IV. Zbohom bosorka!

IV.

Harry

           Nechápavo sa naňho pozerám. On si fakt myslí, že tú hus, ktorá si hovorí jeho sestra, by som niekedy mohol milovať? To iste. Odfrknem si.

“Nikdy som ju nemiloval, nikdy som jej nič nepovedal, skoro sa s ňou nebavím a je mi zle z toho ako sa na mňa lepí. Mám už po krk tej jej namyslenosti. Milujem niekoho iného, niekoho kto je mi súdený. A povedz jej, že ak sa má ešte čo i len raz dotkne, tak je mi jedno, že je baba. Pokojne ju začarujem. Musím na hodinu,” nakričím na nich a keď započujem zvonček, odídem.

Nevšímam si ich neveriaci pohľad a šok. Cs. Ako si to len mohli myslieť. Je to urážajúce. Vážne začínam pochybovať o ich priateľstve. Ďalšiu hodinu máme obranu. No super. Zase s tou kravou. Tá ružova pijavica sa snaží úplne každého ponížiť. Som zvedavý ako prežijem tento rok. Zatiaľ sa ma každý učiteľ obrany pokúsil zabiť. Sadnem si do lavice a o chvíľu sa ku mne pridajú aj Ron s Hermionou. Nič nehovoria. Len ticho sedia a nevšímajú si ma. O chvíľu príde do triedy ružova ropucha.

“Tento rok nebudete používať žiadne kúzla ani prútiky. Budeme sa učiť len teóriu. Načo by vám boli kúzla,” začne až presladkým hlasom.

“To nemôžete. Voldemort sa vrátil. Nemôžeme sa nevedieť brániť,” začnem protestovať.

Nikomu sa jej prístup nepáči, ale tiež sa nedokážu ozvať. Neveria, že sa ten beznosý bastard vrátil. Majú ma za blázna. Ale Brumbál, Sev, Remus a moji, dúfam, že ešte stále, priatelia mi veria.

“Pán Potter. Vy stále vyhľadávate pozornosť, že? Žiadny Temný pán sa nevrátil. Mám pravdu?” prístupy ku mne.

“Nie. Voldemort sa vrátil,” zamračím sa na ňu.

“Tak dosť! Ste po škole!” zakričí.

“Tento týždeň mám už trest s profesorom Snapeom,” uškrniem sa.

“Tak prídete ešte pred večerou, hneď po vyučovaní,” usmeje sa “milo”.

Už som radšej ticho. Kto vie, čo mi spraví. Ešte som s ňou hodinu nemal. Obranu máme len pondelok a utorok, dvojhodinovky. Tieto hodiny mi idú veľmi pomaly. Hneď ako zazvoní, Vybehnem z triedy s úmyslom ísť na obed. V tom má však zase zastavia Ron S Hermionou.

“My sme sa ti chceli ospravedlniť. Si náš najlepší priateľ a nechceme ťa stratiť,” povie smutne Hermiona.

“S Giny sa porozprávam. Všade vyhlasuje, že ťa miluje a chodíte spolu, ale je pravda, že som ťa s ňou nikdy nevidel a nikdy si ty nič nepovedal. Ospravedlňujem sa za ňu,” pridá sa Ron.

“Zase priatelia?” spýtam sa s úsmevom.

Som rád, že to pochopili. Usmejem sa na nich milo. Čo by som si bez nich počal?

“Priatelia teraz a naveky,” povedia naraz a zasmejú sa.

Pridám sa k ním a spolu ideme na obed.

                  Po obede idem na ešte jednu dvojhodinovku a potom na trest s tou…..s tou…..no nebudem to tu hovoriť, predsa len sú tu malé deti, že? Ach jaj. Ako ju ja nenávidím. A ani obed mi moc nechutil, lebo tam nebol Severus. Ach jaj. Myslel som si, že to bude úžasný deň. Ani som netušil ako veľmi sa dá pliesť. Zaklopem na dvere od kabinetu tej mrchy. Dvere sa otvoria a ja vojdem dnu.

“Ach. Pán Potter. Aké milé od vás, že ste ma prišiel pozrieť. Sadnúť!” ukáže na jednu stoličku.

Nič nepoviem a sadnem si.

“Ešte stále vravíte, že sa Temný pán vrátil?” začne sa posmievať.

“Áno,” usmejem sa milo.

“Klamete!! To je drzosť! Píšte! Napíšete ‘Nesmiem klamať’ dokiaľ sa vám to nevyryje,” uškrnie sa.

