II.

II.

Rémus

                  Celý deň som Harryho ani len nezazrel. Je mi to divné, pretože sa vždy ukázal na obede alebo bol s Ronom a Hermionou. No dnes nebol ani s jedným a vážne netuším kde je. Dokonca som ho nenašiel ani v Komnate. Sakra! Snáď neurobil nejakú hlúposť. Rona s Hermionou som po obede zastihol na ceste do klubovne.

“Pán profesor. Ešte stále ste Harryho nevidel?” spýta sa Hermiona.

“Bohužiaľ nie,” povzdychnem si.

“Harry toto nikdy nerobí,” zamračí sa Ron.

“Možno sa mu niečo stalo,” zamyslí sa Hermiona.

“Máte Záškodnícku mapu?” spýtam sa.

“Harry by ju mal mať v kufri,” prikývne Ron.

“Tak poďme. Zistíme kde je,” idem s nimi do klubovne.

U mňa to nie je už nič nezvyčajné. Študenti ma berú ako jedného z nich. Pousmejem sa nad tou myšlienkou. V izbe nájdeme a otvoríme mapu. Po dlhšom hľadaní zistíme, že Harry nie je na hrade a ani nikde na pozemkoch!!!!!

“Musíme ísť za Brumbálom!” poviem a hneď sa ta ním vydáme.

Toto je zlé. Kde si Harry?

                  Brumbál hneď zvolá všetkých profesorov. Ron s Hermionou tu tiež zostali.

“Načo sme tu, Albus?” spýta sa Minerva.

“Harry podľa tuto slečny Grangerovej, pána Weaslyho a Remusa nie je nikde na hrade. Nevideli ste náhodou niekde dnes Pána Pottera?” pozrie sa po prítomných.

“Nie. Dnes iba na raňajkách,” pokrúti hlavou Minerva.

“Ja som ho videl po raňajkách na pozemkoch. Potom už nie,” ozve sa Hagrig.

“Neprišlo ti na ňom niečo divné, alebo nevidel si kam išiel?” spýta sa Brumbál.

“Viem, že sa dosť ponáhľal a potom zašiel za roh hradu, tak netuším kam išiel,” odpovie Hagrid.

“Jediné miesto kam mohol ísť je les. Ale veď predsa vie, že je to zakázané!” schovám si tvár do dlaní.

“Potter zostane Potterom,” odfrkne si Severus.

“Zavolám Síriusa a po večeri pôjdeme prehľadať pozemky. Nesmieme vzbudiť podozrenie,” rozhodne Riaditeľ a keď zavolá Síriusa ideme na večeru.

Sírius nehorázne vyvádzal. Trvalo chvíľu než sa upokojil.

Harry / Korál

                       Šťastne sa prechádzam lesom so Zafírom po boku. Toto je najlepší deň môjho života. A tento les je úžasný. Taký čistý a pokojný.

“Korál, sľub mi, že vždy keď pôjdeš do lesa, dáš mi hodinu pred tým vedieť. Pošli pokojne tvoju sovu. Niekoho pre teba na okraj pošlem. Nechcem, aby si chodil po lese sám,” zastaví ma Zafír.

“Dobre. Ak to nebudú nepredvídateľné situácie, tak ti dám vedieť,” pobozkám ho.

“A ešte som chcel, že tvoja mágia sa bude ďalej rozvíjať. Je možné, že budeš mať aj mágiu živlov, alebo podobne,” usmeje sa na mňa.

“Vážne? Tak to je úžasné,” objímem ho.

“Teraz poď. Musíš sa vrátiť. Už je večer,” vedie ma k okraju.

“To fakt? Ani som nepostrehol, že ten čas ušiel tak rýchlo. Sakra! Určite majú o mňa strach. Toto bude zlé,” povzdychnem si.

“Neboj. Nikto ti neublíži. Ten medailón ťa ochráni,” pobozká ma a rozlúči sa so mnou.

