III.

III.

Harry

                 V stredu som Snapeovi síce povedal, že som ochotný si vziať elixír túžby, ale teraz keď “pred ním” stojím a v ruke držím ten elixír, už si tým nie som až taký istý. Ťažko prehltnem a vydýchnem. Keby som teda stál pred ním ale…

“Potter. Nemám na vás celý deň,” zavrčí Snape, keď prestane bozkávať Rona, ktorý je z toho absolútne mimo.

Úplne môžem vidieť, že keby mohol tak sa tu vznáša na malých anjelských krídelkách. Uškrniem sa keď sa Snape vráti k svojej predchádzajúcej činnosti a ja sa pozriem na elixír v mojej ruke. Áno…. Rozhodne sa tu cítim ako keby som bol na divadle a nie pred Snapeom. Čo sa dá robiť. Ach. Škoda, že už som povedal, že to urobím, tak to musím urobiť. Otvorím elixír a vypijem ho. Necítim žiadnu zmenu a vydýchnem si.

“Možno, že nefunguje?” poznamenám do vetra.

“Funguje dobre. Nemusíte teraz cítiť nič, ale ak sa dostanete k svojmu partnerovi, tak účinky pocítite hneď,” uškrnie sa Snape a odíde z triedy.

S Ronom, ktorý sa ťažko opiera o lavicu, nás tu nechá samých. Pretočím oči a prejdem k Ronovi.

“V pohode?” spýtam sa.

“V tom najlepšom,” odpovie mi omámene.

“Poďme. Máme čo robiť,” otočím sa k odchodu.

Viem, že Ron ide hneď za mnou. Zamierime rovno do chrabromilskej veže a cestou stretneme veľa spolužiakov, ktorý sa k nám chceli dostať, ale našťastie podľa všetkého nikde medzi nimi nie je môj partner. V Chrabromilskej veži si sadneme k ostatným chalanom pred krb, ale stále nič necítim, za čo som vďačný všetkým nebesám.

“Tak ako?” spýta sa Neville.

“Nijako. Vypil som elixír a vôbec nič aj tak necítim. Prešli sme polovicu hradu a deciek na chodbách bolo ešte viac, ale aj tak som na nikoho nereagoval!” opriem sa o Rona.

“Aha. Mysleli sme si, že si niekoho už našiel. Boli ste tam veľmi dlho. Čo vás teda zdržalo?” spýta sa Dean.

Pozriem sa na Rona, ktorý totálne sčervená. Uškrniem sa. Som zvedavý ako sa z toho vyzuje.

“No……Harry dlho váhal než si ten elixír vzal!” odpovie rýchlo.

“Určite len preto,” uškrnie sa sarkasticky Seamus Finnigan.

Zachichocem sa.

“Rona trošku zdržal jeho nový “priateľ”,” zasmejem sa.

“Harry!” začervená sa silno Ron a buchne ma do ramena.

To ma rozosmeje ešte viac.

“Och! Náš Roninkis má tajného priateľa,” pridajú sa k nám dvojčatá.

“Ktože to je?” usmeje sa Fred.

“To nie je vaša vec Fred, George,” založí si Ron ruky na hrudi v rozpakoch.

“Ale no tak Roninkis……”

“Máme právo vedieť………”

“S kým sa náš malý brat stretáva,” zasmejú sa dvojčatá.

“Nepoviem vám to,” postaví sa Ron a odíde do izby.

Zasmejem sa.

“Nechajte to tak. Aspoň zatiaľ. Táto kliatba je nevyspytateľná, tak ho zatiaľ nechajte na pokoji. Viac vám povie, keď bude pripravený,” mrknem na nich a odídem za Ronom.

Než zmiznem v izbe ešte započujem od chalanov smiech.

“Ron? Si v poriadku?” sadnem si k nemu na posteľ.

“Iste,” usmeje sa na mňa.

Posunie sa na posteli tak, aby mi urobil miesto a ľahnem si k nemu. Chvíľu vedľa seba ležíme v tichu, keď sa rozhodnem prehovoriť.

