Deň školy a vojny "Pomóc!!" Smrť či život? Kto z koho.

Deň školy a vojny "Pomóc!!" Smrť či život? Kto z koho.

            A je tu ráno. Úplne som zabudol, že dnes začína škola. No nič. Oblečiem sa a idem dole za ostatnými. To bude zase deň. Aj keď by mohol byť zábavnejší, keďže je prvý deň školy po Vianociach, nie? A ako by to nestačilo dnes sa bude konať aj vojna. Neviem či by som mal ísť do školy, keď aj tak zajtra o takomto čase bude už po mne.
"Dobré ráno, spachtoš. Ideme do školy asi tak za pol hodinu. Čo budeš jesť?" - vybafne na mňa Lea.
"Nič. Ďakujem." odpoviem jej bez záujmu.
"No tak. Trochu života do toho umierania." poradí mi Sedrik.
"Fakt? Vieš čo? Nechaj si tie rady pre seba. Potrebuješ ich viac ako ja." poviem sarkasticky.
"Čo je to s tebou? Inokedy s teba srší radosť a elán na rozdávanie a dnes tu sedíš ako zmoknutá sliepka. Ak ťa trápi ta vojna, tak si z toho hlavu stavať nemusíš. Všetko dobre dopadne." usmeje sa na mňa Lea.
"Ako pre koho." poviem tak potichu, že to nikto nepočul.
Fajn. Priznávam sa. Som podráždený a vystresovaný, lebo majú zabiť Lena. Videl som vo ste síce, že sa zaňho obetujem, ale čo bude potom? Všetci budú na dne. Ak sa nám nepodarí zlomiť kliatbu sme v poriadnej kaši. Nič už nebude tak ako pred tým. Alebo sa mýlim? Nie. Určite to bude ako v tom sne. Aj keď musím priznať, že som ten sen nemal celý. Niečo tam chýba. Som si tým istý. Ale čo? Prečo neviem prijať fakt, že zomriem? Mám pocit, že niečo tu nesedí. To nemôže byť koniec. To predsa...
"Hej! Šípkova Ruženka, je čas ísť do školy. A spať budeme večer. Áno?" pobozká ma Len.
Super. Takže kde som skončil? Ach jaj. To je už asi jedno. Postavím sa a idem za Lenom. Pred domom ma chytí za ruku a spolu s Leou, Sergejom, Eliášom a Shonom ideme smer škola. Kiežby tak už bol koniec. Ale nie! To musí byť len začiatok! Grrrrrrrrr..... Zúrim čím ďalej tým viac. Ako v tej škole vydržím? Veď sa zbláznim.
"Nad čím premýšľaš, zlato?" pozrel sa na mňa Len.
"Ale nad ničím."
"No tak, čo sa deje? Miláčik, povedz mi to." usmeje sa na mňa Len.
Čo teraz? Nemám to srdce povedať mu, že mám strach, že ho stratím, že mu neviem povedať to jedno slovo, čo navždy zmení naše životy, že s ním chcem zostať navždy a pri tom chcem, aby bol šťastný. Nedokážem mu povedať "ZBOHOM" a odísť na večný odpočinok. Nebudem mať pokoj, kým budem vedieť, že si nenájde niekoho iného a nebude šťastný. Ale určite si niekoho nájde. Je to jeden z najkrajších chalanov na škole. Tak prečo nie.
"Lene?" spýtam sa nakoniec.
"Hm."
"Môžem sa ťa niečo spýtať?"
"Čo sa deje?"
"Miluješ ma vážne a úprimne?"
Len sa zastaví. Toto asi nečakal. Presvedči ma o tom jeho neveriaci, smutný a vystrašený pohľad.
"Jasne, že ťa vážne a úprimne milujem. Nikdy ťa neopustím. Sľubujem, že spolu budeme navždy."
"Ak ma tak moc miluješ, urobíš pre mňa všetko čo si zažiadam?"
"Pre teba aj modré z neba, láska moja jediná." usmeje sa na mňa.
"Fajn. Hneď teraz sa som ňou rozíď a nájdi si niekoho s kým budeš šťastný. Ja tu už dlho nebudem, tak to skončíme radšej hneď ako neskôr, nech si potom neskôr, až to skončí, šťastný a na mňa, bude to tak lepšie, zabudni," poviem a slzy mi pri tých slovách stekali prúdom. Ešte dodám "Milujem ťa, ale ver mi, že budeš šťastnejší s niekým iným. Ja tu už pre teba dlho nebudem, ale budem na teba a tvoje šťastie dávať pozor. To sľubujem," a rozbehnem sa preč.
