III. Časť

III.

Draco

         Zamračím sa. Čo sa to s Longbottom stalo? Ide z neho zvláštna aura, ktorej sa aj moja víla snaží vyhnúť. Možno by som mal ustúpiť. Z nejakého dôvodu mi moja víla hovorí, že týmto dvom môžem dôverovať ako nikomu inému.

“Fajn. Je mi ľúto, že som tak vybuchol, ale ako Slizolinský princ musím niesť svoj charakter,” povzdychnem si zmierene a prrhrabnem si rukov vlasy.

“Neviem síce, čo presne sa tu deje, ale tiež mám pocit, že sa už viac nechcem hádať. Možno sme vyšli z dverí zlou nohou,” povzdychne si aj Ron.

“Hm…. Čakal som vášnivejšiu scénu….. Tak čo ste zač?” zamračí sa na nás Neville.

Nechápavo sa naňho pozrieme. Dal som snáď na sebe niečo poznať?

“Čo tým myslíš?” spýta sa Ron za oboch.

Pozriem sa naňho a všimnem si, že tiež nie je vo svojej koži. Neville na nás prižmúri oči a následne bred nami stojí úplne niekto iný. Oči sa nám obom rozšíria. Stojí tu chalan o dosť štíhlejší než Longbottom. Má skoro ženský vzhľad. Tmavohnedé vlasy má do polovice chrbta a dúhovky má celé čierne s červeným okrajom.

“Ja som Incubus, sexuálny démon, dá sa povedať. Použil som na vás menšie kúzlo lásky, ktoré dokáže vyčarovať len Incubus. Malo to vyvolať oveľa búrlivejšiu reakciu než to čo sa stalo….. Teda pokiaľ v sebe nemáte tiež rozvinuté dedičstvo tvorov. Tak sa pýtam naposledy. Čo ste zač?” zavrčí naštvane.

Pozriem sa po chodbe. Našťastie sem nikto nejde. S povzdychom sa premením a všimnem si, že aj Weasley s nechuťou ukáže svoje pravé ja. Má tmavšie červené vlasy siahajúce na ramená a tmavo zlaté oči. Postavu má tiež nižšiu a trochu ženskú, ale rozhodne o dosť menej než Longbottom. Vlastne stavbu tela máme podobnú, len vlasy mám biele siahajúce kúsok pod ramená a žiarivo modré oči. Prekvapene sa naňho pozerám. On však tak prekvapený nie je.

“Som Temný ohňový elf. Submisívny. Môj druh je Severus, bohužiaľ on o tom ešte nevie a pri jeho nenávisti ku mne a Harrymu mám celkom strach mu to oznámiť,” povzdychne si.

“Ja som Temná mesačná víla. Tiež submisívny. Bohužiaľ svojho partnera ešte nepoznám. Krídla tu radšej nebudem rozprestierať. Aj tak mi slúžia len na ochranu,” skloním hlavu.

Chvíľu je hrobové ticho.

“Ja som tiež submisívny. Vo svojej podobe Incubusa mám kožené krídla a diabolský chvost. Taktiež neviem lietať a môj druh je Rémus Lupin. Tiež o tom ešte nevie, ale vie, že niekde na hrade bol alebo je jeho druh. V treťom ročníku ma cítil, ale nevedel od koho zo žiakov cíti ťah. Tento rok ho nejak potrebujem skontaktovať…… A teraz, keď sa to tak pekne vyjasnilo, nechcete to skúsiť odznova? Myslím si, že teraz by sme mali držať spolu. Vsadím sa, že ani jeden z vás to nepovedal doma,” usmeje sa Longbottom.

“Asi áno. Tak teda…… Ahoj som Ron Weasley. Mám piatich starších bratov, rodičov ktorých nezaujímam a mladšiu nafukanú sestru,” prikývne Ron so smiechom.

Usmejem sa.

“Ja som Draco Malfoy. Dedičstvo sa u nás v rodine už dlho nevyskytlo, rodičov nezaujímam, nechcem sa pridať k Voldemortovi a rád budem váš priateľ,” prikývnem a keď sa na mňa tí dvaja usmeju, tak mám konečne po dlhom čase zase radosť.

“Ja som Neville Longbottom. Používam kúzla na ukrytie svojho vzhľadu. Moja babka nenávidela mamu za to, že bola Incubus, preto to pred ňou skrývam. Už tak ma u seba doma trpí len preto, že som aj synom jej syna,” usmeje sa Neville.

“Takže…. Priatelia?” spýtam sa neisto.

“Iste. Začneme od znova,” prikývnu.

Veľmi mi odľahne. Rýchlo sa premeníme späť na svoje ľudské podoby, aby nás tu nikto nevidel. Konečne mám pravých priateľov. Tvorovia vždy držia spolu, už len z toho dôvodu, že sú oveľa viac zraniteľný keď sú sami. Netrvá to dlho keď započujeme šokovaný výkrik.

“Čo tu robíš?”

Hneď vieme, komu patrí. S touto osobou sa hádam už päť rokov. Potter. Pozrieme sa na seba a bežíme na druhý koniec chodby k hradným hodinám. Za rohom sa zastavíme a v tichu sledujeme scénu pred sebou. Určite nie som jediný, kto je šokovaný na najvyššej možnej úrovni. Ten rozhovor mi vo veľa ohľadoch nedáva zmysel a v podstate jediné čo pochopím na sto percent je, že ten sexi chalan je Harryho partner. Skôr jeho druh, nakoľko z neznámého cítime auru temných tvorov. Celkovo viac než na rozhovor sa zameriavame na scénu pred sebou. Po krátkom čase sa s chalanmi zakradneme preč. Predsa len nie je slušné špehovať a Harry nevyzerá, že by bol v nebezpečenstve, práve naopak, asi sa schyľuje k situácii kedy svedkovia nie sú potrební. Pomalým krokom ideme spolu do Veľkej siene na obed. Naďalej sa k sebe budeme musieť správať ako nepriatelia, ale hádam nie nadlho. V tichu budeme aj naďalej spojenci a priatelia.

