III. Nový žiak

III.

Harry

               Leto sa skončilo a s ním aj pokojný čas, kedy som sa nemusel potýkať s hocikým iným. Cesta vlakom späť do školy prešla veľmi rýchlo a teraz sa nudím na slávnostnej večeri vo Veľkej sále, tak ako každý rok. Ach….. Síce boli Bradavice mojim prvým skutočným domovom, ale rok čo rok sa tu cítim nepríjemnejšie. Každý rok na mňa čaká iné a väčšinou väčšie nebezpečenstvo a ja toho mám už dosť. Nechcem prežiť svoj život v strachu, že za každým rohom ma môže niekto alebo niečo zabiť. S Ronom a Hermionou, aj keď sú stále moji priatelia, sa bavím čoraz menej a navyše to vyzerá, že si to ani len nevšimli. Samozrejme, že si to nevšimli, uškrniem sa. Hermiona je ako vždy zabraná do kníh a plánov na ďalší rok a Ron nemá v hlave asi nič iné okrem jedla a Metlobalu. Povzdychnem si. Stále premýšľam o tom, aký by bol môj život, keby som sa nechal zaradiť do Slizolinu aj napriek Dracovim rečiam. Otočím sa na hlavný stôl kde Brumbál niečo kecá a následne sledujem dlhé zaraďovanie. Skutočnú pozornosť začnem venovať až keď sa pri Brumbálovi objaví nejaký neznámi, veľmi pekný a vysoký, chalan. Je urastený, má krásne vypracované a tvarované telo, čierne vlasy do pasu, ktoré má zopnuté na zátylku gumičkou a keď sa pozrel na ostatných študentov v sále, jeho Ametystové oči mi vyrazili dych. Neviem prečo, ale cítim ako sa mi sťahuje žalúdok. Je úžasný. Prinútim sa sústrediť na to, čo hovorí Brumbál.

“Tak… Ako posledný študent bude zaradený Váš nový spolužiak, ktorý nastúpi do siedmeho ročníka, Richard Florencio Marauro,” predstaví ho Brumbál a pokynie mu ku stoličke.

Jeho meno mi príde až príliš známe. Navyše sa zdá, že je z Francie, čo je ešte podozrivejšie. Chvíľu je ticho a nakoniec klobúk vykríkne svoj verdikt.

“Slizolin!”

Tak a je to jasné. Ďalší čistokrvný Slizolinčan, ktorý sa bude zabávať ponižovaním ostatných. To snáď nie je pravda….. Keď sa najem, tak sa odoberiem do chrabromilskej veže, samozrejme bez Hermiony, ktorá tam išla skôr a bez Rona, ktorý ešte stále jedol, ale na chodbe ma zastaví povedomí hlas. Zamračene sa otočím a uvidím toho nového chalana. V ústach mám opäť sucho.

“Čo potrebuješ?” spýtam sa.

“Chcel som sa spýtať, či by si ma zajtra previedol po škole,” usmeje sa žiarivým úsmevom.

“Prečo ja? V Slizoline je určite veľa žiakov, ktorí by ti radi školu ukázali,” zamračím sa.

“To iste je, ale ja by som bol radšej, keby si ma previedol po škole ty,” priblíži sa a ja urobím krok späť.

“Prečo? Len preto, že som “chlapec, ktorý nemohol zomrieť”? Áno, to počujem stále, ale nemám záujem byť niekomu na smiech. Vďaka pekne a zbohom,” poviem sarkasticky a otočím sa, že odídem.

Ale Richard má asi iné plány. Chytí ma za ruku a jemne ma oprie o stenu. Nemôžem sa brániť…. a vlastne ani nechcem. Niečo…… Niečo mi je na Richardovi známe.

“Nechoď nikam, zelenoočko,” zašepká mi do ucha.

Oči sa mi rozšíria. To….. To nie je možné…

“Maurécio?” zašepkám prekvapene.

“Povedal som ti, že čoskoro budeme opäť spolu a na dlhšiu dobu, zelenoočko,” zahryzne mi do ucha.

Prekvapene vzdychnem a chytím ho za ramená. Jeho ruky sa oveľa viac utiahnu na mojich bokoch.

“Ako ťa mám teraz vlastne volať?” pozriem sa mu do očí, ktoré majú teraz farbu striebra.

“Volaj ma ako chceš, ale Maurécio mi hovor len keď ma nikto nebude môcť spoznať, zelenoočko,” jemne ma pobozká.

“Prečo máš teraz strieborné oči?” spýtam sa keď sa odtiahne.

