D.G. - Z.T. XI.

XI.

Eren

                Ráno sa zobudím na spev vtákov. Slnko už musí byť pekné vysoko keď mi svieti do zavretých oči. Pomaly ich pootvorím a zistím, že je vážne neskoro. Trochu sa zavrtím. Tá posteľ je nejaká tvrdá.

“Zlatíčko, nevadí mi že na mne ležíš, ale nekrúť sa. Dosť ma dráždiš už aj tak,” započujem zúfalo pri svojom uchu.

Vystrašene otvorím oči dokorán a zdvihnem hlavu. Pozerám sa do oči svojej láske a sčervenám keď si uvedomím, že na ňom doslova ležím. Ešte viac sčervenám keď si uvedomím, že na sebe nemám nič iné ako dlhšie tričko, ktoré sa mi vyhrnulo nad zadok. Pomaly z neho zleziem a prikryjem sa paplónom až po bradu. Je mi trápne. A ani neviem, ako som sa do toho tričká dostal.

“Zlatíčko. Nemusíš sa hanbiť. Včera som ťa chcel prezliecť, ale nevedel som, že pod tými nohavicami nič nemáš. Obliekol som ti len to tričko. Bol si tak roztomilý,” usmeje sa na mňa miláčik.

“Aha. Tak ďakujem,” prekvapene zamrkám a zase sčervenám.

V každom prípade sa k nemu zase pritisnem bližšie a nechám sa ním objať okolo pásu. Pozriem sa mu do očí. Sú tak krásne. On je krásny. Neodolám a pobozkám ho na ústa. Do bozku sa tak zoberieme, že stratíme pojem o čase. Keď sa náš bozk skončí, tak zistím, že zase ležím, alebo skôr obkročmo sedím, na Ebenovi. Pousmeje sa na mňa a ja zase sčervenám a skloním oči. Eben ma chytí pod bradou a natočí si ma k sebe.

“Si krásne roztomilý keď sa červenáš,” pobozká ma.

“Mali by sme vstávať,” postavím sa z neho a aj z postele

“Vieš, že v tom tričku vyzeráš na zožratie?” spýta sa ma Eben, keď mierim do kúpeľne.

Sčervenám a zavriem sa v kúpeľni. Príde mi, že neviem nič iné ako sa červenať.

Eben

                    Počkám zlatíčko než vyjde z kúpeľne a zamierime dole. Ešte stále sa trošku červená. Pousmejem sa. Zídeme do kuchyne kde sú už všetci a sadnem si za stôl. Erena si stiahnem na kolená.

“Dnes už do školy nepôjdete. Je desať preč, takže by sa vám to neoplatilo. Eren si v poriadku? Po tom včerajšku vyzeráš celkom fajn,” usmeje sa Majk.

“Už som v pohode,” usmeje sa Eren.

“Glori, ako sa cítiš?” spýta sa Ekresiuss.

“Dobre. Prečo by som sa mala cítiť inak?” nechápe.

“Včera si bola otrávená. Eren s bratmi ti zachránili život,” povie ticho Riem.

“Čože? Prečo si to nepamätám?” pozrie sa po nás Glori.

“Je to normálna reakcia mysle. Neboj časom si spomenieš,” upokojí ju Ell.

“Aha. Dobre,” usmeje sa Glori.

“Eren? Prečo nič neješ?” spýtam sa zlatíčka a pritiahnem si ho bližšie k telu, ak to ešte je možné.

“Je mi blbo. Mám pocit, že do žalúdka nič nedostanem,” povzdychne si a so zavretými očami sa o mňa oprie.

“Eren, bolí ťa niečo?” stará sa jeho otec.

“To bude v pohode. Len som ešte slabý,” pousmeje sa.

“Eben, odnes ho hore. Prídem za vami. Vy ostatní si robte čo chcete. Hlavne nezbúrajte dom,” rozdelí úlohy Majk.

Zoberiem teda Erena hore a uložím ho do postele. Hneď sa schúli do klbka a ťažko dýcha. Prisadnem si k nemu a hľadím ho po chrbte. Pootvorí oči a bolestne sa na mňa pousmeje.

“Tíško, láska. Som pri tebe. Čo sa ti stalo?” pohladím ho po vlasoch a on moju ruku chytí do svojej.

“To nič nie je,” pousmeje sa a zaspí.

Akurát do izby vojde jeho otec a začne ho prehliadať, keď sa od dverí ozve známy hlas.

“Nechajte ho spať…..”

Ellaster

                   Pri raňajkách zacítime, že nám Eren berie značné množstvo energie. Už to začína.

