I. Záchrana

I.

       Bolo druhého júla a čierno-vlasý, pätnásť ročný chlapec ležal na malej posteli vo svojej malej izbe v dome svojich jediných príbuzných. Áno správne. Chlapec niesol meno Harry Potter. No vôbec nevyzeral v poriadku.....

                  Trhnutím sa preberiem. Bolí ma celé telo. Som tu len dva dni a už je to horšie ako inokedy. Nemôžem sa poriadne pohnúť bez toho, aby som si spôsobil bolesť, tak zostanem ležať. Pozriem sa na podlahu pod oknom, na ktorom mám zase mreže. Stojí tam prázdna Hedvigina klietka. Z oka mi stečie jedna osamelá slza. Moja Hedviga. Strýko mi ju zobral len čo sme predvčerom prišli z nádražia a zabil ju. surovo ju dobodal nožom. Potom ju hodil do krbu, kde zhorela. Stále to bolí. Potom mi povedal, že tak skončím aj ja, ak budem neposlušný. Mám strach. Potom ma zmlátil a pár krát ma porezal tým nožom. Našťastie si pre tento krát odpustil ísť hlboko.

„POTTER! POĎ HNEĎ UROBIŤ RAŇAJKY! HNEĎ!!!“ zatrieska mi na dvere teta.

Nemám na výber. Pomaly sa zdvihnem a idem dole. Na schodoch, po ktorých idem vážne pomaly kvôli zranenému členku, ma zhodí bratranec, takže zletím z polovice schodiska. Potom už nič nevnímam len čierno čiernu tmu.

                    Preberiem sa v tme. Hneď si uvedomím, že som zamknutý v prístenku pod schodmi. V mojej izbe po dobu desiatich rokov. Už som tu skoro šesť rokov nebol. Neviem aký je deň, ani či od môjho pádu nejaký ubehol. O chvíľu započujem kroky a dvere do môjho prístenku sa otvoria. v nich stojí moja teta.

„Chalanisko jeden nepodarený! Už si sa konečne prebral? Bolo na čase. Ležíš tu už štvrtý deň. Okamžite vylez a priprav večeru!! Hneď ti nepodarok!“ chytí ma za lem trička a vytiahne von.

Všetko ma bolí, ale pomaly sa postavím. Urobím večeru a domov príde strýko. Je poriadne naštvaný. Zase si to schytám.

„Príšera jedna neohrabaná! Ja ti dám vyspávať štyri dni. Okamžite poď sem!“ začne kričať, tak ho musím poslúchnuť, čo je chyba.

„Ja ti dám. len počkaj ty príšera! To kvôli tebe som prišiel o ďalšieho zákazníka, Ty môžeš za to, že Dudleyho vyhodili zo školy! Čo si urobil, že máme také nešťastie?! Preklial si nás, však? Priznaj to!!!“ stále ma mláti opaskom a nakoniec si zoberie nôž a začne ma pár krát badať.

Už sa nemôžem brániť, tak len ticho skučím. Nakoniec prestane a vidím ho ako ide hore po schodoch. Keď už chcem padnúť do bezvedomia, tak ho uvidím ísť dole z mojimi vecami.

„Teraz sa pozeraj čo s tebou urobím,“ zavrčí a zlomí mi môj prútik.

Z oči sa mi začnú liať slzy. Nie. Môj prútik nie. Potom urobí to isté aj s mojou metlou, ktorú som dostal od Síriusa. Prečo? Plačem v duchu a slzy mi stekajú po tvári. Potom všetko začne hádzať do ohňa v krbe. Nakoniec otvoril môj kufor a všetky veci, knihy, darčeky a všetko čo v ňom bolo skončilo v krbe a nakoniec rozsekal aj môj kufor a aj ten spálil. Potom odpadnem. Už nevnímam ako ma strýko chytil za krk a hodil do prístenku. Jediná myšlienka, ktorá sa ku mne závoj temnoty dostane je, že mám šťastie, že som schoval neviditeľný plášť a záškodnícku mapu do diery v podlahe v mojej izbe a nie do kufra.

                     Zase som sa prebudil v tme. Nemôžem sa dosť dobre pohnúť a cítim, že matrac podo mnou je mokrý. Onedlho zistím, že je to krv. Započujem hlasy ako sa strýko s tetou rozprávajú.

„Nemali by sme ho pustiť a prezrieť či je už mŕtvy? predsa len tam leží už osemnásť dni,“ povie tvrdo teta.

„A na čo? Aj tak by tam ležal ďalej. Alebo sa s ním môžem zase pohrať,“ odfrkne si strýko.

