D.G. - Z.T. XII.

XII.

Eben

„Taktiež sa ho spýtali kto je a taktiež im odpovedal po pravde:

„Som Eklanírius, posledným a jediným potomkom bieleho anjela z hôr, posledného z Mierumilovných.“

Odpovedal ticho a hneď na to zmizol v bielej hmle, ktorá spadla na dedinu. Onedlho sa zistilo, že Eklanírius je v skutočnosti syn toho strateného chlapca a tiež, že on je bielym anjelom z hôr. Jedného dňa sa jeden z dedinčanov, ale postavil proti nemu, aj keď nikdy nikomu neublížil, ba práve naopak chránil tu dedinu od démonov, a tým, že chcel zabiť jeho syna, uvalil na dedinu kliatbu, že do týždňa dedina ľahne popolom a zrovná sa so zemou. A tak sa aj stalo. Presne o týždeň tú dedinu zrovnali so zemou démoni. Na tom mieste vyrástol les a už sú o tom len príbehy........

.......Prítomnosť........

......A takto ten príbeh končí. Donedávna mi tam dosť veľa nehralo roľu, ale teraz už asi začínam tomu príbehu chápať viac,“ zakončí Sabián.

Vyjavene sa naňho pozeráme. V takejto rozšírenej verzií sme to ešte nepočuli. Od dverí sa ozve tichý vzlyk a tak sa tam rýchlo otočíme, ako sa zľakneme. Uvidíme tam stáť Ekresiussa ako sa zo slzami tisne na Ellastera, ktorý ho so smutným výrazom hladí po chrbte a nás doslova prebodáva vražedným pohľadom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani sám Lucifer a Erena, ktorý s plačom sedí na zemi, hlavu má sklonenú, jednu ruku ma na ústach a druhou sa opiera o zem. Oči sa mi rozšíria a chcem sa postaviť, aby som za ním išiel, ale zastaví ma jeho pohľad, keď sa na mňa pozrie. Očí ma skoro až fialové a nie také priezračne modré ako vždy. No nikdy nezabudnem na jeho slova, ktoré sa mi zaryli hlboko do pamäti.

„Prečo ste nám nepovedali, že viete o našich rodičoch? Viete toho možno viac jak my,“ zas skloní hlavu, ale tento krát sa pomaly postaví a pomalým krokom prejde ku mne a posadí sa mi na kolená.

Nerozmýšľam a pritiahnem si ho k sebe. Pritúli sa ku mne a jeho plač pomaly ustáva. Ellaster s Ekresiussom sa posadili pri nás a Ekri už tiež prestáva plakať. Pozriem sa Ebenovi do očí a pohladím ho po tvári.

„Ako ste to mysleli?“ spýta sa Rena.

A ona má byť tá chytrá. Teraz mi aj komár príde chytrejší. Eren sa mi ešte viac schúli do náruče a hlavu si položí na moje rameno.

“Tá povesť sa vážne stala. Dedina Raicoun existovala. Tí démoni boli naši rodičia. Sme posledný nášho druhu,” zašeptá Ell, ktorý je ako jediný schopný slova.

“Aha. Prepáčte, ale to sme nevedeli,” ospravedlní sa Rena.

“To je v pohode. Prepáčte, že som sa tak zrútil, ale ja som svojich rodičov ani nepoznal a vy o nich viete viac ako ja,” zašeptá zničene Eren.

“To je v poriadku, zlatko,” zašeptám mu do vlasov.

“Môžeme sa k vám pridať v tých príbehoch? Tým, že sme precestovali skoro celý svet, poznáme aj veľa príbehov, legiend a povesti a tiež sme počuli aj niektoré týkajúce sa Goustru a Powerlightu,” zašeptá s jemným úsmevom Ekresiuss.

“Dobre. A čo poznáte?” spýta sa Riem.

“Poznáte povesť o Elumineiskom princovi z jazera Elumineišn?” usmeje sa tajomne Ell.

“Nič také neexistuje,” odpovie so zamračením Mark.

“Ale existuje. A je to pravda. Tento príbeh sa týka priamo Goustru. Veľa ľudí naň zabudlo. Iný ho zamlčali naschvál,” začne ticho Ekresiuss.

“Prečo ale?” nechápavo sa spýta Ašra.

