I. Noc, keď sa zmenilo všetko

Apríl 1986 – Pripiať, Ukrajina

Pohľad tretej osoby…..

Noc bola tichá. Neprirodzene tichá. Harry sedel zhrbený na studenom betónovom obrubníku, kúsok od nízkeho paneláku, ktorý Dursleyovci na niekoľko dní nazývali „letné ubytovanie“. On sám však do budovy nevkročil. Petúnia s Vernonom ho tam nepustili.
„Zašpiníš koberce a náhodou sa ťa niekto spýta, prečo si s nami,“ šepkala Petúnia, keď mu zatvárala dvere pred nosom.
Dudley vtedy chrumkal čipsy a smial sa z kresla. Harryho žalúdok bolestivo škvŕkal. Bohužiaľ musel stále zostať vonku.

Po pár hodinách sa roztrasený chlapec postavil a vydal sa prejsť. Mesto bolo opustené, svetlá v oknách nesvietili, ulice boli prázdne ako sklenené oči. Ako päťročný ani len netušil, že tu čosi nie je v poriadku. Nevedel, že v diaľke sa týči elektráreň, ktorá sa každou sekundou blížila ku katastrofe, ktorá poznamená svet a predovšetkým — jeho. Keď kráčal bezcieľne opusteným mestom nemal v pláne nájsť to príšerné miesto úmyselne. Kráčal, kým jeho detské nohy vládali, až prišiel k obrovskému kovovému plotu. Zvedavo ho podliezol a ocitol sa v areáli s vysokými konštrukciami, rúrami a komínmi. Bola to elektráreň. Srdce celého mesta. Stála ticho, no nie mŕtvo. Čosi v nej pulzovalo. Ako srdce pred infarktom. Vtedy sa to stalo. Najprv niečo buchlo a zablesklo sa. Potom zavibroval vzduch. A nakoniec výbuch. Elektráreň NR-4 sa roztrhla ako sklenená guľa. Tlakova vlna odhodila Harryho k zemi. Vzduch naplnili častice smrti a skazy. Radiácia. Horúca, hustá, nezastaviteľný. Ale Harry nezomrel. Naopak. Niečo v jeho krvi, niečo pradávne a magické, sa zobudilo. Ako keby svet čarodejníkov, o ktorom ešte netušil, siahal hlbšie, až na úroveň atómov. Magická esencia v ňom pohltila jed. Nezničila ho. Premenila ho. Z jazvy v tvare blesku na Harryho čele vyšiel čierny dym. To kúsok Voldemortovej duše, ktorá driemala v Harrym práve zomrela pôsobením radiácie. Harry si to ale nevšimol popri všetkej bolesti, ktorá mu prechádzala celým telom, až nakoniec ho pohltila oslobodzujúca temnota. Omdlel.

Nebol v tej temnote však dlho. Keď sa prebral, všetko okolo bolo tiché. Len veľmi ďaleko počul hučanie sirén. Blížili sa k elektrárni hustou tmou. Popol padal ako sneh. Jeho koža bola studená, oči pálili, no necítil bolesť. Rany, ktoré mu spôsobil výbuch sa rýchlo zahojili, keď jeho telo prijalo radiáciu z uránu ako svoju súčasť. Jazva v tvare blesku mu tiež zmizla z čela, ale o tom zatiaľ nevedel. Netušil, že jeho krv už nie je červená, ale čierna, že v ňom pulzuje jadro energie, aké nepoznal nikto živý a netušil ani o tom, že vo vnútri jeho duše sa teraz skrýva bytosť – tichý tieň so železným rohom, sivou srsťou a pohľadom, ktorý vidí až na dno duše. Netušiac, akým nebezpečným sa stal sa vrátil k Dursleyovcom. Tí nakoľko boli ubytovaní veľmi blízko, počuli výbuch a už sa balili. Keby Harry neprišiel späť včas, nechali by ho tam. Harry, ktorého telo automaticky skrývalo a ovládalo radiáciu sa pridal k svojim príbuzným v aute. Nič netušiaci Dursleyovci, ktorý sa hnali do auta, úplne hysterickí z „nehody v elektrárni“ si Harryho nevšímali. Harry sedel ticho vzadu, ruky ho pálili, ale nič nehovoril. Nemal komu.

