I. Druh....

I.

                  Sedím vo Veľkej sále a pozerám sa na zaraďovanie prvákov. Povzdychnem si. A je tu ďalší školský rok. Už len dva roky a odídem z Bradavic. Čo si potom počnem? Nikdy som nemal iný domov. Aspoň som nič iné nepovažoval za domov. Navyše opustím jeho. Toho, ktorý ma toľko nenávidí, toho kto je mojím druhom, toho koho ja toľko milujem. Prečo nemôže byť aspoň raz niečo ľahké? Prečo nemôžem mať normálny život? Už za týždeň je ďalší spln. Mám zo Splnu strach, ale tiež ho milujem. Je to jediný deň, kedy sa na mňa ON pozerá z nejakým iným tieňom v očiach. Akoby mi chcel pomôcť, ale nemôže. Bolí ma z toho srdce. Z toho aký je chladný, hlavne ku mne. Zožiera ma to z vnútra. Motýle mi lietajú v brušku vždy keď započujem jeho hlboký hlas. Ten hlas, ktorý vie jedným jediným slovom toľko zraniť, ale nepochybujem, že aj utešiť. Môj pohľad samovoľne zaletí k učiteľskému stolu a môj pohľad sa stretne s jeho čiernym. Už dva roky trpím a túžim po jeho dotyku. Po jeho slovách lásky. Túžim po nich odkedy ma Remus, mojou vlastnou chybou, premenil na vlkolaka a odkedy som mohol začať cítiť volanie svojho druha. Nikto okrem mňa, Rema a Severusa o tom nevie. Nepovedal som to ani Hermione s Ronom. Dva roky sa cez to predieram sám. Nevšímam si riaditeľa, ktorý predstavuje novú učiteľku obrany. Je to aj tak iba stará ropucha navlečená v ružovom kostýmčeku. Je mi z nej zle. Nakoniec riaditeľ zaháji slávnostnú večeru.

“....Harry!.... “ započujem akoby z diaľky volanie Hermioni.

“Áno?” trhnem sebou.

“Si úplne mimo kamoš,” pokrúti hlavou Ron.

“Harry, deje sa niečo? Vieš, že nám môžeš povedať všetko. Sme tvoji priatelia,” usmeje sa Hermiona.

“Nič sa nedeje Hermiona. Len sa mi tá nová učiteľka nepáči,” odpoviem ticho.

Nechcem, aby vedeli, že som vlkolak. Povzdychnem si. A už vôbec nechcem, aby vedeli, že Snape je môj druh. Vždy ho nenávideli a mám strach, že by odmietli aj mňa. Začnem sa vŕtať v jedle. Remus sa mi s tým snaží pomôcť, ale aj tak je to ťažké. Jedine on vie po kom moje srdce túži, kvôli komu celé noci bdiem. Ale ani on mi v tomto nepomôže. Vlkolak má jedného partnera na celý život. Je jedno aké stvorenie to je. Remus toho svojho ešte nenašiel. Aspoň si to myslí. Navyše to v treťom ročníku bolo úplne ako na bežiacom páse. Keď ministerstvo zabilo Síriusa nechcel som žiť. Jediný kto má držal a aj drží nad vodou je Remus. Keby nebolo jeho, tak už dávno by som sa zabil. Večera skončí a ja sa aj s Ronom a Hermionou vyberiem do Chrabromilskej klubovne. Nad ničím nerozmýšľam a odídem do spálni piateho ročníka. Vykonám večernú hygienu a zaľahnem do postele. Ale nespím. Ležím a premýšľam nad Severusom. Ach áno. Už od tretieho ročníka ho nedokážem nenávidieť. Láska vážne príšerne bolí. Kiežby vo mne nevidel len môjho otca. Kiežby tak nevidel Pottera. Ja som si to nevybral. Nikdy som nechcel byť Potter a ani chlapec-ktorý-prežil. Chcem byť len Harry. Prečo vo mne nevidí len Harryho? Prečo nevidí, že sa podobám viac na mamu ako otca? Druhý zo záškodníkov zomrel a aj tak vo mne vidí len Pottera, chlapca-ktorý-túži-po-pozornosti. Áno. Túžim po pozornosti menom láska. Ale nikdy som netúžil po sláve. Nikdy som nechcel byť slávny. S takýmito pochmúrnymi myšlienkami zaspím.

                 Ráno sa zobudím ako prvý. Vykonám rannú hygienu a zobudím ostatných. Počkám na Rona a Hermionu v spoločenskej miestnosti. Už len šesť dní a je spln. Povzdychnem si. Keď dole prídu aj oni dvaja, tak sa vydáme na raňajky. Pri stole nám Mecgonagalová rozdá rozvrhy. Započujem ako Ron otrávene zastoná, tak sa naňho pozriem.

“Hneď prvé dve hodiny v pondelok a sú to elixíry so Slizolinom. Si snáď robíte srandu. Prečo nemôžeme mať niečo iné? Pondelkové ráno a máme ho tráviť so Snapeom,” zloží si hlavu do dlaní.

