II. časť

II. 

Harry

           Ráno sa zobudím do slnečného dňa. Vonku je stále trochu snehu a krajina krásne žiari. S úsmevom odsuniem závesy a zistím, že sú už všetci hore. Dean so Seamusom sú dokonca už preč z izby.

“Dobré ráno Harry. Dnes si spal dlho,” usmeje sa Ron.

“Ahoj Harry,” pozdraví ma aj Neville.

Ron zatiaľ zalezie do kúpeľne.

“Dobré ráno. Koľko je?” spýtam sa dezorientovane.

Nikdy som nespal dlhšie než ostatní.

“Deväť preč. Už sme zmeškali aj raňajky. Hádam nám škriatkovia dajú niečo v kuchyni,” odpovie mi Neville.

“Ešteže je sobota!” vzdychnem a zvalím sa späť na posteľ.

“Tak poď. Obleč sa a pôjdeme do kuchyne. Predpokladám, že ideš tiež Neville,” pozrie sa Ron na Neva.

Ten s miernym úsmevom prikývne.

                Po raňajkách, kedy sme spoznali Neva oveľa viac než za posledné roky sme odišli robiť domáce úlohy. Ron síce protestoval, ale nakoniec sme ho s Nevom presvedčili, že to je najlepšie, čo dnes môžeme urobiť, pretože do Prasiniek aj tak ísť nemôžeme, keďže vďaka Umbridgeovej nie sú absolútne strážené. Tá by snáď neuverila, že sa Voldemort vrátil ani vtedy, keby jej pristál priamo na hlave! Takže po dlhej ceste tichými chodbami, kedy sme sa neustále bavili o rôznych veciach, sme sa dostali až do knižnice kde to prekvapivo bolo úplne prázdne. Teraz mi to príde ako škola duchov.

“Kde sú všetci?” spýtam sa zamračene.

“Mám podozrenie,” povzdychne si Ron a vytiahne zlatú mincu.

“Nemali ste teda byť na tom stretnutí aj vy?” pozdvihnem obočie keď si sadneme za jeden stôl v rohu miestnosti.

“Pravdupovediac, to čo si Hermiona vymyslela je rovnako zle ako keď nás obranu učí Umbridgeová. Síce nás učí používať kúzla, ale nevie ich správne vysvetliť, naučiť a väčšine z nich ona sama nechápe!” zloží Ron hlavu do dlaní.

“Myslí si, že keď si prečíta pár kníh, tak vie o kúzlach všetko, ale nevie zásadné veci. Minule sa nás snažila naučiť patrona a skončilo to rovnako ako to začalo. Na bode mrazu. Hermiona nevie pochopiť, že naučiť sa kúzla teoreticky neznamená, že ich hneď vie aj po praktickej stránke. Tak sme včera s Ronom odtiaľ odišli a s nami aj pár ďalších, ktorým toto doučovanie nestojí za problémy s Umbridgeovou,” pokrčí ramenami Neville.

“Práve preto som sa do toho nezapojil. Rád by som spolužiakov učil obranu, ale nestojí mi to za problémy. Pri veľkom počte ľudí je oveľa vyššie riziko odhalenia,” súhlasne prikývnem.

Som rád, že aspoň niekto tu dostal rozum. Hermiona sa stala príliš závislou na pozornosti. Namiesto toho aby spolužiakom skutočne pomohla, tak sa vyžíva v tom, že okolo nej niekto skáče vďaka jej vedomostiam. Nakoniec svoje myšlienky odkloníme od Hermiony a zameriame sa na svoje úlohy.

               Po dvoch hodinách máme konečne všetko urobené a unavene sa oprieme do stoličiek.

“Kto by si bol pomyslel, že keď sa skutočne začneme venovať Bylinkárstvu, tak bude o dosť ťažšie než elixíry?!” povzdychne si Ron.

Poriadne si natiahnem chrbát a súhlasne vzdychnem.

“To je fakt. Vďaka Neville, že si nám pomohol,” usmejem sa.