Preskočenie času

Pohľad tretej osoby…

Nasledujúce roky plynuli. Harry vyrástol v pekného chlapca. Bol bledý, bledší ako iné deti, vlasy mal čierne, rovné po ramena, no a jeho krásne zelené oči sa rokmi pôsobením radiácie v jeho tele zmenili na čierne bez zreničiek. Ľuďom to neprišlo normálne a odvrácali zrakovo, ale on si až do desiatich rokov myslel, že je v ostatných veciach normálny. Nemal dôvod o ničom pochybovať. Deti rastú a rastom sa menia a iné veci sa nezmenil. Divné veci sa okolo neho kvôli náhodnej mágii, o ktorej nevedel, diali stále. Doma ho bili stále rovnako ako pred neočakávaným výletom. Všetko išlo “normálne”, ako sa len v Harryho svete dá, až do dňa kým ho, po silnej bitke, Dursleyovci nevyhodili autom v lese, aby si sám našiel cestu domov, ak vôbec prežije. Plakal a pri každom pohybe ho telo bolelo, takže nedokázal zastaviť krik. Jeho krv sa varila a pálila keď uzdravovala jeho telo. Keď už nemal hlas, stalo sa čosi čudné. Zem pod ním sčernela. Zomierala od sily v Harrym. Vzduch sa ochladil. Stromy odpadli. Na niekoľko minút les dýchal jedom. A potom, z ničoho nič, bolo všade ticho.

V diaľke niekto z ministerstva zaznamenal slabý výboj neidentifikovanej mágie. Ale miesto nebolo presne určené a ministerstvo má rado ticho, tak prečo sa s ním zaoberať.

Zároveň na opačnej strane, vedci v muklovskej časti Londýna zaznamenali zvýšenú radiáciu neďaleko miesta, kde robili výskum a kde by nič také nemalo byť. Radiácia bola našťastie slabá a rýchlo vyprchala.

Harry si však začal uvedomovať pravdu. Tajomstvo, ktoré rástlo s ním a začalo sa prebúdzať. Vedel, že musí zistiť, čoho je skutočne schopný. A to všetko bola ešte len “predohra”. Práve sa začal objavovať. A možno preto ho neprekvapilo, keď o rok neskôr zistil, že je čarodejník. V tom nastali skutočné zmeny. Konečne mohol začať zisťovať. A aj keď nedokázal nájsť v magickom svete žiadne informácie o svojom stave, vôbec mu to nevadilo. V zabudnutej triede sám začal zisťovať rozsah svojich schopností. Dokázal radiáciu ovládať tak, aby nikomu neublížila, alebo ublížila len konkrétnym ľuďom. Nikdy neprešla cez dvere a steny miestnosti, v ktorej sa zavrel. No na konci prvého ročníka ju dokázal ovládať dostatočne na to, aby sa zbavil Quirrella a Voldemorta.

Roky pomaly plynuli. O svojom stave stále nikomu nepovedal. Raz sa to v treťom ročníku pokúsil povedať Hermione a Ronovi, ale tí sa ho začali báť a považovali ho za príšeru, preto mu neostalo nič iné, len im vymazať spomienky na túto chvíľu. O rok neskôr sa dozvedel, že sú platený za to, že sú jeho priatelia. Priznal sa mu Ron po tom, čo zostal urazený, keď sa Harry dostal do turnaja a Ron nie. Neskôr sa to Ron snažil uhrať, ale Harry nikomu z nich viac neveril. A tak sa od nich začal odťahovať až do konca šiesteho ročníka. Pred jeho narodeninami prišiel takpovediac súdny deň. V deň keď Vernon v opileckom záchvate siahol po noži a keď čepel preťala kožu a dotkla sa žily, Harry spadol a zem sa znova zachvela. No teraz už to nebola len vlna. Bola to explózia. Behom okamihu celá štvrť, ulice, domy, telá… zmizli. Vyparili sa v okamihu. Ani výkrik. Ani stopy. Len temnota. Harry stál v jej strede. Nespálený. Zmenený. S čiernymi očami a ťažkým tieňom.
„Nebudem sa už skrývať,“ povedal si potichu pre seba.
Zmenil sa na Temného Jednorožca a prvýkrát sa vedome premiestnil. Pre Magický svet je jediné šťastie, že muklovia vôbec netušia, čo výbuch s radiáciou spôsobilo a pripísali to útoku od iného štátu.