“Ale nič tak,” pretočím oči.

Ja sa vlastne dosť teším. Nie na elixíry, ale na NEHO. Možno je na mňa zlý, ale aj keď má uráža, tak je mi to jedno. Hlavne, že počujem ten jeho krásny hlas. S jemným úsmevom, ktorý si neuvedomujem, sa dostanem s Ronom a Hermionou do učebne obávaného profesora elixírov. Sadnem si na svoje obvykle miesto a čakám. Za chvíľu sa dvere rozletia a do vnútra vojde profesor elixírov Severus Snape. Zasnene sa naňho dívam a samozrejme nedávam pozor čo hovorí a tak to potom vyzerá s mojim elixírom. Je to len zelená hmota.

“Potter! Ako vždy. Nepozorný a ešte aj slepý. Potrebujete silnejšie okuliare? Ste rovnaký ako váš otec,” zavrčí vedľa mňa Snape.

“Dvadsať bodov z Chrabromilu,” zavrčí a zase sa vzdiali.

Pred tým ešte odstráni môj elixír. Je mi úplne jedno, že má urazil. Nereagujem ani na Hermionine pohľady. Len sedím a zasnene sa pozerám pred seba. Zrazu započujem výbuch a vidím, že Nevilov kotlík vybuchol. Už si len pamätám krik a na tele som cítil tú horúcu zmes. Potom som spadol do bezvedomia.

                     Prebrali ma hlasy. Pomaly som otvoril oči a videl som len biely strop. Hneď mi dôjde, že som na ošetrovni. Pozriem sa na stranu kde počujem hlasy. Je tam Remus, ktorý netuším čo tam robí, madam Pomfreyová a Severus Snape. Zastonám a všetci sa na mňa otočia.

“Čo sa stalo?” spýtam sa.

“V hodine elixírov vybuchol Nevilov kotlík a teba tá jeho zmes obliala. Mal si len pár popálenín, ktoré sa ľahko vyliečili vďaka vlčím génom. Inak to vyzerá, že nič vážne sa ti nestalo. Bohužiaľ sme museli povedať Poppy pravdu,” príde ku mne Remus.

“Aha. Necítim sa nijak inak. Len môj vlk je nejaký pokojnejší,” zamračím sa.

“Spal si celý deň. Už len päť dní do Splnu. Nemal by byť pokojný,” zamračí sa Remus.

Kútikom oka zazriem, že aj Severus spozornel.

“Ja neviem. Myslíš, že je to preto?” pozriem sa na Rema, ktorý vie, že myslím Severusovu prítomnosť.

“To nemyslím. Jedine, keby ťa prijal,” pokrúti hlavou Remus.

“Tak prečo je zrazu tak pokojný? Stále cítim ťah, ale nič viac. Aj bolesť s pomalej premeny pred Splnom je preč,” zistím prekvapene a posadím sa.

“Ten elixír, čo urobil Longbottom, musel mať nejaké vedľajšie účinky. Ako to cítiš?” zamračí sa Severus a príde bližšie.

Srdce sa mi rozrušilo. Ešteže Poppy už odišla do svojej kancelárie.

“Keď mi počas Splnu dávate Vlkolačí elixír. Moja myseľ je úplne čistá a vlk je pokojný a necháva mi voľnosť. Príde mi to ako keby bol krotký. Netúži získať nadvládu nad mojou mysľou a telom,” poviem zamyslene.

“Hm...to je zvláštne. Dostal som z Longbottoma, čo dal do toho elixíru. Nie všetky zložky sa používajú do Vlkolačieho elixíru. Mám vzorku toho čo zostalo v kotlíku. Budeme ťa musieť sledovať. Práve preto je tu vlk,” hovorí chladným hlasom Snape.

Ach, ten jeho hlas. Iba ťažko potlačím zavzdychanie. Cítim ako som úplne nesvoj. Vlk vo mne doslova skáče od radosti.

“Ty tu zostaneš? Nebude to divné?” spýtam sa radšej Rema.

“Nie. Povieme, že potrebujem Severusovu pomoc. Všetci vedia, že mi varí elixír. Keď mi ho dá tento spln, tak budeme s tebou obaja. Ja naňho nezaútočím. Dôvod poznáš. Musíme zistiť, aký mal ten elixír na teba vplyv. Možno, že keď je teraz vlk v pokoji, tak cez spln bude úplne divoký,” odpovie mi Rem.

“Ako si môžeš byť istý, že nezaútočíš, Lupin?” spýta sa ostro Severus.

“Keby som ti ublížil, Harry by ma zahryzol,” odpovie pobavene.

Severus iba pozdvihne obočie. Hodí po mne zamračený a zamyslený pohľad. Celý sčervenám a jemu sa mierne rozšíria zreničky. A jéjej. Teraz mu to docvaklo. Ako som zneistil, tak sa stiahol aj môj vlk. Tak toto sa mi ešte nestalo, aby môj vlk počúval moje pocity. Vždy sa prebíjal dopredu. Ale zrazu akoby sa z neho stalo domáce zviera. Zamrkám.

