I. Padajúca hviezda

I.

Harry

                     Je začiatok školy a ja aj s Ronom ideme na Astronomickú vežu. Je neskoro večer, ale mne sa nedalo spať. Ten denník a časovrat mi nedajú spať.

“Harry, si si istý, že je to dobrý nápad? Hneď prvý deň a ty už chceš mať problém?” spýta sa cestou Ron.

“Nenútil som ťa ísť. Pokojne sa vráť, ale ja chcem ísť na Astronomickú vežu. Chýba mi to,” pokrútim hlavou.

“To ani náhodou. Idem s tebou. Vždy budem s tebou,” usmeje sa.

S úsmevom prikývnem. On je môj jediný priateľ, odkedy Hermiona zomrela na rakovinu. Keby som stratil jeho, už by som nemal nikoho, ak nerátam svojho kmotra a Remusa. Nevšimnem si ani ja a ani Ron, že nás sledujú tri osoby, ktoré si nás omylom všimli, keď sme sa zakrádali chodbami. Prídeme až na Astronomickú vežu a pozriem sa na hviezdy. Uvidím padať hviezdu.

“Niečo si želaj. Keď si niečo želáš od srdca, tak sa ti to splní,” usmeje sa Ron.

“Sú to iba báchorky, ktoré si rozprávajú Muklovia,” pokrútim hlavou.

“Nie sú. Magické hviezdy sú vzácne. Hviezdy nepadajú často a keď niekto skutočne vysloví želanie od srdca, hviezda mu ho splní, aj keď si ho vyloží po svojom,” usmeje sa.

“Po svojom?” spýtam sa nechápavo.

“Áno. Ak si budeš želať mať lepší, bohatý život a ty to budeš myslieť v zmysle, aby si vyhral v lotérii, ale nepovieš to presne, tak ti to môže zariadiť hviezda úplne inak a ty môžeš zbohatnúť aj vážne strašným spôsobom. Poznám prípad, kde si jeden želal aby sa konečne zhodol s rodičmi aspoň v jednej veci a hviezda mu to splnila v tom, že ho rodičia museli poslúchať na slovo ako pod Imperiom,” pokrčí ramenami.

“Čo si si želal ty?” spýtam sa a pozriem na nebo.

“Aby som našiel niekoho, koho by som mohol milovať a kto by miloval mňa,” zašepká.

Chytím ho za ruku, zavriem oči a vyslovím svoje prianie.

‘Prosím nech sa mi život zmení v lepší a nech prežijem šťastný život s láskou, ktorý žili aj moji rodičia,’ vyslovím v mysli.

Zrazu sa naše ruky rozžiaria a ja prudko otvorím oči.

“Harry, čo si si prial?” spýta sa vystrašene Ron.

Než mu však stihnem odpovedať, žiara nás zahalí a vo víre farieb sa stratíme z veže.

                           Keď dopadneme na tvrdú zem, rýchlo sa postavíme a pozrieme sa okolo. Prvé čo si všimnem je, že je deň a druhé, že sme pred hradom.

“Čo sa to stalo?” spýta sa Ron.

“Neviem. Chcel som len, aby sa mi život zmenil k lepšiemu a aby som mal šťastný život s láskou, ako mali moji rodičia,” pokrútim hlavou.

“Poď. Pôjdeme za riaditeľom. Mám pocit, že sme sa dostali do minulosti, ale neviem ako ďaleko,” chytí ma za ruku.

Ron je odo mňa len o pár centimetrov vyšší a ja bohužiaľ nie som moc vysoký.

“Prečo si to myslíš?” spýtam sa a poslušne idem za ním.

Veľmi často nechávam za seba rozhodovať Rona. Aspoň v poslednej dobe a vlastne ani neviem prečo. Asi sa cítim tak stratený, že jednoducho potrebujem niekoho, kto by ma viedol a staral sa o mňa. A možno sa na mne začína prejavovať týranie mojich príbuzných. Pri riaditeľni sa stretneme s riaditeľom. S kým iným by sme sa mali stretnúť, keď je to riaditeľna, že? Výhodou je, že nemusíme hádať heslo, no zarazí ma, že riaditeľ vyzerá veľmi mlado.

“Dobrý deň,” pozdravíme sa.

“Dobrý deň. Kto ste?” prižmúri oči.

Tak práve mi to došlo.

“Môžeme ísť hore? Sme z budúcnosti a nevieme ani v akom roku sme,” pousmejem sa nevinne.

“Je rok 1976. Poďte hore, než vás niekto uvidí,” prikývne a ide pred nami do riaditeľne.

