamená slabosť. Tá vec s jednorožcami... je to nové. Unikátne. Nechápem, prečo by sme sa mali báť. A teraz je Blaise rovnaký ako on, ale stále je jedným z nás.“

Theodor Nott pokýval hlavou.

„Vnímam to ako rovnováhu. Tie stvorenia... nie sú len zlobou. V každom z nich je zámer.“

Daphne sa pohrávala s prútikom, jej výraz zamyslený.

„A Harry? Je pokojný. Pokojnejší než väčšina profesorov. Myslím, že vie presne, čo robí.“

Slizolinské komnaty bublali zvláštnym pocitom. Nebola tu žiadna vzbura, len očakávanie. Cítili, že možno prvýkrát v dejinách školy nebude temnota len zakázaným územím. No v Bystrohlavskej veži zaznievali hlasy ako v diskusnom kruhu.

„Je to neetické. Ak Harry premení bytosti bez ich súhlasu, je to porušenie základných pravidiel magickej integrity,“ hovoril študent menom Aldrich.

„Ale čo ak to nie je premena násilím?“ namietala Padma Patilová, „Čo ak ich len... prebúdza? Možno majú na výber a súhlasili. Len my nevidíme celý obraz.“

“A podľa mňa, aj keby bol zlý, stále je pekelne mocný, čo znamená, že za ním bude stáť každý, kto má zdravý rozum a každý kto si cení život,” ozve sa Luna hlasom múdrosti.

Diskusia bola plná faktov, citácií starých textov, ale nikto nemal odpoveď. Bystrohlav neodmietal ani neospevoval, len analyzoval. A tá analýza ich delila. Ale rozdelenie nebolo až také zjavné ako v Bifľomorskom salóniku. Tu neboli debaty plné vášne, ale rozhodnutia srdca.

„On bol vždy dobrý človek,“ povedala Hannah Abbott, „Pomohol toľkým ľuďom. Verím mu, kým sa to nezmení.“

Ernie Macmillan zavrtel hlavou.

„Dobrý úmysel neospravedlňuje premeny lesa a to, že profesorov drží v napätí.“

“Profesori sa držia v napätí sami. Nikto im nekázal doňho stále rýpať,” odfrkne si iný žiak.

Nakoniec niektorí šli spať mlčky. Iní ostali sedieť pri stole s čajom v rukách. Nikto nezabudol na to, čo videl pred hradom cestou zo siene. Ale každý to cítil inak.

                     Veže Rokfortu boli ako štyri srdcia a každé tlklo vlastným rytmom. Noc nad nimi bola pokojná, ale vnútri začalo vrieť niečo hlbšie než len mágia. Svet sa menil. A s ním aj škola.