I. Tajomný záchranca

I,

Harry

            “Harry! Schovaj sa! Aj vy ostatní! Hneď!” kričí na nás pani Weaslyova.

Samozrejme ju nepočúvam. A ani nikto iný…. Ide o to, že práve sme boli na Priečnej ulici po konci školského roka, keď na nás zaútočili smrtijedi. Toľko nechceli veriť mojím slovám, toľko ma osočovali, že klamem, tak teraz nech si ľudia trpia! Neschovávam sa, ale ani im nemienim pomôcť. Prečo pomáhať niekomu, kto ma zavrhol a neveril mi kvôli sprostému turnaju? Prečo trpieť pre niekoho kto všetko hádže na moju hlavu? Prečo cítiť vinu a byť obvinený za niečo, za čo môžu iný? Nie, im pomáhať nebudem. Jediný komu pomôžem sú Sírius a Rémus. Jediný ľudia, čo pri mne ešte skutočne stoja. Akurát Síriusa zrazila na zem kliatba, tak skočím pred neho a odrazím ďalšiu kliatbu. V zápale boja sa dostanem príliš ďaleko a nevidím kliatbu, ktorá na mňa letí od chrbta. Zbadám ju až neskoro……. Našťastie sa tam znenazdajky objaví nejaký muž v tmavo zelenom plášti a odrazí kliatbu. Ja však padám dozadu ako som zakopol. Vďaka bohu ma zachytí a pridrží ma. Nevidím mu kvôli kapucni do tváre, ale jeho takmer až strieborné oči sa mi vryjú do pamäti už navždy.

“Kto si?” spýtam sa so zatajeným dychom.

Teraz vyzeráme asi divne. On ma drží, aby som nespadol na zem, všetko je spomalené, je mi jedno, že okolo víri boj a pozerám sa mu zasnene do oči.

“Kto myslíš, že som?” spýta sa pobavene.

“Anjel, ktorý ma prišiel zachrániť?” spýtam sa s úsmevom.

“Od anjela mám ďaleko,” zasmeje sa.

Má úžasný smiech.

“Ja som ale nepovedal, z ktorej strany si. Či zo strany svetla, alebo podsvetia,” usmejem sa provokatívne.

“Ty ma tu snáď balíš?” spýta sa so smiechom.

Všetko okolo už prestalo bojovať.

“Nemyslím si, že ťa tu balím. Predsa len tu nemám ani len stuhu. Ale “zvádzam” by možno aj sedelo,” pozdvihnem vyzývavo obočie.

Zasmeje sa.

“Harry!” započujem niekoho krik.

“Dobre môj malý zvádzač…. Ešte sa uvidíme,” zašepká mi zmyselne do uška.

Obleje ma vlna horúčavy. Môj Tajomný neznámy sa odmiestni preč. Ach…… kto to len mohol byť?

“Harry! Si v poriadku? Kto to bol? Neublížil ti?” strachuje sa Sírius a hneď ma kontroluje.

“Nič mi nespravil, iba ma zachránil……… keby mi ale niečo chcel spraviť, rozhodne by som sa nebránil,” dodám si pre seba šeptom.

“Čo si vravel?” spýta sa Hermiona.

“Vôbec nič,” rozídem sa dole ulicou.

Nemusia vedieť všetko. Pozriem sa na zamračené nebo. Kto si môj Tajomný Strážca?

           Na Grimmauldovom námestí nás neplnoletých hneď vykážu z kuchyne a zabuchnú dvere. Odfrknem si a odídem do izby, ktorú musím zdieľať s Ronom. V podstate mi je jedno, že nemôžem byť na porade. Keď som sa pred týždňom dozvedel o Ráde, bol som ním zaujatý, ale záujem a zvedavosť rýchlo opadli a rozhodne do Rádu nechcem vstúpiť. Nezaujíma ma aké blbosti tam opäť riešia. V izbe si ľahnem do postele a zavriem oči. Radšej vytesním z hlavy všetky myšlienky na Rád a začnem premýšľať o mojom tajomnom zachráncovi. Tie jeho strieborné oči. V živote som krajšie nevidel. A ten jeho smiech. Krajší ako stovka víl. Zasnene si povzdychnem. Kiežby som ho mohol opäť čoskoro vidieť. Nepoznám ten pocit ktorý sa mi objavil v srdci, ale je to veľmi príjemné a ak by som ten pocit mal mať vždy v blízkosti toho neznámeho, tak nikdy viac nechcem aby ma opustil.

“Harry! Halloóó, je niekto doma?” zakýva mi pred tvárou Hermiona.