“Eren? Prečo nič neješ?” započujem Ebena a otočím sa na nich.

“Je mi blbo. Mám pocit, že do žalúdka nič nedostanem,” povzdychne si braček.

Je vidieť, že je unavený.

“Eren, bolí ťa niečo?” stará sa jeho otec.

“To bude v pohode. Len som ešte slabý,” pousmeje sa.

“Eben, odnes ho hore. Prídem za vami. Vy ostatní si robte čo chcete. Hlavne nezbúrajte dom,” rozdelí úlohy Majk.

Pousmejem sa. Vždy vtipný. Pozriem sa na Ekriho, ktorý sa pousmeje a začne vstávať. Napodobním ho a vstanem. Ideme hore a chvíľu počúvame rozhovor. Je vidieť, že má oňho Eben strach. Pousmejem sa a idem Ekriho uložiť do postele, nech si oddýchne a ja sa vrátim k Erenovi. Pristúpim k dverám a potichu sa ozvem.

“Nechajte ho spať, potrebuje sa hlavne vyspať, aby sa jeho telo vyrovnalo s jedom. Za takú hodinu bude v poriadku. Ak ma ospravedlníte, tak si pôjdem ľahnúť za Ekrim. Potrebujeme si oddýchnuť aj my,” zívnem a odídem.

Eben

                Vyjavene sa pozerám na odchádzajúceho Ellastera. Vydýchnem si a pozriem sa na Majka. Ten s úsmevom prikývne a odíde. Ja si ľahnem k Erenovi a začnem tiež dospávať pretrhnutú noc. Teda aspoň sa o to pokúsim. Po desiatich minútach to vzdám a vyleziem z postele. Erena tu nechcem nechať samého, tak ho vezmem do náruče a odnesiem do vedľajšej izby k jeho bratom. Ellaster sedí na posteli a číta si knihu. Ekresiuss mu spí s hlavou na jeho kolenách.

“Čakal som, že prídeš. A dobré si urobil,” povie Ell a potom na mňa skočí pohľad a hneď zase do knihy.

“Vedel?” spýtam sa.

“Áno. Eren nechce byť sám a pozná ťa dosť na to, aby vedel, že ho sem donesiem, tak mi to povedal. Polož ho sem a choď dole. Bude v poriadku,” usmeje sa na mňa a ja uložím Erena pri neho do postele.

Poďakujem a odídem dole za ostatnými, ktorých nájdem v spoločenskej miestnosti.

Sabián

                   Pozeráme sa na odchádzajúceho Ebena a my ostatní ideme do spoločenskej miestnosti, ktorá je väčšia ako obývačka a o dosť pohodlnejšia. Ellaster s Ekresiussom sa tiež niekam vyparili, ale moc to neriešim. Skôr by ma zaujímalo, či bude Eren v poriadku.

“Čo si myslíte, že sa mu stalo?” spýta sa Rena po dlhšej chvíli čo sedíme v spoločenke.

“Nie je to jasné? Jeho telo sa musí vyrovnať s tým jedom, ktorý dostal z Glori,” odpovie Riem.

“Môžem za to, že je Erenovi zle?” zavzlyká Glori.

“Nie. Nemôžeš za to. Za to môže to monštrum, ktoré sa sem dnes ráno vkradlo,” zavrčí od dverí Mark.

“Ako ste ale vedeli. Že tu niečo je? Luchas nám hovoril, že keď Glori zakričala, tak Eren už bol na chodbe aj s bratmi,” povie zamyslene Ašra.

“To preto, že ma niečo zobudilo a tým sa prebudil aj Sat a Eren. Potom sme započuli krik,” odpovie od dverí Eben.

“Aha,” odpovie Sam.

“Kde máš Erena a kde sú jeho bratia?” spýtam sa pre zmenu ja.

“Aha ho. Naše nemluvňa prehovorilo,” povie dramaticky Samanta.

“Prestaň,” hodím po nej knihu, ktorá bola najbližšie.

“Spí aj s bratmi,” nevšíma si nás Eben.

“Hm….” odpoviem.

Glori

                    Zavrčím. Sabián mi s týmito odpoveďami lezie krkom. Pozriem sa na brata.

“Si v poriadku?” spýtam sa.

“Ja? To by som sa mal pýtať skôr ja teba,” povie prekvapene a sarkasticky braček.

“Si moc vtipný. Som v pohode,” zasmejem sa.

“Hej! Poďme sa nejak zabaviť,” zastaví nás Daniel.

“Daniel má pravdu,” ozve sa Sem.