Šokovane sa na seba s Ronom pozrieme. Dvadsať rokov!! Sme v dobe mojich rodičov!!!

“Vravel som ti, že hviezdy si priania vyložia po svojom,” povzdychne si Ron.

So sklonenou hlavou ideme za riaditeľom.

“Tak, z akého času ste vy? A ako ste sa sem dostali?” spýta sa riaditeľ, keď si sadne za svoj stôl.

“Sme z roku 1996. Akurát padala hviezda, keď si môj priateľ niečo želal a potom sme sa objavili tu,” povzdychne si Ron zmierene. “Hm…...neviem ako vás dostať späť, tak tu musíte zostať. Pokúsim sa zistiť, ako vás dostať späť. A zatiaľ, chodíte vo vašej dobe do Bradavic?” spýta sa.

“Áno. Máme šestnásť a akurát sa začal náš šiesty rok,” prikývnem.

“To je výborné, ešte…..ako sa to voláte?” postaví sa.

“Som Ron Weasly a Harry Potter,” predstaví nás Ron.

“Hádam správne ak poviem, že si synom Jamesa Pottera?” pozrie sa na mňa cez svoje polmesiačikové okuliare.

“Áno. A matka Lily Evansová,” usmejem sa.

Nepoznal som ich, takže by nemalo byť ťažké sa k nim chovať normálne. Viac ma bude bolieť pohľad na Remusa, Síria a Snapea. To nehovorím o tom, že budem mať problém nezabiť Pettigrewa.

“Hm…..možno by ste si mali zmeniť mená…..” začne.

“To nebude dobrý nápad. Záškodníci majú mapu, ktorá ukazuje mená každého v hrade,” pokrútim hlavou.

“Tak dobre. Nechajte si svoje mená, ale hrajte, že ste bratranci. Bude to lepšie. Tak a teraz vás zaradíme. Viem, že ste už boli zaradení, ale takto to bude lepšie,” mrkne.

Vezme Múdry klobúk a Ron si ho nasadí ako prvý. Hneď ho zaradí do Chrabromilu. Potom idem ja.

‘Hmmm…. Taktiež sem nepatríš, ale som rád, že si tu. Keď som ťa zaraďoval, alebo skôr, keď ťa budem zaraďovať v budúcnosti, tak ma presvedčíš, že nepatríš do Slizolinu, ale tu sa ukecať nenechám. Musíš dodržať časovú líniu a nič neprezradiť, inak to bude mať hrozne následky. Takže….SLIZOLIN!!!’ skríkne.

“To nie!!!” zamračím sa a pozriem sa na šokovaného Rona.

Zahryznem si do pery. Potrasie hlavou a potom sa usmeje.

“Vždy som to tušil. Stále ale budeme priatelia, áno?” spýta sa.

S úsmevom mu skočím okolo krku. Ani si neviete predstaviť aký som šťastný.

“Nechám zavolať vašich vedúcich fakulty a pár vašich spolužiakov,” hodí Brumbál do krbu prášok a zavolá všetkých, čo sem majú prísť.

Bohužiaľ mená študentov sme nepočuli. O chvíľu to ale zistíme, pretože do riaditeľne príde Mecgonagalová, Kriklan, Záškodníci a Snape. Povzdychnem si. No, tak to vyzerá, že som na izbe aj so Snapeom. Všetci nás podozrievavo sledujú.

“Čo si potreboval Albus?” spýta sa profesorka.

“Toto sú nový študenti. Ron Weasly a Harry Potter,” ukáže na nás.

“Potter?” pozrie sa na mňa James a všetci ostatní s ním.

“Áno! Žeby sme mali ďalšieho do skupiny?” uškrnie sa Sírius.

“Och. Ale keďže sme tu obaja, ja aj profesorka Mecgonagalová, to znamená, že jeden ide k nám,” usmeje sa Kriklan.

Ako ja ho nenávidím.

“Áno. Pán Weasly pôjde s tebou Minerva a jeho bratranec, Pán Potter, pôjde s tebou Horácio,” prikývne Brumbál.

“Čože?!! Potter v Slizoline?!” zahuláka James.

Uškrniem sa.

“Problém?” zavrčím chladne.

Páni. Už som sa do toho aj dostal.

“Vôbec,” usmeje sa Remus.

Usmejem sa naňho naspäť a srdce sa mi takmer zastaví. Je tak krásny a jeho oči tak veľmi žiaria.

“Fajn. Pôjdeme skôr, než sa to zvrtne,” povie pevne Mecgonagalová.

“Iste,” prikývneme.

Ron sa ešte ku mne otočí a dá mi bozk na čelo, objíme ma a do ucha mi pošepká.