Trhnem sebou ako som si ju nevšimol. Až teraz si všimnem, že sú v izbe naskladaný všetci moji priatelia. Fred, George, Ginny, Ron a Hermiona. Zamračím sa na nich.

“Prečo rušíte?” spýtam sa ich.

“Sorry brácho, ale si v poriadku?” spýta sa Fred.

“Rozprávame tu na teba už pár minút a ty si vôbec nereagoval,” doplní ho George.

“Som v pohode,” posadím sa na posteli tak, aby som sa opieral o čelo postele.

“Si si istý?” pozrie sa na mňa Ron.

“Áno. Prečo sa vôbec pýtate?” pozriem sa na nich otrávene.

“Pretože od doby, čo ťa ten tajomný muž zachránil na Priečnej, tak sa chováš divne. Akoby si to vôbec nebol ty,” vyčíta mi Ginny.

Skepicky sa na ňu pozriem.

“Máme o teba len strach Harry,” chytí ma za ruku Hermiona.

“Nemusíte mať strach. Som v poriadku,” usmejem sa na ňu a ľahnem si späť do postele.

Otočím sa im chrbtom a zavriem oči.

“Dobrú,” poviem im.

Už nevidím ich nechápave pohľady, pretože v okamžiku zaspím.

Počas sna

                Otvorím oči a zistím, že sa nachádzam v bielej miestnosti. Žiadny nábytok, okná a ani dvere. Hm…. Zvláštne. Kde to som?

“Neboj sa, zelenoočko,” ozve sa za mnou veľmi známy hlas, na ktorý som nemohol už pár hodín prestať myslieť.

Rýchlo sa otočím a pozriem sa na postavu zahalenú v dlhom zelenom plášti. Pousmejem sa keď si overím svoje podozrenie, že je to môj tajomný záchranca.

“Nebojím sa….. Kto vlastne si?” pousmejem sa, keď si uvedomím, že vlastne neviem ako ho mám oslovovať.

“Kto som ti bohužiaľ zatiaľ ešte prezradiť nemôžem, ale ak chceš, môžeš mi hovoriť Maurécio. Ako mám hovoriť ja tebe zelenoočko?” priblíži sa ku mne.

“Zelenoočko mi celkom vyhovuje,” pousmejem sa a nechám ho nech ma chytí za ruku.

Pocit, ktorý som cítil na Priečnej sa opäť objavil. Uvoľnene som zavrel oči. Poslednú vec, ktorú som zacítil bol jeho teplý dych na mojom uchu a počul som tichý šepot jeho slov.

“Čoskoro sa uvidíme môj malý zelenoočko a bude len na tebe ako sa zachováš…..”

Koniec sna

            Keď znovu otvorím oči, tak zistím, že som v izbe na Grimmauldovom námestí a že Ron už dávno spí, pretože je vonku tma. S povzdychom zostanem ležať v posteli a nechám svoje myšlienky voľne plynúť. Zvláštny sen….. Alebo to nebol sen? Síce som si není istý, čo to bolo, ale na stopercent viem, že by som sa tam chcel vrátiť. Môj tajomný neznámy mi doteraz leží v hlave a každou minútou je jeho prítomnosť v mojom srdci intenzívnejšia. Mám pocit, že sa doňho moje srdce zamilovalo. Ale je vôbec možné sa zamilovať do niekoho, koho ani len nepoznám a vlastne ani neviem ako vyzerá? Som z toho zmätený. Môj rozum mi hovorí, že mu nemám veriť, ale moje srdce by mi najradšej vyskočilo z hrude a bežalo za ním. Maurécio. Viem, že to určite nie je jeho skutočné meno, ale vôbec mi to nevadí. Navyše sa mi zdá akoby nevedel kto som ja, ale to nie je možné. Určite to vie. Možno na to len nechce poukazovať. Ach…. Vážne neviem, čo mám robiť! Opäť si povzdychnem a otočím sa na druhý bok s úmyslom sa ešte aspoň trochu prespať. Našťastie ma moje myšlienky nechajú pre dnes už na pokoji a ja môžem pokojne spať. Po zvyšok noci sa mi už o Mauréciovi nesníva.

Časový skok….. 31. Júla….

                  “Vítam ťa späť môj zelenooký anjel,” objavím sa opäť raz v tej bielej miestnosti.