“Čo si o tom myslíš?”

“O čom?” spýta sa ma nechápavo.

“O tom elixíre. A aj kto si myslíš, že je môj partner?” spýtam sa zamyslene.

“Neviem čo si mám myslieť. Určite ten elixír bude fungovať a na druhú stranu to možno nie je na škodu. No kto to je, to neviem. Chápem, že máš strach z toho kto to je, ale raz to zistiť musíš. No zajtra ráno by sme to mohli oddialiť ak chceš. Je sobota, tak môžeme ísť na raňajky do kuchyne. Tak je väčšia pravdepodobnosť, že sa vyhneš väčšine obyvateľov školy,” navrhne Ron.

“To by bolo super. Ďakujem,” chytím ho za ruku a šťastne zavriem oči.

Ani si neuvedomím, že zaspím.

            Ráno ma prebudia chalani, ktorí odchádzajú z izby. Koľko je vlastne hodín?

“Už si hore?” započujem Rona.

Prekvapene otvorím oči. Nebýva zvykom, aby bol hore skôr ako ja.

“Áno. Koľko je hodín?” spýtam sa a zívnem.

“Deväť. Ako si spal?” sadne si pri mňa.

“Celkom dobre. Konečne som nemal žiadne divoké sny. Odkedy si hore?” sadnem si tiež.

“Asi hodinu. Dean a Seamus akurát išli na raňajky keď som sa zobudil. Teraz boli pre svoje metly, že si idú za lietať. Nechcel som aby ťa zobudili, ale moc sa mi to nepodarilo,” pozrel sa na mňa s ospravedlňujúcim pohľadom.

“To nič. Aj tak je už dosť hodín,” zasmejem sa.

“Dobre. V tom prípade by sme mohli ísť do kuchyne. Som hladný,” vytiahne ma z postele.

Nemôžem sa nesmiať. Ron vážne prestáva myslieť keď sa jedná o jedlo. Nakoniec sa prestanem smiať až v kuchyni, keď nám škriatkovia donesú jedlo. Ani som si neuvedomil aký som hladný než som to jedlo neuvidel. Po úžasnom jedle ideme späť do klubovne. Cestou sa niekoľkokrát musíme skrývať pred inými študentmi a pri žalároch sa Ron zastaví.

“Nevadilo by ti keby som …..” kývne smerom k žalárom.

Hneď pochopím, čo tým myslí. S úsmevom prikývnem. Aspoň jeden z nás môže mať trochu šťastia.

“Ďakujem,” objíme ma a rozbehne sa do komnát jedného profesora elixírov.

Trpitelsky si povzdychnem. Tak a zase sa môžem problémom vyhýbať sám. Rozídem sa chodbou do komnaty najvyššej potreby, keď predo mnou spoza rohu započujem klopkanie topánok. Uškrniem sa. To nemôže byť nikto iný ako Umbridgeová. Rýchlo sa skryjem do jedného výklenku a počkám kým okolo mňa tá ropucha prejde. Našťastie, keď prejde okolo, tak ma neuvidí, inak by som mal ešte väčšie problémy, než doteraz. Ďalej ma na chodbe nikto neprekvapí a ani nikoho nestretnem. Všetci žiaci si užívajú víkend. V zamyslení sa dostanem do neznámej chodby. Zamračene sa pozriem okolo.

“Ale, ale…. Niekto nám tu zablúdil,” ozve sa za mnou zvodný hlas.

Po chrbte mi prejde mráz a cítim, že sa vzruším. Oči sa mi rozšíria. A sakra. Rýchlo sa otočím a zostanem vystrašene stáť. A ešte raz, Sakra! To nemôže byť pravda, že práve ON zo všetkých ľudí je môj druh.

“Draco?” spýtam sa priškrtene.

Draco ma uväzní medzi jeho telom a stenou. Jedno koleno mi dá medzi nohy až vzdychnem ako je to príjemné, zatiaľ čo ruky má opreté vedľa mojej hlavy.