„Ani nevieme, či je hore,“ povie teta.

„Už som povedal nie! Len nech tam zdochne. zajtra odchádzame na dovolenku. a on tam zostane stále zavretý. ešte by tu niečo vyviedol,“ zavrčí znechutene strýko.

„Máš pravdu drahý. Už ho do konca prázdnin nemusíme ani cítiť,“ povzdychne si spokojne teta.

Tým sa rozhovor skončil. Alebo lepšie povedané som viac nepočul. Takže dnes je dvadsiateho štvrtého júla. Ako som to tu tak dlho mohol vydržať? Už by som mal byť mŕtvy. Prečo nemôžem zomrieť? Zase začnem plakať.

´Nevzdávaj to Harry. Nezomrieš dokiaľ žijeme my. Hlavne ži. Všetko sa zmení. Už sme skoro spojený. Už len sedem dní a všetko sa zlepší. Uvidíš,´ ozve sa mi v hlave nejaký hlas.

´Kto si? Ako to, že ťa počujem?´ spýtam sa.

´Sme priatelia. Všetko sa dozvieš keď nadíde čas. Musíš nás nájsť alebo my nájdeme teba. Len nás nechaj zistiť kde si,´ ozve sa druhý hlas.

´Ale nie teraz. Si slabý. Spi,´ ozve sa tretí hlas.

´Ale kto ste?´ spýtam sa zúfalo, ale než zaspím započujem ako všetky hlasy zašepkali:

´Sme tvoji bratia,´ potom už nič neviem.

                        Ďalšie dni sa budím pravidelne z úsvitom, kedy ma budia hlasy v mojej hlave, čo povedali, že sú mojimi bratmi. Od tej noci som sa s nimi viac zblížil. Zistil som, že sa volajú, najstarší Herodes, Herakles, Herames a ja som najmladší Harrison. Dnes je podľa nich dvadsiaty deviaty júl. Ja som stále zavretý v prístenku. ani do kúpeľne nemôžem ísť. Započujem, že sa vchodové dvere otvárajú. Neviem kto to je, ale počujem hlasy, ako ma niekto hľadá. O chvíľu sa prístenok otvorí a v dverách stoja dvaja chalani asi v mojom veku a vyzerajú ako ja. Teda až na to, že nie sú dochrámaný a možno o niečo vyšší. Majú čierne vlasy do polovice chrbta a smaragdové oči.

„Ahoj braček. Pamätáš si nás z rozhovorov cez spojené mysle? Ja som Herames a toto je Herakles. Poď. Pomôžem ti von,“ usmeje sa na mňa Herames.

„Vy ste moji bratia?“ spýtam sa vyjavene a hlas mi zaškrípe.

„Nerozprávaj. Teraz ti povieme čo urobíme. Nemôžeš odtiaľto zmiznúť s našou pomocou, tak to urobíme takto. Vytiahneme ťa von z prístenku, ošetríme povrchové rany, bohužiaľ kosti, ktoré máš polámané a vnútorné zranenia nevyliečime, ale dva dni to vydržíš,“ pomôže mi von Herakles.

„Teraz ti všetko vysvetlíme. Ja, ty, Herakles a Herodes sme štvorčatá. Sme démoni, áno aj ty. V skutočnosti si jeden z kráľov démonov. Všetko sa dozvieš v čas. Naša mama bola Lily Evansová a otec James Potter. Mama bola v skutočnosti parselanský démon. Jej pravý rodičia boli Ariana a Derek von de Klaid, priami potomkovia Richarda Chrabromila a Salazara Slizolina. Oni boli démoni. Rovnako ako Zakladateľky. Dôležité ale je, že dedka s babkou zabili démoni zla v jednej z bitiek a našu mamu démoni dali na prah Evansovím. Tí sa o ňu starali a vychovali ju. Mama sa nikdy nedozvedela, že je démon. Keď bola naša mama tehotná vedela, že čaká štvorčatá. Vedeli to aj James a Brumbál, čo bola chyba. Ako prví sa narodil Herodes, potom Herakles a ja. My traja sme od seba vzdialení tri až štyri minúty. Liečitelia si mysleli, že si mŕtvy a chceli urobiť cisársky rez ak by mama nezačala rodiť. Desať minút trvalo než si sa uráčil vyjsť von,“ zasmeje sa Herames.

