I. U Dursleyovcov

I.

Harry

             …….. “Nie! Prosím! Ja už budem dobrý, prosím!”

“Ty nikdy nebudeš patriť k nám netvor! Si len obyčajné psisko! Budeš robiť všetko čo poviem rozumieš?!”

“Môj krstný otec príde!” plačem ďalej.

“Klameš. Vravel si to už na začiatku leta a stalo sa snáď niečo?! Nič!!! Pre každého si bezcenná príťaž a určite sú radi, že ťa aspoň pár týždňov nemajú na očiach! Myslíš si, že im na tebe záleží?! Sú to klamstvá a ty si len sám, úbohý a bezcenný ako obyčajná kurva….. Áno, to presne si!!!” ďalšia rana od môjho strýka.

Alebo aspoň od toho muža, u ktorého musím žiť každé leto. Ako ja to tu nenávidím. Najhoršie je, že im rečiam začínam veriť. Som úbohý a nezaslúžim si žiť.

“Tu zostaneš až do večere a potom upraceš kuchyňu! A žiadne jedlo! Rozumel si beštia?!” hodí ma do mojej skrine, ktorá je opäť mojou izbou.

Schúlim sa do klbka a ticho vzlykám. Desať rokov som tu žil ako malá beštia a poskok. Nikdy som necítil lásku a ak ju od niekoho cítim som sklamaný, pretože ju nikdy nikto neprejavil mne. Nepoznám slovo láska a ani čo znamená milovať. Keď som sa prvýkrát dostal do čarodejnického sveta, tak všetko bolo také iné. Také veľkolepé a zázračné, ale všetko sa muselo zmeniť. Našiel som si priateľov, ale sú to skutočný priatelia? Začínam o tom pochybovať. Nie. Určite to priatelia nie sú. Chcú len slávu. Kto by sa už len bavil s beštiou, netvorom a obyčajným prahsprostým psiskom? Nikto. Prvý rok v Bradaviciach bol úžasný až na pár problémov. Druhý rok už bol horší a aj keď som zabil Voldemorta, tak mi niečo došlo. Tom Riddle mi v Tajomnej Komnate otvoril oči. Načo sú priatelia? Tí najviac ublížia. Došlo mi, že Dursleyovci mi vlastne preukázali láskavosť, keď som nemohol mať priateľov. Aspoň mi nikto nemohol ublížiť viac ako mi už ublížené bolo. Došlo mi, že Tom, Voldemort mal možno pravdu, keď sa postavil na odpor všetkým. Muklovia mu predsa len ublížili rovnako ako mne. A v oboch prípadoch pri tom bol Brumbál, ten svätý a všetkými ospevovaný dobrý riaditeľ Bradavic, ktorý premohol Grindelwalda a bojoval aj s Voldemortom. No hlavnou poznámkou ostáva, že nepomohol ani vtedy Tomovi a nepomohol ani mne. Neviem, čo si Brumbál predstavoval, že zo mňa urobí, či už nositeľa Svetla alebo Temnoty, ale jedno je isté. Jeho poslušného psíka určite nie! No a ako posledná kvapka v pohári bol môj tretí rok. Nikto a to dokonca ani ľudia, čo sa vydávali za mojich priateľov, mi nepovedal, že obávaný vrah Sírius Black, ktorý utiekol z Azkabanu je v skutočnosti môj krstný otec a otec môjho vtedajšieho soka. Keď som sa cez Vianoce dozvedel pravdu, tak som s Dracom zakopal vojnovú sekeru a stali sa z nás tichý spoločníci. Nemôžem povedať, že priatelia, pretože to nie je pravda. Ja nemám priateľov. Tento rok sa môj tretí ročník vyhrotil. Počas Vianočných sviatkov som získal oveľa väčšiu moc a cítim, že som viac než som si do teraz myslel. Ľutujem, že som v prvom roku prehovoril klobúk a nešiel som do Slizolinu. No vtedy som bol zaslepený klamstvom menom priateľstvo. Veľmi rýchlo som však zistil, že to určite nebude pre mňa to pravé. Hlavne keď s Voldemortom som mal toho oveľa viac spoločné než rovnaké detstvo. Moc sa mi zvýšila a odhalila moju pravú podobu, ktorú predo mnou a pred svetom moja mama skryla. Moje vlasy sa mi predĺžili, postava už aj tak malá sa ešte zmenšila a na hlave mi narástli vlčie uši. Okrem nich mám aj vlčí chvost. Táto premena sa stala cez noc a dalo mi veľa práce nájsť kúzlo, ktorým by som sa mohol zahaliť. Bohužiaľ to fungovalo len na môj chvost, takže som na hlave musel nosiť obyčajnú muklovskú parochňu. Moju malú postavu a moje oveľa žiarivé oči farby Avady som bohužiaľ zakryť už nedokázal. Zvládol som aj trochu bezprútikovej mágie, takže sa moja moc ešte zväčšila, bohužiaľ sa ju musím naučiť ovládať. Celý tento rok bol plný poznaní. Najviac ma ale asi šokovalo, keď som spoznal Ronovych dvoch starších bratov, Billa a Charlieho a pocítil som úplne neznámy cit vo svojej hrudi….. Nie…. To nebolo iba v hrudi….. Bolo to hlboko v mojej duši…… Neviem čo to bolo, ale oni to necítili. Nedovolil som im totiž pozrieť sa mi do očí. Dlho som po nociach hľadal v tajnej knižnici samotného Salazara, ale to čo som našiel sa mi ani trochu nepáčilo. Že vraj oni sú moje spriaznené duše. Niekto koho by som mohol milovať a od koho by som bol milovaný. Mám však strach zo zrady a týmto veciam odmietam veriť….. A tak som opäť tu. Na začiatku leta bolo všetko ako vždy, ale musel som sa im vyhrážať mojim krstným otcom, ktorého som mal možnosť stretnúť a spoznať. Bohužiaľ, fungovalo to len týždeň, než sa strýko neopil a nezačalo všetko znovu. Keď sa po tej noci nič nestalo, všetci prestali mať strach a ja som strácal nádej, ktorú mi opäť niekto falošne podsunul. Preto práve teraz, tri dni pred mojimi narodeninami, už opäť ležím vo svojej starej skrini, ale tentoraz okrem strachu plánujem ako im ublížiť. Aby trpeli. Všetci, čo mi v mojom úbohom živote ubližovali.