Premením sa a odídem k hradu, ale viem, že ma pozoruje než nezájdem za bránu hradu. V chodbe hradu idem okolo veľkého zrkadla, pri ktorom ma zastaví môj odraz. Vlasy, síce ich už nemám dlhé do pasu, ale mám ich dlhé po ramená, na očiach nemám okuliare, tak mi svietia oveľa viac ako dva smaragdy a okolo mňa víri veľké množstvo mocnej mágie. Nie len tej svetlej, ale hlavne temnej. Moje magické jadro sa rozrastá. Tak ak si toto niekto nevšimne, tak zožeriem kefu! Povzdychnem si a zmierený so svojím osudom idem na večeru. Keď vojdem do siene, tak sa na mňa otočia všetky oči. Bez záujmu sa posadím za stôl. Všimnem si, že ešte tu nie je polovica profesorov a ani Ron s Hermionou. Zamračím sa. Kde sú? Nakoniec pokrčím ramenami a začnem jesť. Ku koncu večere, keď sa už postavím a odchádzam z Veľkej siene, tak sa na chodbe s niekym zrazím a spadnem na zem. Au! To musia tak letieť?!

“Sakra, neviete dávať pozor?” pozriem sa zamračene hore.

“Harry! Si v poriadku. Kde si bol šteňa? Nahnal si nám poriadny strach keď sme ťa nenašli na pozemkoch. Čo sa stalo? Vyzeráš inak a vyžaruje z teba iná, silnejšia mágia,” postaví ma na nohy Sírius.

Počkať. Čo tu robí? Pozriem sa zaňho a uvidím, že sú tu Ron s Hermionou a aj ostatní profesori. Pomaly mi začne dochádzať, čo sa tu dialo.

“Vy ste ma hľadali? Veď to nie je prvýkrát, čo som sa na celý deň vyparil,” zamračím sa.

“Vážne? Ale čo sa ti stalo? Si iný,” spýta sa Hermiona.

“Nič,” usmejem sa.

Dohodli sme sa, že keď som sa už našiel, tak ich mám počkať v Komnate. O pol hodinu neskôr tam prišli Sírius, Rémus, Ron a Hermiona. Mal som tam krb a veľký gauč s kreslami, tak si pri mňa sadli.

“Kde si bol?” objíme ma Sírius.

“Len som chcel byť sám, tak ako som zvyknutý. Hovoril som, že som sa nevyparil prvýkrát. Robím to často,” pousmejem sa.

Chvíľu sedíme ticho. Nakoniec sa Ron s Hermionou rozlúčia, že sa idú učiť. Vlastne Hermiona Rona donútila sa ísť učiť. Ako inak. Ja som ale rád, že som s mojou rodinou sám.

“Chceš nám teraz niečo povedať, keď tu tvoji priatelia nie sú?” spýta sa Rémus.

“Stal som sa zveromágom,” zašepkám.

“Čože? Tak preto si bol tak často sám? Načo sa meníš?” spýta sa nadšene Sírius.

Začnem uvažovať, či je dobrý nápad im to povedať. Nakoniec si povzdychnem a rozhodnem sa im povedať celú pravdu.

“Rémus, pamätáš sa čo som sa ťa pýtal včera?......”

“Áno. Ale čo to má s týmto?”

“Musím vám niečo povedať. Ste moja jediná rodina a dúfam, že ma za to nebudete nenávidieť.”

“Harry, nám môžeš povedať čokoľvek. Čo sa deje?” pohladí ma po vlasoch Sírius.