„Ale medzi tým časom už démoni vedeli čo sa nám stane. v ten večer sa narodili tri deti, ale zomreli hneď po pôrode. Tak dvaja démoni, naše tety, ktoré už tiež zomreli, odniesli mňa a Heramesa a zamenili nás za dve mŕtve deti. Herodesa zamenil za mŕtve dieťa Brumbál, lebo tety to nestihli. Brumbál si oddýchol, že má o starosť menej a namiesto troch môže odniesť len jedno dieťa. My sme vyrastali s pestúnkami vo svete démonov, ty u krvilačných mudlov a Herodes v Azkabane,“ zašeptá Herakles.

„Čože?“ zdesím sa.

„Áno. Brumbál hodil novorodenca do Azkabanu do najviac stráženej cely, kde bolo najviac Dementorov. Našťastie Dementori Herodesovi neublížili. Práve naopak. Starajú sa oňho, vychovali ho. Herodes ma ako schopnosť démona ovládať Dementorov. Je to jeden z princov, tak ako ja a Herakles. Ty si kráľ, len musíš nájsť svoju pravú silu,“ pohladí ma po tvári Herames.

„Teraz ťa musíme zavrieť späť. už musíme ísť. počúvaj ma. za dva dni, na naše narodeniny, sem prídu smrťožrúti. Za dva dni na tom budeš ešte horšie ako teraz. Už teraz ti začína stúpať teplota. Nebráň sa. Nájdu ťa tu a odvedú na Voldemortové panstvo. Potom to už všetko nechaj tak. Nebojuj,“ zašeptá Herakles a zavrie dvere od prístenku.

Počujem ako buchnú vchodové dvere a ja zase spadnem do temnoty.

                     Preberie ma vyrazenie vchodových dverí. To musia byť smrťožrúti. To už prešli dva dni? Vôbec mi to tak neprišlo. Všetko ma boli a nevládzem dýchať.

„Páni, zdá sa, že Potter tu nie je,“ zavrčí jeden z nich.

„Musí tu byť,“ odfrkne niekto iný.

„Tak ak tu je zaberie stopovacie kúzlo,“ ozve sa chladný, povedomý, hlas.

„Dobrý nápad, Severus,“ ozve sa štvrtý hlas.

Severus! Snape! To som si mohol myslieť.

„Prečo to kúzlo ukazuje na ten prístenok?“ spýta sa pochybovačne druhý hlas.

„Myslíte...?“ ozve sa nervózny hlas chlapa, ktorý sa ozval ako prvý.

Potom počujem kroky a prístenok sa otvorí. Osvieti ma svetlo z prútika a tak zavriem oči. Viac sa pohnúť vážne nemôžem. Hlbokú ranu na bruchu mi bratia vyliečiť nedokázali a tá je už pekne zapálená a hnisavá.

„Pre Merlina!“ zdesí sa štvrtý hlas. Ešte stále nemôžem otvoriť oči.

„Musíme ho odtiaľto dostať. Tí muklovia sú horší než som si myslel,“ zavrčí Snape.

„Aspoň vie, prečo som proti nim,“ zavrčí štvrtý hlas.

„Sklapni Lucius. Náš pán ho v tomto stave nezabije,“ napomenie Tretí hlas.

Och, takže Snape, Malfoy a ešte keby tu bol sám Voldemort, to je mi teda partia. Zasmejem sa v duchu.

„Potter? Počujete ma?“ spýta sa Snape.

„Neprinášaj mu väčšiu traumu akú už má. Harry? Poď. Pomôžeme ti dostať sa odtiaľto,“ dotkne sa ma Malfoy.

Harry? Harry!? On mi povedal HARRY. No už je jasné, že som mŕtvi.

„Zavolajte, liečiteľa,“ zašeptám chrapľavo.

„Ideme za ním Harry. Prečo by sme ho ťahali sem?“ spýta sa Snape.

Už aj on začína. To sa svet zbláznil? Ale bo som prespal niečo dôležite? Ležím na rukách Luciusa Malfoya a mám stále zavreté oči ako ma bolí hlava.

„Vy a Malfoy ste sa zbláznili,“ zašeptám a už zase nič nevnímam.

Severus

                   Pozerám sa na Harryho ako na blázna.

„Povedal práve, že sme sa zbláznili, alebo sa mi to len zdalo?“ spýtam sa Luciusa po premiestnení do sídla nášho pána.

„Vážne to povedal,“ uškrnie sa Lucius.

Pousmejem sa. Drzí spratok. Ale mám ho rád. Áno, áno Severus Snape má rád Harryho Pottera. Aká to irónia. Tí dvaja smrťožrúti sa premiestnili hneď preč a ja s Luciusom ideme do komnát nášho pána. Keď tam prídeme, tak sa Tom nestačí diviť a desiť zároveň..............