“Možno sa báli, možno chceli zabudnúť. Dôvod nikdy nebol známy, ale práve toto je riešením veľa problémov. Vy o tom neviete, ale pred pätnástimi rokmi sa tu stalo veľa záhadného….” začne zas Ell.

“Áno. To si pamätám. Vyšetrovať som to dosť často. Boli to dosť záhadné úmrtia. Strácali sa tu ľudia a vždy po týždni sa našli utrpení v jazere. Niektorí ľudia sa hlavne za splnu chovali ako námesační a nikto ich nevedel zastaviť. Väčšinou skočili do jazera kde sa utopili alebo sa zabili ešte pred tým ako tam skočili. Vtedy z toho mali ľudia strach viac ako z démonov. Proti ním sa aspoň mohli brániť útekom, ale pred týmto nie. Zo začiatku si mysleli, že za to môžu Redblood, ale tí sa tu v tej dobe neukazovali a navyše nedávalo zmysel, že by svoje obete len tak posielali do jazera. Najhoršie bolo, že každú noc bolo počuť smutný spev a väčšinou si to odniesli len muži. Výnimočne sa stalo, že za to zaplatili ženy. Raz, a týmto úkazom to skončilo, keď sa v lete v jazere kúpali deti, to bolo asi pol roka po poslednom incidente, sa uprostred jazera z ničoho nič objavil vír a všetky deti stiahol pod hladinu. Od vtedy sa nič nestalo a na jazero bol vydaný zákaz. Nikto sa tam nemôže kúpať a najlepšie ani približovať. Telá tých detí sa nikdy nenašli,” skočí mu do toho Mark.

“Presne. Toto a omnoho viac mal na svedomí princ. Teraz vám povieme vysvetlenie, týchto záhad,” žmurkne Ekri.

“Chceš rozprávať ty, Eren?” otočí sa naňho Ell.

“Dobre. Všetko sa začalo pred sedemnástimi rokmi…..

…...minulosť…….“príbeh”......

Zemetrasenie na juhu Nightmaru v jednom malom jazierku otvorilo prasklinu, ktorá viedla do podzemného oceánu. Ten oceán sa rozprestiera po celej Zemi v podzemí. Toto zemetrasenie prebudilo a tým vypustilo na slobodu princa Vôd. Keby ste nevedeli, že je to princ, mysleli by ste si, že je to princezná. Jeho vlasy ohnivej farby mu siahajú skoro až po koniec jeho smaragdovej plutvy. Má žiarivo modré oči a hlas ako nikto. Nežnejší ako ktorákoľvek dievčina. Jeho moc je účinnejšia ako moc Redbloodov. Podzemnými vodami sa dostal až do Elumineišnu, kde zbieral sily. Po dvoch rokoch začal znova loviť ako v minulosti. Jeho spev sa zarýval hlboko do srdca. Bol smutný. Smutný, lebo v minulosti miloval. Zamiloval sa do jedného človeka, ktorého ale stratil. Keď vyliezol na súš, tak sa mu plutva zmenila na nohy a on sa mohol pohybovať aj po zemi. Svojho priateľa miloval a nikdy oňho nechcel prísť, ale v tej dobe na zemi vládol mor. Jeho priateľ mal tú smolu a zachvátil ho tiež. Princ ho chcel zachrániť. Každý večer bol pri ňom, každý večer mu spieval, aby sa uzdravil, ponúkol mu, že ho zmení na vílu a bude žiť s ním, ale už bolo neskoro. Obaja dobre vedeli, že bol moc slabý a premenu by neprežil. Princ nechcel skrátiť tú chvíľu, čo im zostáva a tak so slzami v očiach strážil svojho milého. Keď zomrel, princ skočil do oceána a už nikdy nevyliezol von. Až teraz, keď vyšiel zase von, tak začal cítiť. Nikdy nezabudol na svoju lásku a jeho smútok za láskou a zlosť na svet sa stupňoval. Keď prišiel do Elumineišnu, zacítil, že sa chce pomstiť. Začal zabíjať a sťahovať ľudí, ktorí pre niekoho niečo znamenali do hlbín jazera. Raz to už nevydržal a uprostred jazera vytvoril vír, ktorý tam stiahol všetky deti. Vždy túžil, že so svojou láskou bude mať dieťa, ale nikdy mu to nebolo dopriate. Tak k sebe stiahol deti z Goustru. Potom už s tým prestal úplne…..

……“prítomnosť”......