“Nemám tu atrament,” pripomeniem.

“Nepotrebuje ho,” odpovie.

Už sa radšej nič nepýtam a začnem písať. Hneď po prvej vete sa mi do ruky vyryje ‘Nesmiem klamať’.Zasyčím bolesťou.

“Deje sa niečo, pán Potter?” spýta sa škodoradostne.

“Nie, pani profesorka,” odpoviem.

Ten zasraný brk si berie atrament z mojej krvi. To jej len tak neprejde. Možno by sa mala začať báť chodiť do lesa. Také mrchy tu nepotrebujeme. Kto vie koľko žiakov už takto mučila.

                   Po hodine, ktorá mi prišla ako nekonečno, som konečne mohol odísť. Vôbec som nemal chuť jesť. Ruka mi ešte stále krvácala a stratil som dosť krvi. Nie len na to písanie, ale za včera za Splnu. Nie je divu, že sa tu len tak motám. S výdychom si sadnem do jedného z výklenkov a na chvíľu zavriem oči. O chvíľu neskôr sa zase prebudím. No super. Už ani spať nemôžem. S povzdychom sa postavím a zamierim do podzemia za Severusom na svoj “trest” číslo dva. O chvíľu neskôr už klopem na jeho dvere. Keď sa z vnútra ozve “ďalej” tak pomaly otvorím a vojdem.

“Ahoj,” usmejem sa naňho unavene, keď zatvorím dvere.

Niekoľkými kúzlami zabezpečí kabinet a potom sa na mňa pousmeje. Prídem k nemu a vysadnem si na stôl pred neho. Jemu sa to však nepáči, tak si ma stiahne na kolená. Opriem si hlavu o jeho rameno a on ma jednou rukou chytí okolo pásu. Druhov mi hľadí chrbát ruky, našťastie druhej a nie tej zranenej. Nechcem, aby o tom vedel. O krvavých brkách mi niečo hovorila Hermiona, čo čítala v jednej z kníh. Že to čo sa ti vyryje do kože, je niečo ako magická prísaha. Ak sa toho nebudeš držať, tak ťa to môže zabiť. Vážne ľutujem tých chudákov, ktorí to budú musieť tiež podstúpiť. Možno, keby som to niekomu povedal, tak by sa tomu zabránilo. Au! Pozriem sa na svoju ruku. Vo svojom zamyslení som si ani nevšimol, že Sev prešiel na druhú ruku.

“Harry? Čo máš s rukou?” spýta sa podozrievavo.

“To nič,” pritiahnem si ruku k hrudi.

“Harry,” pohladí ma po tvári a nežne mi chytí ruku.

Pozriem sa mu do oči. Ruky sa mi trasú a pomaly mu ukážem ruku. Oči sa mu rozšíria.

“Harry, čo si urobil?” spýta sa s obavami.

“Ja nič. To tá ružova pijavica. Mal som s ňou teraz trest. Dala mi písať riadky. Nevedel som, že je to krvavý brk. Inak by som to nepísal,” po tvári mi stečie slza.

“Harry, čo si jej povedal,” pozrie sa na mňa.

“Hovorila, že nebudeme používať prútiky, že je nám to zbytočné, keď je po vojne. Povedal som jej, že sa Voldemort vrátil, ale neverila mi a tak mi dala trest. Tam mi kázala písať ‘Nesmiem klamať’. Bolelo to Severus. Stále to bolí,” už nedokážem zadržať plač.

Som príliš unavený a keď som unavený, tak som dosť labilný.

“Po prvé, vôbec nemala použiť tento brk. Je to zakázané už od dôb zakladateľov. Po druhé, prečo si mi to nepovedal hneď? Si slabý, nevyspatý, stratil si už v noci veľa krvi a toto ti rozhodne neprospieva. Zvládneš ísť so mnou za riaditeľom?” spýta sa ma, keď vypijem elixír na bolesť, dokrvovací a keď mi Sev vylieči ranu.

Prikývnem. Už ani neviem kam chce ísť. To je jedno. Pomôže mi vstať a ideme pomaly chodbou. Už prešla hodina aj niečo od môjho trestu. Na chodbe stretneme Draca. Už zase začnem trochu vnímať. Draco nás však asi nevidel, lebo do mňa narazí. Sev ma po chodbe nijak nepridržiaval, tak skončím na zemi pod Dracom.

“Sakra, Malfoy! Nevidíš?” spýtam sa keď sa hrabem na nohy.