Posledné slova som len zašepkal, ale viem, že on ma počul. Nevládal som mu to hovoriť na hlas a už vôbec nie do očí. Celu dobu som sa pozeral do zeme a pri srdci ma pichalo, keď som mu vravel, aby si niekoho našiel, ale už sa s tým nedá nič robiť. Utekám do školy a cestou skoro zrazím Eliáša na zem, našťastie ho Shon zachytí v čas, a nevníma, keď na mňa Len kričí, aby som počkal a utekám ďalej. Zastavím sa pred vchodovými dverami do školy a obídem ich. Idem dozadu na ihrisko a sadnem si na hojdačku. Na prvú hodinu nepôjdem a možno ani na druhu. Nevydržím pri ňom sedieť, keď viem, že teraz som ho možno ranil, ale ja som nemal na výber. Mal som vidinu, že keď s ním nebudem, tak ho nezabijú a zabijú iba mňa. Bude to tak lepšie. Sedrik a Florián mu vymažú pamäť a bude šťastný ako pred tým. Teraz už nie som ten starý Lin. Teraz som kráľ démonov a mám na starosti životy všetkých v mojej blízkosti. Hlavne ten Lenov.
"Ahoj. Čo tu robíš? Nemal by si byť v triede?"
Predo mnou sa zastavil nejaký chalan. Pozrel som sa na neho a spoznal som v ňom svojho spolužiaka. Nie je vyšší odo mňa, má zelené krátke vlasy a smaragdové oči. Od prvej triedy na strednej si nikoho nevšímal a bol sám. Volá sa Keiko. Na konci prvej triedy som sa s ním porozprával a spriatelili sme sa. Onedlho si našiel aj chalana. Bol to chalan z vedľajšej triedy. Vyšší od neho s čiernymi vlasmi a červenými očami. Bol to najväčší, aj je, bitkár na škole, ale od tej doby čo spoznal Keikiho sa zmenil. Je milší a stará sa o neho priamo ukážkovo. Len čo na Keikiho niekto povie jedno krivé slovo, buď skončí v nemocnici alebo v tom lepšom prípade so zlomenou rukou, či nohou.
"Ahoj. Neplatí to náhodou aj o tebe?" usmejem sa na neho.
"To áno. Ale mám strach ísť do školy. Sem má každé ráno nultú hodinu a ja sa bojím ísť sám do šatní. Minule ma tam zastihlo pár chalanov. Trochu ma zbili a chceli znásilniť, ale započuli nejaké dievčatá ako sa blížia k šatniam a rýchlo odišli. Pred tým však povedali, že si ma nájdu alebo, že ma počkajú a dokončia čo začali. Bojím sa to povedať Semovi. A bojím sa ísť do školy skôr ako zazvoní."
"To je hrozné. Povedal si to aspoň niekomu? A aspoň už chápem prečo chodíš vždy neskoro. Máš kvôli tomu pekné problémy."
"Áno, niekomu som to povedal." usmeje sa smutne.
"A komu?"
"Predsa tebe." usmeje sa už úprimne.
"A niekomu inému?"
"Tak to nie. Bojím sa, že keď to poviem Semovi, že ma zavrhne za to, že som ho pod....vie....dol..." rozplače sa Keiko.
"Toho sa nesmieš báť. Poď. Zavediem ťa do triedy. Som ňou sa ti nič nestane." postavím sa a podám mu ruku.
"Vďaka. Ale nechcel si povedať, že pôjdeme do triedy obaja?"
"Nie. Potom odídem."
"Ale to nemôžeš. Prosím zostaň pri mne. Nechcem zostať sám." začne to odznovu.
"Neboj. Cez prestávku ťa Len odprevadí za Semom a všetko mu povieš. Sľubuješ?"
"Iba ak zostaneš aj ty."
Zamračím sa na neho a hneď prikývne. Potom si povzdychne a ideme do triedy.