“Takže, čo sa to tu deje?” spýta sa vrčivo Severus.

Trhnem sebou a vystrašene sa naňho pozriem.

“Čo by sa delo?” pokrčí ramenami Remus.

“Niečo skrývate. Niečo čo sa priamo týka mňa a ja chcem vedieť, čo,” zavrčí.

Chvíľu si ho Remus prezerá. Potom ho chytím za ruku. Pozrie sa na mňa. Celý sa trasiem. Oči sa mu rozšíria a chytí ma pod bradou, aby sa mi lepšie zadíval do oči. Vyzerá dosť vystrašene a potom si ma pritiahne k sebe.

“Harry, čo sa deje?” spýta sa ticho.

“Prečo si sa na mňa pozeral tak vystrašene?” zakňučím.

“Tvoje oči…..sú v nich hady,” odpovie mi.

“Čože?” zachraptím a odtiahnem sa.

Rozbehnem sa k zrkadlu. Pozriem sa doň a naozaj mám namiesto klasických čiernych zreničiek, krásne strieborné hady s malými čiernymi bodkami, ktoré predstavovali oči hada. Keď sa mi rozšíria oči, tak sa mi hadovité zreničky zúžia na tenkého hada, ktorý získa čiernu farbu.

“Moje oči menia farbu,” poviem a kolená sa mi podlomia.

Asi stratím vedomie, lebo si nič nepamätám iba čierno-čiernu tmu a náruč, ktorá má zachytila.

Severus

                    Stále sa zaskočene pozerám na oboch vlkov. Čo to všetko má znamenať? Keď som sa pozeral na Pottera, tak som niečo cítil. Áno. Cítim to už dlho. Viem, že som sa doňho zamiloval a práve preto sa k nemu chovám, tak zle. Chcem aby ma nenávidel, aby moja nenávisť bola opodstatnená a láska zabudnutá. Keď vybuchol ten kotlík a všetok obsah skončil na Potterovi, tak som mal strach. Strach, že ho stratím. Ukončil som hodinu a vzal ho na ošetrovňu. Poppy hneď vyhodila tých jeho kamarátov. Potom sa mu popáleniny začali zaceľovať a Poppy prišla na to, že je vlkolak. Hneď zavolala Lupina. Nakričala naňho a potom sa zavrela vo svojej kancelárii. Ja som spolu s Lupinom zostali pri Harrym. Nerozprával som, len som sedel na kresle pri jeho posteli a znášal zamyslené pohľady od vlkolaka, ktorý premenil môjho Harryho. Odkedy je to vlastne môj Harry? Odkedy je to vôbec Harry? Asi od doby čo som sa doňho zamiloval. V súkromí mu tak hovorím stále. Znie to pekne. Prebral sa až na druhý deň večer. Ani hodiny som dnes nešiel odučiť. Viem, že Albus to za mňa vezme. Keď sa prebudil, tak som akurát počúval hádku tých dvoch magorov. Jedna stále hovorí, že pacienti potrebujú pokoj a pritom tu sama vrieska ako na lesy a druhý najprv sám premení Harryho a teraz má strach o to či bude v poriadku. Dozvieme sa, že ten elixír predsa len niečo urobil, ale nevieme, čo. Vidím ako sa mu v očiach objaví strach, keď sa spýtam, čo predo mnou skrývajú. A oči sa mu zmenia. Potom, keď mu Lupin povie, že má v očiach hadov, tak sa rozbehne k zrkadlu. V odraze vidím, ako sa mu šokovane zúžia hadovité zreničky a zmenia farbu na čiernu. Žeby za to mohol ten lektvar? Zamračím sa keď odstúpi od zrkadla. Radšej prídem k nemu a akurát v čas. Odpadol. Vezmem ho do náruče a prenesiem ho na posteľ. Rýchlo sa nadýchnem vône jeho vlasov a položím ho do postele. Pozriem sa na Lupina, ktorý sedí na druhom kresle. Našťastie nič nevidel, lebo sa pozerá do zeme.

“Tak vysvetlíš mi to?” spýtam sa otrávene.

“Nie je čo,” pokrčí ramenami.

“Ale je. Čo to malo znamenať?” zamračím sa.

“Huh…. Mal by ti to povedať Harry,” zašeptá.

“Tak už hovor,” zavrčím netrpezlivo.

“Si Harryho druh,” zašepká tak ticho, že mám pocit, že som sa prepočul.

Vyvalím naňho oči. Mal som podozrenie, ale toto ma nenapadlo. Som druh toho koho milujem. To je vážne divné. Pozriem sa na Harryho.

“Neodmietaj ho hneď. Vieš, že vlkolak sa zamiluje len raz za život. Je hrozné, keď sa Vlkolak zamiluje mladý. Ak ho jeho partner odmietne bude trpieť počas celého života. Ak jeho Druh zomrie, bude chcieť zomrieť aj on sám. Väčšina vlkolakov po odmietnutí zomrie príšernou bolesťou zo straty. Nechcem, aby sa Harry trápil,” smutné oči upiera na Harryho.

“Neodmietnem ho…..”