…...A tak to skončilo. Princ ešte stále žije v hlbinách Elumineišnu a čaká než sa zase ukáže jeho práva láska. Verí, že raz príde a budú zase spolu,” hovorí tíško Eren.

Všetci sa naňho pozeráme prekvapene a vyjavene.

“Takže, on túži po tom, aby sa vrátila jeho láska? Ako ale vie, že sa jeho láska vráti?” nechápe Sabián.

“Tak, že jeho láska sa vrátila už pred rokom. Sú zase spolu už rok. Preto sa nič nedeje v jazere. On a aj jeho priateľ žijú tu, v meste a niekedy aj v lese. Princ ako jeden prídavný démon, je imúnny voči týmto démonom, takže sa im nič nestane. Navyše jeho hlas dokáže zhypnotizovať aj Bluegoldov, čo sa nepodarí ani Redbloodom. Už onedlho sa s ním stretnete. Potom si hlavne dávajte pozor nech vás nedostane, lebo by vás mal plne vo svojej moci,” odpovie Ekresiuss.

“Kde by sme sa s ním stretli? Nikdy sme ho tu nevideli,” povie Daniel.

“Vy jeho nie. Ale on vás áno. Cítil, že medzi vami je môj partner a tak vás strážil. On ako prastarý démon spadá taktiež pod moju ochranu,” odpovie Eren a postaví sa zo mňa.

Usmeje sa na mňa a odíde do kuchyne. Nechám ho a spýtavo sa pozriem na jeho bratov. Tí iba pokrčia ramenami a pozrú sa von oknom, ktoré je oproti nim a je z neho vidieť ma jazero. Pozrieme sa tam tiež a uvidíme už len miznúcu smaragdovú plutvu pod hladinou. Tak teraz sme všetci dosť mimo. Žeby to bola pravda? Započujeme buchnúť vchodové dvere, tak na nič nečakáme a vybehneme z domu. Bratia idú pomaly za nami.

“Na čo čakáte? Idete?” prejdú okolo nás a pomaly idú k jazeru.

Pomaly ideme za nimi. Erena nikde nevidím. Prídeme až na mólo a bratia sa ma nás otočia.

“Počkajte tu,” s tým skočia do vody.

Vyjavene sa na nich pozeráme. Po chvíli sa vynoria tí dvaja a potom aj Eren a nejaký chalan s ohnivými vlasmi. Ten chalan sa zasmeje zvonivým smiechom a trochu odpláva. Vtedy mu uvidíme jeho smaragdovú plutvu. To ale nevieme všetko...

Eren

                 Vybehnem von z domu a bežím k jazeru. Elrich ma už volá. Pribehne na mólo, kde vo vode uvidím Elricha, tak skočím so smiechom za ním a môj náhrdelník sa rozžiari fialovou farbou. Potom sa mi do mojich blonďavých vlasov vpletie fialový melír, moje bledo-modré oči získajú sýto-fialovú farbu a získam nádhernú fialovú plutvu, ktorá má aj vrch vyzerajúci ako krátke tričko okolo krku. Celá sa trblieta ako diamant a vyzerá to akoby som na sebe mal volánovú sukňu. Vo vlasoch mám vpletenú diamantovú korunku s jediným Ametystom v strede. Elrich ma na rozdiel odo mňa má obyčajnú smaragdovú plutvu. Keď sa privítame, onedlho k nám skočia aj moji bratia. Tí bohužiaľ nemajú takú schopnosť ako ja tak musia hneď vyplávať hore. Usmejem sa na Elricha a vyplávame na povrch aj my. Keď Elrich ukáže svoju plutvu, tak naňho valia buľvy, že si ma ešte nevšimli. Zasmejem sa a priplávam bližšie k mólu. Chytím sa dreva a vysadnem si na jeho okraj. Keď sa na mňa konečne otočia, tak Glori sa zľakne až tak, že skončí vo vode. Eben na mňa pozerá ako na zjavenie a ja sa začnem červenať.

“Hej! Pomoc! Ja neviem plávať!” preberie nás Glorin krik.