        Na chodbe stretneme partiu chalanov. Podľa toho, že sa Keiko schoval za mňa a celý sa trasie, pochopím. Chytím ho za ruku a ťahám ho ďalej do triedy. Keď však ideme okolo chalanov, chytia ho za ruku a natlačia na stenu. Keiko sa začne brániť, ale skôr ako stihne vodca bandy niečo Keikovi urobiť, ho chytím za ruku a odhodím na druhu stranu chodby. Aké šťastie bolo, keď sa pri nás ukázal Sem a všetci začali utekať. Keiko sa zložil na zem ako kôpka nešťastia a začal plakať. Sem ho hneď chytil do náruče a začal sa ho pýtať, čo sa stalo. Keď neodpovedal, otočil sa na mňa a ja som mu povedal všetko čo mi Keiko povedal na ihrisku.

        Akurát som sa išiel pozrieť po Keikovi, lebo som sa dozvedel, že vždy veľmi mešká na vyučovanie. Bolo mi to divné, keďže býva ulicu od školy. Už začala hodina a chodby boli prázdne, keď som sa zrazu zastavil. Nemohol som uveriť tomu čo som videl. Nejaký chalan chcel ublížiť Keikimu, ale nemohol som uveriť ani tomu, že mu dokázal pomôcť práve Lin. Vyzerá ako vychudnutá krysa, ale silu má teda riadnu. Prišiel som pomaly až k ním a pozrel sa na chalanov. Tí sa rozbehli ako keby ich naháňalo sto vlkov a už ich nebolo. Zrazu som započul vzlyky a videl ako sa Keiko zosúva na zem. Chytil som ho do náruče, ale keď som sa ho niečo spýtal, nereagoval. Iba sa triasol a plakal. Mal som o neho strach. Pozrel som sa na Lina a ten mi hneď povedal, čo mu povedal Keiko. Aj to, že mal strach, že by som ho opustil. Po každom ďalšom slove mi v tele stále viac a viac tuhla krv. Ako si to niekto mohol dovoliť? Ako si niekto mohol dovoliť siahať na priateľa Draka!? To im nedarujem. Lin ma chytil za rameno a zakrútil hlavou. Potichu mi povedal "Prestaň. Ovládni svoju zlosť a aj draka a radšej daj pozor na Keika. Bude ťa potrebovať viac ako kedy pred tým." usmeje sa na mňa a odíde. Ako vedel, že som drak? Nikomu som to nikdy nepovedal. Jediný kto o tom vedel bol môj jazdec a zároveň partner, Keiko. V tom započujem Keikov hlas:
"Prepáč. Prepáč...pr...pre..prepáč..." plače Keiko.
"Tšš. Tšš. Neospravedlňuj sa. Ty predsa za nič nemôžeš."
"A..al..ale môžem. Bál som sa ti...to...po..po...povedať. Prepáč."
"No tak. Tíško, zlatíčko moje. Už na to nemyslí. Nič ti neurobili, že? Ani ťa....neznásilnili?" pošepkám.
"Nie. Po prvýkrát to chcem s tebou. Nedovolil by som im to. A keby sa to už stalo, tak...tak..." nedopovie.
"Tak, čo?" pozriem sa mu do očí, z ktorých sa zase začnú valiť slzy.
"Tak sa zabijem." zastaví sa mi srdce, ako to povie. To by som nedovolil, nikdy by som si to neodpustil a neprežil by som bez neho.
Pritisnem si ho viac k sebe a do ucha mu pošepkám:
"To už nehovor. Neprežil by som bez teba. Milujem ťa, Keiko."
Odtiahnem sa od neho a pobozkám ho. Bozk mi oplatí a dá do toho všetku lásku a iné pocity, čo cíti keď je som ňou. Medzi bozkami dostane zo seba, "Aj ja ťa milujem, Semi." a ešte pár krát dostal zo seba moje meno. Neprestali sme sa bozkávať až do konca hodiny. Keď zazvonilo išli sme hneď za riaditeľom. Požiadali sme ho, či by Keiko nemohol prejsť do našej triedy, aby som ho mal pod dozorom a aby mu dala tá partia pokoj. Riaditeľ sa dosť divil, ale keď som mu povedal všetko, čo som sa dozvedel od Lina a videl ako sa ku mne Keiko pri každom slove tlačí viac a trasie sa, tak bez váhania súhlasil. Prešiel do našej triedy a už sa to neopakovalo. Bol som s ním na každom kroku. Ostatný boli dosť zaskočený, keď videli ako ideme ruka v ruke do triedy a ešte k tomu do tej istej a nie len na prestávku. Ale boli sme šťastný, tak čo. Škola ubehla dosť rýchlo po boku Keikiho. Po škole sme zamierili domov, keď som zrazu zacítil divný pocit v tele. Drakopíry čarodej zvoláva drakov. Ale prečo? Zrazu uvidíme s Keikom ako k nám bežia Len, Lea, Eliáš a jeho priateľ Shon, Sergej a dvaja chalani, ktorých nepoznám...počkať! Sergej!? Čo ten tu robí? Je to najobľúbenejší chalan na škole, prečo by sa zahadzoval s takouto partiou? Pochopím to až po tom, čo k nám dobehnú a chytí Leu okolo pásu. Sú zadýchaní, až na dvoch neznámych a Lena.