“Ja…. Súvisí s tým aj tá moja zmena. Trochu som sa zmenil po tom, čo som sa stal zveromágom….prosím, neprerušujte ma….. Už pár týždňov mávam sny… sú to sny, ktoré ukazujú môj minulý život. Neviem ako je to možné, ale je to tak. Pamätám si všetko. Bol som jeden z morských ľudí. Mal som šťastný život a partnera, ktorý ma miloval a ktorého som miloval ja. Raz som plával sám, trochu ďalej od našej malej dedinky, pretože som chcel nájsť vhodný dar pre Zafíra k narodeninám. Bohužiaľ som bol v zlom čase na zlom mieste. Pamätám si, že som plával neďaleko jedného tankeru. Neviem ako sa to stalo, ale viem, že ten tanker mal haváriu a oceán bol plný ropy. Nedokázal som sa odtiaľ dostať, tak rýchlo aby som sa vyhol rope. Keď som doplával domov, bol som na pokraji síl a vedel som, že zomieram. Nakoniec som tiež zomrel v Zafírovej náručí. Tam sa sen vždy končí,” pozerám sa do plameňov a plačem.

Obaja sú v šoku, ale Sírius ma objíme a začne tíšiť.

“Všetko bude v poriadku,” pobozká ma do vlasov.

Pousmejem sa.

“Prvýkrát tomu skutočne verím, pretože už je to v poriadku. Dnes keď som zvládol tu premenu, tak som našiel Zafíra. Spoznal ma. Dokonca aj jemu sa snívajú tie sny. Hľadal ma rovnako ako ja jeho a pritom sme si boli na dosah ruky….”

“Takže sa meníš na morského človeka?” spýta sa prekvapene Rémus.

“Nie,” zasmejem sa.

“Tak potom?” nechápe Sírius.

“Bude lepšie ak vám to ukážem,” usmejem sa a postavím sa za sedačku kde je viac miesta než pred krbom.

Nádych, výdych. Zavriem oči a keď započujem zalapanie po dychu, tak ich otvorím. Mám strach, tak o krok cúvnem. Na stene je veľké zrkadlo, tak zachytím, že vyzerám rovnako ako, keď som odchádzal z lesa.

“Posledné hodiny som strávil v lese so Zafírom. Je to vodca Kentaurov. Mňa ako jeho partnera, teraz už manžela, musia Kentauri poslúchať a chrániť. Moje meno, ktoré som mal v minulosti a ktoré mám aj teraz, je Korál,” poviem opatrne a stojím oproti ním v celej svojej kráse.

“Harry, si nádherný,” vydýchne Sírius a priblíži sa ku mne.

“Korál….. Prosím, keď som v tejto podobe, tak aspoň teraz mi hovor Korál.”

Usmejem sa a keď ma chytí za ruku, tak s ním idem späť ku krbu. Ľahnem si na huňatý koberec pred krbom a pozerám sa na nich. Tie šaty ma pekne prikryli, aby mi nebola zima. Čo, si myslím, tu nehrozí.

“Si vážne krásny. Vyzeráš ako princ Kentaurov,” usmeje sa Rem.

“Taktiež som niečo ako ich princ,” prikývnem.

“O Kentauroch toho moc neviem. Povieš mi niečo?” posadí sa predo mňa Siri.

Prikývnem.

“Kentauri sú len mužského pohlavia. Delia sa na seme-samcov a uke-samcov. Uke-samci, čiže aj ja, môžu otehotnieť a vynosiť dieťa. Takto sa rozmnožujú Kentauri. Otehotnieť však môžem len po styku z pravej lásky. Dnes keď ma Zafír našiel v lese a zachránil ma tak ma vzal do dediny kde sme sa vzali,” dotknem sa medailónu.

“Zachránil?” zamračí sa Rémus.

“Keď som sa v lese po prvýkrát premenil, tak som sa nevedel ani postaviť. Zaútočil na mňa vzteklý vlk, pretože vo mne videl bezbrannú korisť. Keby tam neprišiel Zafír a nezabil toho vlka, tak by som bol mŕtvy,” pozriem sa na nich.

“Si v poriadku?” zamračí sa Sírius ustarane.

Prikývnem.

“Spal si s ním už?” spýta sa po chvíli znovu Siri.

“Nie. V tomto živote ešte nie,” sčervenám.

