II. Premena

II.

Severus

                 “Neodmietnem ho. Na to ho až moc milujem,” poviem ticho, ale viem, z ma počul.

Šokovane zdvihne hlavu a vyvalí na mňa oči. Nikdy som si nemyslel, že sa na mňa takto bude pozerať práve Remus Lupin. Uškrniem sa.

“Nerob si srandu Snape,” zavrčí.

“O tomto by som nežartoval,” pretočím oči.

Zamračene si ma prezerá. Odtrhnem od neho oči. Zadívam sa na Harryho. Ten pomaly otvorí oči a prebudí sa. Zase ich má svetlo zelené. Zažmurká a pomaly sa posadí.

“Už je ti dobre?” spýta sa Vlk.

“Áno. Len menší šok,” prikývne.

“Prečo si sa pred tým triasol strachom? Cítil som ho z teba,” zamračí sa Lupin.

“Ja neviem. Môj vlk…..on…..podriaďuje sa mojím emóciám. Nebojuje tak ako do teraz. Jednoducho keď mám strach, tak sa stočí do klbka a začne kňučať. Chová sa ako domáce zvieratko. Mám strach, že ma už nedokáže chrániť,” zašeptá.

Zamračím sa. To nie je normálne. Vlkolaci sú silný a ničoho sa neboja. Vždy sa zo všetkým pobijú a rozhodne nikdy vlkolak len tak neskrotne. Niečo sa muselo stať. Zatiaľ žiadny vlkolak ešte neskrotol. Aj keď si našiel svojho druha.

“Neboj. Prídeme na to, prečo,” odpovie Remus.

Nakoniec odídem z ošetrovne. Viem, že už začína byť Harrymu moja prítomnosť divná.

Harry

                  Posledných pár dní do Splnu prejde rýchlo. Ani neviem ako, ale už je tu deň Splnu. Po večery sa vytratím za Remusom do Zakázaného lesa. Už tam čakal aj Snape. Remus svoj elixír už vypil. Keď mi Severus podal môj, tak sa vlk začal vzpierať. To je prvýkrát keď dal o sebe vedieť. Trhnem sebou a ruku, do ktorej som chcel chytiť elixír, stiahnem. Ustúpim pár krokov a vlk sa upokojí. Obaja sa zamračia. Toto som ešte necítil. Pokrútim hlavou, že to nevypijem.

“Harry, musíš to vypiť,” nalieha Remus.

“Nemôžem. Necítim sa tak ako iný spln. Vlk so mnou nebojuje. Je pokojný. Ale začne bojovať, keď chcem vypiť ten elixír. Nemôžem ho vypiť. Vlk by ma zabil. Neviem prečo ale cítim sa takto v bezpečí. Nevypijem to,” po tvári mi stečie slza.

“Potter! Na to nie je čas,” zavrčí Severus.