"Keiko. Nevidel si dnes Lina? Ráno išiel do školy ale v triede nebol. Máme o neho strach, lebo sa blíži jedna vojna a keďže je vlčí kráľ mohlo sa mu niečo stať. Prosím povedz, že si ho videl." prosí Len.
"Áno, videl. Ráno išiel som ňou do triedy a pomohol mi pred bandou chalanov, ktorý si zo mňa chceli urobiť "hlavný chod". Ale potom odišiel, vlastne ani neviem kedy, a už som ho nevidel. Bolo to cez prvú vyučovaciu hodinu." zakončil odpoveď Keiko.
Povedali, že sa blíži vojna? Tak to asi preto čarodej zvoláva drakov. A Lin je kráľ vlkov? Čože? Kedy? Ako? Prečo? Páni už neviem formovať ani otázky.
"Nechcem vám do toho hovoriť, ale myslím si, že vojna sa už začala." poviem so strachom.
"Ako to myslíš? A odkade to vieš?" vychrlí na mňa Len.
"Po prvé, Lin zmizol a už ho nikto nevidel, po druhé, čarodej zvoláva všetkých drakov na lúku medzi stromami v lese pri potoku a po tretie, cítim odtade silnú duševnú auru, ktorú nedokáže vyvolať ani stovka démonov dokopy." zakončím.
Všetci sa na mňa pozrú ako na ducha nejakého nájomného vraha.
"Ako to môžeš vedieť, tak presne?" pozrie sa na mňa Lea.
"Pretože som drak." poviem a premením sa. Všetci na mňa neveriaco pozerajú.
Keiko sa nad nimi zasmeje a vyškriabe sa na môj chrbát. Hneď vzlietneme a vyrazíme na lúku. Všetci sa na nás pozerajú ako odlietame. Zastihnem ešte zazrieť ako sa Len a dvaja neznámi premenia, na vlka, mačkovitú šelmu a drakovlkopíra a utekajú smer les. Za nimi bežia aj ostatný. Dorazíme na lúku, ale je už neskoro. Vidíme ako práve Lina zabil jeden z jeho vlastného klanu a čarodej Silas, ako som sa dozvedel po ceste od Lena, sa mu snaží uzdraviť rany. Dozvedel som sa tiež, že neznámi sú vlastne princovia a pomáhajú Linovi. Premením sa na človeka a vidím, že Eliáš aj Lea začali silno žiariť. Nechápal som a ani oni, dokým sa nepremenili na bieleho vlka a čiernu vlčicu. Boli veľký asi ako človek, ale rozhodne menší ako Len, keď je premenený na "vlka", alebo Lin. Hneď sa premenili späť ale vyzerali smutný. Sergejovi a Shonovi to očividne nevadilo, keď ich objali a pobozkali. Sedrik s Floriánom, ako som sa dozvedel, podišli dopredu a povedali jednohlasne "Kliatba je zlomená. Teraz je všetko tak ako to bolo pred pár storočiami.", ale Florián ešte dodal "Všetko bude v poriadku. Určite. Lin bol celí život dobrý a konal dobro. A nikdy sa mu to nevrátilo. A viete predsa čo sa hovorí, nie?" pozrel sa po ostatných. Ty ako na povel zakrútili záporne hlavou. Florián sa otočil na nehybné telo Lina a povedal:
"Všetko sa raz vráti, to dobré aj to zlé. Dobro ti život dá, ale až keď to telo vzdá, zlo ti život skráti, ale všetko sa raz vráti."
Všetci naňho pozeráme ako na nejakého blázna, čo nám tu hovorí, že Zem je placka. Kde chodí na tie rozumy? A čo to malo znamenať? No asi to skoro zistím. Lin začal žiariť ako dúha. Vracia sa nám nádej a jemu.....to nie je možné...ako? Vracia sa mu.....ŽIVOT?!?!