Severus nám obom pomôže a mňa si pritiahne k sebe. Prekvapene sa naňho pozerám. To mu nevadí, že o nás týmto tempom bude vedieť celý hrad skôr ako budú raňajky?

“Pán Malfoy, čo tu robíte takto večer?” spýta sa Severus svojim normálnym hlasom.

Draco sa na nás pozerá dosť šokovane. Skloním hlavu a Draco ticho odpovie.

“Idem z trestu u Umbridgeovej,” odpovie ticho.

Pozriem sa naňho. Toto rozhodne nie je ten Malfoy, ktorého každý deň stretávam na chodbe. V tom mi dôjde kde bol. Zdá sa, že Severusovi tiež.

“Aký si mal trest,” pozrie sa naňho.

“Písať riadky…..” začne.

“...krvavým brkom,” dokončím ticho.

“Ty…..” nedopovie.

“Áno,” usmejem sa.

“Čo je medzi vami dvoma?” prižmúri nakoniec oči.

Pozriem sa na Seva.

“Je to môj krstný syn. On nie je ako jeho otec,” prikývne mi Sev.

“To ti potom povieme,” zašeptám s úsmevom.

“Čo ti kázala písať?” spýtam sa.

“Nikdy nemôžem odvrávať učiteľovi,” uškrnie sa.

“Tebe,” pozrie sa na mňa.

“Nesmiem klamať,” usmejem sa smutne.

Zalapá po dychu.

“Ten brk….” zašepká.

“Áno ja viem. Nebudem môcť moc často klamať. Čo bude dosť otrava keď ma bude niektovypočúvať,” uškrniem sa.

“Ideme za riaditeľom. Poď aj ty. Čím viac tým lepšie,” zavrčí Severus.

Cesta nám ubehne rýchlo. Za krátku dobu som spoznal Draca veľmi dobre. Vážne nie je taký ako si všetci myslia. Dokonca sme si vyjasnili aj našu malú nezhodu v prvom ročníku. Stali sa z nás priatelia a teraz mám pocit, že mu môžem veriť. Pri vstupe do riaditeľne povie Sev heslo a už ideme hore po schodoch. Zaklopem a počkám.

“Ďalej,” ozve sa riaditeľ.

Vojdeme.

“Dobrý večer, riaditeľ,” vstúpi Severus.

“A Severus. Pán Malfoy, Harry,” pozdraví nás.

“Dobrý,” usmejem sa.

“Severus, ak zase niečo…..” začne jemne riaditeľ.

“Nie. Prekvapivo tí dvaja sú bez viny. To som neveril, že niekedy poviem,” zašepká si pre seba a ja sa zachichocem.

“Tak prečo ste tu?” spýta sa riaditeľ a sadne si za stôl.

“Vyhoď Umbridgeovú,” naštve sa môj milý.

To ale pekne znie, že?

“Nemôžem ju vyhodiť,” posmutnie riaditeľ.

“Albus, ty musíš. Dnes na trestoch použila krvavý brk na Draca a aj Harryho!” je fakt naštvaný, že sa ani nestačím diviť.

“Harryho? Krvavý brk? Hneď zavolám aj ju a aj Remusa. Neviem aký vplyv to môže mať na v…..Harryho,” rýchlo sa opraví riaditeľ.

“Myslím, že najprv by som to mal povedať Dracovi, pretože, keď odíde Umbridgeová tak vám potrebujem niečo povedať,” zastavím riaditeľa v polovici cesty ku krbu.

“Dobre Harry,” sadne si naspäť a my sa usadíme tiež.

“Draco, pravda je taká, že som už dva roky vlkolak. Vedel o tom len Remus, Severus a Riaditeľ. Pýtal si sa, čo je medzi nami dvoma. Severus je môj druh, takže sme…..spolu,” neviem nájsť vhodné slovo.

Draco sa na nás, konkrétne na mňa, pozerá v absolútnom šoku.

“Vadí ti to?” spýtam sa neisto.

“Nie….nie nevadí…. Len som prekvapený…… budem si musieť dávať za Splnu väčší pozor,” zasmeje sa

“Nie len za Splnu,” uškrniem sa.

“Teraz by zaujímalo mňa, čo je medzi vami dvoma,” usmeje sa riaditeľ.

“Stali sme sa priateľmi,” usmejem sa.

Riaditeľ prikývne a odíde ku krbu. O chvíľu neskôr z neho už vyliezajú dve mne veľmi známe osoby. Jedna z rodiny a druhá otravná ropucha a môj, práve teraz, úhlavný nepriateľ číslo jeden.