“Poď von! A uprac to tu! Nie že si niečo vezmeš, netvor!” vytiahne ma teta zo skrine a hodí ma na dlážku v kuchyni.

Moje krehké telo toľko úderov už takmer nemôže vydržať. Odkedy zistili, že som v skutočnosti vlčí hybrid, tak ma považujú ešte za niečo menej než do teraz, čo som si myslel, že už nie je možné.

“Áno madam,” zašepkám.

“A ticho budeš!” kopne do mňa.

Zaskučím, chvost si obtočím okolo seba a nenávistne sa pozriem na jej odchádzajúci chrbát.

‘Už čoskoro zaplatíte,” uškrniem sa zlostne a z hrdla sa mi vyderie vlčie vrčanie.

Nakoniec sa s bolesťami postavím a pustím sa do práce. Samozrejme mám zranenú ruku a tak keď chytím taniere, tie hneď z buchotom skončia na zemi. Zľaknem sa a rýchlo odskočím do rohu miestnosti. Do kuchyne hneď prídu všetci obyvatelia domu.

“Môj čínsky porcelán! Ty beštia!! Za toto zaplatíš!” začne po mne vrieskať teta.

Celý sa trasiem a tisnem sa do rohu.

“Psisko jedno nepodarené! Tebe ten predchádzajúci trest asi nestačil!” chytí ma hrubo strýko.

Vystrašene zaskučím.

“Oco priviažme ho na dvor o kôlňu! Je to predsa len pes a tí majú byť vonku!” zakričí Dudley.

Zavrčím.

“Máš pravdu. Si veľmi šikovný. Tak ho tam už priviaž!” rozkáže teta.

Strýko s nejakými ďalšími nadávkami ma dovlečie až ku kôlni, kde ma priviaže o ostnatý drôt, ktorý sa mi hneď zareže do krku. Zaskučím a snažím sa ho dať dole. Výsledok je však iba taký, že sa mi drôt zareže viac do hĺbky. Bezvládne a porazene sa schúlim do klbka pri kôlni a okolo seba obalím chvost. Celý sa trasiem a strácam dosť krvi. Tá sa ale o chvíľu vďaka mágii zastaví a do štyroch hodín sa rana trochu zacelí, čím mi ostnatý drôt zostane vrastený v hnisajúcej rane. Už ani nevnímam bolesť. Vnímam len svoju mágiu, ktorú postupne púšťam do okolia a želám si jediné…. Aby moji príbuzný trpeli až do svojej smrti….. Pri ohlušujúcom kriku, ktorý však počujem len ja a vôbec ho nevnímam, stratím vedomie………

Sírius

                 “Ako to, že ho nemôžem zobrať do svojej starostlivosti?! Je to môj krstný syn!” kričím na Brumbála v ústredí rádu, v mojom starom domove, ktorý bol znovu obnovený.

Práve je jedna z mnoha porád, kde je aj môj manžel, a Brumbál mi práve len tak oznámil, že ministerstvo zamietlo moju žiadosť, aby som dostal Harryho do svojej starostlivosti.

“Sírius upokoj sa prosím,” snaží sa ma upokojiť Brumbál.

“Mám sa upokojiť?! Môj krstný syn trpí! Som si tým istý a vy mi poviete, že sa mám upokojiť po tom, čo ministerstvo zamietlo moju žiadosť?!” vrčím ako zmyslov zbavený.

“Siri upokoj sa. Skúsim to zariadiť, áno? Hlavne pokoj. O tri hodiny preňho aj tak pôjdeme a užijeme si jeho narodeniny,” pritiahne si ma k sebe Luc.