“Mali by sme povedať aj Harrymu, že sme tvorovia?” spýtam sa.

“O nás to nevie. Nikto to nemal vedieť. Ale nevedel som, že v tom nie som sám…… Povieme mu to na konci roka. Ty by si mohol ísť za Brumbálom, nech ťa vezme pod ochranu. Harry sa na pár týždňov bude musieť vrátiť k svojim príbuzným ale potom by sme boli všetci v Blackovskom dome. Moja babka tam tiež trávi veľa času, takže nepochybujem, že tam by sme boli všetci spolu,” zamyslí sa Nev.

S úsmevom prikývnem.

“Ale všetko to má čas až do konca roka. Nemôžeme nič unáhliť,” zabrzdí nás Ron.

Ďalej sa už nerozprávame a rozdelíme sa, pretože sa blížime do chumlu študentov…..

Harry

          Som rád, že si Deril našiel čas a prišiel ma pozrieť. Veľmi mi chýbal. Je obrovská škoda, že nemôžeme byť spolu častejšie. Aspoň cez noc. Ale Melich ho potrebuje pri zbieraní duši mŕtvych. Navyše on to robí rád. A viem, že by mohol deň dva odriecť už len preto, že je môj druh a ja v našom svete predsa len niečo znamenám, takže to by nebolo problém zariadiť, ale keby som len mal sám izbu! Bohužiaľ na koľaji sme piati. Ach. Ako mi bolo dobre cez Vianoce, keď sme spolu trávili prvé noci. Všetky decká boli preč, ľudia zomierali menej a my sme tým pádom mohli byť väčšinu času spolu. Aj keď sme sa poznali len pár dní, vedel som, že je môj druh a iného mať nechcem a ani mať nebudem, tak na Vianoce sme celú noc premilovali. Od tej noci sme sa milovali zakaždým keď sme sa stretli a aj dnes v tom výklenku nezostalo len pri bozkávaní. Celý sčervenám keď si na to spomeniem. Každé milovanie s ním bolo úžasné. Som rád, že ho mám. Vo svojich myšlienkach dôjdem až na obed do Veľkej siene. Je už plná žiakov. Idem si sadnúť za Ronom a Nevom. Zvláštne ako rýchlo zabral miesto Hermiony. Tá sedí oproti nám, ale pravdupovediac som tak chytený v mojej mysli, že skutočne jej nevenujem žiadnu pozornosť. Keď sa trochu spamätám a začnem venovať pozornosť svojmu okoliu, tak sa rozprávam len s Ronom a Nevom. Nechápem prečo, ale obaja sa chovajú velice zvláštne. Vždy keď sa na nich usmejem, tak buď sčervenajú alebo sa neisto usmejú naspäť.

“Tak čo sa deje? Chováte sa divne,” nevydržím to už cestou na koľaj.

Zamračene sa na nich otočím, čím ešte viac sčervenajú.

“Videli sme ťa s tým chalanom pri hodinách,” dostane nakoniec zo seba Ron.

Sakra?! Počuli snáď niečo? Nesmú sa ešte dozvedieť kto som! To by mohli za chvíľu vedieť celé Bradavice!!

“A…… Ale prečo sa chováte tak divne? Viem, že som vám mal povedať, že som na chalanov, ale kvôli tomu sa snáď nemusíte chovať tak…. odtiahnuto,” povzdychnem si.

Neviem čo povedať. Ak počuli, o čom sme sa rozprávali, mohlo by to mať nechcené následky.

“Pravdupovediac trochu nás zarazilo, že máš priateľa a trochu ti závidíme,” odpovie Ron.

Ron

           Zamračene sa pozriem na stenu za Harrym. Prečo som už nešiel za Severusom? Chcel som mu už predsa povedať, že je môj druh, ale teraz si tým už nie som taký istý.

“V poriadku Ron?” započujem Harryho.

“Och… Iste. To nič, len som sa zamyslel,” usmejem sa.

“Dobre. Dnes večer máme obaja trest s Umbridgeovou. Mali by sme sa dovtedy odreagovať,” zasmeje sa Harry.

S úsmevom prikývneme a nakoniec sa rozhodneme rozdeliť. Harry išiel do knižnice, Neville do skleníka a ja sa nervózne blížim k žalárom. Nervózne sa prechádzam rôznymi chodbami až prídem pred učebňu elixírov. Dosť pochybujem, že tu Snape bude. Je predsa sobota. Povzdychnem si a zdvihnem ruku, že zaklopem, keď sa za mnou ozve hlas.

“Ahoj Ron. Hľadáš niekoho?” otočím sa na Draca.

“Ahoj Draco. Nevieš kde je Se…Snape?” skoro sa prerieknem.

“Samozrejme u seba v komnatách. Načo ho potrebuješ?” spýta sa ma cestou.

“Chcem mu povedať…..” zahryznem si do pery.

“Že je tvoj druh? Dosť ma šokovalo, keď som to zistil, ale rád ti pomôžem. Nechaj ma s ním porozprávať. Je to predsa môj krstný otec a možno to vezme lepšie odo mňa. Počkaj chvíľu tu a za chvíľu pre teba prídem,” žmurkne na mňa a zaklope na jeden rám obrazu, ktorý sa mu následne otvorí.

Nervózne sa opriem o stenu a hryziem si do pery.