“Dobre. O tvojom minulom živote radšej nechcem nič vedieť. Bolo by to divné…. Pardon, ono to je divné,” pokrúti hlavou Siri.

Zasmejem sa. Našťastie ma premena už tak nevyčerpáva, takže som nebol tak unavený. Myslím, že začína pôsobiť mágia zeme. Postavím sa a prejdem k oknu. Je síce začarované, ale ukazuje hranicu Zakázaného lesa. Vidím presne to, čo sa tam deje. Pozriem sa na nebo a zamyslím sa. Zajtra je nedeľa. Teraz je osem večer. Možno……

“Rémus, Sírius?”

“Áno šteňa?” usmeje sa na mňa Siri.

“Mohol by si ísť poslať po Hedvige jeden list?” spýtam sa a prejdem k stolu kde je pergamen.

“Iste, ale prečo? A pre koho je?” postaví sa.

“Pre Zafíra. Chcel by som ísť dnes v noci za ním a dohodli sme sa, že mu hodinu pred tým pošlem list, aby pre mňa mohol niekoho poslať. Nechce, aby som chodil po lese sám,” pousmejem sa.

“Ty chceš ísť za ním?” príde ku mne aj Rémus.

“Áno. Dnes máme mať svadobnú noc a nechcem byť sám teraz keď som ho našiel a určite ani on. Remi budeš ma kryť?” pozriem sa naňho, keď podám list Sirimu.

Sírius odíde a Rémus s povzdychom súhlasí. Usmejem sa a objímem ho.

“Ďakujem,” zašepkám.

Vrátime sa ku krbu a čakáme než ubehne tá hodina. Sírius sa vráti v podobe Tichošlapa a ľahne si pri mňa na koberec. Čakáme len chvíľu kým na hodinkách odbije deviata hodina. Postavím sa a po tichu sa plížime hradom. Tichošlap ide po predu a Rémus má mapu. Ja si musím dávať pozor, aby nebolo počuť kopytá. Škoda, že Rémus nezobral pre istotu z veže aj plášť. Našťastie sa nepozorovane dostaneme až k lesu. Rozlúčim sa s mojou rodinou a odídem. Vojdem kúsok medzi stromy s uvidím tam jedného kentaura. Myslím, že sa volá Firenze.

“Už som si myslel, že neprídeš. Chcel som odísť, akurát keď som ťa uvidel ísť. Zafír by ma zabil keby som ťa nechal ísť samého. Poď. Zafír bol z tvojho listu nadšený,” usmeje sa a vedie ma lesom.

“Moji krstný otcovia ma budú kryť, takže môžem ísť za ním. Nechcel som ho nechať dnes samého,” usmejem sa šťastne.

“Tak by sme ho nemali nechať dlho čakať. Vieš cválať?” spýta sa ma.

“Ešte moc nie,” priznám.

“Tak poď. Naučím ťa to. Chyť sa ma za ruku a nechaj sa viesť inštinktom. Vlastne, smiem sa ťa dotknúť?” spýta sa s úsmevom.

“Iste. Prečo by si nemohol?” nechápem.

“To je zákon. Nikto okrem vodcu sa nesmie dotknúť Uke-samca bez dovolenia. Iné je keď sa Uke-samec dotkne iného ukeho. To je beztrestné. Navyše, aj keby sa nič nestalo a uke by povedal, že sa ho nejaký seme dotkol, tak by bol automaticky potrestaný. Samozrejme by to záviselo od toho ako by sa ho ten dotyčný dotkol. Znásilnenie sa trestá smrťou, rovnako ako niekoľko ďalších nevhodných činov,” vysvetlí mi.

“Aha. Tak to potom áno. Môžeš ma chytiť za ruku,” pousmejem.

“Učíš sa rýchlo,” zasmeje sa a chytí ma.

Rozbehneme sa lesom. Vážne to nie je ťažké. Skôr prirodzené.