Tentokrát sa na Mauréciusa usmejem a šťastne ho objímem okolo krku. Síce stále netuším ako vyzerá pod plášťom, ale vôbec mi to nevadí. Som šťastný a vďačný za jeho prítomnosť. Prešiel takmer mesiac od nášho posledného stretnutia a veľmi mi chýbal. Šťastne si povzdychnem, keď ma jeho silné ruky pevne objímu okolo pásu.

“Ako to, že si tu až teraz?” spýtam sa, keď sa odtiahneme.

“Cítil som potrebu ťa opäť vidieť,” pohľadí ma po tvári.

“Mohol si prísť aj skôr,” vyčítam mu s úsmevom.

“Ver mi, že nemohol. Moja moc mi zatiaľ neumožňuje ísť až za hranice. A Mal som tiež ešte niekoľko vecí na práci. No nemusíš mať strach. Ako som povedal minule, čoskoro sa uvidíme,” povie tajomne.

Pousmejem sa a ešte na chvíľu, pokiaľ môžem, si opriem hlavu o jeho rameno a zavriem oči. Toto by som chcel zažívať po celý život. Nechcem bojovať, nechcem byť hlavným cieľom Voldemortovej nenávisti a už vôbec nechcem byť nejaký hrdina. Cs…. Veď som sa o to ani len neprosil! Z oka mi stečie zlza.

“Neplač zelenoočko,” zašepká ticho Maurécio.

“Nechcem žiť takýto život. Mám chrániť ľudí, ktorí si to ani nevážia a nezáleží im čo sa so mnou stane, len chcú aby som ich zbavil Voldemorta! Nevadí mi chrániť moju rodinu a ľudí, ktorí pre mňa niečo znamenajú, ale tí ostatní……” vzlyknem nahnevane.

“Viem zelenoočko. A práve preto som ti vtedy na Priečnej prišiel na pomoc. Mám svojich ľudí, ktorí sú ochotní bojovať za svojho pána proti Voldemortovi. Preto som prišiel na pomoc tebe. Osud mi predurčil stáť po tvojom boku, nech už tvoje rozhodnutia budú akékoľvek,” pevnejšie ma objíme.

Trochu sa od neho odtiahnem a pozriem sa pod kapucňu, pod ktorou vidím len strieborné oči a tmu. Musí to byť nejaké kúzlo.

“Čo tým myslíš Maurécio?” spýtam sa nechápavo.

“Poď so mnou,” odtiahne sa a ponúkne mi svoju ruku.

Bez zaváhania ju prijmem a on ma vedie cez miestnosť niekam preč. Otvorí dvere, ktoré splývajú s miestnosťou, takže som si ich ani nevšimol.

“Kam to ideme?” spýtam sa opatrne.

“Na moje obľúbené miesto,” odpovie tajomne.

Onedlho prídeme k ďalším dverám a keď ich Maurécio otvorí, ukáže sa predo mnou prekrásna krajina. Oči sa mi rozšíria. V živote som nič krajšie nevidel. Všade je zeleň a rôzne druhy zvierat.

“Kde to sme?” spýtam sa neveriacky.

“V Ríši Mágov….. V mojom čiastočnom domove….. A taktiež tvojom,” objíme ma okolo pásu.

“Čože?” nechápavo sa naňho pozriem.

“Sadnime si,” ukáže na jeden peň.

Bez väčších protestov si sadnem a počkám kým urobí to isté.

“Tvoja matka musela mať v sebe krv Mágov, pretože viem, že tvoj otec ju určite nemal. Ty počas tvojich šestnástich narodenín prídeš do svojho dedičstva Mága, ale neviem čo budeš ovládať,” povie stručne.

“Ako to myslíš? Moja mama nebola čistokrvná. Akoby mohla mať v sebe krv Mágov. Kto alebo čo to vlastne je?” spýtam sa nechápavo.

“Mág je názov jedného druhu kúzelných bytostí. Kúzelníci nás považujú za vyhynutých, ale nie je to tak. Je nás množstvo a bez nás by svet prestal existovať. V minulosti nás Kúzelníci aj obyčajný ľudia pokladali za bohov a polobohov. Ako ale roky plynuli, tak sa náš druh skryl do pozadia a nikto nevie o našej existencii. No plnohodnotnými Mágmi sa môžu stať len muži. Len v mužskom pohlaví sa prejaví skutočné dedičstvo. Ženy sú len prenášačmi tohto génu a môže trvať aj niekoľko rokov kým sa narodí nový Mág,” vysvetlí.

“Počkaj…. Hovoríš “Nás”,” spýtam sa po chvíli, keď si všetko poriadne premyslím.

“Áno. Ja sám som Mág Snov a Ilúzií,” prikývne.