Ministerstvo mágie – Hlavná sieň, týždeň po výbuchu v Surrey

Pohľad tretej osoby…

Bolo to jedno z tých rán, keď svet čarodejníkov cítil v kostiach, že sa niečo stane. Zdanlivo obyčajný deň – a predsa... mágia akoby vibrovala vo vzduchu. Zástup úradníkov prechádzal cez Veľkú sieň, detektory pípali, sovy lietali v húfoch. Všetko plynulo ako vždy, až kým sa neotvorili hlavné dvere. Vŕzgali ako rakva a Harry stál pokojne pred Veľkou sálou na Ministerstve mágie, hľadiac do očí tých, ktorí sa ho nikdy nezastali. Už to ale nebol ten chlapec, ktorého poznali z fotiek, článkov Denného proroka alebo Dumbledorových príhovorov. Bol bledší. Oči mal ako dva kúsky obsidiánu – čierne, lesklé a... Hlboké. Vlasy rovné, čierne, dlhé po lopatky, mu viali okolo tváre. Vzduch okolo neho sa zvláštne krútil, akoby sa ho nechcel dotýkať a zároveň sa dotýkal len jeho a nikoho v okolí. Ako jeho osobný štít. Kovové predmety v miestnosti sa nepatrne zachveli. Na niektorých začali vyskakovať iskry. Harry kráčal vpred. Ľudia ustupovali. Niektorí cúvli, iní spadli. Jeden bystrohlavský úradník sa pokúsil namieriť prútik.
„Exp…“
Harry zdvihol ruku. Vzduch sa rozžiaril na zeleno a prútik mu vybuchol v ruke. Muž zakričal a padol na kolená, držal si prsty.
„To bolo varovanie,“ povedal Harry.
Jeho hlas nebol hlasom tínedžera. Znelo to, akoby hovoria celý zbor hlasov – tichých, znepokojivých, a predsa mocných.