“Večer sa stretneme v Komnate najvyššej potreby.”

Potom už hlasnejšie pokračuje.

“Buď opatrný a nezabudni, čo si sľúbil,” pozrie sa na mňa.

“Neboj sa toľko. Ty by si mal byť tiež opatrný a hlavne nič nevyvádzaj, áno? Dávaj si pozor na to čo robíš, inak uvidíš ten bordel. Už sme mali problémov viac než dosť a nezabúdaj, že sa máš učiť. Ak by si niečo nevedel prídi za mnou, rozumieš?” spýtam sa.

“Hej! Ja som dobrý stále,” založí si pobavene ruky na hrudi.

“Vážne? A čo výlet lietajúcim autom, pri ktorom nás videlo niekoľko muklov, alebo dokonca výlet do Zakázaného lesa za Akromantulami, alebo ten tvoj nápad zahrať si v živej šachovnici? Alebo…..” nedopoviem.

“Hej! Výlet za Akromantulami bol tvoj nápad. Rovnako ako boj s Baziliskom zatiaľ čo ja som sa staral o profesora, ktorý bol taký blázon, že si myslel, že žijem v hniezde Baziliska na kostiach z myší a bohvie čoho! Alebo keď si sa len tak zapojil do turnaja, aby si v štrnástich bojoval s drakom, ľuďmi z Čierneho jazera a nakoniec s….NÍM?....” začne Ron.

“Hej!!! Do toho turnaja ma zapísal jeden z JEHO poskokov, na to nezabudni. Inak by som nikdy s drakom nebojoval a nemusel by som bojovať ani s tým skurveným hadom, keby mi nevyvraždil rodinu a potom nezabil nášho priateľa!.....”

“Ale ty zabúdaš, že v jedenástich si to bol ty, kto nás previedol cez Kerberusa, aby sa dostal ku Kameni Mudrcov……”

“....A to len preto, aby ho nedostal ten zkurvysyn!” zamračím sa.

“Ale jedno sa ti musí nechať….to že si v pätnástich učil takmer celú školu obranu, pretože učiteľka bola neschopná, bolo fakt úžasné…..ale zase sa to vylučuje s tým, že si v trinástich bojoval s vlkolakom, a tisícovkou Dementorov len preto, aby si zachránil svojho krstného otca, ktorý nakoniec aj tak skončil v Azkabane…..”

“...z ktorého sme ho dostali do večera…..” pokračujem ja.

“....Iste. Na Hyppogriffovi, ktorého sme pred tým zachránili pred smrťou a odleteli sme na ňom až do Azkabanu, z ktorého sme potom uniesli tvojho krstného otca…….Hmmm….” zasekne sa Ron.

“Ale bolo to super….!” zasmejeme sa obaja.

“Vážne som zvedavý čo nás čaká tento rok,” zamyslím sa.

“Toto ti nestačí?” uškrnie sa Ron.

Pokrčím ramenami a pozriem sa na šokovaný dav, ktorý sa na nás pozerá ako na debilov. Úplne sme na nich zabudli.

“Ehm…..tak, čo teraz?” spýtam sa a poškrabem sa na hlave.

“Počkať!! Toto všetko je pravda?” spýta sa šokovane Sírius.

“Bojoval si s drakom, Baziliskom a bohvie čím ešte?” spýta sa James.

“Áno a draka s Baziliskom zabil,” uškrnie sa Ron.

“Nenávidíš vlkolakov?” spýta sa Remus.

V očiach má smútok.

“Nie. Nedokážem ich nenávidieť. Ten divoký vlkolak, ktorý na nás zaútočil bol môj druhý krstný otec. Nikdy by som ho nemohol nenávidieť,” pousmejem sa.

“Jeden tvoj krstný otec je vlkolak, druhý väzeň, ktorému ste pomohli utiecť…..hmm…..nikdy som nepočul, že by niekto z Azkabanu utiekol,” zamračí sa Severus.

Jednoducho mu nedokážem hovoriť Snape. Pozrieme sa s Ronom na seba.

“Raz to upočuješ,” prikývne Ron.

“Vy ste vážne záhadný. Na vás si budeme musieť dať pozor. Podľa všetkého ste silný,” pokrúti hlavou Mecgonagalová.

“To Harry tu priťahuje problémy,” uškrnie sa Ron a ukáže na mňa.

“Cs….ako by ssom bol jediný,/ani si neuvedomím, že som naňho začal syčať.

Ron sa na mňa pozrie divne a nakoniec si povzdychne.

“Harry, zase hovoríš parselčinou.”