“Tak čo by ste chceli hrať?” spýta sa Mark.

“Poďme si rozprávať príbehy a podobne,” ozve sa Majk.

“Áno, to je dobrý nápad,” ozve sa od všetkých.

“Tak kto začne?” opýta sa Mark, ktorý doniesol popcorn.

“Čo tak Sabián,” navrhnem.

“Huh. Ty nedáš pokoj, čo?” vzdá sa.

“Tak dobre,” povzdychne si a počká než si posadáme kde je miesto.

“Poznáte povesť o bielom anjelovi?”

“Nie,” odpovieme.

“Tak dobre. Je to len príbeh. Bolo to dávno, čo sa vyprával príbeh bieleho anjela z hôr. V Goustre a aj v Powerlighte sa o tom rozprávajú príbehy malým deťom, aby večer išli do postele a poslúchali rodičov, takže neviem prečo ste ho práve vy nepočuli. Alebo ste ho počuli, ale pod iným názvom a trochu inou verziou. Tento príbeh začal jedného dňa pred sto rokmi, keď sa, že vraj z jednej údajnej dediny Raicoun, stratilo jedno malé šesť ročné dievča. Tá dedina, že vraj ležala na sever medzi Goustrom a Powerlightom. Ale bola zrovnaná so zemou.....

....minulosť, „príbeh“.....

                       ......Celá dedina prežívala pokojný slnečný deň ako každý iný. Nebola to veľká dedina a ľudia si tu navzájom pomáhali. Čiernovlasé, šesťročné dievčatko sa hralo so svojimi priateľkami na malom ihrisku. Nikto nič netušil. Všetci si mysleli, že to bude deň ako každý iný, ale mýlili sa. A ani netušili ako moc. Zrazu sa z ničoho nič zdvihol silný vietor. Nikdy taký silný nebol. Prach, ktorý tvoril základy dediny, sa rozvíril a celú dedinu zahalil nepriehľadnou clonou. Keď všetko ustálo, tak dievča, ktoré sa hralo na ihrisku bolo preč a jej priateľky boli premenené na ľadové sochy. Nikto si to nevedel vysvetliť a dlho asi ani nebudú môcť. Sochy nech sa snažili rozmraziť hocijako, nič nezabralo. Dievčatá z ľadu preniesli do jaskyne, ktorá sa nachádza v horách za Goustrom a vystrojili im pohreb, lebo neverili, že by sa niekedy vrátili. Rodičia svoje deti oplakávali ešte dlho. Po čiernovlasom dievčati bolo vyhlásené pátranie, ale ani po mesiaci ju nenašli a tak to vzdali. Čiernovlásku, keď si mysleli, že ju už nenájdu, po pol roku našli roztrhanú v lese na kúsky, ktoré boli pokryté ľadom. Vtedy sa všetko začalo odznova. Po ďalších piatich mesiacoch sa podobný incident odohral znovu. Tento krát sa ale stratil sedemročný, blonďavý chlapec. Jeho rodičov našli zmrazených rovnako ako kamarátky onej čiernovlásky. Aj ich odniesli do jaskyne. Toho chlapca zase hľadali a zase bezúspešne a pátranie vzdali v presvedčení, že sa tiež objaví ako to čiernovlasé dievča. Ale mýlili sa. Chlapec sa nenašiel ani po roku. Nikde nebolo jeho telo ani nič podobné. Po šestnástich rokoch sa v dedine ukázalo päť ročné dievča, ktoré malo v sebe niečo temné a zároveň nežné. Najdesivejšie pre nich bolo to ako vyzerala. Bola úplne rovnaká ako to šesťročné dievča, ktoré zmizlo pred sedemnástimi rokmi. Teda až na oči. Toto dievča ich nemalo zelené, ale jedno oko mala krvavo červené a druhé tmavo-fialové. Keď sa jej so strachom spýtali, že kto je, odpovedala:

„Som posledným potomkom Démonov Čierneho zla.“

Táto odpoveď vyvolala veľkú paniku a chceli to dievča zabiť, ale než to stihli, tak sa uprostred dediny zjavil prízrak bieleho anjela, ktorý dievča odniesol. O mesiac neskôr na deň výročia toho osudného nešťastia sa v dedine objavilo ďalšie neznáme dieťa. Toto bol však blonďavý, šesťročný chlapec. Taktiež mal jedno oko sfarbené do zelena a druhé do žiarivej modrej farby. Z neho nemali taký strach ako z toho dievčaťa, ale stále tam niečo bolo. Taktiež sa ho spýtali kto je a taktiež im odpovedal po pravde:

........to be continued