Harry

Vedel som, že sú zo mňa vystrašený, ale nemuseli by byť, keby sa zaujímali o to, čo som celé roky hovoril. Keby ma nepovažovali za samozrejmosť. Keby som nebol jeden deň hrdina a druhý blázon. Keby ma brali ako ľudskú bytosť a nie zbraň.
„Nový Temný pán!!“ vykríkol niekto z galérie a ukázal na mňa, „Zachráň sa kto môže! Potter je Temný čarodejník!“
„Ticho,“ prehovoril som znova ticho.
Prečo sú všetci taký idioti? Našťastie len jedno slovo stačilo a celé Ministerstvo sa stíšilo. Dvere a okná sa sami zavreli. Všetky sviece stlmili svoju žiaru. Konečne ma aspoň raz berú na vedomie. Pozriem sa na aurora, ktorý vystúpil z tieňa, Kingsley Shacklebolta. O čom ma asi tak chce poúčať tentokrát? Verný Dumbledorov malý auror.
„Harry Potter. Ty si... živý,“ povedal pomaly, ruky mal pred sebou, neozbrojený.
„To je diskutabilné,” zahľadel som sa naňho.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Kingsley opatrne.
„To by ste mi mali povedať vy. Čo sa stalo, že ste nechali dieťa v starostlivosti muklov, ktorí ho zneužívali? Čo sa stalo, že nikto nebral do úvahy moje city? Čo sa stalo, že nikto mi nepomohol keď som o to žiadal? To mi ale nepoviete. Vás zaujíma len to, čo sa stalo, že Surrey vybuchla a zrovnala sa zo zemou. Odpoveď je jednoduchá. Ja som sa stal. Zabil som ich. Nie úmyselne samozrejme, ale viete ako to v tomto svete chodí. Koniec koncov sami ste ma to učili od mojich jedenástich. Zabi alebo buď zabitý. Toto ste zo mňa urobili VY,” pozriem sa mu chladne do očí.
Zadychčané šepoty prešli davom. Videl som ako sa Kingsley zachvel.
„Prečo si tu?“ spýtal sa teraz starší mág v purpurovom plášti, šéf Oddelenia záhad Selwyn, veľmi opatrne.
Spravil som krok dopredu. Zem podo mnou zaškrípala, akoby na ňu dopadla váha kovu.
„Aby som vám povedal, že končím so skrývaním. Že všetko, čo sa stalo, bol... dôsledok. Nie môj cieľ. Ale už sa nebudem skrývať. Už viac nebudem vaša malá poslušná zbraň proti Voldemortovi. Koniec koncov, aj za jeho vznik môžete VY. Keby ste sa poučili a neopakovali tie isté chyby stále dookola, možno by z toho mohlo vzísť niečo dobré. Ale takto nie.“
„A čo čakáš, že urobíme? Sám by si sa mal zaevidovať ako stvorenie!“ ozvala sa ostrá ženská, šéfka Úradu pre reguláciu magických bytostí.
Znechutene som sa na ňu otočil.
„Skúsite ma zavrieť? V Azkabane? Dáte ma na pokusy? Chcete ma odsúdiť ako stvorenie bez práv? Môžem Vám s čistým srdcom povedať, že to bude posledná vec, čo urobíte.“
„Nie sme –“
„A ja to myslím vážne. Ak mi siahnete na kožu….. zomriete. Nemyslím to ako hrozbu, ale ako fakt. Radiácia nezabíja podľa vôle. Jednoducho Je. A ja som jej nositeľ,“ povedal som im pokojne.
Niekto vzadu sa potichu rozplakal. Iný omdlel.
„Nie som temný pán. Nechcem vládu. Nechcem zničiť svet. Ale ani sa mu už nebudem podriaďovať. Každé zranenie, ktoré mi je spôsobené, a ktoré mi pretrhne kožu, vypustí radiáciu, ktorá je v mojej krvi a tú nedokážem zadržať úplne pred vypustením. Ak mi chcete ublížiť, držte sa odo mňa ďalej,” poradím im.
Kingsley spravil krok bližšie.
„A čo Rokfort?“
Pozriem sa mu do očí.
„Chcem dokončiť školu. Posledný rok. Normálne. Ak to vôbec je ešte možné.“
Z ministerskej galérie sa ozval pohyb. Podozrievavo sa pozriem tým smerom. Vysoký čarodejník podal Kingsleymu list.
„Je to od neho,“ povedal ticho so strachom v očiach aj v hlase, „od Voldemorta.“
Sála stíchla ešte viac. Kingsley otvoril list a nahlas prečítal:

„Harry Potter. Nie sme priatelia. Ale, aby sme prežili, prijímam návrh mieru, ktorý si poskytol. Nechcem vojnu, obzvlášť s tebou. Ty dáš pokoj mne, ja dám pokoj tebe. Verím, že tvoja prítomnosť zmení svet aj bez môjho zásahu. Zasahovať budem, keď sa mi zmena nebude páčiť. Tom Riddle - Lord Voldemort.“

Len som spokojne prikývol.
„Vidím, že sa nič nezmenilo. Stále je úplne normálne čítať cudziu korešpondenciu verejne…… Avšak týmto je všetko povedané,“ uzavrel som s úsmevom a otočil som sa na odchod.
Kráčal som späť k dverám a nikto mi nestál v ceste. Ani jeden prútik sa nezdvihol mojim smerom.

Pohľad tretej osoby…..

Keď vyšiel von, vzduch sa akoby uvoľnil. Ľudia znova začali dýchať. Sovy zamávali krídlami. Ale všetci vedeli jedno: Harry Potter už nie je chlapec, ktorý prežil. Je to stvorenie, veľmi nebezpečné a pradávne. Stvorenie, ktoré obývalo Zem V dobe Dinosaurov. V dobe, kedy radiácia bola na Zemi bežná v každom kúte. Bol tieň minulosti, ktorý sa vrátil.