Iba pokrútim hlavou. Zrazu Remus vykríkne a začne sa meniť. Celé to trvá pár minút. Potom sa obaja zamerajú na mňa. Neviem prečo, ale vytreštia oči. Pozriem sa dole na svoje telo. Nepremenil som sa. Prekvapene zamrkám. Zamračím sa. Cítim, že vlk ma žiada o povolenie sa premeniť. Nechápem to, ale pomaly si kľaknem na zem a naposledy sa pozriem na tých dvoch. Potom sa začnem meniť. Cítim ako sa mi telo mení na väčšie, ale nič ma nebolí. Započujem zalapanie po dychu. Otvorím oči a pozriem sa na neveriace pohľady. Opatrne sa postavím a prezriem si telo. Som väčší ako Remus, čo som pred tým nebol. Dokonca vyzerám trochu inak. Mám viac vlčích rysov a menej ľudských. Vlastne vyzerám ako obyčajný vlk len dva metre vysoký. Remus vyzerá ako vlk, ale je vysoký asi jeden a pol metra. Čo ma ale najviac prekvapí je, že mám stále svoju myseľ. Vlk ticho spí na jej dne. Pozriem sa na Rema so Severusom. Už sa obaja spamätali. Remus je teraz v útočnej polohe. Severus je viac bledý ako inokedy, ale nedáva to moc najavo. Remus sa ho snaží chrániť keby som zaútočil. Je tak zaujatý mnou, že si nevšimne, že sa za Severusom blíži iný vlkolak. Chcem ochrániť svojho druha a tak sa prikrčím do útoku. Pohľad smerujem za Severusove rameno. Začnem varovne vrčať. Ten vlkolak sa na mňa na chvíľu pozrie a potom akoby ma nebral na vedomie sa zase začne približovať. Remus si myslí, že chcem zaútočiť na Severusa a tak začne vrčať viac. Nevnímam ho. Nevšímam si nič okrem vlkolaka, ktorý chce zaútočiť na môjho druha. Skočím a Remus skočí na mňa. Ja sa mu vyhnem a on skončí na mieste kde som ešte pred chvíľou stál. Rýchlo sa otočí, ale to už skáčem po krku vlkovi, ktorý práve vyskočil, aby pohrýzol Severusa. Ten skončí na zemi a ja začnem vlkolaka hrýzť a trhať. Neprestávam vrčať a trhať. Vlkolak skučí od bolesti až ho pustím a dotrhaný utečie do lesa. Postavím sa do svojej celej výšky. Uštedril mi pár hryzancov a škrabancov, ale nič to nie je. Pozriem sa na Rema, ktorý klopí hlavu k zemi a vyzerá to, že ľutuje, toho, že si myslel, že chcem zaútočiť na nich. Jemne zavrčím a počkám než sa na mňa pozrie. Venujem mu vlčí úsmev. Vidím ako sa mu uľaví. Potom sa pozriem na Severusa, ktorý už zase stojí na nohách a pozerá sa na mňa neveriaco. Strach z jeho očí už zmizol. Som rád. Zaskučím a pomaly sa k nemu priblížim. Teda, pokus to bol dobrý. Nevšimol som si, že má ten vlk zahryzol do krku a zadnej nohy. Až keď som sa pohol, ucítil som bolesť a s bolestný zaskučaním spadnem na zem na bok. Remus vystrašene pribehne ku mne. Začne do mňa ňufákom strkať. Severus sa ku mne tiež priblíži, ale Remus začne naňho vrčať a ceriť naňho zuby, tak rýchlo ustúpi o pár krokov. Pomaly si ľahnem na brucho a zdvihnem hlavu. Jemne chytím do zubov Removu nohu a zatiahnem. Rem hneď prestane vrčať a otočí sa na mňa. Ja sa pomaly postavím. Zdvihnem zadnú nohu, aby som na ňu nastúpil a pomaly dokrívam k Severusovi. Nevyzerá, že by mal strach. Práve naopak. Opatrne natiahne ruku a pohladí ma za ľavým uchom. Pritisnem sa k tej ruke a zavriem oči. Keď ma prestane hladiť za uchom, tak otvorím oči. Ruku má, ale stále položenú na mojom krku tesne nad ranou. Urobím k nemu ešte jeden krok a skloním hlavu. Opatrne sa čelom opriem o jeho hruď a brucho. Spokojne vydýchnem a zase zavriem oči. Započujem ako si Remus ľahol a pobavene nás sleduje. Cítim na sebe jeho pohľad. Opatrne sa odtiahnem a zase si ľahnem bokom na zem. Severus sa ku mne skloní a vytiahne nejaký elixír.

“Ďakujem, že si ma bránil,” započujem.

Prekvapene sa pozriem na Severusa. Severus Snape mi poďakoval. On poďakoval Harrymu Potterovi. Pozerám sa naňho s ústami dokorán, čo muselo byť hrozne divné na vlkovi.

“Nepozeraj sa tak na mňa. Už dávno viem, že nie si ako tvoj otec. Hovoril som to len kvôli smrťožrútom. A tiež som tým chcel presvedčiť sám seba. Už nejakú dobu ťa milujem a nechcel som, aby sa to niekto dozvedel. Nemohol som ťa mať, tak som chcel, aby si ma nenávidel, aby bolo jednoduchšie nenávidieť teba,” pohladí ma po hlave.

Pozerám sa naňho svojimi smaragdovými očami.

“Už zase máš v očiach strieborných hadov. Máš ich tam odkedy si sa zmenil na vlka,” zašepká a ja zastrihám ušami.

Už zase? Žeby som ich tam mal vždy, keď som zmenený na vlka? Opatrne sa presunie k mojej zranenej nohe. Zvedavo sa naňho pozriem a nakloním hlavu na stranu.

“Musím ti zaceliť tu ranu. Nalejem ti tento elixír na ranu. Bude to trochu páliť,” poučí ma jeho sýty hlas.