“Strieborné oči mám v mojej magickej podobe. Aj tvoje oči budú meniť farbu, keď získaš dedičstvo,” usmeje sa na mňa s už fialovými očami.

“Richi…. Môžem ti tak hovoriť?” usmejem sa naňho a pohľadím ho po tvári.

“Samozrejme zelenoočko. Choď teraz do veže. Je neskoro. Zajtra po raňajkách si ťa prídem zobrať,” pobozká mi dlaň a odíde.

Ja sa ešte chvíľu opieram o stenu a nakoniec sa so šťastným úsmevom odoberiem do veže. Nemôžem sa prestať usmievať, čo neunikne nikomu a každý sa na mňa pozerá akoby som padol z Marsu. V spoločenskej miestnosti sa na mňa Hermiona otočí hneď ako prídem.

“Harry! Kde si bol? Aj Ron je tu skôr ako ty!” začne so svojou prednáškou.

Ani som si neuvedomil, ze Ron a vlastne každý z chrabromilu sú už tu tiež. Neprestanem sa usmievať aj keď sa na mňa Hermiona mračí. Absolútne ma teraz netrápi ani ona, ani nikto iný. Zasnene si sadnem do kresla a jej kázanie absolútne nevnímam. Zo zasnenia ma prebudí až ruka na ramene.

“Harry, si v poriadku?” spýta sa Ron.

Zmätene sa naňho pozriem a zistím, že sú tu okrem neho a Hermiony aj dvojčatá, Ginny, Neville, Seamus a Dean. Šťastne sa na nich usmejem akoby ma od toho nič neodputalo. Rozhodnem sa im trochu prikrášliť pravdu.

“Pamätáte si keď sme cez leto boli na Priečnej ulici?”

“Áno. Prečo?” nechápe Hermiona.

“Keď som sa od vás odpojil na tú chvíľu, tak som niekoho stretol,” usmejem sa.

Nemusia vedieť, že som v skutočnosti išiel do Gringottbanky, kde som vďaka škriatkom kúpil nové sídlo, pretože som sa na druhý rok chcel odsťahovať od Dursleyovcov. Môžem síce žiť na Grimmauldovom námestí, ale chcem mať niečo vlastné. Do tohto leta som nechápal toto nutkanie, ale teraz keď viem o dedičstve, tak oveľa lepšie rozumiem tomu, prečo potrebujem svoje vlastné miesto.

“Čože? Ale koho?” spýta sa Ginny.

“Jedného chalana a zamiloval som sa doňho,” skloním hlavu v rozpakoch.

“Počkať….. Ty…. Ty si akože…. Gay?” spýta sa šokovane Ginny.

Aj ostatní vyzerajú šokovane.

“Áno….” pokrčím ramenami.

“Ale Harry! Mali sme byť spolu! Navyše ho už nikdy neuvidíš, tak sa tým nemusíš trápiť,” usmeje sa šťastne Ginny.

“Mýliš sa Ginny…. Chodí do Bradavic a chodíme spolu. Teraz som. Bol s ním. Preto som prišiel tak neskoro,” povzdychnem si.

“Teda Harry….”

“..... Nech sa rozhodneš akokoľvek….”

“..... Vždy budeme na tvojej strane. Gratulujeme,” zasmejú sa Fred a George.

Šťastne sa na nich usmejem.

“Ďakujem chlapci. Ani neviete koľko to pre mňa znamená,” objímem ich.

“Áno Harry. Fred a George majú pravdu. Gratulujem a dúfam, že budeš šťastný,” objíme ma Hermiona.

“To ako fakt!!! Ako nič v zlom, som len v šoku,” vykríkne Ron šokovane.

“Budeš s tým v poriadku?” zasmejem sa.

“Iste. Pokiaľ budeš šťastný, tak mi je jedno s kým budeš,” usmeje sa nakoniec.

Aj ostatní chalani sú s tým v pohode a vyzvedajú kto to je, ale nepoviem im to. Nakoniec sa pozriem na poslednú osobu, ktorá len ticho sedí.

“Ginny….”

“Nehovor na mňa! Ty nikdy nebudeš s niekym iným. O to sa postarám. Mal si si vziať mňa a nie chodiť s nejakým…. Grr… Ešte sa to neskončilo. Ty budeš môj!!” s tým naštvane odíde do svojej izby.

Tak toto bude problém. Povzdychnem si. Prečo sakra nemôže byť aspoň niečo jednoduché?

“Budeš v pohode?” spýta sa Hermiona.

“Áno,” povzdychnem si.

“Neboj sa. To ju určite prejde,” chytí ma za rameno Fred.