Povzdychnem si skočím naspäť do vody. Elrich jej nepomôže, pretože má strach z cudzieho dotyku. Robíme na tom, ale zatiaľ k sebe okrem rodiny nikoho nepustí. Pomôžem Glori priplávať až k mólu kde jej pomôžu chalani. Potom si zase vyskočím hore a pomôžem hore Ekrimu s Ellom. Tým pomôže aj Elrich. Keď sú už hore, tak si pri mňa sadnú a pomôžu Elrichovi posadiť sa vedľa mňa. Partia si sadne na voľné miesta na móle a Eben si sadne za mňa a pritiahne si ma do náruče. Elrich sa trochu zľakne, ale keď uvidí, že sa k nemu pritúlim, tak pochopí, že patrí do rodiny a nechá ho. Dosť ma prekvapilo, že sa ma Eben nebojí. Myslel som si, že moja plutva ho bude odpudzovať. Ale som rád.

“Partia? Toto je Elrich. Ten princ, o ktorom bola povesť a náš bratranec,” predstaví ho Ell.

“Počkať! On je vaša rodina?!” vyvalia oči.

“Áno,” pousmejem sa.

“Ale ak je princ, neznamená to, že ste tiež princovia?” spýta sa Sem.

“Nie,” zasmejeme sa.

“Princ je moje priezvisko,” zasmeje sa Elrich.

Pousmejem sa. Je pokojnejší. Teraz to už bude lepšie.

“Elrich? Kde máš Rina?” spýta sa Ekri.

“Tam je,” pozrie sa Elrich na druhý koniec jazera, kde na brehu leží veľký čierny vlk s rohom jednorožca, krídlami a chvostom draka a ostražito nás sleduje.

Usmejem sa a zakývam mu.

“Eren? Rád som vás zase videl bratranci, ale už budem musieť ísť. Stmieva sa a je už dosť chladno. Zajtra sa uvidíme v škole. S Rinom sme sa rozhodli, že sa k vám pripojíme. Navyše bude lepšie keď budeme vo vašej blízkosti,” usmeje sa Elrich a skočí do vody.

Za chvíľu je na druhom konci jazera a keď vylezie z vody je už premenený na normálneho človeka. Vyskočí si na Rina a naposledy sa na nás pozrú. Potom sa stratia v lese. Otočím sa na Ebena a ostatných.

“Pôjdeme domov? Som unavený,” zazíva Ekri.

“Vy choďte. Ja si ešte zaplávam a potom prídem,” pousmejem sa.

“Voda je dosť studená,” kýchne Glori.

“Ja to tak necítim. Oci, choďte sa zohriať. Ešte nič ani len nezačalo,” odpoviem a skočím do vody.

“Choďte domov. Zostanem tu s ním. Potom prídeme,” započujem Ebena.

Keď odídu, tak skočí za mnou do vody a chytí ma okolo pása a pritiahne si ma k sebe. Dostanem sladký bozk a potom sa potopíme pod vodu. Chytím ho za ruku a ťahám do dole do hĺbky.

“Keby si nemohol dýchať, lepšie povedané, ti dochádzal kyslík, tak mi stlač ruku,” otočím sa naňho.

Prikývne a ideme ďalej do hĺbky. Už sme školou pri dne tohto jazera, keď mi stlačí ruku. Zastavím, otočím sa naňho a pobozkám ho čím mu dám kyslík. Keď sa odtiahnem, usmejem sa a on ma pohladí po tvári.

“Už to nie je ďaleko,” prikývne a potom pokračujeme ďalej.

Pri dne nájdem prasklinu a cez jaskyňu sa dostanem až do podzemného mora. Je niekoľko krát hlbšie ako Elumineišn. Na jednej skale sa nachádza morský zámok. Je veľký a veľmi pekný. Pozriem sa na Ebena. Vyzerá šokovane. Cesta nám trvala pätnásť minút. Zamierim k zámku. Keď vojdem dnu tak zamierim rýchlo aj s Ebenom do veže. Je tam jediná vzdušná bublina.

“Páni. O tomto sa v povesti naspomínalo. Je to úžasné,” pobozká ma.

“A si jediný človek, ktorý to kedy videl ak nerátam bratov,” usmeje sa.

“Ďakujem,” pobozká ma znova.

“Mali by sme sa vrátiť. Niekedy ti to tu ukážem. Nie je ti zima?” spýtam sa.

“Dobre. Prekvapivo nie,” odpovie.

“Dobre. Som rád, že moja schopnosť stále funguje. Tak poď. Keby si zase nestačil s dychom, tak ma zase potiahni,” pobozkám ho a zaleziem pod vodu.