Prikývnem a ľahnem si na predné laby. Opatrne ma chytí za stehno nad ranou. Celý stuhnem. Ach. Keby dal tú ruku trochu nižšie, tak by sa ma mohol pekne dotknúť. Zaskučím. Prečo nedá tu ruku viac medzi moje nohy? Nevnímam Remusa, ktorý leží oproti nám a určite nás ostražito sleduje. Zrazu zacítim pálivú bolesť, ako mi na ranu vyleje ten elixír. Chvíľu mi v nohe šklbe, ale bolesť skoro nevnímam. Viac sa zameriavam na Severusovu ruku, ktorá má hľadí po brušku a vlčej hrudi. Potom to isté, čo na nohe, urobí aj na krku. Tu mi už do očí vyhŕknu slzy. Opatrne chytí moju hlavu a položí si ju do lona zatiaľ čo ja tíško skučím. Začne ma hladiť medzi ušami. Započujem mierny šuchot, tak jemne natočím hlavu. Uvidím ako sa ku nám priblíži Remus. Nechám ho. Cítim ako Severus stuhne, keď Rem mierne zavrčí. Strčím ňufák do Sevovej dlane, aby sa vedel, že som s ním a nedovolím, aby mu ublížil. Neviem prečo má taký strach z vlkolakov. Konkrétne z Remusa. Budem to musieť zistiť. Severus sa trochu uvoľní, ale stále je ostražitý. Remus príde až k nám, ľahne si pri mňa a položí si hlavu na môj bok. Ľahnem si naspäť na Severusa, ale v tom mi dôjde, že je určite unavený, ba čo viac, zajtra je utorok, takže aj vyučovanie. Hlavu rýchlo zdvihnem a zastrihám ušami.

Severus

                     Keď si Lupin položí hlavu na Harryho bok, tak si Harry zase ľahne na moje nohy. Vážne nechápem ako som sa dnes pred ním mohol tak otvoriť. Prečo som mu povedal pravdu. Som hlupák. Ale neodmietol ma. No, tiež je pravda, že je vo vlčej podobe, takže nemôže odporovať. Čo je ďalšia záhada. Akoto, že sa nepremenil s východom mesiaca, ale až po ňom a vyzeralo to, že z vlastnej vôle. Niečo sa tu stalo. Niečo sa muselo stať už pred týždňom, keď vybuchol ten kotlík. Ten lektvar s ním niečo urobil. A stále nie je jasné, čo. Zamyslene ho pohladím medzi ušami, keď prudko zdvihne hlavu a zastrihá ušami.

“Počul si niečo?” spýtam sa zamračene.

Pozrie sa na mňa. Zdá sa mi to alebo je to vážne nechápavý pohľad? Ticho zavrčí a postaví sa. Pritom zo seba zhodí aj Lupina. Ten sa tiež nechápavo postaví. Potom sa postavím aj ja. Pozdvihnem jedno obočie. Harry chytí jednu moju ruku do zubov. Trhnem sebou. Hneď ju pustí a pozrie sa mi do očí. Zase ticho zavrčí. Znie to dosť frustrovane. Nakoniec ma obíde a strčí do mňa ňufákom.

“Chceš, aby som išiel za tebou?” skúsim hádať.

Nadšene zavrtí chvostom a zašteká. Zase sa naňho prekvapene pozriem. Odkedy vlkolak šteká? Do dnes iba vrčali. No, tu je jasný dôkaz, že Potter zase urobí z nemožného možné. S úškrnom pokrútim hlavou. Toto sa nezmení. Nakoniec ho nasledujem. Lupin ide pomaly za nami. Prekvapí ma keď skončíme pred hradom. Nechápavo sa otočím za seba na Harryho, ale tam už nie je ani jeden z vlkolakov. Odfrknem si. Pekný spôsob ako povedať, že otravujem. Chrabromilčania. Prevrátim v duchu očami a vydám sa späť k hradu. Je pravda, že som trochu unavený. Keď prídem do svojich komnát, vyčarujem Tempus. Pol jedenástej. Povzdychnem si a dám sa do opravovania testov štvrtých ročníkov.

Remus

                  Nechápem. Fakt už nechápem vôbec ničomu. Najprv Harryho premena, dokonale sebaovládanie, úžasné postrehy, Snapeova starostlivosť a nakoniec jeho PRIZNANIE, k tomu, aby toho pre istotu nebolo málo, som videl ako sa k sebe majú a Harry doslova skučal, aby sa ho dotkol, Snapeova úplná dôvera v Harryho, keď som sa priblížil a nakoniec sme ho odprevadili k hradu a hneď zdrhli. ČO TO MALO ZNAMENAŤ?!?! Už som totálne senilný? Práve teraz sme niekde hlboko v lese. Otočím sa na svoje mláďa. Ehm...to je dosť divné vzhľadom na to, že je väčší ako ja…