“Iste. Nie je to ťažké, keď si na to zvyknete. Navyše je to celkom zábavný predmet. Dávate možnosť na život aj ďalším organizmom, bez ktorých by sme tu nemohli byť ani my. Tento svet nie je tvorený len mágiou,” pokrčí ramenami Nev.

“Máš pravdu. Nikdy som to z tohto uhla pohľadu nebral. Mám radšej lietanie. Zem a rastliny mi moc nehovoria,” povzdychne si Ron.

Práve teraz je tu celkom uvoľnená atmosféra a mne to úžasne vyhovuje. Pokiaľ ma nikto nevystresuje, tak aj tvor vo mne je pokojný a nevyvoláva konflikty. Na druhú stranu, keď som naštvaný alebo je situácia okolo mňa nezvladatelná, dokážem bez mihnutia oka ublížiť aj tým, ktorých by som za iných okolností chránil. Teraz sa cítim v poriadku, tak si na chvíľu dovolím zavrieť oči. Nechám moje zmysly aby sa prehĺbili a tak som mohol skontrolovať svoje okolie. Nikdy toto nerobím. V tomto stave som o dosť zraniteľnejší. Veľmi ma ale zarazí, že na hrade okrem mňa zacítim tri ďalšie temné stvorenia! Z môjho rozjímania ma vytrhne až ruka na ramene. Prudko otvorím oči stále stratený v mojej mysli. Ako to, že som si nikdy nevšimol prítomnosť iných stvorení?! V Bradaviciach som až príliš poľavil na ostražitosti. Sakra!

“Harry, si v poriadku?” spýta sa zamračene Ron.

“Áno. Len potrebujem byť chvíľu sám. Uvidíme sa v izbe,” prudko sa postavím.

Veci si hodím do tašky a rýchlo odídem preč z knižnice. Kto sú tí, čo majú dedičstvo tvorov? Zamyslene sa asi pol hodinu prechádzam chodbami až nakoniec aj tak opäť dôjdem pred veľké hradné hodiny, ktoré sa nachádzajú neďaleko knižnice. S povzdychom sa oknom pozriem na nádvorie.

“Čo ťa trápi zlato?” ozve sa za mnou nežný hlas.

Prekvapene sa otočím a usmejem sa na Derila, ktorý je vo svojej ľudskej podobe. Tá sa však moc nemení od jeho anjelskej podoby. Teraz má blond vlasy do pasu, namiesto bielych, ale stále má žiarivé fialové oči ako keď je vo svojej druhej podobe. Je odo mňa viac než o hlavu vyšší a má veľmi dobré vypracované telo.

“Čo tu robíš?” spýtam sa stále šokovaný, že sem za mnou prišiel.

A možno som to povedal trochu moc nahlas. Od Vianoc sme sa videli v Januári sedemkrát a tento mesiac za mnou ešte nemal čas prísť. Preto som tak príjemne prekvapený, že ho opäť vidím. Deril si ma pritiahne do náruče a pevne ma objíme.

“Prišiel som sa pozrieť na svojho druha. Prepáč, že som neprišiel už skôr, ale mal som u nás trochu dosť práce,” povzdychne si do mojich vlasov.

“Čo si robil?” spýtam sa zaujato.

Deril je jeden z Temných Anjelov a má moc Prevozníka duší. Je pravou rukou Temného Anjela Melicha, anjela smrti temných bytosti. Keď zomreli moji rodičia, Temný Anjeli a Padlí Anjeli zostali bez vládcu. Archanjeli aj Démoni si ich prehadzovali ako chceli. Až teraz keď som prijal dedičstvo Temného Archanjela, tak sa Temný a Padlí Anjeli vrátili na svoje miesto. Iróniou je, že všetci anjeli a démoni sú medzi sebou rôzne spojení viacerými putami.