“Neboj sa zlatko. Neublížim ti,” pohľadí ma po tvári.

Ani som si neuvedomil, že sa trasiem. Jeho vôňa mi úplne zatemnila zmysly.

“Nebojím sa,” zašepkám omámene a chytím sa ho okolo krku.

Neviem kto začal následný bozk, ale viem, že ja ho rozhodne nechcem ukončiť. Nikdy som nič podobné nezažil. Nevedome som sa začal trieť o Dracove stehno.

“Poď so mnou Harry,” zašepká keď ukončí bozk.

Zadýchane sa naňho pozriem so širokými očami. Vystrašene ho od seba odsotím a rozbehnem sa preč. Neviem kadiaľ bežím, ale som vďačný keď sa dostanem do chrabromilskej veže, kde sa zavriem do našej kúpeľne a mám pokoj od všetkých okrem svojich oplzlých myšlienok……….

Draco

               Prechádzam sa po chodbách so svojimi myšlienkami. Neustále, už od začiatku roka musím myslieť na Pottera. Nie… Žiadny Potter…. Vo svojich myšlienkach mu vždy hovorím iba Harry. A je len môj! Frustrovane zavrčím. Prečo naňho vlastne myslím?!..... Stále si v myšlienkach len nadávam. Z týchto chmúrnych myšlienok ma vytrhnú niekoho kroky. Schovám sa do tieňu chodby a čakám. Hneď ako zistím kto to je, tak mi oči stmavnú. Harry…. Čo ten tu robí a sám? Chvíľu ho pozorujem a moje myšlienky sa zmenia z výčitiek a frustrácie na vzrušenie a túžbu po Harrym. Doteraz som absolútne nezistil, prečo ma práve Harry tak veľmi priťahuje, ale je príliš pekný a roztomilý na to aby som sa mohol skutočne sťažovať. Vyzerá, že je taktiež ponorený do svojich myšlienok, pretože sa odrazu obzrie okolo seba a zamračene sa pozerá po chodbe. Uvidím svoju príležitosť keď sa mi otočí chrbtom, tak vyjdem von z tieňa.

“Ale, ale…. Niekto nám tu zablúdil,” usmejem sa túžobne.

Vidím ako sa celý strasie a vydýchne. Hneď ma omámi jeho zvláštna vôňa. Všimol som si, že tento týždeň je s chrabromilčanmi niečo v neporiadku, ale popravde som nemal čas pozerať na iných. Mňa zaujímal len a len Harry. Harry sa pomaly otočí a šokovane na mňa vyvalí oči.

“Draco,” zašepká prekvapene.

Som si vedomý toho, že ma tu určite nečakal. Veď ani ja som tu nečakal jeho. Ale keď sem už prišiel bola by škoda ho nechať ísť len tak. Zvlášť keď po ňom túžim už tak dlho. Pomaly sa k nemu priblížim a prilepím ho na stenu svojim telom. Počujem ako vzdychne a jeho telo sa celé trasie.

“Neboj sa zlatko. Neublížim ti,” pohľadím ho po tvári.

Zachytím jeho jemný úsmev.

“Nebojím sa,” zašepká omámene.

Ruky mi obtočí okolo krku a pritisne sa ku mne. Spokojne ho bozkávam a cítim spokojnosť keď sa mi začne trieť rozkrokom o stehno. Šťastne sa usmejem a odtiahnem sa.

“Poď so mnou Harry,” zašepkám.

Akoby sa trochu prebral z omámenia, sa odo mňa trochu odtiahne. Vystrašene na mňa valí oči. Chcem niečo dodať, aby sa nevystrašil, bohužiaľ skôr než stihnem niečo povedať, tak ma od seba sotí preč a utečie. Skríknem za ním, ale asi ma nepočul, alebo nechcel počuť. Povzdychnem si. Opäť som to pokašľal. Frustrovane zavrčím a odídem späť do svojej izby….. To by chcelo ďalší pokus…