“Ale ja viem, že sa mu stalo niečo zlé. Neviem ako, ale cítim to rovnako, ako keď je zranený Draco,” pozriem sa naňho.

Ten pocit mám už dlho, ale nikdy som nevedel prísť na to, prečo a odkiaľ pochádza.

“Sírius, možno by sme teda preňho mohli ísť už teraz ak máš vážne zlý pocit….” postaví sa Brumbál.

“Vážne?” spýtam sa nádejne.

“Takže, kto ide s nami?” spýta sa Brumbál.

Samozrejme idem ja s Luciusom. K nám sa pridal Rémus so Severusom a dokonca aj Molly, Arthur, Charlie a Bill. Vyjdeme na chodbu a tam narazíme na štyroch chalanov, ktorý nás určite počúvali.

“Ideme s vami tati,” príde ku mne Draco.

“Prečo nie. Žiadne nebezpečenstvo nehrozí a deti budú mať aspoň výlet. Nič sa určite nedeje,” súhlasí za nás Brumbál.

Zavrčím. Bol by som radšej keby zostali tu, ale čo už. Snáď sa tam vážne nič nedeje.

“Je tu ešte niekto kto nás chce sprevádzať?” spýta sa Brumbál hlasno s iskričkami v očiach.

“Riaditeľ. Nechcete snáď pozvať celý kúzelnícky svet?” zavrčí naštvane Severus.

“Práve teraz s ním úplne súhlasím,” zavrčím.

“Dobre chlapci. Tak môžeme ísť. Adresu poznáte,” usmeje sa sladko Brumbál.

Ble. Všetci sa konečne rozhýbeme z domu von. Konečne som z toho otrasného domu preč. Chytím si Draca pevne k sebe a premiestnim sa na začiatok tichej a na prvý pohľad prázdnej ulice. Na druhý pohľad je vidieť muklov, ktorý sú zalezení vo svojich domoch. Je to tu strašidelné. Prídeme až pred dom. Je tichý a visí nad ním Temný opar. Celý dom akoby bol zahalený v temnote. Toto sa mi nepáči. Chytím Draca a schovám ho za seba. Rona s Fredom a Georgeom schovajú zase ich bratia.

“Toto sa mi nepáči. Je tu až príliš Temnoty,” povie do ticha Rémus.

Premením sa na psa a Lucius na bieleho vlka. Pomaly sa rozídeme k domu. Brumbál chce zaklopať, ale než sa vôbec dotkne dverí, tie sa otvoria dokorán. Znútra sa šíri zápach krvi hniloby.

“Mali by sme tam ísť?” pochybuje Molly.

“Harry je niekde tu,” pokrúti hlavou Rémus.

S Luciusom vojdeme dnu. Zacítim jemný Harryho pach zo skrine pod schodmi. Drgnem do dverí a tie sa otvoria. Vnútri je veľmi veľa krvi a cítim, že patrí Harrymu. V zuboch vytiahnem zakrvavenú plachtu a ukážem ju ostatným. Nenávistne sa pozriem do Brumbálovych oči a zavrčím. Pustím deku a idem ďalej do obývacej izby. Rémus so Severusom išli na poschodie. V obývačke nič nenájdem a tak sa vrátim do chodby, kde sa postavím k Dracovim nohám. Dole zídu Severus s Remom, ktorý ledva stojí na nohách.

“Čo ste tam našli?” spýta sa Brumbál.

“Tri telá. Podľa všetkého sú to Dursleyovci…… Sú roztrhaný na kusy a zrejme už pár dní…..” odpovie Severus.

Zaskučím.

“Nejaké zviera?” spýta sa Riaditeľ zatiaľ, čo ostatní zadržia dych.

“Nie….. Toto bolo spôsobené čistou Temnou mágiou. Mágiou tak mocnou, akou nevládol ani Voldemort…. Riaditeľ, viete čo to je za mágiu. Mágia čistej nenávisti. Toto nespôsobilo zviera….” pokrúti hlavou.

“Asi máš predstavu kto to bol,” zamračí sa Brumbál.

Severus zavrie oči. Nakoniec ich otvorí a povzdychne si.

“Harry,” vydýchne.

Zavrčím. Toto nemohol urobiť Harry! Kde je? Čo keď sa aj jemu niečo stalo? Odrazu započujeme vytie zo záhrady. Rozbehnem sa tam. Viem, že je to Lucius. A mal som pravdu. Prídem k nemu, keďže stojí uprostred záhrady a pozerá sa niekam ku kôlni.

“Otec?” spýta sa Draco.

Pozriem sa Luciusovym smerom a uši aj chvost mi klesnú. Harry! Rozbehnem sa k nemu a zastavím sa tesne pri ňom. Srdce mi skoro pukne. Je celý doráňaný, ale zarazia ma uši a chvost, ktorými disponuje. Opatrne si k nemu ľahnem, pretože okolo neho je obtočený akýsi had. Otvorí svoje krásne očka a pozrie sa na mňa. Usmeje sa, niečo zasyčí a opäť zavrie oči. Až teraz si všimnem reťaz, ktorý ho viaže k tomu kusu dreva.