“Michael má srdcové výlevy kvôli jednému démonovi, ktorý vraj nevie, ani že existuje a Mezefit zase trestá každého démona, ktorý mu príde na oči kvôli tomu, že Gabriel nechce prijať jeho lásku. A Gabriel plače snáď každý deň, lebo má strach, že Démon nemôže skutočne milovať,” pretočí oči Deril.

Zasmejem sa. V minulosti všetci trpeli, pretože sa viedli nezmyselné vojny. Mezefitov otec Satan vyvolal vojnu medzi dvoma veľkými národmi - Anjeli a Archanieli proti Temným Anjelom, Padlým Anjelom a Démonom. Vojnu začal kvôli tomu, že ho vykázali z neba kvôli jeho hriechu. Trvala niekoľko storočí než sa zrodil tvor, ktorý nepatril nikam. Bol to Temný Archaniel. Táto vojna utíchla, ale nie na dlho. Satan si našiel ďalší dôvod a ešte pred narodením jeho syna rozpútal veľkú tisícročnú vojnu, v ktorej zomrel aj môj otec, keď zabil Satana. Mezefit ukončil vojnu tesne po mojom zmiznutí a všetci spojili sily, aby ma našli ako posledného Temného Archaniela, zatiaľ len princa Temných a Padlých Anjelov, jedného z Troch vládcov Mágie a Magických bytostí.

“Už niekoľko rokov sa hádajú o to isté. Prečo svojmu bratovi konečne nepovieš nech sa už konečne pozbiera a ide za tým démonom? A s Gabrielom sa asi musím porozprávať sám. Je možno o niekoľko storokov starší, ale stále sa chová ako nafukané decko,” odfrknem si.

My máme jediné šťastie, že stárneme veľmi pomaly. A ak som to náhodou zabudol spomenúť, tak Deril je prekvapujúco mladší brat Archaniela Michaela.

“Hm… Teraz sa o nich nebavme. Máme na seba už len pár chvíľ než budem musieť ísť zase pomáhať Melichovi. Neveril by si ako sa v poslednom čase zachcelo ľuďom zomierať,” zavrčí podráždene.

Zasmejem sa, ale nechám sa stiahnuť do jedného výklenku, kde si sadneme na kamennú lavicu a Deril ma začne nežne bozkávať. Mávnem aby nás zahalilo mätúce kúzlo. Predsa len chceme mať trochu súkromia aspoň na chvíľu.

Draco

               Idem chodbami hradu. Je tu zase nezvyčajne prázdno, ale našťastie, aj keď vieme kde asi všetci sú, tak to Umbridgeová dnes moc nerieši. Dnes sa opäť snaží dostať na post riaditeľky, bohudík sa jej to opäť nedarí. Pomalým krokom dôjdem až ku knižnici, keď sa predo mnou objavia Weasley s Longbottomom. Tí mi tu už len chýbali.

“Malfoy. Čo tu chceš?” zasyčí Weasley.

Ak by mi teraz niekto povedal, že neovláda Parselčinu, neveril by som mu.

“Čo by som asi tak mohol chcieť pri knižnici, že?” spýtam sa sarkasticky.

“Vás tie hádky ani po piatich rokoch neprestali baviť? Ste ako malé deti. Na to, že o sebe rozhlasujete Merlinvie čo, tak sa prekvapivo chováte ako ufňukané školáčky,” žasne nad nami Longbottom.

“Ty máš čo hovoriť. Pozri sa na seba a potom kecaj druhým do života,” uškrniem sa naňho.

Prekvapí ma keď sa neroztrasie ako inokedy a hneď nezdrhá.

“Narozdiel od teba, Malfoy, som dospel dosť na to, aby som si odpustil nezmyselné hádky na chodbách a ponižovanie svojich spolužiakov len preto, že vyzerajú slabšie než iný. Ale poviem ti jednú vec, ktorú ťa mal naučiť už tvoj otec. Nikdy nepodceňuj svojich protivníkov len kvôli tomu, že na teba neurobili dojem. Vzhľad môže klamať,” pozrie sa mi vyzývavo do očí.