“Snáď áno. Inak bude mať veľké problémy,” povzdychnem si.

“Myslíš, že ten tvoj tajný priateľ by jej niečo urobil, keby ti chcela ublížiť?” spýta sa Neville.

“Som si istý, že by ju prinajmenšom zabil. Veľmi si chráni to čo je jeho. Rovnako ako ja,” zívnem a postavím sa.

Nevšímam si ich pochybovačné, nechápavé a prekvapené pohlady a odídem do svojej postele. Som unavený a teším sa, že sa možno v sne stretnem so svojím milovaným Richim.

            Ráno na raňajkách sa konečne cítim oddýchnutý. V sne sa mi skutočne opäť objavil Richi a tentokrát bez plášťu. Na perách mám jemný úsmev a pozerám sa na Slizolinský stôl, kde sedí Richi. Vedľa mňa sedí Ron a oproti Hermiona. Ostatní chalani sú okolo a Ginny sedí naštvane pri Hermione.

“Harry, tak kde je ten tvoj tajný priateľ?” spýta sa Seamus.

“Áno Harry. Aspoň si nám mohol povedať, v ktorom je dome,” usmeje sa Dean.

Neodpoviem, pretože práve vtedy k nám príde Mcgonagalová s rozvrhmi. Vezmem si jeden a hneď sa usmejem. Prvá hodina je História mágie so Slizolinom. Super. Pomaly všetci tam budú spať a ja budem môcť byť myšlienkami mimo. Som tak zabraný do svojich myšlienok, že si ani nevšimnem, že na mňa Hermiona volá. Prebudí ma až Ronov nepríjemný hlas.

“Čo tu chceš had? To ti tí tvoji nepovedali, aby si sa od chrabromilčanov držal ďalej?”

Otočím sa a za mojim chrbtom uvidím Richarda s jedným pozdvihnutým obočím. Hneď keď si uvedomím, čo Ron povedal, tak sa naňho zamračene otočím.

“Ron buď milý. Chováš sa hrozne. Vážne robíš pekné meno škole,” zavrčím ticho.

Nechápavo sa na mňa pozrie. Richard si za mojim chrbtom odfrkne.

“Ak dovolíš, Ronald Weasley, rád by som si požičal môjho priateľa. Ideš zelenoočko?” uškrnie sa Richi a natiahne ku mne ruku.

S úsmevom sa naňho pozriem a chytím ho za ponúkanú ruku. Postavím sa a vezmem si veci.

“Harry! Tvoj priateľ je ON?!” spýta sa šokovane Hermiona.

“Áno. Máš s tým problém?” spýtam sa nevinne.

“Je to Slizolinčan! A nič o ňom nevieme, čo keď je….. Veď vieš,” sykne Ron.

“Ron dosť. Richi je môj priateľ a vieš, že nech povieš čokoľvek, nič sa na tom nezmení. Navyše mu verím a viem, že by mi neublížil. Uvidíme sa v triede,” s úsmevom sa otočím na Richiho, ktorý ma pevnejšie, ale stále s nehou, chytí za ruku a spolu odídeme z Veľkej sály.

“Si v poriadku, zelenoočko?” spýta sa ma po chvíli.

“Áno. Je mi jedno kto čo hovorí. Milujem ťa a nenechám si ťa nikým vziať….. Ale ty budeš mať teraz problémy s ostatnými slizolinčanmi,” pozriem sa naňho ustarane.

“O mňa sa neboj. Slizolinčania vedia kde je ich miesto a keď nevedia, tak to skoro zistia,” chytí ma okolo pásu.

Usmejem sa naňho a opriem sa o jeho bok.

“Inak. Ginny sa mi včera vyhrážala. Myslím si, že nám bude chcieť uškodiť,” povzdychnem si.

“Neboj sa. Dám na ňu pozor,” pobozká ma do vlasov.

Šťastne sa usmejem. Už v príjemnom tichu dôjdeme do triedy Histórie mágie. Pred triedou sa s Richim rozlúčim nežným bozkom a zaleziem dnu. Do lavice si sadnem zatiaľ sám a pohodlne sa opriem o stoličku. O chvíľu do triedy prídu ostatní a Ron s Hermionou si sadnú ku mne. Celá hodina prebehne tak ako vždy v spiacej atmosfére. Po hodine sa odoberieme do ďalšej triedy a takto prejde celý deň až do obeda. Našťastie ja už poobede nemám hodinu. Šťastne sa spolu s Ronom, ktorý sa už správa normálne a Hermionou, ktorá má v hlave len knihy, vydáme na obed, na ktorý sa až nezviklo teším.